Ageizmus ako nový negatívny fenomén v zdravotnej starostlivosti

Súčasná moderná spoločnosť vníma starobu prevažne negatívne, čo následne determinuje skutočnosť, že táto negativita staroby a starnutia sa v mnohých prípadoch integruje do povedomia starších jedincov.

Veková diskriminácia - ageizmus sa pritom čoraz častejšie dáva do súvisu so zdravotnou, prípadne sociálnou starostlivosťou. Cieľom predkladaného príspevku bolo poukázať na ageizmus v zdravotníctve a to v kontexte reálnych vedeckých výskumov, ktoré boli v posledných rokoch realizované v krajinách západnej Európy a Ameriky.

Prvýkrát použil termín ageizmus v roku 1960 lekár Róbert Butler, ktorý ageizmus definoval ako proces systematických stereotypov a diskriminácie voči ľuďom, pretože sú starí.

O starnutí sa spomínaný autor vyjadril v kontexte toho, že starnutie je vlastne prirodzená časť ľudského životného cyklu a že sme síce začali skúmať smrť, ale jedno obdobie sme ako keby preskočili, pričom ide o dlhý časový úsek predchádzajúci smrti.

Sám autor pripisoval toto zanedbanie práve ageizmu a to vzhľadom k tomu, že starší ľudia sú často vnímaní ako univerzálne obete pre zdieľanie určitých negatívnych atribútov, vrátane senility.

Ak však nedôjde v živote človeka k skorej smrti, vek je osudom každého ľudského jedinca. V niektorých ohľadoch dokonca môžeme povedať, že vek nás vedie k smrti.

Ucelený koncept ageizmu bol následne predstavený až v roku 1969 a to s odkazom na odpor k starobe, chorobe, slabosti, strachu, bezmocnosti, ale i zbytočnosti a smrti a to v dôsledku toho, že starší ľudia sú často považovaní za slabých, netolerantných na zmeny a trpiacich na kognitívne poruchy.

Dôkazy tohto negatívneho pohľadu na starnutie boli a sú predkladané rôznymi štúdiami. Z toho dôvodu môžeme bez obáv povedať, že najčastejšie citovaný dôvod pre diskrimináciu v Európe je tak vek - presnejšie povedané stav, kedy sme u konca života.

Pri skúmaní ageizmu prichádzame k zisteniu, že sa jedná o spoločenský fenomén, ktorý do značnej miery poškodzuje starších jedincov tým, že ich dáva stranou, rovnako ako pohŕda hodnotou ich skúsenosti a znalostí.

Starším jedincom sa pripisuje nízka hodnota, sú podceňovaní, odmietaní, zosmiešňovaní, stávajú sa menej významní, chápaní ako príťaž pre spoločnosť. Veľa potrebujú, ale málo dávajú.

Starší ľudia sa pritom stretávajú s ageizmom v rôznych formách a to v pravidelných alebo nepravidelných intervaloch. Ich skúsenosti s vekovou stigmou sa môžu pohybovať od tých menej benevolentných zážitkov, v ktorých dostávajú tzv. nežiaducu pomoc, k tým viac nepriateľským, v ktorých čelia odmietnutiu.

Stereotypy na základe veku sú napr. jedným z najviac tolerovaných foriem sociálnej diskriminácie v Kanade a USA. Tieto diskriminačné postoje a predpoklady môžu mať negatívny vplyv na mnoho aspektov života, a to najmä vtedy, ak sú tieto predpoklady internalizované a prijímané ako realita.

Negatívne ponímanie starnutia prestupuje väčšinu spoločnosti a rastúce množstvo dôkazov zároveň naznačuje, že negatívne názory na starnutie sú pretrvávajúce a môžu mať škodlivé účinky tak pre jednotlivcov, ako aj pre spoločnosť.

Dôkazy o ageizme vidno podľa Irvinga na každom kroku. V úvodníku New York Times, Karpf povedal: „Starší ľudia sú pravdepodobne videní ako záťaž a záťaž to sú zdroje.“ Takáto „gerontophobia' je pritom škodlivá, pretože sme ju internalizovali. Ageizmus je totiž popisovaný ako súbor predsudkov voči nášmu budúcemu ja. Tento fakt nám zároveň hovorí, že vek je definovanie našej vlastnej charakteristiky.

