Vianoce sú tu so svojím tajomným čarom, s tichou radosťou, so štedrou večerou i mnohými darmi, s atmosférou, ktorá dýcha sviežou smrečinou, šíri v ľuďoch nezvyklú dobrotu a oživuje túžbu po vnútornom pokoji. Naraz sa cítime viac ľuďmi, odkrývame krásu rodiny a priateľstva, zažívame sviatočnú pohodu. Čo však v nás spôsobuje to jemné chvenie srdca a akési posvätné vzrušenie? Sú to len darčeky, sladkosti, jedlá, spomienky? Aká je príčina, ktorá je za radostnou náladou; aká skutočnosť sa skrýva za dojmami, ako si môžeme pre každodenný život z vianočných sviatkov zachovať to, čo je milé, krásne, hrejivé, ľudské?
Tajomné kúzlo Vianoc nie je rozprávka, vybájený mýtus, pekný sen. Vianoce, to je o udalosti, o dieťati, o zážitku pastierov pri známom mestečku Betleheme, o svetle za tmavej noci. To je o skutočnej príhode, ktorá sa stala pred dvetisíc rokmi, ale siaha až k nám a týka sa nás osobne.
Stačí si prečítať svedectvo jedného historika, pôvodným povolaním lekára, evanjelistu Lukáša, ktorý sa priznáva, že opisuje udalosti „po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku verne rad-radom“ (Lk 1,3). Jeho rozprávanie je presné, s udaním času, miesta a hlavných účastníkov opísanej udalosti.
Stalo sa to za rímskeho cisára Augusta, ktorý predpísal súpis ľudu po celej rímskej ríši. Jeden mladý pár, Jozef a Mária, prišli z Nazaretu do Betlehema, aby si splnili občiansku povinnosť. Ale nenašli už miesto v hostinci a tak sa utiahli do maštaľky pre zvieratá. Tam Mária porodila svojho syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ.
Na prvý pohľad jednoduchá udalosť. Ale zvláštne zjavy sprevádzajú toto narodenie. Bezprostredne ich zažijú pastieri, ktorí v noci strážia neďaleko svoj stádo.
Naraz ich osvieti svetlo z neba. Nebeský posol im oznámi veľkú novinu: „Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom. Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“. Nebeskí poslovia pritom ohlasujú: “Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2,10-13).
Toto dieťa je stredobodom pozornosti: je príčinou veľkej radosti pre všetkých ľudí, teda aj pre nás; je naším Spasiteľom, osloboditeľom, záchrancom, vykupiteľom, Pánom, ktorého oslavujú nebeskí poslovia a sprevádzajú jeho príchod na svet svetlom zhora. Jeho narodenie je dôležité pre všetkých ľudí, všetkým prináša svetlo a radosť.
Toto dieťatko je aj pre nás znamením. Lebo v tom dieťatku sa „Boh stal človekom“, Božie „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14). V ňom Boh vstúpil do našej ľudskej histórie. V tú noc večnosť vstúpila do časnosti a čas vstupuje do večnosti.
„V betlehemskej maštaľke sa stretáva nebo so zemou. Nebo zostúpilo na zem. Preto odtiaľ vychádza svetlo pre všetky časy, preto sa tam rodí svetlo, preto ztade zaznieva spev“ (Benedikt XVI., homília na polnoc 2007).
Tajomné čaro Vianoc je práve tu: je to tajomstvo malého dieťatka, ktoré sa volá Ježiš, čiže v preklade Spasiteľ. Toto chudobné pachoľa je Boží dar pre nás a dôkaz, že Boh je Láska.
„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí“ (Jn 3,16). „Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život...A my sme spoznali lásku, akú má Boh k nám“ (1 Jn 4,8.16).
Nekonečný, všemohúci Boží Syn sa v betlehemskom dieťatku akoby vzdal svojej rovnosti s Bohom, ukryl svoj božský majestát a vzal si prirodzenosť človeka, stal sa podobným ľuďom -ako sa vyjadruje sv. Pavol (porov. Flp 2,6-7). Stal sa maličkým, aby sa priblížil aj najmenším; stal sa chudobným a bezmocným, aby pritiahol k sebe aj najchudobnejších, aj bezmocných.
V ňom sa „všetkým ľuďom“, ako to oznámil anjel, teda aj nám, našej generácii, „prejavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa a jeho láska k ľuďom“ (Tit 3,4). Boh sa nám naraz ukázal taký blízky, milosrdný, láskavý, dobrotivý, - dalo by sa povedať: natoľko „ľudský“. Náš Boh je láska a dobrota, akú vyžaruje nevinná tvár a milota dieťatka.
