Neuveriteľné pravdy o strate dieťaťa: Ako ovplyvňuje váš život a vzťahy

V živote sú udalosti, ktoré v nás navždy ostávajú a nosíme ich stále pri sebe. To je to známe „žije v nás“ alebo lepšie „žije vo mne“. Rana, po ktorej sa ľudský tvor musí spamätať, lebo mu nič iné nezostáva, iba ísť ďalej. Hľadať zmysel toho všetkého, čo sa stalo. Straty milovaného dieťaťa. Ono je už tam, ja som ešte tu, aj keď som stále s Ním a Ono je stále so mnou.

Cieľom našej úvahy je pokúsiť sa zamyslieť sa nad tým, aký má vplyv strata dieťaťa na manželský vzťah. Nenárokujeme si dávať rady ani hodnotiť, čo je normálne a čo je nenormálne, nakoľko táto téma je veľmi individuálna a zasiahne človeka aj jeho vzťahy na celý pozemský život. Učiť sa žiť bez milovanej osoby - tak by sa dalo charakterizovať smútenie. Je naplnené bolesťou a nesplniteľnou túžbou opätovne sa stretnúť s dieťaťom, tešiť sa z jeho prítomnosti.

Strata dieťaťa je jednou z najťažších skúseností, ktoré môže človek zažiť. Bolesť je o to silnejšia, ak žena vie, že už nikdy nebude môcť mať ďalšie deti. Tento článok sa snaží poskytnúť rady a podporu tým, ktorí prežívajú túto nesmiernu stratu, a ponúknuť možnosti, ako sa s ňou vyrovnať a nájsť cestu k uzdraveniu a nádeji.

Prežívanie smútku a jeho dopady

Kanadská poradkyňa Roberta Woodgate zistila z výpovedí rodičov, ktorým zomrelo dieťa, že bez ohľadu na čas od úmrtia pokračovali žiť život bez uzatvárania sa do seba a odmietali sa uzatvárať do seba aj v ťažkých chvíľach. Poznáme to možno zo skúsenosti, že aj napriek tomu, že všetci okolo vieme, že „títo“ manželia stratili dieťa, bojíme a ostýchame sa ich to spýtať priamo. O to väčšie je potom naše prekvapenie, keď sa po náhodne položenej otázke vynoríme z dlhého rozhovoru, v ktorom nám dotknutí už peknú chvíľu rozprávajú a rozprávajú. Rozprávanie sa prelína s plačom, s nepochopením, neprijatím, hnevom, hľadaním zosnulého dieťaťa, s výčitkami až obviňovaním a mnohými ďalšími „normálnymi“ prejavmi, ktoré sa spájajú s takouto traumou. Všetko toto je však pre nich ponukou k prijatiu a postupnému aktualizovaniu straty. Dôležité je citlivo im ponúknuť kontakt s realitou a pomôcť integrovať smútok do každodenného života.

Pri spracovávaní smútku je rozdiel, za akých okolností ku smrti dieťaťa príde. Kvalitatívne štúdie zaoberajúce sa dopadom smrti dieťaťa na vzťah manželov majú podľa toho rôznu cieľovú skupinu. U manželov, ktorí stratili dieťa kvôli syndrómu náhleho úmrtia dojčiat, neočakávanému potratu alebo úmrtiu novorodenca, sa v porovnaní s manželmi bez straty dieťaťa, vyskytuje častejšie rozpad vzťahu, klinická depresia a úzkosť. Zaujímavým je zistenie, že zhruba po 8 mesiacoch u otcov môžeme pozorovať nižšiu hladinu depresie a úzkosti, pokým u matiek aj s takýmto odstupom času hladiny depresie a úzkosti nemusia klesnúť.

Naša skúsenosť so slovenskými rodičmi chronicky chorých detí, ktoré podľahli rôzne dlho trvajúcej chorobe však nedokumentuje výrazne zvýšený rozpad manželských vzťahov v dôsledku úmrtia dieťaťa v porovnaní s rodičmi, čo nestratili dieťa. Vôbec neplatí, že smrť dieťaťa = rozchod, rozvod. Naopak, mnohých manželov to spojilo a prehĺbilo ich vzťah. Sú aktívni v rôznych altruistických činnostiach, venujú sa ďalším deťom, chcú pomáhať a zdieľať sa s manželmi, ktorí utrpeli podobnú traumu. Manželia, ktorých smrť dieťaťa rozdelí, mali väčšinou vzťahové problémy už predtým a s takouto záťažou sa nedokážu vysporiadať spoločne. Je to však veľmi individuálne, kultúrne a nábožensky podmienené. Ideálne je, ak sa stretávame s posilnením vzťahu a objavením akejsi „novej“ dimenzie vzťahu, v ktorej sa manželskí partneri spájajú, či už modlitbou, spomienkami, plačom, rozhovormi o zosnulom atď. Avšak nájdeniu prijateľného „modusu existencie“ po smrti dieťaťa predchádza bolestná skúšková každodenného smútenia a vyrovnávania sa so stratou milovaného dieťaťa, v ktorom rodič vidí svoje pokračovanie, cieľ svojej lásky, pomocníka, priateľa, či spolupútnika.

Čo môže pomôcť pri zvládaní smútku?

Každý smúti inak. Neexistuje správny alebo nesprávny spôsob, ako smútiť. Je dôležité dať si čas a priestor na prežívanie smútku a dovoliť si cítiť všetky emócie, ktoré prichádzajú. Potlačovanie emócií môže viesť k dlhodobým psychickým problémom.

