Hra je najprirodzenejším motorom ľudského vývinu. Rôzne formy hry nás pritom sprevádzajú celým životom od útleho detstva až do dospelosti. Siahajú od kolektívnych športov a senzorických hier napríklad v piesku cez naháňačky a schovávačky, skladanie stavebníc, hádanky a hlavolamy, vedomostné kvízy, slovné hry, mobilné hry, videohry, kartové hry či spoločenské hry až po hazardné hry. Dnes existuje obrovské množstvo voľnočasových aktivít. Pozornosť mladých ľudí sa však v súčasnosti najčastejšie upriamuje na dve konkrétne formy hrania: videohry a spoločenské hry.
Tieto dve formy majú podobný koncept. Hoci stanovené pravidlá a ciele majú aj bežné športy, pri videohrách a spoločenských hrách sa veľmi intenzívne stimulujú kognitívne zručnosti a strategické myslenie, pričom nevyžadujú výraznú fyzickú námahu. Líšia sa však v type interakcie, sociálnej dynamike a konkrétnych oblastiach mozgu, ktoré stimulujú.
Pre správny vývin osobnosti a budovanie zdravých návykov je dôležité vytvoriť pestrý výber rôznych voľnočasových činností. Skladanie puzzle je ideálnym príkladom aktivity, ktorá prirodzene cibrí vizuálnu predstavivosť a schopnosť sústrediť sa na jeden cieľ. Okrem tréningu jemnej motoriky učí deti trpezlivosti a logickému prepájaniu súvislostí bez digitálnej stimulácie a tlaku na rýchlosť.
Analógový verzus digitálny svet: Ktorá forma hry lepšie formuje našu myseľ?
Termín analógový svet v tomto kontexte označuje fyzickú realitu, kde sa aktivity odohrávajú naživo bez použitia digitálnych obrazoviek a technológií. Fyzické stretnutia pri spoločenských hrách ponúkajú úplne iný zážitok ako izolovaný svet za obrazovkou.
Priamy kontakt zoči-voči patrí medzi najväčšie výhody spoločenských hier. Hráči sa učia vnímať reč tela, tón hlasu a mimiku tváre svojich spoluhráčov. Podporuje to rozvoj empatie, čo je špecifický typ emočnej inteligencie umožňujúci vžiť sa do kože iného človeka. V praxi to znamená schopnosť lepšie pochopiť jeho konanie, aktuálne emocionálne rozpoloženie a vnútornú motiváciu. Táto schopnosť je v živote mimoriadne dôležitá. Vedecké štúdie naznačujú, že spoločná hra rovnako pomáha eliminovať tvorbu stereotypov voči iným. Hry často vyžadujú spoluprácu pri riešení problémov alebo hranie rolí, čím trénujú nazeranie na svet z inej perspektívy. Osobný kontakt pri hre prináša okamžité reakcie, teda priamu a nefiltrovanú spätnú väzbu na dianie pri stole, a úprimný spoločný smiech.
Komplexné spoločenské hry, ktoré vyžadujú hlbšie premýšľanie, výrazne rozvíjajú pamäť. Zlepšujú aj kognitívnu flexibilitu, čo je schopnosť rýchlo prepínať medzi rôznymi úlohami. Hry ako šach alebo moderné strategické hry na hracom pláne vyžadujú dlhodobé plánovanie. Hráč musí predvídať ťahy súpera a optimalizovať svoje zdroje. Znamená to, že musí správne hospodáriť s hernými surovinami alebo peniazmi, aby mu nedošli v nesprávnej chvíli. Hráč takto získava do života schopnosť multitaskingu. Tieto hry pomáhajú udržať bystrú myseľ aj v staršom veku. Slúžia ako výborná prevencia demencie. Zároveň učia ľudí kriticky myslieť a vyhodnocovať riziká. Hráč totiž stále zvažuje, aké krízové následky bude mať jeho aktuálne rozhodnutie v ďalšom kole.
