Definícia diéty sa v poslednej dobe podstatne zmenila. V minulosti vyjadrovala to, čo človek je, aby sa udržal pri živote. Dnes je pre mnohé väčšinou predstavou utrpenia a strádania. Keď držíme diétu alebo sa snažíme hľadať, aby sme zhodili nejaké to kilo, zmení sa naša myseľ. Táto tzv. dietná mentalita ovplyvňuje náš pohľad na telo a jedlo, ale tiež spôsob prijímania celej vlastnej osobnosti - je teda odrazom komplexu tela, mysle a ducha. A práve preto môže byť veľmi nebezpečná.
Všechny diety fungují jen „dočasně“ - po nějaké době se kila začnou vracet bez ohledu na to, jak vzorně se chováme. Bez jídla to prostě nejde. Musíme se naučit vybírat si správné potraviny ve správnou dobu. Hubnutí není jen o pohybu. Velkou roli hraje i psychika, rodina, životní styl nebo to, v jaké životní situaci se nacházíme. Přísná dieta a přesně sestavený jídelníček často nevedou k dlouhodobému zlepšení, protože se nevyřeší opravdová příčina nadváhy. Neexistuje jeden ideální způsob stravování, protože každý z nás je unikátní.
Zamyslete se nad tím, co se dočtete téměř ve všech radách a návodech na řešení nadváhy a obezity. Všude popisují zejména dietu či metodiku jídelního stylu a vhodné pohybové aktivity. Duši člověka, to, jak jste vyladěni, neřeší. Někdo patří k těm, kdo se dokážou s nezdarem vypořádat. Jiní jsou zase křehcí a jen těžko se vyrovnávají s překážkami. Většina obézních k psychicky odolným, a především vytrvalým jedincům nepatří. Vydržet potřebné měsíce v redukčním režimu a zvládnout přitom všechny běžné situace každodenního života je pro ně velmi obtížné. Odčerpávají totiž energii, kterou potřebují pro udržení vůle a motivace k řešení svých nežádoucích kil navíc. Z tohoto pohledu je psychoterapie více než vhodná. Zabývá se totiž rizikovými faktory, jako je nervozita a úzkost, emoční a jiné psychické krize v době hubnutí. Člověk jejím prostřednictvím získá odbornou podporu dostatečně silné vůle a motivace nejen po celou dobu hubnutí, ale i v době, která následuje.
Psychologické aspekty chudnutia
Začneme-li hladovět, je zle. Když náš mozek přestane snášet signály o nedostatku energie, jdeme k lednici a vyprázdníme ji. A totéž uděláme třeba za tři dny a znovu za týden. Budeme-li hladovět a snížíme-li výrazně příjem energie, naše tělo okamžitě zatouží po potravinách, které mu ji dodají. Zpomalí se látková výměna a budeme unavení, začneme spalovat svalovou hmotu a nakonec ukládat tuk. Výsledkem našeho snažení budou kila navíc.
Uvědomte si, ve kterou dobu vás to táhne ke zbytečnému mlsání. Až se bude blížit ona hodina, pusťte se do činnosti, která vás baví. Je jedno, co budete dělat. Nic není tak zbytečné jako bezdůvodně jíst. Rozmístěte žvýkačky všude tam, kde je budete mít ve chvíli krize po ruce. Jste-li ve stresu, možná vám uleví, když si dáte kousek čokolády. Nervy však lze zklidnit i jinak. Zkuste stresu utéct - tělesná aktivita dokáže oslabit i příčiny mírné deprese. Pomáhá i zakřičet si.
Tělo, které málo odpočívá, musí jíst, aby získalo dostatek energie. Jestliže jste zvyklí jíst na mnoha místech, je to problém. Nejlepší je mít k jídlu vyčleněné místo. Slibte si, že jinde než zde jíst nebudete, a dodržujte to minimálně v prvních týdnech hubnutí.
Aj keď je jedlo zdanlivo len fyziologická potreba, s našou psychikou súvisí viac, ako sme si niekedy možno ochotní pripustiť. O tom, či potrebujeme objatie alebo čokoládu, o chudnutí, nezdravom vzťahu k jedlu, ale aj mnohých ďalších témach sme sa rozprávali so psychoterapeutkou a výživovou poradkyňou Petrou Mocovou, ktorá pôsobí v Prahe. Poskytujete súčasne psychoterapiu aj výživové poradenstvo. S touto kombináciou sa v našich končinách zvykneme stretávať len pri pomoci ľuďom s poruchou príjmu potravy, ale nie pri širšom okruhu, hoci je to dôležité.
