Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom je zákonnou povinnosťou, ktorá trvá až do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Toto pravidlo platí aj po dosiahnutí plnoletosti dieťaťa. Rozhodujúca nie je veková hranica, ale reálna schopnosť dieťaťa zabezpečiť si vlastné živobytie. Dosiahnutie plnoletosti, teda dovŕšenie 18. roku veku, znamená nadobudnutie plnej spôsobilosti na právne úkony. Od tohto momentu by malo byť výživné platené priamo plnoletému dieťaťu, nie druhému rodičovi.
Po dosiahnutí plnoletosti oprávneného dieťaťa totiž neexistuje zákonný dôvod na to, aby sa výživné naďalej zasielalo do rúk druhého rodiča. Ak by aj ohľadom výživného existovalo súdne rozhodnutie, na túto zmenu v platení výživného nie je potrebné meniť súdne rozhodnutie. Z praktického hľadiska je však vhodné odkomunikovať spomínanú zmenu v platení výživného aj s druhým rodičom.
Kedy má plnoleté dieťa nárok na výživné?
Nárok na výživné ako plnoleté študujúce dieťa, ktoré sa pripravuje na svoje budúce povolanie, má dieťa vtedy, ak nie je schopné sa samo živiť. To, že po strednej škole začalo na krátky čas pracovať a vaša vyživovacia povinnosť zanikla, neznamená, že sa nemôže v budúcnosti obnoviť. Vzhľadom na to, ak dieťa začalo študovať dennou formou a popri štúdiu nedokáže pracovať tak, aby si zabezpečilo všetky svoje životné potreby, potom mu výživné patrí. Samozrejme, nie je možné túto možnosť zneužívať.
Ak by sa dieťa popri štúdiu mohlo samo živiť, výživné mu nepatrí. Ukončením denného štúdia na strednej škole, učňovke či vysokej škole vyživovacia povinnosť rodičov zaniká. Pokiaľ plnoleté dieťa je schopné sa samostatne živiť, nárok na výživné zaniká; pokiaľ nie je schopné sa samostatne živiť, nárok na výživné trvá.
Schopnosť samostatne sa živiť je základnou zákonnou podmienkou, ktorú súd posudzuje pri rozhodovaní, či má plnoleté dieťa nárok na výživné od rodičov, alebo nie. Pri maloletom dieťati sa táto podmienka neposudzuje, maloleté dieťa má nárok na výživné vždy a bezpodmienečne.
Kedy je dieťa schopné sa samostatne živiť? Keď je pripravené vykonávať prácu, na ktorú sa pripravovalo štúdiom. Ukončením denného štúdia na strednej škole, učňovke či vysokej škole vyživovacia povinnosť rodičov zaniká. Tu sa právne názory rozchádzajú, štandardne ide o deň, kedy dieťa úspešne absolvovalo štátnu záverečnú skúšku, avšak pre účely posudzovania nároku na výživné ide o deň, kedy má dieťa možnosť si prevziať výučný list alebo diplom, pretože bez týchto dokumentov o prácu vo vyučenom odbore žiadať nemôže.
Je však spravodlivé od dieťaťa očakávať, že v deň, keď si preberie diplom či výučný list, nastúpi do práce? Nie. Aj keby, tak v ten deň určite mzdu nedostane, takže týmto dňom dieťa schopné sa živiť aj tak nebude. Hoci súd nemá možnosť rozhodnúť o neskoršom dátume, rodič túto možnosť má.
Opakovanie ročníka alebo zmena školy samé o sebe nie sú dôvodom na zrušenie vyživovacej povinnosti. Každý z nás môže zlyhať. Súdna prax preto prípadné zrušenie vyživovacej povinnosti viaže spravidla na opakované zlyhanie, opakované opakovanie ročníka alebo zmenu školy.
Doktorandské štúdium, t.j. vysokoškolské štúdium tretieho stupňa, prípadne vyššie, nezakladá nárok na výživné od rodiča. Vychádza sa z toho, že ukončením druhého stupňa s titulom Mgr. či Ing. je dieťa pripravené pracovať vo vyštudovanom odbore a ďalšie vzdelávanie je len nie nevyhnutnou nadstavbou.
Nezamestnanosť dieťaťa nie je dôvodom na trvanie vyživovacej povinnosti. Zdravotné postihnutie, ktoré je trvalé a objektívne svojim rozsahom znemožňuje dieťaťu nadobudnúť schopnosť sa samostatne živiť, môže znamenať, že vyživovacia povinnosť rodiča k takto postihnutému dieťaťu nezanikne, hoci dieťa neštuduje a nepracuje. Keďže ide o výnimku z pravidla, tak súd musí tento nárok skúmať prísne. V prvom rade musí ísť o také postihnutie, ktoré znemožňuje dieťaťu akúkoľvek prácu. Zdravotné postihnutie, ktoré „len“ obmedzuje dieťa vo výkone niektorých druhov povolaní, nie je dôvodom pre vznik nároku na výživné. V druhom rade musí ísť o postihnutie trvalé.