Spoločenské hry vo svojej podstate nie sú takmer vôbec návykové. V škole aj v práci sa človek bežne postaví, preAsAction videohry preukázateľne zlepšujú reakčný čas. Je to rýchlosť odozvy na nejaký vizuálny podnet. V praxi sa to hráč učí tak, že musí okamžite stlačiť správne tlačidlo, keď na obrazovke zbadá nečakanú prekážku. Tieto zručnosti však poskytuje napríklad aj klasický športový tréning. Patrí sem nielen tenis, bedminton alebo bojové umenia, ale napríklad aj moderný tanec, žonglovanie či rýchle stolové hry orientované na postreh ako Dobble. Fyzická aktivita navyše zapája celé telo.
Hry zlepšujú aj priestorovú orientáciu. To je schopnosť presne vnímať objekty v priestore vôkol nás. V hre sa hráč napríklad učí rýchlo orientovať v zložitom 3D bludisku herného sveta. Hráč získa schopnosť multitaskingu, teda schopnosť spracovať viacero informácií naraz. Počas hrania musí totiž stále sledovať hernú mapu, stav svojho zdravia a zároveň presný pohyb súperov. Rôznorodé vnemy dokáže mozog spracovať rýchlo, efektívne a bez toho, aby robil zbytočné chyby.
Jemná motorika je schopnosť robiť úkony opatrne a s dôrazom na detail najmä pomocou rúk a presnej spolupráce s očami. U hráčov sa cibrí tak, že musia pri ovládaní myši alebo ovládača robiť veľmi presné a rýchle pohyby prstami či zápästím. Tieto schopnosti pomáhajú chirurgom pri zložitých manuálnych úkonoch. Využijú ich aj zubári, mechanici alebo umelci. Rovnako sa to skvele zíde v bežných každodenných aktivitách. Veda však ukazuje, že bežné manuálne koníčky majú na jemnú motoriku, priestorovú orientáciu a schopnosť zvládať viacero úloh naraz oveľa silnejší vplyv.
Hoci sa mladí ľudia niekedy stretnú fyzicky v jednej obývačke, aby spolu hrali videohru, vplyv na tvorbu vzťahov býva odlišný. Deti hrajúce vedľa seba síce komunikujú a ich prítomnosť znižuje pocit osamelosti, no delí ich akýsi vizuálny medzičlánok - obrazovka.
Digitálne hry však majú jednu obrovskú výhodu, ktorú stolové hry často strácajú: dokážu prekonávať fyzické bariéry. Kolektívne športy, miesta, kde spoločne vykonávame nejakú hobby aktivitu, a rôzne záujmové krúžky predstavujú ďalšie výborné spôsoby budovania reálnych väzieb. Žiadna aktivita na internete sa nikdy nevyrovná výhodám reálneho fyzického kontaktu.
Hoci stanovené pravidlá a ciele majú aj bežné športy, pri videohrách a spoločenských hrách sa veľmi intenzívne stimulujú kognitívne zručnosti a strategické myslenie, pričom nevyžadujú výraznú fyzickú námahu. K spoločným benefitom všetkých hier patrí riešenie logických a strategických problémov. Hráči analyzujú situáciu na obrazovke alebo hracej ploche a plánujú svoje kroky dopredu. Priebežne vyhodnocujú taktiku súpera a prispôsobujú jej vlastnú hru, čím sa učia flexibilne reagovať na zmeny.
Ďalším prvkom je dodržiavanie férovej hry. Každá dobre navrhnutá herná aktivita, ktorá má jasné pravidlá a vyžaduje sústredenie, učí človeka rešpektovať stanovené hranice. Vďaka tomu sa človek v reálnom živote učí lepšie rešpektovať osobné hranice iných ľudí.
Veľmi dôležitú lekciu emočnej regulácie predstavuje zvládanie frustrácie. Zmierovanie sa s prehrou buduje silnú psychickú odolnosť.