Je pravdou, že existujú robustné dôkazy, že starší ľudia sa fyziologicky líšia od mladších dospelých, avšak medzi samotnými staršími jedincami existuje vysoká rozdielnosť v ich zdraví, funkčnom stave, životných prioritách a lekárskych preferenciách. Napriek tomu sa napr. vo Veľkej Británii v rámci zdravotnej politiky predpokladá, že staroba nevyhnutne prináša neschopnosť.

Trentham napr. v súvislosti s ageizmom poukazuje aj na to, že seniori vo svojej snahe ovplyvniť politiku v štáte zostávajú značne frustrovaní. Sociálne média totiž často vylučujú seniorov z rôznych verejných diskusii, čo je vo svojej podstate takisto prejavom ageizmu.

Na spoločenskej úrovni sa negatívne pohľady na starnutie prejavujú v podobe vekových stereotypov, ktoré vedú k predsudkom a diskriminácii voči starším jedincom. Na osobnej úrovni negatívny výhľad na vlastné starnutie súvisí, okrem iného, so zlým zdravotným stavom, so zlou životnou pohodou a dokonca aj s kratšou dobou prežitia.

Je zrejmé, že prejavy ageizmu v spoločnosti prispievajú k zhoršovaniu zdravotného stavu starších jedincov a preto by tieto prejavy vekovej diskriminácie mali byť minimalizované a to nielen v rámci spoločnosti, ale aj v kontexte poskytovania zdravotnej starostlivosti, lebo iba tak môžeme úspešne realizovať komplexnú rehabilitáciu staršieho jedinca.

Komplexná rehabilitácia je pritom vzájomne koordinovaný, previazaný a zároveň cielený proces, ktorý zahŕňa okrem liečebnej rehabilitácie aj rehabilitáciu pracovnú, pedagogickú a sociálno - psychologickú.

Odstránenie vekovej diskriminácie v zdravotníctve vnímame pritom ako silné posilnenie sociálno-psychologickej rehabilitácie.

Ak sa pozrieme na teóriu sociálneho očakávania, tak vidíme, že táto teória predpokladá, že vzhľad jedinca ovplyvňuje to, ako sa jedinci sami hodnotia., preto ageizmus môže u starších jedincov vytvárať pocit nižšieho sebahodnotenia.

O tomto fenoméne svedčia aj výsledky výskumu, ktorý v roku 2015 realizoval Sabik. Výskumu sa zúčastnilo 244 afrických, amerických a európskych žien, ktoré dovŕšili vek 60 rokov. Úcta k telu výrazne sprostredkovala vzťah medzi diskrimináciou za základe veku a psychickou pohodou predovšetkým v kultúre západnej spoločnosti, pričom táto diskriminácia bola spojená s nižšou psychickou pohodou. Africké ženy svoju psychickú pohodu s vyšším vekom nespájali.

V roku 2014 bola realizovaná štúdia, cieľom ktorej bolo zistiť, akú úlohu zohrávajú osobnostné rysy a empatia na rozvoji ageistických postojov. Zaujímavým zistením je fakt, že respondenti, ktorí vykazovali väčšiu úzkosť a strach z procesu starnutia, boli viac náchylní k samotnému osobnému vytváraniu ageistických postojov.

S ageizmom sa v súčasnej dobe do značnej miery prelína aj diskriminácia na základe pohlavia. Objavuje sa tak pojem rodový ageizmus a to predovšetkým v zamestnaní. Jyrkinem skúmal názory manažérok v súkromných firmách a v treťom sektore, pričom prezentuje tvrdenia, že ženy sa na pracovisku v oveľa väčšej miere stretávajú s prejavmi ageizmu ako muži. Genderovaný ageizmus môže prebiehať na mnohých úrovniach profesionálneho rozvoja, pričom zahŕňa rôzne pripomienky k ženským rolám, k výzoru, sexualite a dokonca aj k menopauze.