Nebeský posol prináša chudobným pastierom radostnú zvesť o narodení dávno čakaného Spasiteľa v plnom svetle, ktoré ožiari betlehemskú noc. Ohlasuje im príchod toho, ktorý je Svetlom a prináša nové svetlo celému ľudstvu.
Ján Krstiteľ prišiel vydať svedectvo o Ježišovi ako o pravom svetle, ktoré osvecuje každého človeka (porov.Jn 1,8-9). Aj starý Simeon nazval malého Ježiša pri obetovaní v chráme „svetlom na osvietenie pohanov“ (Lk 2,32).
Je to Boží Syn, ktorý prišiel na zem, aby nám zjavil pravdu o Bohu a pravdu o človeku, aby nás naučil žiť naozaj po ľudsky, teda ako jedna rodina, ako bratia a sestry. Priniesol nám jasné svetlo a istotu o základných životných otázkach, odkiaľ pochádzam, načo žijem, aký je môj koniec, čo po smrti. Učí nás, ako dať zmysel životu, celej existencii i každodennému klopoteniu. Priniesol nám zákon lásky ako vrcholné pravidlo ľudského spolunažívania.
Ba čo viac, „tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1,12). Veru, to nie je čosi bezvýznamné najmä v našej dobe, keď na nás doliehajú cez rôzne kanály duchovné a kultúrne chmáry a mrákavy.
Betlehemskí pastieri poslúchli výzvu zhora a povedali si: „Poďme teda do Betlehema a pozrime sa, čo sa to stalo“. Je to výzva, ktorá platí aj pre nás: poďme a pozrime sa zblízka na toto Dieťa, kto to vlastne je; čo nám prináša, aké svetlo vo tme, akú pomoc v životných ťažkostiach, aký prísľub dôstojného života v rodine, v spoločnosti, akú odpoveď na záhadu posmrtnej existencie.
Nájdime si trochu pokoja, zastavme sa pri jasličkách, zkade sa na nás usmieva Dieťa, ktoré sa nám núka ako Emanuel-„Boh s nami“. Možno ho už nenájdeme vo verejnom živote, hádam už nenachádza miesto ani v našich domoch, vyhadzujeme ho von zo škôl, z politiky, z kultúry; svojím hriešnym sebectvom a korupciou sme priviedli svetové hospodárstvo do ťažkej krízy a hrozí nám nezamestnanosť, ničíme si rodinu a manželstvo, stávame sa stále viac ľudstvom bez srdca. Poďme teda a pozrime sa zblízka na Ježiša, ktorého možno slabo poznáme.
Veď aj v Betleheme nenašiel miesta v hostinci; „prišiel do svojho a vlastní ho nepoznali“ (Jn 1,11). Nuž zažnime sviečky na stromčeku, vymeňme si pozdravy a prípadne aj dary, zabavme sa medzi svojimi drahými. Ale zároveň sa pozastavme pri betlehemskom Dieťati, ktoré nám prináša najkrajší dar: pokoj v duši, lásku, odpustenie. V ňom nájdeme ozajstnú vianočnú radosť, nevinnú radosť detí.
Vianočné posolstvo ekumenického patriarchu 2016+
B A R T O L O M E J,
z Božej milosti arcibiskup Konštantínopolu, Nového Ríma,
a ekumenický patriarcha
všetkému ľudu Cirkvi milosť, milosrdenstvo a pokoj
od Krista, nášho Spasiteľa narodeného v Betleheme.