Ak je cieľom rozvoj týchto základných kognitívnych zručností a povahových vlastností, stolové hry sú v porovnaní s počítačovými hrami oveľa bezpečnejšou alternatívou. Ponúkajú totiž živý sociálny kontakt zoči-voči s inými ľuďmi. Zároveň neobsahujú rizikové dizajnové prvky. Tieto skryté prvky vo videohrách umelo predlžujú čas hrania a veľmi rýchlo budujú závislosť u hráča.
Škola férovej hry a emočnej odolnosti: Bezpečné prostredie rodiny je ideálnym miestom na tréning zručností.
Riziká nadmerného hrania a digitálnej závislosti
Nadmerné hranie videohier a ustavičné sledovanie obrazoviek prinášajú špecifické riziká. Je veľmi ťažké sa im vyhnúť. Pôsobia na človeka aj pri iných bežných online aktivitách, ktoré presahujú zdravý časový limit.
Pre ľudí, ktorí trávia príliš veľa času online, je veľmi ťažké uvedomiť si alebo pripustiť, že by mohlo ísť o závislosť, hoci často podvedome tušia, že je to škodlivé. Únik do digitálneho sveta totiž neraz slúži ako nesprávna stratégia zvládania úzkosti či stresu.
Telá a mozgy mladých ľudí túto záťaž, ktorá je spojená s nedostatkom pohybu, nadmerným vplyvom dopamínu a neprestanou stimuláciou nervovej sústavy, zatiaľ zvládajú a reálne následky sa môžu dostať až neskôr v živote.
Závislosťou sa neoznačujú iba extrémne situácie, ako je napríklad päť a viac hodín hrania denne. Problém nastáva vtedy, keď digitálny svet pohltí človeka natoľko, že preň zanedbáva spánok či osobné vzťahy.
Pri spoločenských hrách tieto hrozby takmer neexistujú.
Energia na dlh má vysokú cenu. Zatiaľ čo kofeín a cukor v energetickom nápoji poskytujú prchavý pocit bdelosti, telo si túto energiu len „požičiava“ s vysokým úrokom. Kombinácia modrého svetla a umelých stimulantov drasticky narúša regeneráciu mozgu a preťažuje srdcovo-cievny systém, čo v období vývinu vedie k chronickému vyčerpaniu a psychickej nestabilite.
Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) uznáva poruchu hrania videohier ako skutočný problém. Globálna prevalencia, teda celkový výskyt tohto javu v populácii, dosahuje približne päť percent.
Hranie často slúži ako eskapizmus. Ide o nezdravý únik pred problémami reálneho života. Mladí ľudia takto utekajú pred zlými známkami, smútkom, hádkami alebo zlými vzťahmi s rovesníkmi. Videohry alebo celkovo aktivity na internete tieto životné problémy neriešia.
Aby si digitálne hry udržali pozornosť hráča čo najdlhšie, využívajú prepracovaný dizajn a špecifické psychologické mechanizmy. Jedným z príkladov sú takzvané loot boxy. Sú to prepracované virtuálne balíčky s náhodným obsahom, ktoré fungujú na rovnakom princípe ako výherné automaty. Týmto spôsobom hry v mozgu hráča cielene spúšťajú silnú dopamínovú slučku. Dopamín je hormón, ktorý mozog prirodzene vylučuje pri pocite odmeny.
Moderné videohry sú navrhnuté tak, aby hráča dostali do stavu takzvaného flow (plynutia), keď úplne stratí pojem o čase. Niektoré hry to dosahujú napríklad dynamickým prispôsobovaním náročnosti - ak hráčovi niečo nejde, hra sa nepozorovane uľahčí, aby nebol frustrovaný. Tvorcovia hier úmyselne pridávajú nekonečné systémy úspechov (ako je získavanie bodov skúseností alebo odomykanie špeciálnych kozmetických úprav postavy alebo aj zbraní a podobne), hlboké ponorenie do fantastického príbehu a ustavičné herné výzvy. Hra tak umelo napĺňa dôležité psychologické potreby. Tieto psychologické triky vytvárajú pevnú závislosť. Hráč úplne stráca pojem o čase a zanedbáva svoje skutočné povinnosti a vzťahy.