Ďalšia štúdia skúmala vzťah medzi zmenami vo vnímaní diskriminácie a zmenami v rámci depresívnych symptómov u starších ľudí. Súvislosť medzi vnímanou diskrimináciou na základe veku a depresívnymi príznakmi sa analyzovala pozdĺžne spolu s testami, ktoré určujú, či self-vnímanie starnutia sprostredkuje asociáciu.

Zmeny vo vnímaní diskriminácie boli významne spájané so zmenami v náraste depresívnych symptómov a to v priebehu času. Vnímanie diskriminácie na základe veku výrazne súvisí s nárastom depresívnych symptómov. Nálezy poukazujú na význam rozpoznávania vnímanej diskriminácie a negatívneho self-vnímania starnutia a na to, ako môžu negatívne účinky diskriminácie na základe veku vplývať na self-vnímanie starnutia a môžu sa tak stať rizikovými faktormi pre rozvoj depresívnych príznakov na konci života.

Pridržiavanie sa negatívnych stereotypov, ktoré sa týkajú staroby, môže mať mnoho škodlivých účinkov na fyzické zdravie v dlhodobom horizonte, ale i v paradigme dĺžky dožitia.

Schroyen uvádza, že na základe dlhodobého pozorovania môže s určitosťou povedať, že subjekty s negatívnym vnímaním starnutia žijú v priemere o 7,5 roka menej, ako jedinci s pozitívnym vnímaním staroby.

Dokonca niektoré štúdie podľa Schroyena preukázali, že pozitívne stereotypy starnutia majú dobrý vplyv na obnovu zdravia v rámci komplexnej rehabilitácie; u starších osôb s ťažkým zdravotným postihnutím bola o 44% väčšia pravdepodobnosť, že sa plne zotavia v každodenných aktivitách - kúpanie, obliekanie, prenášanie a chôdza a pod., a to práve vtedy, ak budú vystavení pozitívnym stereotypom.

Skirbvekk a Nortvedt zverejnili v roku 2014 štúdiu, v ktorej skúmali etické aspekty zdravotnej starostlivosti a to medzi zdravotníkmi pri liečbe a pri stanovení priorít liečby u starších pacientov v Nórsku. Názory lekárov a sestier boli analyzované pomocou kvalitatívnych metód. Vykonalo sa 21 hĺbkových rozhovorov a 3 focus group rozhovory v nemocniciach a ordináciách praktických lekárov.

Všetci účastníci výskumu - zdravotné sestry a lekári - uviedli, že zaobchádzanie so staršími pacientmi sa líši od zaobchádzania s mladšími pacientmi, dokonca liečba starších pacientov má nižšie priority, ako liečba pacientov v nižších vekových skupinách. Tento fenomén pripisovali rôznym výkonným smerniciam a rozpočtovým obmedzeniam.

Keď vidíme takéto negatívne dôsledky ageizmu v nonpathologickom kontexte, môžeme sa oprávnene pýtať, či tento vplyv sa uplatňuje aj v konkrétnom kontexte geriatrickej onkológie.

V skutočnosti, ak existuje predstava, že naše vnímanie staroby ovplyvňuje naše fyzické i duševné zdravie v normálnom procese starnutia, potom v situácii, keď je zdravotný stav už zasiahnutý chorobou, môžeme predpokladať, že pacienti budú ešte citlivejší k názoru, že majú vysoký vek.

Aj podľa Sumwaya a Hamstra je veková diskriminácia fenoménom, ktorý sa čoraz častejšie objavuje v zdravotníctve, nevynímajúc onkologicky chorých jedincov.

U starších pacientov, ktorí trpia onkologickým ochorením je menej pravdepodobné, že budú vystavení chirurgickým zákrokom alebo rádioterapii.

Pri karcinóme rekta sú pacienti starší ako 65 rokov menej často odosielaní na predoperačnú rádioterapiu, pričom bolo preukázané, že zníženie lokálnych recidív je považované za štandard starostlivosti aj pre vekovo pokročilých pacientov.