„Kristovo vtelenie je mojím novým stvorením“ (1)
Milovaní bratia a sestry, drahé deti v Pánovi,
chválime a oslavujeme Boha v Trojici, ktorý nás uznal za hodných aj v tomto roku osláviť sviatok Narodenia v tele Syna a Slova Boha Otca v „maličkom Betleheme“. Svätá Cirkev oslavuje plná radosti, pretože Kristus „si vzal telo“ (2) skrze Svoju inkarnáciu a urobil Cirkev „ozdobou pre svet.“ (3) Celý ľudský rod a dokonca „všetko stvorenie“ plesá nad týmto božským požehnaním. „Celé stvorenie je dnes naplnené radosťou, pretože Kristus sa narodil z Panny.“ (4)
Na rozdiel od „nehybného hýbateľa“ starovekých Grékov náš Boh je spoločenstvom lásky a láskyplne sa v čase skláňa k ľudstvu a svetu. „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás.“ (1Jn 4,10)
Predvečné Slovo Otca, ktoré udelilo „bytie“ ľudstvu, nám teraz udeľuje „blahobytie“ skrze Svoju inkarnáciu. „Toto je dôvod sviatku; to je dôvod, prečo dnes oslavujeme: Božie zostúpenie k nám, aby sme my mohli vystúpiť - či vrátiť sa - k Bohu ... aby sme odložili starého a obliekli si nového človeka; aby sme zomreli v Adamovi a žili v Kristovi; aby sme boli s Kristom ukrižovaní, pochovaní a vzkriesení.“ (5) Cesta zbožstvenia prostredníctvom milosti je od toho času otvorená pre každého, kto prichádza na svet. Všetci z nás sú „schopní mať v sebe Boha.“ „Nie je ani Žid, ani Grék, nie je ani otrok, ani slobodný, nie je muž a žena, lebo všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi.“ (Gal 3,28)
Bohužiaľ, evanjelium Vianoc je opäť oznámené svetu, v ktorom je počuť rinčanie zbraní, v ktorom je nariadené nevyprovokované násilie proti jednotlivcom a národom, v ktorom prevláda nerovnosť a sociálna nespravodlivosť. Je neúnosné byť svedkom situácie nespočetného množstva detí, obetí vojenského konfliktu, výnimočných stavov, rozmanitých vykorisťovaní, prenasledovaní a diskriminácii, ako aj hladu, chudoby a bolestného strádania.
A apríli sme mali možnosť byť na vlastné oči svedkami - spolu s Jeho Svätosťou rímskym pápežom Františkom a Jeho Blaženosťou Hieronymom, arcibiskupom Atén a celého Grécka - tragických životných pomerov utečencov a imigrantov, a hlavne akútnych problémov trpiacich detí, nevinných a bezbranných obetí vojenského násilia, ako aj rasovej a náboženskej diskriminácie a nespravodlivosti, pričom všetky tieto fenomény neustále rastú.
Sviatok Božieho Slova, ktoré sa stalo nemluvňaťom - dieťaťom Ježišom, ktoré svetská moc chcela odstrániť, ako informuje evanjelista Matúš (Mt 2,13) - je pripomienkou a pozvaním pre nás, aby sme sa starali o deti, aby sme ochraňovali tieto bezbranné obete a rešpektovali posvätnosť detstva.
Samozrejme, že deti a citlivé duše sú ohrozené aj v ekonomicky rozvinutých a politicky stabilných krajinách sveta, či obrovskou krízou manželstva a rodiny, alebo rozličnými zásahmi, ako aj využívaním fyzického alebo duchovného násilia. Na detskú dušu veľmi vplýva konzumácia elektronických médií, najmä televízie a internetu, a radikálna transformácia komunikácie. Bezuzdná ekonomika ich už od malička premieňa na konzumentov a snaha o pôžitok vedie k rýchlemu vyprchaniu detskej nevinnosti.
Vzhľadom na tieto nebezpečenstvá Svätý a veľký koncil Pravoslávnej cirkvi adresoval deťom a mladým ľuďom, na ktorých sa obracia „s osobitnou láskou a náklonnosťou“, nasledovné slová vo svojej encyklike:
Uprostred zmesi vzájomne si protirečiacich definícií detstva naša najsvätejšia Cirkev odporúča slová nášho Pána: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18,3) a „kto neprijme Božie kráľovstvo tak ako dieťa, nevojde doň (Lk 18.7), ako aj to, čo náš Spasiteľ hovorí o tých, ktorí „bránia“ (Lk 18,16) deťom prichádzať k Nemu, a o tých, ktorí ich „pohoršujú“. (Mt 18,6) (6)
Tajomstvo Vianoc je zhrnuté v slovách sviatočného kondáku: „Pre nás sa narodilo nové dieťa, predvečný Boh.“ Božské Slovo ako dieťa a dieťa ako Boh sa zjavuje svetu s „čistým srdcom“ a jednoduchosťou dieťaťa. Deti chápu pravdy, ktoré „múdri a rozumní“ ľudia nie sú schopní pochopiť. Ako poznamenáva Elytis vo svojej bázni Zblízka: „Len z detí môžete vybudovať Jeruzalem!“
Milovaní bratia a sestry v Pánovi, apelujeme na vás všetkých, aby ste rešpektovali identitu a posvätnosť detstva. Vzhľadom na globálnu utečeneckú krízu, ktorá zvlášť zasahuje do práv detí; vzhľadom na pliagu detskej úmrtnosti, hlad a detskú prácu, zneužívanie detí a psychické násilie, ako aj vzhľadom na nebezpečenstvo ničenia detských duší ich nekontrolovaným vystavovaním vplyvu súčasných elektronických komunikačných prostriedkov a ich podrobovaním na konzumentov, vyhlasujeme rok 2017 za Rok ochrany posvätnosti detstva, pričom pozývame každého človeka, aby uznal a rešpektoval práva a integritu detí.
