Obdobie vzdoru: Ako ho zvládnuť u 9-ročných detí

Obdobie vzdoru predstavuje kľúčovú fázu vo vývine dieťaťa, ktorá sa typicky objavuje medzi druhým a tretím rokom života. Obdobie vzdoru vzniká ako prirodzený dôsledok dozrievania detského mozgu a rozvoja kognitívnych schopností dieťaťa. V tomto období, typicky medzi druhým a tretím rokom života, dochádza k významnému posunu vo vnímaní vlastného „ja“ - dieťa si začína uvedomovať svoju individualitu a samostatnosť. Zároveň dochádza k rapídnemu rozvoju reči a s tým spojenej schopnosti vyjadrovať svoje potreby a želania, často prostredníctvom odporu a slova „nie“. Dieťa v tomto období experimentuje s mocou a kontrolou nad svojím prostredím, snaží sa pochopiť hranice svojej autonómie a testuje reakcie dospelých na svoje správanie. Vývinové zmeny v mozgu dieťaťa vedú k významným posunom v jeho vnímaní a správaní.

Obdobie vzdoru u detí podľa vývinovej psychológie trvá zvyčajne od 18 mesiacov do 3 rokov. Najsilnejšie prejavy vzdoru často vídame okolo 2 rokov. Z malého bábätka sa postupne stáva samostatný nezávislý človiečik. Začína si uvedomovať seba samého, a začína o sebe hovoriť v prvej osobe jednotného čísla: „Ja“. Dvojročné dieťa sa snaží získať si kontrolu nad svojím životom - chce ovplyvniť to, čo sa mu deje. Prestáva byť pasívnym prijímateľom našich nápadov. Často teda pochopiteľne narazí na to, že to, čo chce ono sa líši od toho, čo chceme my. Niekedy ho zastavia pravidlá, ktoré v našej spoločnosti platia. A to sa mu, samozrejme nepáči. Dieťa svoju nespokojnosť a frustráciu dáva najavo vzdorom. Vzdor sa prejavuje opakovaním slovíčka „nie“, záchvatmi hnevu, plačom alebo ignorovaním pokynov. Vzdorovité prejavy majú u rôznych detí rôznu intenzitu a trvajú rôzne dlho. Deti majú silnú potrebu nezávislosti, ale ich komunikačné schopnosti ešte nie sú dostatočne rozvinuté, čo vedie k frustrácii. Potrebujú pevné hranice, a zároveň priestor na samostatné rozhodovanie.

Vzdor u detí je častým problémom, a to najmä u batoliat a dospievajúcich. Je to normálna súčasť vývoja dieťaťa a môže sa prejaviť v správaní. Detský vzdor sa môže u dieťaťa prejaviť už pred 1. rokom, vo väčšine prípadov je pre vzdor typické obdobie okolo dvoch až troch rokov. Prejavuje sa viac u temperamentnejších detí a u tých, ktoré nemajú jasne stanovené hranice. Dieťa medzi druhým a tretím rokom náhle cíti, že aj ono môže a chce k niečomu povedať „nie“. Dieťa však hovorí „nie“ hlavne preto, aby si to mohlo vyskúšať a má to veľký význam pre vývin jeho sebavedomia. Slovné odvrávanie je výrazom zdravej dôvery vo vlastné sily. Dieťa potrebuje mať odvahu, aby sa vedelo neskôr brániť a tejto odvahe sa učí v opozícii voči rodičom. Ak dovolíte dieťaťu presadiť sa v menej dôležitých maličkostiach a beriete ho pritom vážne, posilňujete tým jeho sebaistotu. Neskôr potom omnoho ľahšie poslúchne, keď budete musieť niečo podstatné od neho vyžadovať. Dieťa by ste mali brzdiť iba pri nebezpečných činnostiach, napríklad keď utečie ku vode, ale inak je vhodné podporiť snahu po samostatnosti, nechať ho prežiť pocit úspechu a v realizácii jeho potrieb mu byť oporou.