Závislosť úzko súvisí aj s nedostatkom rodičovského dohľadu alebo s príliš prísnou výchovou, ktorá v deťoch často vyvoláva pocit nedostatočnosti, a sociálnu úzkosť v kolektíve, pred ktorou opäť utekajú do virtuálna.
V zajatí svetla obrazovky: Úplné pohltenie herným svetom so sebou prináša nielen stratu pojmu o čase, ale aj riziko oslabenia centier pre sebaovládanie.
Intenzívne hranie videohier priamo súvisí so sedavým životným štýlom. Sedenie bez akéhokoľvek pohybu oslabuje svalstvo a spomaľuje ľudský metabolizmus. Zvyšuje sa riziko obezity a kardiovaskulárnych ochorení. To znamená, že sa výrazne zvyšuje pravdepodobnosť vzniku nebezpečných problémov s chrbticou (ako je napríklad skolióza či poškodenie medzistavcových platničiek), cievami či so srdcom (ako sú srdcové infarkty, vysoký krvný tlak alebo arytmie) v neskoršom veku. Dieťa na to nezomrie hneď, ale už v mladosti si stálym sedením zarába na vážne celoživotné ťažkosti.
Samozrejme, aj dospelí sedia v práci a deti sedia v škole. O to viac by teda mali títo ľudia tráviť svoj voľný čas aktívne. Písanie domácich úloh za stolom je nutnosť. Aj pri stolových hrách sa sedí. Čas strávený pri nich je však podstatne kratší. Tak reálne nehrozí, aby toto sedenie telu nejako zásadne ublížilo.
Obrazovky vyžarujú umelé modré svetlo, ktoré narúša tvorbu spánkového hormónu melatonínu. Telo si pre ožiarenie očí jednoducho myslí, že je stále biely deň. Pravdou je, že dnešné moderné zariadenia už bežne ponúkajú nočný režim (filtre modrého svetla), čo môže čiastočne pomôcť. Veda však upozorňuje, že problémom nezostáva iba samotné svetlo, ktoré si navyše mnoho ľudí ani nezapne. Ide najmä o celkovú nadmernú stimuláciu mozgu pred spaním.
Akčné a dynamické videohry udržujú mozog v stave vysokej bdelosti a napätia, kvôli čomu človek dlho do noci nedokáže zaspať. Pre mladých ľudí vo vývine je pritom kvalitný spánok absolútne kľúčový. Jeho nedostatok narúša vývoj prefrontálnej kôry mozgu, ktorá zodpovedá za logické rozhodovanie a emočnú reguláciu.
Keď sa hra mení na hnev. Neschopnosť spracovať virtuálnu prehru je častým prejavom nezvládnutej emočnej regulácie, ktorá sa následne prenáša aj do reálneho života.
Nadmerný čas pred obrazovkou úzko súvisí so sociálnou izoláciou a depresiou. Je to ako začarovaný kruh: hráči nahrádzajú skutočné sociálne interakcie tými virtuálnymi, ktoré im však nedokážu poskytnúť potrebnú emocionálnu oporu, čo následne prehlbuje pocit osamelosti a smútku.
Frustrácia z virtuálnej prehry silne zvyšuje úzkosť a podráždenosť. Toxické online prostredie vytvára živý priestor pre kyberšikanu. Ide o formu elektronického obťažovania, ktorá sa v hernom svete prejavuje agresívnymi urážkami, zosmiešňovaním nováčikov alebo cieleným vyčleňovaním hráčov. Tieto útoky sú silne umocnené anonymitou internetu.
Pozitívne aspekty hier a ich vplyv na rozvoj dieťaťa
Rôzne herné aktivity, či už vo fyzickom, alebo virtuálnom svete, rozvíjajú dôležité kognitívne schopnosti. Tieto schopnosti ako logické myslenie či jasná komunikácia sú kľúčové pre bežný život.