V svojom živote zažívame stres, vyčerpanie, nepríjemné pocity a máme rôzne zvládacie stratégie, ako sa s tým vyrovnať - od tých zdravších, že si niekto s niekým prehovorí, ide sa prejsť, dá si sprchu, pomazná sa s mačkou… až po tie menej zdravé, že niekto fajčí, pije alkohol, berie drogy, je agresívny. Dnes je veľmi dostupné, všade máme večierky, môžeme si kúpiť hromady jedla, nie je to nič zakázané. U každého to môže byť inak. Nemám rada typ paušálnych odpovedí, že je to tak a je to tak vždy, pretože u niekoho to tak byť nemusí. Predstavme si, že napríklad auto má nejaké kontrolky - keď sa rozsvietia, treba niečo vymeniť alebo doplniť, napríklad palivo. To, že sa ľudia napríklad prejedajú niečím nezdravým, čo im dlhodobo škodí a oni o tom vedia, ale napriek tomu to robia, je princíp závislosti. Dalo by sa povedať, že je to krik ich duše, keď sa takto správajú.
Funkcie jedla a psychologické súvislosti
Základnou funkciou jedla je nasýtenie. Prvá funkcia je práve tá fyziologická - nasýtiť. Ďalšia funkcia je sociálna - je to výrazné asi vo všetkých kultúrach. Väčšinou jeme spoločne, a keď sa deje nejaká spoločenská udalosť, napríklad svadba, krst, narodeniny, vždy je pritom množstvo jedla. Má aj určitú psychologickú funkciu - keď jeme napríklad čokoládu, uvoľňujú sa určité neurotransmitery ako dopamín, endorfíny a ďalšie hormóny, ktoré nám pomáhajú vo chvíli, keď napríklad cítime nejakú úzkosť. Urobí nám to dobre. Keď si dáme dobré jedlo - a to väčšinou nebýva mrkva alebo brokolica, ale niečo sladké, tučné -, tak máme naučené, že nás tento typ potravín upokojuje. Je to príjemné a pomáha nám to na chvíľu utlmiť nepríjemné pocity, preto sa k tomu ľudia uchyľujú, keď im nie je dobre. Ale aj keď je ľuďom dobre, keď cítia pokoj či radosť, niečo sa podarilo, tak si to chcú urobiť ešte krajším a pridajú k tomu jedlo, piknik. Aj keď sa malé dieťa narodí, jeho prvý kontakt s druhou živou bytosťou je s mamou cez dojčenie.
Občas sa stáva, že ľudia na seba úplne „kašlú“, povedala by som, že až konajú takú pomalú samovraždu - sú morbídne obézni, stravujú sa vo fastfoodoch, pijú limonády a alkohol, a aj keď sa im zhoršujú zdravotné výsledky, čo vedia od lekára, že majú vysoký cukor, cholesterol, metabolický syndróm, tak v tom ďalej pokračujú. Je tam veľká súvislosť a je to aj viditeľným prejavom toho, aký máme k sebe vzťah. Vysvetlím to na svojej najtypickejšej klientke: žena stredného veku, ktorá má rodinu, chodí do práce, stará sa o deti, manžela, domácnosť, nezriedka aj o starých rodičov. Má veľmi málo času, veľa sa stará o druhých a seba samu má až na nejakom mieste číslo 48, čo sa prejavuje práve v jedle - ráno urobí desiatu deťom do školy, ale sebe nie. Nakrája im mrkvičku, urobí pekné, zdravé jedlo, ale sama nestíha a rýchlo zje niečo pri linke v kuchyni. Keď večer deti konečne zaspia, sú hotové úlohy, je upratané, vyčerpane padne na gauč a povie si, že chce mať chvíľku pre seba, a naleje si víno a plnú misku orieškov. Aj keď vie, že by nemala, ale chce si urobiť pre seba peknú chvíľu, tak to urobí jedlom a pitím.
Princíp 80/20 a udržateľné zmeny
Mám ho veľmi rada. Často sa totiž stretávam s ľuďmi, ktorí to vidia čiernobielo, vo veľkých extrémoch. Mnohí ľudia si povedia, že teraz je prvého januára, teraz začnem chudnúť a nemôžem prijímať žiadne cukry, žiadny alkohol, nič vyprážané a budem chodiť trikrát týždenne cvičiť. A len čo to raz porušia, majú pocit, že zlyhali a nemá už cenu snažiť sa. Preto mám rada pravidlo 80/20, čo znamená, že 80 percent času jeme zdravo a 20 % je priestor na nejaké vybočenie. Napríklad kolegyňa má narodeniny, prinesie do práce tortu a ja si ju v pohode môžem dať. Alebo mám niekedy slabú chvíľku, som unavená, tak sa niečím prejem. Je to normálne, sme ľudia. Aj keď sa pustím do diéty či chudnutia, je dôležité počítať s tým, že občas budem mať slabú chvíľku a nebude sa mi dariť.