Častý plač, hádzanie sa o zem, odvrávanie, trieskanie vecami… Ak je vám toto teraz dôverne známe, a pre predtým to dieťa nerobilo, hovoríme o období vzdoru. Obdobie vzdoru predstavuje prirodzenú a dôležitú fázu vývinu dieťaťa. Každý rodič vie, že vychovať dieťa nie je vôbec jednoduché. Krásne a radostné chvíle sa striedajú s tými horšími, kedy dieťa neposlúcha a my si s ním vieme dať rady len ťažko. Obrňte sa trpezlivosťou a pochopením. Môže sa stať, že vybuchneme, povieme to, čo nechceme, jednoducho reakcia a prístup mamy i ocka je veľmi dôležitý.

Obdobie vzdoru, ktoré podľa psychologičky Mgr. Romany Mrázovej nastáva najmä okolo 3. - 5. roku života dieťaťa, je pre rodičov ťažkou skúškou a akousi prípravou na ďalšie životné obdobia - ako napríklad puberta. Vzdorovania u dieťaťa môže vyzerať všelijako - hnev, zlosť, plač, odmietanie…

Mamička 5-ročnej dcérky Vivien bola nešťastná zo svojej dcéry. Každodenne jej v obchode vyrábala scény, hádzala sa o zem, plakala, doma zase odmietala sa s kýmkoľvek rozprávať. „Trvalo to takmer rok, kým sa malá ustálila a prestala byť neposlušná a nezvládnuteľná. Viete, čo mi pomohlo? Rada kamarátky, aby som ju v tom jej vzdorovitom momente nechala na chvíľočku samú alebo jej ukázala na sebe, čo robí. Skákať a kričať v nákupnom centre som nechcela, tak som skúsila prvú možnosť a zafungovalo. V obchode, keď sa hodila o zem som jej namiesto okrikovania a buchnutia po zadku “ušla“ medzi regály. Keď ju prešiel amok, začala sa pokojná rozhliadať okolo seba a hľadať ma. Potom som vyšla a ona celá šťastná bežala ku mne a bez plaču. Našťastie to vzdorovité obdobie už skončilo,“ povedala nám mamička Janka. Aj odborníčka na detskú dušu si myslí, že je dôležité, aby rodič našiel v sebe trpezlivosť a pochopenie, ale dieťa by nemalo zostať v afekte samé. Funguje to, keď dieťaťu zrkadlíte jeho prejavené emócie. Pomáha mu to porozumieť tomu, čo vlastne robí.

Čo robiť počas obdobia vzdoru:

• 1. Dávať dieťaťu na výber z vhodných možností je efektívny spôsob, ako mu umožniť získať pocit kontroly nad situáciou. Keď má dieťa možnosť rozhodnúť sa, cíti sa kompetentnejšie a samostatnejšie, čo prirodzene znižuje potrebu vzdoru.
• 2. Jasné a konzistentné pravidlá vytvárajú pre dieťa predvídateľné prostredie, v ktorom sa cíti bezpečne. Keď dieťa vie, čo môže očakávať, dokáže lepšie regulovať svoje správanie a emócie.
• 3. Spôsob, akým komunikujeme s deťmi, má zásadný vplyv na ich správanie a sebaobraz. Pozitívna komunikácia pomáha deťom pochopiť, čo od nich očakávame, bez vyvolávania odporu alebo negatívnych emócií.
• 4. Schopnosť rozpoznať a vyjadriť svoje emócie je základom emocionálnej inteligencie a zdravého psychického vývinu. Keď pomáhame deťom porozumieť ich pocitom a učíme ich, ako ich vyjadrovať prijateľným spôsobom, dávame im nástroje na lepšie zvládanie náročných situácií.

