Právna úprava umelého prerušenia tehotenstva na Slovensku je primárne obsiahnutá v zákone č. 73/1986 Zb. Tento zákon, spolu s vykonávacou vyhláškou Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 74/1986 Z. z., ustanovuje podmienky a postupy pre umelé prerušenie tehotenstva.
Pôvodné znenie a vykonávacie predpisy
Zákon č. 73/1986 Zb. nadobudol účinnosť 1. mája 1986. Jeho vykonávacími predpismi boli v minulosti aj zákon č. 68/1957 Zb. a súvisiace vyhlášky, ktoré boli neskôr nahradené. Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 74/1986 Z. z. podrobnejšie upravuje podmienky, postup pri prejednávaní žiadostí a výšku príplatkov súvisiacich s umelým prerušením tehotenstva. Táto vyhláška v prílohe vymedzuje konkrétne choroby, syndrómy a stavy, ktoré predstavujú zdravotné dôvody pre umelé prerušenie tehotenstva.
Postup pri žiadosti o umelé prerušenie tehotenstva
Žena, ktorá žiada o umelé prerušenie tehotenstva, musí podať písomnú žiadosť lekárovi zdravotníckeho zariadenia príslušného podľa jej trvalého pobytu, miesta pracoviska alebo školy. Lekár je povinný ženu podrobne poučiť o možných zdravotných dôsledkoch umelého prerušenia tehotenstva, ako aj o metódach a prostriedkoch antikoncepcie. Ak lekár nezistí podmienky na vykonanie zákroku, žena má právo do troch dní písomne požiadať o preskúmanie jeho záveru riaditeľa zdravotníckeho zariadenia. Riaditeľ je povinný žiadosť preskúmať najneskôr do dvoch dní od jej doručenia a na tento účel si môže prizvať dvoch ďalších lekárov z odboru gynekológie a pôrodníctva, prípadne aj lekára z iného odboru.
Ústavné aspekty a právo na život
Ústava Slovenskej republiky v čl. 15 ods. 1 zakotvuje právo na život ako základné ľudské právo, ktoré patrí každému bez rozdielu. Ústava tiež považuje za ľudský život už život pred narodením a zakazuje diskrimináciu na základe akéhokoľvek kritéria. Podľa princípu nediskriminácie, zakotveného v ústave, právo na život musí patriť človeku od momentu jeho vzniku, inak by po určitú dobu nemal rovnaké práva ako ostatní ľudia.
Znenie ústavy, konkrétne čl. 15 ods. 1 druhá veta, uvádza, že "ľudský život je hodný ochrany už pred narodením". Z tohto vyplýva, že podľa ústavodarcu ľudský život začína už pred narodením. Aj keď ústava explicitne nešpecifikuje moment počatia ako začiatok života, argumentuje sa, že momentom vzniku človeka a jeho práva na život je práve počatie.
Právna spôsobilosť, podľa § 7 Občianskeho zákonníka, je priznaná aj počatému dieťaťu, ak sa narodí živé. Táto podmienka neoslabuje právnu spôsobilosť počatého dieťaťa od momentu počatia.
Z vedeckého hľadiska je počatím preukázané, že začína nový ľudský život. Vzniká nová bunka, zygota, s vlastnou genetickou informáciou, ktorá sa ďalej vyvíja. Táto zygota je individuálnym ľudským organizmom, ktorý je od momentu počatia odlišnou bytosťou ako rodičia.
Interpretácia ústavných ustanovení a interrupcia
Článok 15 ods. 4 Ústavy SR uvádza, že "Podľa tohto článku nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné." Toto ustanovenie však nemožno použiť na legitimizáciu zákona dekriminalizujúceho interrupciu, ak je tento zákon v rozpore s inými ustanoveniami ústavy, najmä s princípom nediskriminácie.
Rozlišovanie práva na život podľa štádia tehotenstva, ako je to v súčasnej potratovej legislatíve (do 12 týždňov, do 24 týždňov, po 24 týždňoch), nemá oporu ani v ústave, ani v biológii a je arbitrárne. Aplikovaním princípu nediskriminácie sa dochádza k záveru, že ústavodarca odmieta obmedzovanie práva na život na základe akéhokoľvek postavenia a požaduje rovnosť v dôstojnosti i v právach, bez ohľadu na trvanie tehotenstva.
Myšlienka viability (životaschopnosti plodu mimo tela matky) ako deliaceho kritéria pre priznanie ľudských práv je spochybňovaná. Závislosť nie je totožná s odlišnosťou. Embryo je síce závislé od matky, ale je odlišnou bytosťou s vlastnou genetickou výbavou. Okrem toho, životaschopnosť závisí od aktuálnych vedeckých poznatkov a zdravotníckej starostlivosti, čo by viedlo k neustále sa meniacemu a regionálne odlišnému priznaniu práva na život.
Návrh na zmenu
Ministerstvo zdravotníctva SR v roku 2020 navrhlo vypustiť jeden stav z prílohy vyhlášky, a to počatie po 40. roku veku ženy. Podľa ministerstva samotný vek nad 40 rokov nemusí predstavovať zdravotnú indikáciu a aktuálne predpisy plne nezohľadňujú súčasné technologické možnosti, najmä v oblasti prenatálnej diagnostiky. Tento návrh má dopady výlučne na úhradové systémy verejného zdravotného poistenia a nemení práva žien týkajúce sa možnosti ukončenia tehotenstva.