Bol raz jeden veľmi, ale veľmi bohatý pán, taký bohatý, že o množstve svojho majetku ani sám nevedel. Hľa, no ale čo mu bolo zo všetkého toho bohatstva, keď nemal potomka, ktorému by to svoje bohatstvo zveril. A dúfať si tiež nemohol, lebo veru už bol skôr starý než mladý.
Nešťastník, každý deň chodieval aj so svojou pani do kostola a tam sa modlil na kolenách Pánu Bohu, aby mu aspoň jedného syna požehnal. Naveľa, naveľa sa jeho pani predsa cítila tehotná. Nádej bola veľká a prípravy na krst ešte väčšie.
Keď sa už malo dieťa narodiť, prisnilo sa pánovi, že to bude chlapec, ale že ho musia varovať, aby do dvanásteho roku života zeme ani nedotkol, lebo inak hneď zomrie. Dobre. Narodil sa pekný, utešený chlapec.
Pán hneď dal zaopatriť deväť pestúnok, ktoré ho mali neustále strážiť. A prísne im prikázal, aby ho len na zem nezložili a aby sa ho zem nikdy nedotkla. Pestúnky pánov rozkaz statočne dodržiavali, takže chlapcovi už len pár dní chýbalo do dvanástich rokov a zeme sa ešte ani nedotkol. Neustále ho nosili na rukách alebo ho kolísali v pozlátenej kolíske.
Už pán začal pripravovať veľkú hostinu, ktorou chcel osláviť vyslobodenie svojho jedináčika spod tej ťažkej kliatby. Tu náhle vypukol na dvore veľký krik. Pestúnka, ktorá chlapca práve vtedy držala na rukách, chcela skoro zistiť, čo to za krik. Všetečnica, zabudla sa! Položila chlapca na zem a dívala sa z izby von oknom do dvora, a zadívala sa ako teľa na nové vráta na tých, ktorí tam hádali sa a robili ten krik.
Krik utíchol. Pestúnka chcela chlapca zase zdvihnúť na ruky. Ale nebolo už čo vysvetľovať, keď zistila, že chlapca nikde v izbe nenašla, a na pánov rozkaz sa spamätala. Začala hrozne plakať, až sa okolo nej zbehlo všetko, čo len v dome malo nohy. Priletel aj pán, pýtajúc sa, čo jej je a či sa chlapcovi niečo nestalo. Pestúnka iba triasla sa od strachu ako osika. Na mnohé otázky nakoniec horko-ťažko prezradila, čo a ako sa stalo.
Pán sa nesmierne zarmútil, že takto nečakane stroskotala všetka jeho nádej. Hneď rozposlal sluhov na všetky strany, aby chlapca hľadali. Rozkazoval, prosil, sľuboval veľké odmeny a dukáty sypal ako drobné. Hľadali dlho, ale chlapca nikde nenašli. Tak ten skapal, akoby sa naozaj stratil, akoby nikdy ani nebol býval.
O nejaký čas pán zarmútený zbadal, že v jednej z jeho najkrajších svetlíc každú noc práve o polnoci niečo šuchoce a žalostne narieka. Pozoroval to istý čas, a keď to neprestávalo, napadlo ho, aby sa o tom dozvedel viac; dokonca mu prišlo na um, či to ozaj nie je jeho stratený chlapec. Vyhlásil teda, že dá tristo zlatých tomu, kto v tej svetlici prenocuje aspoň jednu noc.
Tristo zlatých je pekný peniaz, pre chudobného človeka hotová pomoc. Nuž veru, našlo sa veľa takých, čo sa do toho pustili. Ale keď prišla dvanásta hodina a začalo to šuchotať, každý sa polekal a pomyslel si, že za tristo zlatých sa neoplatí žartovať so životom. A tak pán nemohol zistiť, čo to šuchoce a plače, či je to jeho chlapec, alebo nejaká príšera.
Neďaleko panského dvora bývala jedna mlynárska vdova s troma dcérami. Nebožiatka boli veľmi chudobné a živili sa veru len tak z núdze. Povesť o šuchote a plači a o tristo zlatých sa dostala aj do ich chudobného domčeka. „Matka moja, čo máme stále len biediť sa? Skúsim šťastie, pôjdem tú jednu noc na stráž; možno niečo zbadám.“ Matka pokrútila hlavou, chvíľu sa zamyslela; ale nakoniec, keď videla, že naozaj žijú biedne, dovolila dcére skúsiť to šťastie.
Išla teda mlynárkina najstaršia dcéra k bohatému pánovi a povedala mu, čo chce. „Ty by si mala odvahu ísť na stráž?“ spýtal sa pán. „Veru skúsim,“ odpovedala šťastná, že jej dovolil. Pán hneď zavolal kuchárku a prikázal, aby jej niečo na varenie pripravila.
Kuchárka priniesla za chvíľu všeličoho aj na tri večere. A mlynárkina dcéra si toho tiež vzala dosť: mäsa, omastku, múky, soli, dreva na oheň. Zapálila voskovú sviecu a šla do tej svetlice. Tam si rozložila oheň na kozube, pristavila hrnčeky, na stôl prestrela, aj posteľ si upravila. Varila, varila a ani nevnímala, ako jej medzitým ubehol čas. Bije dvanásta. Tu začne niečo po dome šuchotať a jecať.
Mlynárkina dcéra sa v strachu pozerá po svetlici a prezerá ju z kúta do kúta. Ale nikde nič, ako na dlani - len šuchoce a jecá. „Mne,“ odpovie ona. „Mne,“ odpovie ona znova. Krásny chlapček sa ešte viac zarmútil, aj slzy mu začali hrať v sivých očiach. „Mne,“ odpovedala mlynárkina dcéra aj na tretíkrát. Tu krásneho chlapčeka slzy zaliali, zalomil rukami a zmizol.