Ako sa popasovať s obdobím vzdoru:

• Ukážte deťom hranice, ale milujte ich. Dieťa hľadá mantinely svojho správania a tieto mantinely si vytvára podľa toho, ako mu ich určíte vy - vývoj jeho vzdorovitého obdobia tiež závisí od toho, aký má temperament, charakter, osobnosť, alebo aj od vášho prístupu. Vy musíte dieťaťu ukázať hranice, ale s množstvom lásky.
• Dôležité: Rodičia musia postupovať spoločne. Niekedy je tiež nutné dieťaťu ukázať, že nechcete, aby určitú vec robilo. Je však dôležité povedať mu prečo. Dieťa by malo jasne vedieť, počuť a vnímať, že požiadavky rodičov sú nemenné. Rodičia preto musia postupovať jednotne - len ťažko zabránite chvíľam vzdoru, ak bude každý rodič hovoriť niečo iné. Určite pevné hranice - keď poviete áno, bude to znamenať áno, nie niečo medzi tým.
• Ako predísť vzdoru u detí. Pokúste sa týmto konfliktom a zrážkam s vašou rodičovskou autoritou zabrániť a obmedzte zbytočné konflikty. Netrvajte napríklad despoticky na tom, aby sa dieťa prestalo hrať s autíčkom presne v túto sekundu, ale dovoľte mu, aby sa ešte zopár minút dohralo. Rovnako síce budete trvať na tom, aby si upratalo hračky, ale ponúknite mu pomoc. Robí ráno scény, pretože nechce ísť do škôlky bez svojho obľúbeného autíčka? Dovoľte mu, aby si ho vzalo, ale dôrazne mu povedzte, že ak ho stratí, nové mu nekúpite. Keď potom pôjdete zo škôlky domov, ľahšie predídete záchvatom zúrivosti, keď dieťa uvidí vo výklade autíčka - to svoje bude mať v ruke alebo vo vrecku.
• Neponáhľajte sa a na dieťa nekričte! Treba si tiež uvedomiť, že veľa záchvatov zlosti je spôsobených tým, že dieťa veľmi súrite a vo všeobecnosti sa stále ponáhľate - nemáte čas sa s dieťaťom porozprávať, často naň kričíte.
• Praktické tipy, ako zamedziť záchvatom zlosti: Dieťa za vzdorovité správanie v žiadnom prípade netrestajte - aj tak to nepomôže. Ak sa začne v nákupnom centre váľať po zemi a robiť scény a vy mu dáte po zadku, začne kričať ešte viac. Ideálne je takúto situáciu zmeniť, čiže nereagovať a odstúpiť ďalej od dieťaťa. Dieťa tiež môžete chytiť za ruku, bez slova ho postaviť niekam, kde je ticho, a nechať ho „vyzúriť sa“. Ak sa to stane doma, najlepšie je, keď za dieťaťom zavriete dvere a odídete z miestnosti. Pamätajte, že bez divákov dieťa o chvíľu zúriť prestane. Len čo záchvat odznie, ubezpečte dieťa, že ho aj tak ľúbite, ale vysvetlite mu, prečo ste museli urobiť to, čo ste urobili (prečo ste odišli z miestnosti a pod.).

Čo určite nerobiť, čo naopak áno:

• Pre zdravý emocionálny vývin je potrebné, aby v situáciách kedy je dieťa rozrušené, nahnevané, smutné alebo v akomkoľvek emocionálnom diskomforte, pri ňom bol jeden z rodičov, najmä matka.
• Rodičia môžu pomôcť dieťaťu učiť sa regulovať afekty tým, že mu zrkadlia prejavené emócie ale sami pri tom ostávajú regulovaní.

Ako ho prekonať?

Jedine obrňte sa veľkou trpezlivosťou a pochopením pre malú detskú dušičku. A nenechávať v tom dieťa samotné alebo vystresované.

Kritické obdobia vo vývoji dieťaťa:

Ja si myslím, že kritické obdobie je celé obdobie vývoja. Niektorí rodičia preplávajú „prvou pubertou“ svojho dieťaťa a ani o tom, že je v období vzdoru, netušia. Dieťa je kľudné, poslušné, okrem bežných malých konfliktov nie je treba riešiť vážnejšie situácie. Nehádže sa o zem, nevrieska, neplače, nepresadzuje si s enormným úsilím svoju vôľu. Nie je hlučné, nezatína päste. Nie ako tie nevychované deti od susedov, ktoré to robia a ich matky a otcovia si s nimi nevedia rady…..