Ako bolo podčiarknuté v ďalšom významnom dokumente Svätého a veľkého koncilu, Kristova Cirkev nemá za cieľ svojím ohlasovaním „súdiť a odsúdiť svet“ (Jn 3,17; 12,47), „ale skôr ponúknuť svetu poučenie evanjelia o Božom kráľovstve, totiž nádej a uistenie, že zlo, bez ohľadu na jeho formy, nemá posledné slovo v dejinách, a nemusíme dovoliť, aby zlo diktovalo chod dejín“. (7)
Uctievame nášho Spasiteľa s pokorou a kajúcnosťou, pretože On nás navštívil z výsosti. Oslavujeme božským spevom veľkosť svätej Inkarnácie. Pokľakáme pred presvätou Bohorodičkou, ktorá drží v rukách dieťa Ježiša. A posielame zo stále bdejúceho Fanaru sviatočný pozdrav všetkým deťom Konštantínopolskej cirkvi, blízkym i ďalekým: „Kristus sa rodí; oslavujte Ho. Kristus prichádza z nebies; choďte Mu v ústrety,“ spolu s našimi otcovskými vinšmi a patriarchálnym požehnaním. „Posilňuj sa milosťou v Ježišovi Kristovi.“ (2Tim 2,1) Usilujme sa spolu s vierou a úprimnou láskou v dobrom zápase nového života v Cirkvi, pripájajúc sa ku všetkému, čo nám Pán prikázal.
Bartolomej Konštantínopolský,
horlivý prosebník za všetkých pred Bohom
Poznámky:
- Gregor Teológ, Moralia 34
- Ján Zlatoústy, Reč z vyhnanstva PG 52,429
- Origenes, Komentár k Jánovi
- Utiereň Kristovho narodenia
- Gregor Teológ, Reč 38
- Encyklika, odsek 8
- Poslanie Pravoslávnej cirkvi..., Úvod
Preklad anglickej verzie vianočného posolstva pripravil Ján Krupa.
„Do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali. Ján 1, 11.
V očakávaní Vianoc sme každoročne malí i veľkí, starí i deti, boli akosi samozrejme bez váhania naladení na čarokrásny, neopakovateľný dohviezdny čas vianočný. Keď mi pred rokmi v čase jesene, počas cesty za more bola ponúkaná návšteva jedného mestečka na severe štátu New York, s lákavou poznámkou, že tam je celý rok vianočná výzdoba, znejú tam neustále vianočné piesne a koledy, pozvanie som slušne ale rázne odmietol. S vysvetlením, že nechcem prísť o neopakovateľné spomienky a zážitky, na ktoré sa teším každý rok! Nechcem zažiť niečo, čo ma toho, z detstva doznievajúceho čara, zbaví.
Tento rok zažívame čosi neopísateľné, neskutočné, čo nás ani v čase najhlbšej totality ani náhodou nenapadlo! Cez Vianoce, vtedy nás vládnuci a všemocní, chceli za každú cenu zbaviť hĺbky zážitku viery v Boha. Preferovali Deda Mráza a sviatky zimy! Iní zase najmä pred Vianocami, v sektárskej protikresťanskej snahe, ako následníci odpadlíka Ária, chodili z domu do domu a hlásali, že kresťania svätia pohanské sviatky! Preto sme našim deťom z besiedky, náboženstva a konfirmácie, ale aj širokej verejnosti vysvetľovali, že v roku 313. sa ediktom cisára Konštantína skončilo prenasledovanie kresťanov a po svätení Veľkej noci, aj svätodušných sviatkov sa začali svätiť aj sviatky vianočné s pripomenutím narodenia Spasiteľa Pána Ježiša Krista. Aby sa zamedzilo dvojkoľajnosti zámerne zamenili pohanské sviatky zimného slnovratu boha Slnka za oslavu Slnka spravodlivosti, narodeného betlehemského Dieťaťa. Toľko známa história! No čím viac chceli nám zakázať vianočné tradície, tým viac sme ich slávili a kostoly sa plnili. Aj na Myjave, pri našom príchode do zboru pred 45 rokmi na Štedrý večer bolo v kostole pár ľudí, no o to viac ich bolo na vianočných nešporoch na kopaniciach, kde sa tradíciu nepodarilo utlmiť. Postupne však stúpali počty a na záver ateistickej doby myjavská katedrála “praskala vo švíkoch”. Posledných 20 rokov misia v podobe pravidelných adventných koncertov prilákala aj vlažných, či váhajúcich luteránov, ba aj iných. Kto to zažil, má na čo spomínať. Tento rok pandémia zatvorila kostoly v našom najviac infikovanom kraji. “Online” prenos posledného adventného koncertu bez tradičnej výzdoby a vysokých vyzdobených vianočných stromov pred oltárom len dokreslil to, čo sa nám ani v zlom sne nikdy neprisnilo! Kostol zavretý, dokonca aj na Štedrý večer a ostatné sviatočné dni. Koledy a vianočné spevy len z ampliónov na veži či z mestského rozhlasu. Márne obliehanie chrámu neinformovanými; to všetko je čosi nepoznané, neslýchané, akoby z inej planéty!