Digitálne hry slúžia ako efektívny nástroj na osvojovanie si nového jazyka. Mnoho hier nemá slovenský preklad. Hráči preto musia čítať anglické texty alebo komunikovať so zahraničnými spoluhráčmi cez mikrofón. Okamžitá spätná väzba priamo z hry zvyšuje motiváciu k pochopeniu cudzieho textu. Hráči si rýchlejšie rozširujú slovnú zásobu prirodzeným opakovaním slovíčok v reálnom kontexte.
Existujú však aj bezpečnejšie alternatívy získania vysokej jazykovej úrovne. Sú bezpečnejšie, pretože nevyužívajú návykové mechanizmy videohier. Cudzí jazyk sa dá výborne pochytiť sledovaním filmov s titulkami, počúvaním audiokníh, podcastov či pozeraním videí zahraničných tvorcov na platforme YouTube.
Už klasické retro hry na starých televízoroch účinne rozvíjali postreh a koordináciu očí a rúk.
Hoci sa mladí ľudia niekedy stretnú fyzicky v jednej obývačke, aby spolu hrali videohru, vplyv na tvorbu vzťahov býva odlišný. Deti hrajúce vedľa seba síce komunikujú a ich prítomnosť znižuje pocit osamelosti, no delí ich akýsi vizuálny medzičlánok - obrazovka.
Hráči videohier dokážu výzvy spracovať rýchlejšie ako ostatní aj v reálnom živote. Zvyšujú schopnosti multitaskingu - lebo dieťa musí zvážiť viaceré faktory, ktoré sú pre víťazstvo nevyhnutné. Dieťa môže primerane reagovať na všetky požiadavky konkrétnej hry.
Zvyšujú sociálne zručnosti, lebo v mnohých hrách sa musia tímoví hráči dohodnúť na spoločnom postupe.
Hry môžu pomôcť v rozvoji poznania a intelektuálnom rozvoji, v emocionálnom či sociálnom rozvoji a dokonca aj v morálnom rozvoji. Je veľa hier, ktoré vedia byť silným emocionálnym zážitkom. V týchto hrách hrajú deti za postavu v ťažkej situácii, s ktorou sa stotožňujú. Nepovedia, že „moja postava robí niečo v hre“. Dieťa povie, že „ja robím niečo v hre“. Emocionálne zážitky si vzťahuje na seba a tým pádom sa učí zvládať svoje emócie a pracovať s nimi. Keď prehrá alebo jeho postava v hre zomrie, učí sa zvládať hnev a prehru.
Po sociálnej stránke existuje veľa hier, ktoré sú založené na tom, že ich musia hrať dvaja hráči, lebo sa bez spolupráce v hre nevedia dostať ďalej. Sú to prototypy dobrých sociálnych hier, ktoré učia spolupráci. Hry so sociálnou interakciou zároveň pomáhajú plachým ľuďom komunikovať.
Existuje viacero hier s morálnym presahom. Hráč v nej hrá za ľudí, ktorí boli nejakým spôsobom vtiahnutí do vojny. Hra má silný emocionálny ale aj morálny rozmer, pričom je tam vojna názorne vykreslená ako niečo hnusné, čomu sa chceme za každú cenu ako spoločnosť vyhnúť.
Podľa psychológa Michala Božíka, ktorý sa venoval výskumu skupinových hier, samotní hráči vnímajú množstvo pozitív: „Hráči, ktorí sú introvertní, majú v hre možnosť vyskúšať si extrovertnejšie správanie, ktoré im v bežnom živote nie je blízke a to bez toho, aby boli ohrození ako v reálnom živote. Vyskúšať si sociálne situácie bez rizika, ktoré im v reálnom živote hrozí.
Deti sa vďaka nim učia kreativite, hľadaniu riešení na rôzne problémy, začnú sa zaujímať o históriu alebo kultúru, nájdu si vďaka nim nových kamarátov a niektoré hry ich dokonca motivujú k pohybu.
Mnohí rodičia nechávajú výber hračiek a hier výsostne na deťoch a riadia sa najmä ich želaniami. Často podľahnú módnym vlnám moderných rozprávkových postáv a hračkám, ktoré lákajú najmä svojim balením. Správny výber hračiek, ktoré sú vhodné pre dieťa s ohľadom na jeho vek a kognitívne schopnosti, bude podporovať ďalší vývoj dieťaťa.