Páčilo sa mi, čo ste spomenuli v jednom rozhovore, že je dôležité nájsť si niečo, čo mi je vlastné, a udržať to dlhodobo. Chodia ku mne ľudia, čo tento problém riešia už dlhé roky. Nie tí, ktorí pribrali a podarilo sa im schudnúť na prvýkrát. Keďže sa stretávam s ľuďmi, ktorí s tým bojujú dlhodobo, často vídam také akoby vlny, keď sa pustia do nejakej diéty už od puberty, nejaký čas chudnú, trápia sa, nejedia to, čo majú radi, namáhajú sa v posilňovniach a na cvičeniach. Klienti najprv nerobia žiadnu zmenu a len si zapisujú svoje návyky, jedálniček a pohyb. Pri jedálničku si píšu aj to, ako dlho dané jedlo jedia, čo pritom robia, ako sa predtým cítili, či to jedlo jedli preto, že boli na niekoho naštvaní, ale vlastne to vôbec nemali v pláne. To si zapisujú niekoľko dní a potom pomenúvame veci, ktoré robia dobre. V dnešnej rýchlej dobe ľudia často robia tak veľa vecí, že si ani neuvedomia, že majú napríklad vlčí hlad. Keď si to už všimnú, je neskoro a oni zjedia obrovskú porciu niečoho nezdravého, čo je rýchlo poruke.
Pri ďalších krokoch sa zameriavame na to, čo sa v jedálničku dá vylepšiť. Napríklad pravidelnosť - aby mali tri hlavné chody, niekto aj desiatu či olovrant, aj keď nestíhajú. Často ľudia jedia málo zeleniny, hovoríme o tom, čo by mohli pridať. Veľkou témou je cukor. Ľudia často pijú veľa sladených nápojov, jedia sladené mliečne výrobky, veľa sladkostí. Ďalšou veľkou témou sú bielkoviny. Hoci ženy jedia neraz dosť zdravo, v jedálničkoch majú málo bielkovín. Dajú si trebárs rizoto so zeleninou, ale majú pocit, že mäso má veľa tukov, čiže tam úplne chýbajú bielkoviny. Potom majú veľmi skoro hlad, preto im stúpne hladina krvného cukru a potom zas klesne. Po obede si dajú kávu a k tomu niečo sladké, takže im opäť stúpne cukor a zas klesne. Potom si popoludní dajú ovocie. Častým problémom ženských jedálničkov je, že im veľmi kolíše hladina krvného cukru a zajedajú ju ďalším cukrom, hoci aj zdravým - ovocie, cestoviny so zeleninou, ovsená kaša. Všeobecne sú zdrojom bielkovín mäso, ryby, vajcia, mliečne výrobky, strukoviny, oriešky a semienka. Napríklad si na desiatu nedať koláč, ktorý si kúpime v pekárni, ale tvaroh s ovocím. Prijateľné, udržateľné, ale súčasne nie drastické zmeny v živote. Všetky zmeny by mali viesť k tomu, aby ľudia jedli zdravšie, aby to viedlo k úbytku váhy, ak potrebujú, ale najmä aby im to zvyšovalo kvalitu života. Sú to malé kroky, ktoré robia týždeň po týždni.
Pohyb a jeho význam pre psychiku
Ďalšou témou je pohyb. Odporúčame ľuďom, aby si našli nejaký pohyb, ktorý ich teší, baví a ktorý budú chcieť robiť pravidelne, aby napríklad mali aj nejakého parťáka. Väčšinou mám klientky ženy, ako som spomínala ženu v strednom veku. Spoločne hľadáme možnosti a ona povie, že ju baví pilates a má za domom fitko, kde môže chodiť s kamarátkou každý štvrtok. Vo chvíli, keď si to zariadi, že manžel alebo babička postrážia deti a ona má večer pre seba, tak je to niečo, z čoho má aj ona dobrý pocit, robí jej to dobre, cíti sa potom pekne, je to zdravé. A keď trebárs ochorie a nemôže tam ísť, chýba jej to. Tam smerujeme, keď spolu s ľuďmi hľadáme návyky, ktoré sú zdravšie.