Čo na to betlehemské Dieťa? Náš známy text odpovedá, že síce každoročne v tomto čase prichádza, ale tento rok akoby sme ho nevedeli, nedokázali, či nechceli prijať?! Znie to síce paradoxne, ale táto skutočnosť nám chce čosi naznačiť… Boli sme príliš bezstarostní, spokojní, uveličení, každoročne automaticky vianočne naladení, ako perpetum mobile si privlastňujúc všetko, čo patrí k Vianociam… Nákupy, zhon, očakávania, v spánku na vavrínoch bohatej postmodernej doby, uveličení v akomsi sne zotrvačnosti, bezpečnosti, stereotypnosti a zrazu totálny šok!
Dánsky filozof, teológ a psychológ Sören Kierkegaard píše: „To, čo máme pred sebou, nie je kresťanstvo, ale nesmierny klam zmyslov a ľudia nie sú pohania, žijú blažení v domnienke, že sú kresťania. Preto obnova vyvoláva dojem, akoby odvádzala od kresťanstva.“ Tento takmer 200 rokov starý výrok je stále aktuálny.
Kresťanstvo ako klam zmyslov, život v domnienkach a blaženosti. Keď nadišiel Štedrý večer, aspoň vtedy sme sa chceli venovať niečomu, čo by nás pozdvihlo, dodalo silu. Chceli sme mať pokoj, cítiť radosť. Každý rok sme čítali ten istý vianočný príbeh. Zdá sa však, že to, čo sme počuli, sme si v mysli dotvárali - ovplyvnení romantikou obrázkov Ježiška v jasličkách, vysvietenými Betlehemčekmi, aké ukladáme pod farebne zladený stromček a piesňami o sladkom Ježiškovi.
Mestečko Betlehem nebola pre Jozefa a Máriu dovolenková destinácia, ktorú si vybrali. Prišli sem, lebo museli. Cisár Augustus vydal príkaz sčítať ľud vo svojej ríši, aby sa mohli vyčíslili dane. Mladý pár má za sebou dlhú, náročnú cestu, ktorú Mária absolvuje v pokročilom štádiu tehotenstva. Obaja sú vystavení obavám a stresom. Všetko sa komplikuje. V Betleheme ich nevítajú. Nemajú kde prenocovať. Chýbajú im základné veci. Najprv sú bezdomovci, potom utečenci, ktorí pred Herodesom chránia holý život na úteku. Podľa ďalších informácií evanjelistov sa v Ježišovom živote ani neskôr neobráti všetko na dobré. Boží Syn je opakovane vystavený nepochopeniu, sklamaniu, nakoniec zrade a násiliu. Tí, u ktorých sa predpokladalo, že Božieho Syna prijmú, uvítajú, rozhodli inak. Sledovali Ho, prenasledovali a ukrižovali.
Milí priatelia, na tých, ktorí by mali byť nositeľmi ideálov, nasledovať Krista v Jeho radikalite pravdy a lásky, pozorujeme, že sa správajú opatrne. Pragmaticky. Aj cirkevní predstavitelia, od ktorých by sme očakávali, že by na zjavnú nespravodlivosť mali upozorňovať, reagovať, využiť svoj vplyv, na to, aby v zodpovedných prebúdzali svedomie, mlčali. Aby evanjelici neustupovali z pozícií, čo nám predkovia za mnohých obetí zanechali. Aby sme sa nevytrácali nielen z médií (až na výnimky privilegovaných prikyvujúcich). Táto snaha po „pokoji“ je v situácii, keď sa preukázateľne odhaľuje lož, korupcia, kde sa prikrývajú podvody s pokrytectvom a kauzami, nejakde už trestne stíhanými. To všetko je odmietaním Krista.
Kierkegaardovej parafráze slov evanjelistu o neprijatí Krista, že obnova vyvoláva dojem, akoby odvádzala od kresťanstva, mnohí rozumieme. Ľudia chcú mať pokoj, cítiť radosť a „neriešiť“, čo sa ich netýka. Ale ak to tak bude, v našom živote a vo svete sa nič zásadne nezmení. Takto k radosti a pokoju neprídeme, budeme ich iba predstierať.
