Vlado Černý je výrazná osobnosť slovenského herectva, ktorej životná cesta je plná zaujímavých zvratov a úspechov.
Detstvo, športové začiatky a osudové stretnutie s filmom
Vladimír (známy ako Vlado) Černý sa narodil 21. júna 1951 v Bratislave. Vyrastal u svojich starých rodičov, nakoľko jeho rodičia - vrcholoví športovci, žili prevažne v Prahe. Jeho mama bola plavkyňa, otec Vladimír Černý takisto plával - bol držiteľom sedemnástich titulov majstra Československa, vodný pólista a legendárny päťbojár. V modernom päťboji patril k absolútnej svetovej špičke, zúčastnil sa na desiatich Olympijských hrách a získal 11 titulov majstra Československa. Mladý Vlado Černý sa takisto začal venovať päťboju, zúčastnil sa na dvoch Majstrovstvách sveta. Jeho babka - ochotnícka herečka, ho však primäla aj k recitácii, čo zužitkoval ako detský herec. V desiatich rokoch sa prvýkrát postavil pred kameru v krátkometrážnom filme Havko (1961). Lepšia ponuka, na úlohu malého Jurka Jánošíka vo filme Jánošík I., II. (1962), prišla od režiséra Paľa Bielika. Už ako študent účinkoval nielen vo filme, ale aj v televízii a divadle. Popri tom stíhal tiež šport. Osudovým pre ďalšiu hereckú dráhu Vlada Černého bolo práve prvé stretnutie s režisérom Paľom Bielikom. Ako malý chlapec mu rozbil okno a ten ho namiesto potrestania zavolal na konkurz na hlavnú detskú postavu vo filme Jánošík (1962). Túto úlohu napokon aj získal. Za účinkovanie vo filme Jánošík (1962) získal svoj prvý honorár, za ktorý si kúpil bicykel zn. Favorit.
Rozhodovanie medzi športom a herectvom
Po Jánošíkovi nasledovalo niekoľko menších filmových rolí, no Vlado Černý sa naďalej venoval modernému päťboju. Definitívne rozhodnutie nastalo, keď ho prijali na herectvo. Štúdium na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) však nedokončil na prvýkrát, lebo už v prvom ročníku ho vyhodil profesor Karol Legéň Zachar za nakrúcanie filmu. Napriek vylúčeniu z VŠMU sa Vlado Černý naďalej stretával s profesorom Zacharom, ktorý ho po zranení Olda Hlaváčka požiadal, aby ho zastúpil v hre Herodes a Herodias. Zachar ho takisto pozval aj na opätovné pohovory na VŠMU, ktorými úspešne prešiel.
Divadelné začiatky a úspechy
Čo sa divadla týka, bol od roku 1974 do 1975 členom hereckého súboru na Poetickej scéne, v sezóne 1975 - 1976 pôsobil ako člen hereckého súboru v Revue Bratislava a potom od roku 1976 do 1979 účinkoval opäť v hereckom súbore na Poetickej scéne. Potom až do roku 1990 bol členom súboru Nová scéna. Po roku 1990 sa stal hercom Divadla Astorka Korzo '90, ktorého je riaditeľom od roku 1995 a súčasne aj externým hercom. V divadelných kreáciách sa zameriava na výraznú kresbu typu a charakteru, prevažne s tendenciou ku komediálnemu umocneniu či karikatúre a je mu blízka poetika groteskného realizmu. Často ukázal zložitejší a mnohoznačnejší výraz. Spolupracoval s významnými režisérmi ako Pietor, Strnisko, Luther, Lasica, Nvota a Polák. Za svoje divadelné herectvo bol ocenený v roku 2009 Výročnou cenou literárneho fondu za vynikajúce stvárnenie postavy Leva Nikolajeviča Tolstého v hre Tolstoj a peniaze.
Filmové a televízne úlohy
Vlado Černý bol obsadený aj do mnohých filmov a televíznych inscenácií. Ako dvadsaťročný si zahral menšie role pastierov vo filmoch Nevesta hôľ (1971) a Bačova žena (1972). Vo filme Rok má šesť dní (1976) bol motorkár a vo filme Zlatá réva (1977) bol mladým traktoristom. V roku 1982 si zahral v rozprávke Popolvár najväčší na svete, kde stvárnil princa Pravoslava. V Sladkých starostiach (1984) stvárnil rolu Puca Baráneka, kde oprášil svoje skúsenosti z päťboja a opäť si vo filme zajazdil na koni. V roku 1985 bol vojakom vo filme Kára plná bolesti. V poviedkovej televíznej inscenácii Z môjho denníka (1995) si zahral násilného zlodeja a v roku 2002 bol otcom ústrednej postavy Viery vo filme Perníková věž. V roku 2009 spoluprodukoval film Nedodržaný sľub, v ktorom si aj sám zahral a bola to rola doktora Féhera. V roku 2012 bol Vlado Černý opäť obsadený do roly doktora v seriáli Búrlivé víno. Režisér Július Matula ho obsadil do poviedky Motiv pro vraždu (1974), stvárnil mladíka Petra Cyrila, ktorého dievča Vieru znásilnil sused z chatovej osady. V ďalšom Matulovom krimi filme Muž na drátě (1985) hral podporučíka Verejnej bezpečnosti (VB) Bajgara vyšetrujúceho bankovú lúpež. Pomocníka kata Mydláře stelesnil v Lutherovom životopisnom filme o lekárovi Jánovi Jesseniusovi Svědek umírajícího času (1990) i v jeho seriálovej verzii Lekár umierajúceho času (1983). Herca Vladimíra Černého často obsadzuje aj televízia do inscenácií, filmov i seriálov. Zahral si v známych tituloch ako Straty a nálezy (1975), Sváko Ragan (1976), Americká tragédia (1976), Tisícročná včela (1983), Kára plná bolesti (1985) alebo Portrét Doriana Graya (1988). Vo filmoch väčšinou hrával svojrázne, vyhranené typy, buď smiešne, či poznamenané charakterovými chybami.
Osobný život a rodina
Z osobného života možno prezradiť, že je druhýkrát ženatý. Prvé manželstvo stroskotalo práve kvôli Vladovmu bohémskemu životu, ktorému sa v dnešnej dobe skôr vyhýba. Terajšou manželkou je Iveta Černá, s ktorou vychováva jej dve deti z prvého manželstva. S Ivetou sa zoznámil v roku 2003 na bratislavskom kúpalisku, keď ju chcel dohodiť svojmu kamarátovi. Dnes je šťastný, že prejavila záujem práve o neho a je mu v živote veľkou oporou, s ktorou má aj veľa spoločného. Okrem Ivetiných detí má aj svojho vlastného syna z prvého manželstva, no o tohto skoro prišiel, lebo ako dieťa mal rakovinu. No dnes je z neho živý a zdravý muž, ktorý má už vyše tridsať rokov. Bratom Vlada Černého bol uznávaný hudobník, zakladateľ kapely Tublatanka Juraj Černý (1961 - 2016).
Záľuby a relax
Vlado Černý svoj voľný čas rád využije na šport, ku ktorému má od mala veľmi blízko a vždy pri ňom dobre zrelaxuje. Rád sa venuje aj svojim dvom koňom, ku ktorým sa snaží pritiahnuť aj svoju polovičku. Okrem koní majú aj psa - pitbulla, ktorého dostali do daru. Vlado Černý, ako bývalý športovec, inklinuje k športu vo svojom voľnom čase aj dnes.