Jeden z najdôležitejších aspektov vo vývoji dojčaťa je ich schopnosť skúmať svoje bezprostredné okolie. Preto hračky, ktoré podporujú skúmanie, sú veľmi prospešné pre najmenšie deti. Deti vo veku batoliat a deti v predškolskom veku rozvíjajú svoje sociálne zručnosti, ktoré im pomôžu hrať a učiť sa s ostatnými deťmi. Deti spoznávajú svet a učia sa novým veciam prostredníctvom štruktúry hry.
Hračky, ktoré vydávajú zvuk, učia dieťa pochopiť súvislosť príčiny a následku. Ako deti manipulujú s hudobnými hračkami, rozvíjajú svoje kognitívne a emočné schopnosti. Hudobné hračky môžu byť vytvorené z jednoduchých domácich predmetov, ako sú fľaše, hrnce a kartónové krabice.
Hračky pomáhajú dojčatám a malým deťom rozvíjať ich predstavivosť. Hračky, ktoré zohľadňujú ich záujmy, reprezentujú členov rodiny a napodobňujú ich okolité prostredie, pomáhajú dieťaťu predstierať a znázorňovať rôzne životné situácie a rozvíjať ich fantáziu.
Batoľatá vo veku okolo 2 až 3 rokov sa začínajú presadzovať a svoju nezávislosť vyjadrujú napríklad aj výberom ich hračiek. Rozvoj predstavivosti a tvorivých schopností dieťaťa je účinnejší s hračkami, o ktoré má dieťa výrazný záujem.
Vekovo vhodné didaktické hračky pomáhajú batoľatám a malým deťom rozvíjať schopnosť spracovávať informácie, rozvíjať schopnosť riešiť problémy a abstraktné myslenie. Stavanie veží z kociek a ich usporadúvanie podľa veľkosti sú veľmi účinné metódy, ako pomáhať malým deťom rozvíjať schopnosť riešiť problémy, rozvíjať priestorovú orientáciu a zlepšiť koordináciu ruka-oko.
Hračky, ktorých cieľom je opakovať zvuky, pomáhajú deťom správne vyslovovať zvuky a hlásky, priraďovať obrázky k písmenám, spájať písmená do slov. Maňušky sú tiež vzdelávacie hračky. Deti ich používajú na rozprávanie príbehov a sú výbornou pomôckou, ako vzbudiť u detí záujem vypočuť si príbeh. Hra s maňuškami rozvíja detskú predstavivosť a pomáha deťom preniesť rozprávkové postavy do situácií reálneho života.
Odporúčania pre rodičov a vyvážený prístup
Pre zdravý vývin detí je dôležité, aby sa u nich rozvíjali zručnosti a kompetencie. Aby sa u nich rozvíjala hrubá i jemná motorika, ale aj sociálne zručnosti, schopnosť nadväzovať adekvátne vzťahy v rodine a neskôr aj mimo nej.
Deti, ktoré trávia príliš veľa času na internete a pri mobilných zariadeniach, môžu byť v reálnom živote menej sociálne zdatné, môžu sa u nich dostaviť ťažkosti v medziľudských vzťahoch, ako aj v emočnom vývine.
V praxi to potom znamená, že sa nedostatočne orientujú v rôznych situáciách bežného života, zlyhávajú v škole, mávajú problém s bežnými samoobslužnými činnosťami a domácimi prácami, ktoré by už vzhľadom na svoj vek mali zvládať.
Špecifickými sú prípady detí, ktoré pravidelne a dlho do noci hrajú hry. To môže viesť poruchám spánku, dokonca aj rôznym druhom strachov a fóbií.
V prvom rade treba povedať, že nejde len o samotný čas, ktorý dieťa pred obrazovkou strávi. Treba si všímať aj to, či dieťa nie je nervózne alebo podráždené, ak sa nemôže venovať danej aktivite. Príznakom hroziacej závislosti môže byť, ak je dieťa nepokojné až agresívne, keď sa rodič opakovane pokúša prerušiť hru, ktorú malo dieťa už dávno ukončiť.