Dnes prijať Krista neznamená lamentovať nad zavretým kostolom, robiť gestá obetavosti pre cirkev, šikanovať a odstavovať nepohodlných, čo veľa vedia a veľa si pamätajú a tým sú pre niektorých nebezpeční, možno zavádzajúci niektorým pri kariérnom či inom postupe. V snahe po “vyššej spravodlivosti”, nebrať nepohodlným zásluhy, ale pre istotu umlčať, či prikyvovať, príp. inak odstaviť, možno likvidovať. Držať sa zásady: zíde z očí, zíde z mysle! Mať patent na jediné správne kresťanstvo! Zdá sa to prehnané?! Kiež by si, milý čitateľ, nepoznal taký pocit.
Ako teda prijať narodeného Spasiteľa? V prvom rade v pokore si opakovať Jeho slová: “učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duší!” Vidieť, spoznať Ho v núdznom a trpiacom, možno v starom, odpísanom človeku.
Nasledovať Krista znamená mať odvahu nechať niektoré ťažké témy radšej otvorené, priznať si, že ich zatiaľ nevieme riešiť, nie sa tváriť, že neexistujú. Kresťanstvo, kde ľudia nebudú schopní konfrontovať sa s núdzou biednych nemá budúcnosť. Nie, nezničí ho “lockdown” ani islam.
Slovo dnešného evanjelia otvára však aj inú možnosť: tým, ktorí Krista prijali, dal moc stať sa dietkami Božími. Božími deťmi nie sú tí, ktorí to o sebe hovoria. Sú to ľudia, ktorým praktiky, zamerané proti človeku a teda aj proti Bohu, Kristu, prekážajú a nebudú sa ich zúčastňovať. Ani za cenu strát, za cenu toho, že prídu o výhody, o miesto, dokonca aj o život. Božími deťmi môžeme byť aj v hojnosti, keď sa o tú hojnosť delíme. Sme nimi vtedy, keď sa nenecháme presvedčiť, že tým, čo dnes platí, sú peniaze a hrubá sila.
O tom, či Krista prijmeme alebo odmietneme, sa nerozhoduje raz. Rozhodujeme o tom každý deň. celý život, nie len na Vianoce.. Nasledovať Krista znamená byť vystavený nepochopeniu, neprijatiu. Obnova vyvoláva dojem, akoby odvádzala od kresťanstva. Je to paradox. Boh však vidí a vie všetko. Pozná naše motivácie a skryté túžby. Rozumie im.
Skutočný význam Vianoc | Inšpiratívne posolstvo Billyho Grahama | Klasická kázeň
Každé stretnutie s Ním v Jeho slove a sviatosti, tichu a hudbe, ktoré mi pomôže vidieť moje omyly a zlyhania, bude Vianocami. Vianoce budú tam, kde si uvedomím, kto som a kým chcem byť. Tam, kde zistím, čo mi bráni, aby som prejavoval lásku, pozornosť človeku v dlhodobom vzťahu, tam, kde sa naučím sústrediť na svoje dieťa, keď referuje o svojom dni v škole. Budem počúvať partnera, s ktorým som doma zavretý a uvedomím si, ako sme na seba odkázaní. Pomocou pokornej modlitby trpezlivo bojovať s ponorkovou nemocou, tak častou v tomto čase v mnohých domácnostiach. Tou zanedbanou modlitbou budem sa snažiť “reštartovať” svoj vzťah k Bohu i ľuďom! Pri nečakane dostatočnom nadbytku času, pokľaknem na kľakátko (ja som ho zdedil po otcovi), alebo jednoducho na zem pri posteli, alebo pri stole.
Vianoce budú tam, kde budem mať trpezlivosť počúvať starca, aj keď hovorí o svojich bolestiach a vždy znovu sa vracia k spomienkam z mladosti. Budem vykupovať čas, lebo dni sú zlé. Budem viac počúvať a menej hovoriť, o to viac komunikovať s Pánom Bohom… Prijmem človeka, ktorého odmietajú, alebo mi je nesympatický, možno zavádzajúci v ďalšom pechorení… Vianoce budú tam, kde nájdem odvahu prosiť o odpustenie. Každý prejav úprimnej viery, ktorá sa prejaví v láske. To je perspektíva obnovy a dobrej budúcnosti, skutočného pochopenia Vianoc. Pre každého - pre všetkých nás.