Ráno vyrozprávala mlynárkina dcéra pánovi všetko, čo vedela. Ale to, že chlapček sa zarmútil nad jej odpoveďami, si nechala pre seba. Ale že prenocovala v tej svetlici, pán jej odčítal sľúbených tristo zlatých.
Na druhú noc sa vybrala prostredná sestra a staršia jej dala poučenie, čo má robiť a ako odpovedať. Tá podľa poučenia konala: išla k pánovi, pán jej dovolil; vzala si mäso, omastok, soľ, drevo; zapálila voskovicu, založila oheň, prestrela na stôl, pripravila posteľ a čakala. Keď sa objavil chlapček a spýtal sa: „Komu to varíš, komu si to prestrela, komu si to pripravila?“ stále odpovedala: „Mne, mne, mne!“ Chlapček sa znova, ako včera, rozplakal, zalomil rukami a zmizol.
Ráno pánovi všetko vyrozprávala, len zamlčala, ako chlapček plakal. A pán jej tiež odčítal sľúbených tristo zlatých.
Matka, keď videla, že starším sestrám sa nič nestalo, dovolila aj najmladšej, ktorú mala najradšej, a už takto so všetkým ani núdzu nemali pri tom peknom zárobku. Aj najmladšia, rovnako ako jej sestry, najprv požiadala pána o dovolenie, vypýtala si niečo na varenie, zapálila voskovicu a večer sa vybrala do svetlice.
Tam založila oheň na kozube, pristavila hrnčeky, prestrela na stôl, pripravila posteľ a čakala, v strachu i v nádeji, kedy už príde polnoc. Zrazu udrie dvanásta. Začne po svetlici šuchotať a jecať. Mlynárkina najmladšia dcéra sa v strachu pozerá po svetlici, prezerá ju z kúta do kúta, ale nikde nič, ako na dlani, len šuchoce a jecá.
Keď to povedala, ľahký úsmev prebehol cez tvár krásneho chlapčeka. „Ach dobre, dobre si urobila, keď si nezabudla ani na mňa. Ale počkaj chvíľku, prosím ťa ešte chvíľku. Vtom zavial teplý vetrík a uprostred svetlice otvorila sa hlboká priepasť, do ktorej sa pekný mladík len tak potichu spúšťal.
Mlynárkina najmladšia dcéra chytila sa za koniec kabátika a pustila sa za ním, aby videla, kam ide. Nový svet sa im tam otvoril pred očami. Napravo tiekla zlatá rieka, naľavo sa ligotali zlaté vrchy a v strede pred nimi sa rozkladali zelené lúky, krásne, posiate tisíckami kvetov. Chlapček išiel chodníčkom vpredu a mlynárkina dcéra ho ticho nasledovala na špičkách, aby ju nezbadal.
Ako tak išli, prišli k jednej striebornej hore. Sotva sa k nej priblížili, vybehlo všeličo zvierat, hrnuli sa ku mládenčekovi, skákali okolo neho a on ich prívetivo hladkal jedno po druhom. Kým to robil, mlynárkina dcéra si z tej hory odlomila halúzku a pekne si ju zaviazala do šatôčky, aby mala nejakú pamiatku.
Šli ďalej a prišli ku druhej hore, ktorá bola zlatá. Keď sa k nej priblížili, vyletelo nevídané množstvo rôznych pekných vtáčikov. Tie začali krásne spievať, obletovali mládenčeka, sadali mu na plecia, na hlavu a on ich ešte raz prívetivo hladkal.
Keď sa krásny mládenček takto rozlúčil so všetkými svojimi dobrodincami, vrátil sa tým istým chodníkom, ktorým prišiel; a mlynárkina dcéra ho ticho nasledovala. Keď prišli k tej diere, chytila sa ho za konček kabátika a vyletela s ním do svetlice, z ktorej pred chvíľou vyšli.
Mlynárkina dcéra položila na stôl, čo navarila. Posadili sa a najedli sa obaja do sýtosti. I uložili sa pekne do pripraveného lôžka. Ale mlynárkina dcéra položila medzi seba a neho striebornú a zlatú halúzku. O chvíľu ich oboch tichý sen zavrel oči.
Na druhý deň bolo slnko už vysoko - a mlynárkina dcéra sa ešte nehlásila pánovi, ako to urobili jej sestry. Pán bol už netrpezlivý, ale ešte čakal. Keď však ani potom o sebe nedala vedieť, pomyslel si, že sa jej možno niečo stalo, a išiel ju skontrolovať. Dvere však boli pevne zamknuté.
Zamknuté dvere dal pán vylámať. A - kto by opísal jeho radosť! - na posteli našiel svojho strateného syna s mlynárkinou dcérou. Práve sa prebrali zo sna na ten hluk. Otec sa radoval ako dieťa.
Hneď rozkázal pripraviť veľkú hostinu a pozvať všetko okolie, aby prišli a radovali sa s ním. „Či si so mnou bola až tam dole? No, keď si mi tak verná, vedz, že si ma vyslobodila. Tu vzal tie dve halúzky, vyhodil ich von oknom a v tom okamihu vyrástli dva veľké kaštiele, jeden zlatý a druhý strieborný, v ktorých potom mlynárkina najmladšia dcéra s vyslobodeným krásnym mladým pánom bývala a býva dodnes, ak ešte nezomrela.