Je znepokojujúce, že diskriminácia na základe veku prevláda obzvlášť u mužov s rakovinou prostaty. Niektorí lekári poznamenávajú, že u mužov starších ako 75 rokov s rakovinou prostaty, je liečba vysokým rizikom, a tak 67% z nich je naordinovaná primárna androgénna terapia (ADT) alebo žiadna liečba.

Je nutné podotknúť, že významný podiel pacientov s nádorovým ochorením tvoria práve starší ľudia, pretože vek je rizikovým faktorom pre mnoho chorôb, samozrejme vrátane rakoviny. Odhaduje sa pritom, že v roku 2030 až 70% diagnostikovaných nádorov v Spojených štátoch bude mať práve veková skupina nad 65 rokov.

Vnímanie a liečba starších onkologických pacientov je pritom u zdravotníckych pracovníkov, vrátane lekárov, pretrvávajúco negatívna.

Navyše je dokázané, že starší pacienti sú často vylučovaní z klinických štúdii. V rokoch 1996 až 2002 bolo do klinických štúdii v rámci rakoviny zahrnutých 68% pacientov vo veku 30-64 rokov, zatiaľ čo iba 8, 3% ľudí bolo vo veku 65-74 rokov.

Existuje samozrejme veľa poskytovaných hodnoverných dôvodov, prečo ospravedlniť vylúčenie starších jedincov z klinických štúdii, ako je napr. vysoká úmrtnosť, premiestňovanie, zdravotná dekompenzácia a pod.

Dostupné údaje rôznych významných štúdii, ktoré sa týkajú rakoviny, tak nie je možné vo všeobecnosti aplikovať na starších jedincov a to predovšetkým vzhľadom na povahu fyziologických zmien, spojených s vekom.

Okrem toho je dôležité poznamenať, že systémová onkologická liečba je stále drahšia a drahšia. Práve preto je napr. národný systém zdravotníckej starostlivosti v Belgicku pri liečbe onkologického pacienta založený nielen na charakteristike nádoru a samotnej línii liečby, ale aj na charakteristike pacienta pri zohľadnení kritérií oprávnenosti samotnej liečby vzhľadom práve na strednú dĺžku života.

Diskriminácia voči starším pacientom sa tak neobmedzuje iba na výskum, ale je badateľná aj v klinickej praxi.

Ukázalo sa, že pre chemoterapiu rakoviny prsníka lekári odporúčajú 99% pacientiek do 55 rokov, ale len 60, 4% osôb starších ako 70 rokov, pričom klinické situácie sú rovnaké, alebo veľmi porovnateľné.

Okrem toho 71% lekárov odôvodňuje svoje rozhodnutie na základe charakteristiky nádoru a 14% na základe vysokého veku.

Podobný výskum vo Veľkej Británii ukázal, že intenzita liečby rakoviny je ovplyvnená v 49% vekom.

Ďalšie výskumné štúdie preukázali, že u starších pacientov je okrem onkologických ochorení nedôsledne liečená aj bolesť. Tieto štúdie však neriešili fakt, prečo toľko starších ľudí aj naďalej trpí bolesťou, napr. bolesťou chrbta.

Je možné, že poskytovatelia zdravotnej starostlivosti sa pri liečbe bolesti zameriavajú na akútne problémy alebo merateľné posúdenie, ako sú biomarkery alebo stupnice závažnosti ochorení.

Vzhľadom na nedostatok údajov o príčinám nedostatočnej liečby bolesti chrbta u starších osôb, kvalitatívne štúdie ukázali konkrétne prekážky, ktoré sú nevyhnutné pre identifikáciu budúcich cieľov pre intervenciu.

Za základnú prekážku vnímame práve rozvoj negatívnych postojov a predsudkov za strany zdravotníckeho personálu.

Skúmaním negatívnych dôsledkov ageizmu prichádzame k poznaniu, že je nevyhnutné vyvinúť také terapeutické prístupy, ktoré budú súčasťou komplexnej rehabilitácie a prostredníctvom ktorých môžeme priamo čeliť vplyvu negatívnych stereotypov.

tags: #zanedbavane #dieta #kazuistika