Zas sú tu sviatky, na ktoré sa všetci azda najviac tešíme. Majú svoje čaro pre malých i veľkých. Pri tom všetkom Vianoce v nás obnovujú určité vzrušenie a dojem čohosi tajomne krásneho, dobrého a veľkého. Celé to citové ovzdušie je pekné, ak sa z Vianoc nespraví vybájená legenda, ak sa neprežijú ako „fiction“, ako pekná rozprávka bez vzťahu k skutočnosti. Ešte aj veriaci ľudia môžu ľahko zabudnúť na pravý význam a na ozajstnú príčinu radostnej slávnosti a prežiť vianočné sviatky s povrchnými pocitmi, bez hĺbky. Bola by škoda, aby Vianoce prešli a nezanechali v nás stopu. Lebo darčeky sa rýchlo opotrebujú, sviečky dohoria a namiesto duchovného obohatenia by nám ostal v prázdnych rukách iba pozlátený obal. Po Vianociach by sme sa ocitli bez nových síl v každodenných starostiach o chlieb a uprostred tvrdého životného zápasu a ľudských egoizmov.
Preto sa pýtame: čo je vlastne podstata Vianoc? Ako ich máme prežiť s úžitkom a do hĺbky? Tu nám treba odpovedať veľmi priamo: prameňom vianočnej radosti je historická udalosť, ktorú evanjelista Lukáš opisuje s dôslednosťou a presnosťou kronikára: stala sa za súpisu obyvateľstva, ktorý nariadil známy rímsky cisár August, keď Sýriu spravoval Quirínius, v mestečku Betleheme, ako to dávno predpovedal prorok Micheáš; áno v tom Betleheme, ktorý mnohí z vás navštívili.
Na okolitých poliach sa pastieri za noci dozvedeli ako radostnú novinu, určenú pre všetkých ľudí, túto zvesť: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“ (Lk 2, 10-12).
Toto dieťa je prameňom radosti pre celý svet, lebo je to Boží Syn, Božie Slovo, ktoré jestvuje od večnosti: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh...A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 1.13). To je udalosť, ktorá nemá páru v ľudských dejinách, najväčšia senzácia všetkých storočí, skutočnosť, ktorá vrhá nové svetlo na Boha, na celé ľudstvo i na existenciu každého človeka.
Ak sa v tom dieťati Boh stal človekom, tak ono má čo povedať každému z nás. V ňom sa nám osobitným spôsobom prejavila Božia láska. Neviditeľný, nesmierny, všemocný, majestátny Boh sa k nám znížil a ukázal nám svoju tvár, ako nám to dosvedčuje evanjelista Ján: „Boh je láska. A božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život.
Vianoce nám pripomínajú fakt, že v betlehemskom Dieťati sa Boh stal človekom. Viacerí nekresťania nám vyčítajú, že tvrdíme o Bohu čosi nedôstojné, že znižujeme Boží majestát. Majú pravdu v tom, že „v betlehemskej maštaľke sa stretáva nebo so zemou. Nebo zostúpilo na zem“ (Benedikt XVI.). Ale to sám Boh sa chcel takto ponížiť, skloniť k človekovi. Tu práve ukázal svoju nesmiernu lásku: „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal za nás...“
Boh sa nám stal nesmierne blízkym v betlehemskom dieťati a sám mu dal meno „Emanuel“-„Boh s nami“. To dieťa je už naveky náš živý brat, priateľ, spolupútnik na životnej ceste, s ľudským citlivým srdcom, ale zároveň náš Pán a Boh. On ako Boh si privzal ľudskú prirodzenosť, preto ako Boho-človek ostáva s nami navždy.
Francúzsky spisovateľ André Frossard, ktorý sa obrátil, dobre pochopil tajomstvo Vianoc ako tajomstvo vtelenia, keď napísal: Ja mám stále Betlehem pred sebou, každý deň sú pre mňa Vianoce, lebo každý deň je so mnou Boh, ktorý sa stal človekom.
-Naozaj hodina spasenia bije aj teraz, Betlehem je aj dnes blízky, v Ježišovi je Boh s nami vždy, keď my chceme byť s ním. Aj pre nás sa narodil, aj nám priniesol tie isté duchovné dary ako betlehemským pastierom, tú istú radosť, to isté svetlo, ten istý pokoj. Malý Ježiško je aj dnes Boží Syn, ktorý sa stal človekom. Jeho vtelenie je už trvalý stav. On teraz žije a pôsobí ako Bohočlovek.
Toto chudobné Dieťa v jasliach je Boží dar pre nás a dôkaz, že Boh je Láska. V ňom sa všetkým ľuďom, teda aj nám, aj našej generácii „zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa a jeho láska k ľuďom“, ako hovorí sv. Pavol (Tit 3,4). Toto Dieťa nás učí, ako dať náplň a zmysel každodennému klopoteniu i celoživotnej existencii; ono kladie lásku za vrcholný zákon ľudského spolunažívania.