Dobré mravy môžu, hoci výnimočne, mať vplyv na trvanie nároku dieťaťa na výživné bez ohľadu na to, či je schopné sa samostatne živiť. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. Tento rozpor musí byť výrazný a objektívne závažný do tej miery, že súd siahne na základný nárok dieťaťa na výživu od rodiča. Nepôjde teda o prípady, kedy sa dieťa nestretáva s rodičom, či prípady, kedy majú zlé vzťahy.
Procesné kroky a dôležité aspekty
Ak sa na výške výživného neviete dohodnúť s dieťaťom, môžete nechať súd, aby o nej rozhodol. Výživné súdy spravidla určujú pri jednom dieťati vo výške cca 20% z príjmov povinného rodiča bez ohľadu na výšku rodinných prídavkov. Percentá nie sú určené zákonom. Súčasne platí, že dieťa má právo zdieľať životnú úroveň svojho rodiča.
Z procesného hľadiska je práve dieťa, ktoré sa ako oprávnený subjekt môže domáhať napr. zvýšenia výživného. Na konanie o výživné plnoletých detí sa vzťahujú všeobecné predpisy o súdnom konaní, na začatie ktorého sa vyžaduje návrh. V prípade, ak došlo k začatiu konania o výžinom v čase pred plnoletosťou dieťaťa, po plnoletosti dieťa vystupuje v ďalšom konaní samostatne, bez zastúpenia zákonným zástupcom a konanie sa dokončí bez súčinnosti kolízneho opatrovníka.
Pokiaľ vyživovacia povinnosť bola určená súdnym rozhodnutím, je nevyhnutné, aby ju súd aj zrušil. V opačnom prípade sa vystavujete riziku exekúcie, kde dokazovať zánik vyživovacej povinnosti je ťažké. Tu treba rozlišovať medzi zánikom a zrušením vyživovacej povinnosti. Vyživovacia povinnosť zaniká zo zákona momentom, kedy dieťa je schopné sa samo živiť. Vyživovaciu povinnosť zrušuje súd, ak bola určená súdnym rozhodnutím.
V praxi má povinný rodič veľmi obmedzené možnosti zistiť, či plnoleté dieťa študuje alebo nie. Škola nie je povinná v prípade plnoletého dieťaťa rodiča o čomkoľvek informovať. Túto povinnosť má však dieťa. Ak si ju neplní, odporúča sa povinnému rodičovi každý rok resp. semester štúdia dieťa písomne vyzvať k predloženiu potvrdenia o návšteve školy.
Urobte všetko preto, aby ste sa dohodli na zrušení výživného. Posledné, čo Vaše dieťa potrebuje, je sa bezdôvodne súdiť s vlastným rodičom a s týmto sa stretávať na súde. Samozrejme, plnoleté dieťa môže byť zastúpené advokátom alebo druhým rodičom, avšak vo väčšine prípadov súd trvá na výsluchu dieťaťa na súde, čo logicky vedie k zhoršeniu vzťahov rodiča s dieťaťom.
Návrh na zrušenie výživnej povinnosti sa podáva na miestne príslušnom súde, ktorým je okresný súd, v ktorého obvode má bydlisko navrhovateľ, t.j. ten, kto návrh na súde podáva. V návrhu je potrebné uviesť označenie účastníkov konania (osobné údaje navrhovateľa a rodiča resp. dieťaťa proti ktorému návrh smeruje s uvedením mena, priezviska, prípadne rodného priezviska, bydliska a štátnej príslušnosti), ako aj to, čoho sa domáhate (zrušenia výživného na plnoleté dieťa a v akej výške).
Súd v prvom rade vypočuje plnoleté dieťa a povinného rodiča na pojednávaní. Vykoná nevyhnutné dokazovanie podľa povahy prípadu. Do mesiaca, v ktorom nadobudne právoplatnosť rozhodnutie súdu o zrušení výživného, je povinný rodič platiť výživné. Preplatok na výživnom môžete od dieťaťa vymáhať späť, ak to považujete za správne. Preplatok vznikne skoro vždy, pretože v drvivej väčšine prípadov súdy zrušujú vyživovaciu povinnosť spätne. Preplatok tak vznikne za obdobie odkedy súd vyživovaciu povinnosť zrušil až do doby, než povinný rodič výživné platil, čo je spravidla minimálne do doby právoplatnosti rozsudku o zrušení. V prípade plnoletého dieťaťa neplatí pravidlo, že spotrebované výživné sa nevracia, to platí výlučne pri maloletom dieťati.
Dôležité upozornenia
Dosiahnutie plnoletosti dieťaťom, resp. ukončenie strednej alebo vysokej školy nebude mať automaticky za následok zánik vyživovacej povinnosti rodičov k deťom. Vždy je potrebné posudzovať schopnosť dieťaťa samostatne sa živiť.
Ak výživné bolo určené súdnym rozhodnutím, je nevyhnutné, aby ho súd aj zrušil. V opačnom prípade sa vystavujete riziku exekúcie.
Je vhodné, aby ste mali zriadený účet v banke, na ktorý by sa výživné posielalo bankovým prevodom.