Shutterstock

Rodičia iných, tých „druhých“ detí vie veľmi dobre, čo je to detský vzdor. S úžasom a hrôzou zisťujú, čo všetko ich deti v tomto období „dokážu“, len aby dosiahli svoje.

Prejavy detského vzdoru:

• Situácia č. 1: Mama ide s trojročným dieťaťom na kontrolu k lekárke po týždni choroby. Prídete na rad, zavolajú ich dnu a v tom sa dieťa hodí na zem, vrieska, kope, bije mamu rukami, vôbec nechce spolupracovať. Dieťa vrieska ako nepríčetné, až kým neprídu domov.
• Situácia č. 2: Štvorročné dieťa ide na prechádzku s mladším súrodencom a otcom. Po schodoch však nezišli v takom poradí ako si predstavovalo. Dieťa začne plakať, kričať, nechce ísť ďalej a stále opakuje: „Až za mnou, až za mnou…“ Otec sa s deťmi vracia domov.
• Situácia č. 3: Je ráno. Dieťa sa má vyzliecť z pyžamka a obliecť si veci do škôlky. Vzdorovito si ľahne na posteľ. Mama by ho mohla vyzliecť len nasilu. Nepomáha dohováranie, tresty.
• Situácia č. 4: 20-mesačné dieťa sa hádže o zem, búcha do dverí, snaží sa udrieť mamu, vreští vždy vtedy, keď sa mu nestane po vôli.
• Situácia č. 5: Dvojročné dieťa. Nedovolíte mu vonku vbehnúť do mláky. Trucovito si sadne na zem a plače, až jačí. Keď vidí, že nič nedosiahne, ľahne si a budí pozornosť všetkých naokolo.

Obdobie vzdoru Shutterstock Dieťa testuje hranice Obdobie detského vzdoru trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov. V tomto období sa deti a ich nálady menia ako počasie. V 3,5 až 4 rokoch je vzdor na vrchole! Vrcholí teda aj skúška pevnosti rodičovských nervov. Deti už majú v tomto veku slušnú slovnú zásobu a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie. Ráno dieťa pozdraví, poobede nie. Ráno si umyje zuby, večer urobí kvôli tomu scénu. Tento čas je pre dieťa dôležitý, učí sa hovoriť „nie“, čím si buduje svoju osobnosť. Skúša hranice, snaží si potvrdiť svoju nezávislosť. Už dokáže mnohé veci samo… Súčasťou tohto obdobia sú záchvaty zlosti. Dieťa ešte mnohým obmedzeniam nerozumie a nemá vyvinutý zmysel pre sebakontrolu.

Vzdor - riešenia

Najmä nekričať, nezvyšovať hlas, nevracať hnev inou formou. Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie (ako ľahko sa to píše…). Naším heslom nech sa stane: Mňa nič nemôže rozhodiť. Uvažujem triezvo a tak aj konám.

Shutterstock

Vzdor u malých detí

Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť. Takéto detičky nevedia ešte vyjadriť to, čo chcú. Jediná cesta je vyčkať, kým záchvat zlosti prejde. Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať, až zovrieť (tak, aby sme mu neublížili). Pomáha aj odvedenie pozornosti. U nás doma fungujú napr. hviezdičky na oblohe alebo vtáčiky. Zoberiem dieťa na ruky a s nadšením hlasno opakujem, že sú na balkóne vtáčiky a ideme ich pozrieť. Ak tam nie sú, poviem, že odleteli, vyjdem s dieťaťom na balkón a hľadáme nejaké na oblohe, pričom vyzývam dieťa, aby spolupracovalo (kde sú vtáčiky, ukáž).