Realita vs. extrémne premeny
Na Slovensku ste mali reality show Extrémne premeny, teraz to natáčajú v Čechách. To je prípad niečoho, čo mi nepríde úplne zdravé. Zároveň niekomu drastická zmena môže pomôcť - predovšetkým tým, ktorí už majú veľké zdravotné riziká plynúce z obezity. Samozrejme, pre diváka je to úplne fascinujúce, sú tam emócie, keď tréner povie, že do nasledujúceho váženia o tri mesiace musia schudnúť 36 kíl. Tí ľudia denne cvičia, niekedy končia na psychiatriách s poruchami príjmu potravy. To je niečo, čomu sa my vyhýbame. Pretože keď má človek motiváciu, on sa „hecne“, je v reality šou, chce, aby za rok bol z neho nový človek. Zažila som množstvo ľudí, ktorí chudnú napríklad od puberty. Dokážu schudnúť desiatky kilogramov, ale omnoho dôležitejší je ďalší proces - ako si to udržať. A k tomu slúžia malé zmeny, ktoré mi nie sú nepríjemné - ideálne, ak sú mi dokonca príjemné. Zisťujem, že mi vyhovuje dať si tretinu taniera zeleninu, tretinu bielkoviny a tretinu sacharidy. Zisťujem, že nie som prejedená, je to príjemné jedlo, zasýti ma to.
Extrémne premeny Slovensko - už teraz na Voyo a v stredu 12. 10. 2022 o 20:30 na TV Markíza
Sebaláska a starostlivosť o seba
Dnes si ľudia škodia obzvlášť tým, že majú skutočne nadmernú spotrebu cukru, energie, ktorú prijímajú, pretože majú extrémne sedavý spôsob života. Väčšina z nich má sedavé zamestnanie a títo ľudia prijímajú omnoho viac energie, ako je potrebné. Ľudia na seba majú často príliš veľké nároky. Ako sme spomínali ženu ako najtypickejšiu klientku, ona chce byť skvelá manželka, skvelá matka, skvelá zamestnankyňa, skvelá gazdinka, chcela by mať skvelé telo, byť skvelá študentka a svoje nároky kladú aj sociálne siete. Takže si myslím, že si škodíme nárokmi a porovnávaním sa. Aj v rámci terapie často s ľuďmi hovoríme o téme sebalásky, na čom mnoho ráz pracujeme. Tú terapiu by sme mohli premenovať na „starostlivosť o seba“. Mám pocit, že ľudia si škodia tým, že sa o seba nestarajú. To môže mať rôzne významy - nekúpia si dobré jedlo, neurobia si naň čas, nezájdu na preventívnu prehliadku. Je dobré nezanedbávať ani prevenciu.
Tiež si myslím, že si ľudia škodia, keď si niečo zakazujú. Ako som hovorila o pravidle 80/20, aj niečo nezdravé môže patriť do nášho jedálnička. Nedávno som mala individuálne stretnutie s jednou klientkou, ktorá ku mne chodí už nejaký čas. A ona hovorila, že spočiatku, keď ku mne začala chodiť, tak jej cieľom bolo schudnúť. Kilá navyše alebo nejaká porucha príjmu potravy môže byť odrazom toho, ako sa ľudia v živote majú. Keď majú spokojnú rodinu, dobrú prácu, sú v živote usadení, je to ich stolička, ktorá má štyri nohy, nejaké dôležité oporné body, tak jedlo nie je až taká téma, pretože nemajú potrebu zajedať to. A práve ľudia, ktorí nie sú nasýtení v nejakých iných smeroch, sa potom sýtia jedlom.
Neraz sa stretávam s tým, že veriaci ľudia povedia, že o telo sa netreba starať, možno ho doslova „zhumpľovať“ do hrobu a že si oddýchneme v nebi. Avšak aj Ježiš mal telo, tiež jedol, odpočíval, ale my sa o seba niekedy vôbec nevieme a možno ani nechceme postarať. Naše telo je dar od Boha. Napríklad keď sa my ženy stávame matkami, tak naše telo sýti druhých. Ako sa starám o vzťah s Bohom, o vzťahy s blížnymi, tak mám mať rád aj seba ako svojho blížneho. A na to sa dosť zabúda. Bola som na kurze všímavej sebaláskavosti a robili sme cvičenie, v ktorom sme si mali predstaviť, že naša blízka kamarátka, ktorú máme radi, urobí chybu a čo by sme jej povedali. Potom sme si mali predstaviť, že my urobíme chybu a čo povieme sami sebe. Lektorka nám hovorila, že v 80 % prípadoch, keď urobí chybu niekto blízky, tak mu povieme, že sa nič nestalo, že je to normálne, a ideme ďalej. Ale keď urobíme chybu my, tak je to spŕška hlúpych slov a nadávok, sebaobviňovanie.