Nemôžeme sa diviť, že narodenie tohto dieťaťa sprevádzajú mimoriadne javy, ako je svetlo z neba a spev anjelov, ktorý tiež dodáva Vianociam hlboký zmysel: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“. Keď uznávame v malom Ježišovi vtelenú Božiu lásku, vzdávame vďaku a slávu Bohu a zároveň dosahujeme vnútorný pokoj, duchovnú pohodu a ľudské teplo. Preto sa na Vianoce cítime viac ľuďmi. Preto sa snažíme znovu prežiť kúzlo, ktoré sme si odniesli z detstva, keď sme vedeli ďakovať za lásku, ako dieťa v Rúfusových „Modlitbičkách“: „Iba tak Ti poviem, že dar lásky - to je koruna tých darov, čo si ľuďom dal“. Preto si vymieňame darčeky, ozdobujeme si stromčeky, staviame betlehemy.
Objavíme v sebe dušu dieťaťa akoby sen, ktorý sa však naozaj stal, ale pritom pretrváva dodnes ako skutočnosť Boha, ktorý sa pre nás stal človekom a ostáva s nami ako náš Emanuel-Boh s nami, „Ježiš Kristus, ten istý včera i dnes a naveky!“(Hebr 13, 8).
Vinšujem vám tieto slávne sviatky - Krista Pána narodenie, aby vám dal Pánboh zdravie, šťastie, božské požehnanie, a po smrti kráľovstvo nebeské, aby ste obsiahnúť mohli čo si od pána Boha žiadate.
Mnohovážení páni hospodári! Pri príchode našom zvestujeme vám radostnosť velikú, ktorá bude celému svetu: Narodil sa nám spasitel; všetkého sveta vykupiteľ. Keď to pastieri počuli, po domoch išli a vinšovali.
Vinšujem vám na tieto slávne sviatky Krista Pána narodenie, aby vám dal pánboh zdravie, štástie, hojné božské požehnanie a po smrti kráľovstvo nebeské obsiahnúť.
Pomodzi Boh, pomodzi Boh cez tieto nové sviatky, ráčiž nám milý Pánboh dati a dočkati akožto Krista Pána narodeného.
Doniesli sme vám novinu: prišli sme k vám na hostinu. Zostúpil spasiteľ s výsosti, my sme prišli k vám za hosti, a nám vína nedávate, pálenky tiež nič nemáte, čo by sme sa častovali a vám krajšie zaspievali. Opekance vám nechceme, oriešky si potlčieme. A my sme nie chlapci malí, žeby ste nám grajciar dali. Ak nám dvadsiatnek nedáte, na nový rok nás nemáte.
Vinšujem vám na toto Božie narodenie, zdravie, šťastie, na statočku zachovanie, na detičkách potešenie, hojnosti, prajnosti, úrodnosti, po stodolách, po komorách od Pána boha dosti. Aby ste mali toľko teličiek, ako v hore jedličiek. Aby ste mali toľko býčkov, koľko je v hore bučkov.
Šťastlivé a veselé svátky, aby bolo mlieka plné látky, aby dal Pán Boh dobrého zdraví a po smrci království nebeské.
Vinšujem vám šťastie, zdravie na to Božie narodenie, žeby sa vám darili kury cubaté, husi sedlaté, žeby ste mali toľko teličiek, kol'ko je v lese jedličiek, toľko volkov, koľko na dachu kolkov, žeby ste orali štyrmi pluhami, keď nie štyrmi, tak tromi, keď nie tromi, tak dvomi, keď nie dvomi, tak jedným, ale hodným. Choďte do polky, vezmite pálenky, choďte do skrine, doneste pol svine, choďte do pece, vyberte koláče.
Ja som malý do povaly, vypil by som, keby dali. Pálenčičky do skleničky a koláčik do kapsičky, ešte k tomu babka, na chrbát lopatka.
Pri dverach stojim, psika sa bojim, pes do mna vrči, kapsa mi trči, dajte mi kouača, nech sa mi kapsa vytuača.
Ja som malý neveličký, pýtam si ja do kapsičky, kus koláča, kus mrváča, vypustím vám z kapsy vtáča. A ak sa vám nelubi, vypustím vám tri holuby.
Ja som mala maličička, posuali ma mamička, že by ste mi dačuo dali do fertušky naviazali. Do fertušky kouačika do rušky turačik.
Ja som maly, maličky, pytam sebe do kapsičky, kus kouača, kus kabača, prinesiem vam jutro ftača.