Nechať dieťaťu možnosť rozhodnúť

Necháme dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné. Najväčšie umenie je nájsť správny pomer v tom, kedy a v čom dieťaťu ustúpiť a kedy trvať na svojom. Ak dieťa napríklad odmietne nastúpiť do výťahu, povieme: „Dobre, ideme peši.“ Druhýkrát sa opýtame: „Chceš ísť výťahom alebo pôjdeme pešo?“ Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dať na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť.

Rozhodne sa nenechať biť

Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš“. Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný.

Dať presne opačný povel

Treba využiť našu dočasnú intelektuálnu prevahu a dať presne opačný príkaz ako to, čo by sme chceli od dieťaťa. Treba si, samozrejme, overiť, či to u toho nášho drobca funguje.

Naučiť ich povedať, čo chcú

Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú. „Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“ Takto sa postupne naučia, že dosiahnu viac, ako keď len budú revať.

Vysvetľovať, vysvetľovať, vysvetľovať

Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vrátiť sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávať.

Určiť mentálny vek dieťaťa

Väčšinou sú tieto vzdorovité deti zároveň veľmi nadané. Ich mentálny vek je vyšší ako fyzický - napríklad dieťa, ktoré má tri roky, môže mať mentálny vek päť rokov, lenže emócie spracúva na úrovni svojich trojročných rovesníkov. Ich výrazná osobnosť sa presadzuje, ale schopnosť sebaovládania je rovnaká ako u detí s rovnakým fyzickým vekom. Dieťa sa musí naučiť zvládať seba samé. Mentálny vek stanoví detský psychológ.

Shutterstock

Hovoriť s nimi ako s partnermi

Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci.

Ako to bolo nedávno u nás

Pol štvrtej ráno. Náš 3,5 ročný chlapček sa budí so strašným revom. Keď večer zaspáva, ukladá si okolo seba plyšové hračky, ktoré „spinkajú“ s ním. Teraz sa budí a zisťuje, že sú hračky rozhádzané (logicky, veď sa v noci otáčal z boka na bok). Reaguje strašným ryčaním. Prenášame ho do obývačky. Ideme si ľahnúť (skúšame možnosť odísť z miestnosti - odíde divák, predstavenie sa skončilo). Po pol hodine sa nič nemení, dieťa ryčí ďalej. Preblyslo mi hlavou, že sú už hore všetci susedia a niektorí volajú políciu, že ho určite týrame… Ehm… Už to trvá dlho a som nervózna. Prichádzame k nemu a ja (stokrát cestou som to predýchavala) hlasno dookola opakujem: „Čo sa stalo? Bolí ťa niečo? No, keď takto strašne plačeš, asi si chorý. Ideme na pohotovosť. Tam ti dá pani doktorka liek. Tatko, choď sa obliecť, treba ísť na pohotovosť….“ Postupne (trvá to asi 20 minút) sa ukľudňuje. Našli sme vhodnú formu. Nakoniec chlapček vyhlasuje, že chce zostať spinkať v obývačke. Rozťahujem mu sedačku, ukladám ho. Najprv chce spinkať sám, ale ja si po niekoľkých minútach prenášam perinu a ľahnem si k nemu. Najprv sa odťahuje. Neskôr si nechá hladkať hlavičku, až nakoniec si prenáša sám svoj vankúšik k môjmu. Potom zaspáva - a držíme sa za ruku. Všetko to trvalo asi 90 minút. Tentokrát sme to zvládli. Ráno sa ho potom pýtam, čo sa to v noci stalo… A on mi hovorí (a zrejme sa aj hanbí): „Mami, ale to som nebol ja, vieš?“

Shutterstock

Útecha pre rodičov

Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi (mnohokrát okolie, žiaľ, na ne takto reaguje). Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia. Keď vzdor odíde, máte doma predškoláka!

Zdroj odborných informácií: poradňa psychologičky PhDr. Kornélie Dibarborovej.

tags: #vzdorovite #dieta #9 #rocne