Ak má rodič podozrenie, že možno ide o závislosť, mal by sa obrátiť na odborníka, či už je to psychológ, detský psychiater alebo výchovný poradca.
Priamo o závislosti začíname hovoriť vtedy, ak je charakter hrania alebo nadmerného užívania sociálnych sietí dostatočne závažný a zároveň dlhotrvajúci, aby to už narušovalo iné oblasti života: školu, iné voľnočasové aktivity alebo aj prácu, ak hovoríme o dospelých.
Na tomto mieste opäť pripomínam, aká je dôležitá prevencia a aké je dôležité mať správne nastavené hranice. Pokiaľ sa tak nestalo a rodič má pocit, že dieťa tým aktivitám začína prepadať, môžu si skúsiť tie pravidlá nastaviť dodatočne. Popri tom sa môžu dohodnúť na určitej forme zvýšenej kontroly, pričom pokojne si môžu tieto pravidlá aj napísať na papier.
Odborníci z Americkej akadémie pediatrov rodičom odporúčajú určiť si s deťmi jasné pravidlá, vrátane času, počas ktorého sa deti môžu hrať online. Rodičia by si s deťmi mali zároveň stanoviť jasné pravidlá, kedy majú dovolené hrať sa, nedovoliť rozptyľovanie hrami počas jedla či určiť zóny v byte, kde sú technológie zakázané.
Je určite vhodné, aby ste mali prehľad o hrách a aktivitách online. Ani s hraním hier to nie je úplne čiernobiele. Podľa psychológov online hry prinášajú okrem negatív, ktoré väčšina dospelých vníma intenzívnejšie, aj množstvo benefitov pre rozvoj detí.
Podľa psychológa Michala Božíka, „Hráči, ktorí sú introvertní, majú v hre možnosť vyskúšať si extrovertnejšie správanie, ktoré im v bežnom živote nie je blízke a to bez toho, aby boli ohrození ako v reálnom živote. Vyskúšať si sociálne situácie bez rizika, ktoré im v reálnom živote hrozí.“
Ako vo všetkom, tak aj v prípade online hier je nutné nájsť zdravú mieru. Je určite vhodné, keď dieťa má vymedzený čas na povinnosti, na krúžky a potom aj na zábavu, ktorú pokojne môže realizovať aj na internete. Samozrejme, pri dodržaní tej zodpovednosti a prevencie, o ktorej sme hovorili.
Na druhej strane: nie je dobré, aby bol internet formou odmeny, formou niečoho, čo si budú glorifikovať.
Rodičia by sa mali vo výchove vyhnúť obom extrémom. Extrémnej reštrikcií a zákazom, na ktoré niektoré deti a najmä tínedžeri, reagujú zle a vo finále to zhoršuje situáciu, čo potvrdzujú aj výskumy. Na druhej strane sa treba vyhnúť aj druhému extrému, kedy rodičia deťom dovoľujú hrať sa čo chcú, kedy chcú, koľko chcú a ako chcú. Vyplýva to aj z teórie všeobecného rodičovstva. Ukazuje sa, že najlepší efekt majú výchovné prístupy, ktoré sú takpovediac „uprostred“. Volá sa to demokratický výchovný štýl a v digitálnej sfére sa používa pojem vyvážený výchovný štýl.
To neznamená, že hry zakážeme. V spoločnej debate si s dieťaťom nastavíme pravidlá, ktoré budú platiť pre neho aj pre rodičov. A dieťa nám v debate možno odargumentuje aj tú GTA V. Podstatné je, aby tam bola diskusia. Bez nej človek nevie, či je na to dieťa pripravené aj keď si rodič myslí, že ho pozná. Zároveň otvára priestor na to, aby sa rodič dozvedel niečo o živote dieťaťa a aby dieťa pochopilo, prečo má rodič určité obavy. Jednoducho, aby si vyjasnili svoje postoje a aby sa k sebe dostali bližšie.