Vyjadrite svoje emócie: Rozprávajte sa o svojich pocitoch s partnerom, rodinou, priateľmi alebo terapeutom. Píšte si denník, kreslite, tancujte alebo robte čokoľvek, čo vám pomáha vyjadriť svoje emócie.
Doprajte si čas: Netlačte na seba, aby ste sa cítili lepšie. Smútok si vyžaduje čas a je v poriadku, ak sa cítite smutne aj po dlhšom čase.
Starajte sa o seba: Dostatok spánku, zdravá strava a pravidelné cvičenie môžu pomôcť zmierniť stres a zlepšiť náladu.
Nájdite si podporu: Pripojte sa k podpornej skupine pre rodičov, ktorí stratili dieťa. Rozhovory s ľuďmi, ktorí prežili podobnú stratu, môžu byť veľmi užitočné.
Vyhľadajte odbornú pomoc: Ak sa cítite preťažení smútkom a nedokážete sa s ním vyrovnať sami, vyhľadajte pomoc terapeuta alebo psychológa.
Uctite si pamiatku svojho dieťaťa: Vytvorte si rituál alebo tradíciu, ktorou si budete pripomínať svoje dieťa. Môžete zapáliť sviečku, zasadiť strom, vytvoriť album s fotografiami alebo robiť čokoľvek, čo vám prináša útechu.
Buďte trpezliví k sebe aj k partnerovi: Smútok môže ovplyvniť vzťah s partnerom. Je dôležité byť trpezliví a navzájom sa podporovať.
Neizolujte sa: Trávte čas s ľuďmi, ktorí vás podporujú a s ktorými sa cítite dobre.
Venujte sa aktivitám, ktoré vám prinášajú radosť: Aj keď sa vám to zdá nemožné, snažte sa venovať aktivitám, ktoré vám prinášajú radosť a pomáhajú vám zabudnúť na smútok.
Dovoľte si cítiť radosť: Je v poriadku cítiť radosť aj po strate dieťaťa. Cítiť radosť neznamená, že na svoje dieťa zabúdate. Znamená to, že ste schopní pokračovať v živote a nájsť v ňom zmysel.

Dve hlavné oblasti, na ktoré by manželia mali dbať sú: udržiavanie vzájomnej komunikácie a rešpektovanie štýlov zvládania. Komunikácia je kľúčom k dobrým vzťahom. Potreba hovoriť o pocitoch, strachu, hneve, porozumení je v čase záťaže oveľa väčšia. Ticho vás môže vzďaľovať od partnera. Ak sa budete deliť o svoje pocity a myšlienky, udržíte vzájomné puto, ako aj schopnosť robiť rozhodnutia. Štýlom zvládania alebo copingovou stratégiou nazývame spôsob, akým sa vyrovnávame s náročnými životnými udalosťami. Každý človek reaguje na stres odlišne. Niekto sa utiahne, plače, nechá veci plynúť - blunter, iný sa rozčúli, zbiera informácie, aby si poradil a dostal veci pod kontrolu - monitor. Manželia musia navzájom spoznať a rešpektovať rôzne spôsoby, ktorými sa každý z nich so záťažovou situáciou týkajúcou sa ich dieťaťa vyrovnáva.

V živote človeka je liečivý element, keď si uvedomí, že netreba mať na všetko názor a netreba všetkému rozumieť. Mnohí rodičia sa cítia nepochopení. Smrť dieťaťa je tabuizovaná téma a mnohokrát aj ich blízki netušia, ako s nimi o tejto téme hovoriť. Cieľom združenia Tanana je, aby v prvých momentoch, kedy sa rodičia dozvedia o úmrtí ich bábätka, mali potrebné informácie, dôstojné podmienky a aby vedeli, že nie sú sami. Aj malé kroky môžu mať zásadný význam - vypočuť ich, neponúkať prázdne frázy, ale len byť prítomní. Lucia Kubíny pomáha rodičom pochopiť, že aj dieťa, ktoré zomrelo v prenatálnom období, si zaslúži dôstojnú rozlúčku. Často sa stretávajú s otázkou: „Som vôbec rodič, ak som svoje dieťa nemala možnosť vychovávať?“ Odpoveď je jednoznačná - áno, ste. Strata dieťaťa vás nerobí (ne)rodičom.

Keď dieťa zomrie a nemôžete mať ďalšie

Strata dieťaťa je bolestivá pre každého rodiča. Ak žena vie, že už nikdy nebude môcť mať ďalšie deti, bolesť sa ešte znásobuje. Stratila nielen svoje dieťa, ale aj možnosť mať ďalšie. Je to strata budúcnosti, snov a očakávaní.

Je prirodzené, že po strate dieťaťa sa objaví strach z ďalšieho tehotenstva. Ženy sa boja, že sa história zopakuje a že opäť stratia dieťa. Je dôležité rozprávať sa o svojich obavách s partnerom, lekárom alebo terapeutom.

Možnosti, ak nemôžete mať ďalšie deti

Adopcia: Adopcia je krásny spôsob, ako dať domov dieťaťu, ktoré ho potrebuje.
Pestúnska starostlivosť: Pestúnska starostlivosť je dočasná starostlivosť o dieťa, ktoré nemôže žiť so svojou biologickou rodinou.
Dobrovoľníctvo: Dobrovoľníctvo v organizáciách, ktoré sa venujú deťom, môže byť naplňujúce a pomôže vám cítiť sa užitočne.
Venujte sa deťom vo svojom okolí: Starajte sa o deti svojich priateľov, rodiny alebo susedov.

Príbehy a podpora

Koncom roka 2019 obletela svet správa o malom 8-ročnom chlapcovi z Anglicka, Harrym, ktorému zomrela mama na infarkt. Harry sa po tejto tragédii začal uzatvárať do seba a mal problémy v škole. Poradca, ktorého navštívil, mu odporučil, aby napísal list svojej mame. Harry napísal:

"Myslím si, že si najlepšia maminka na svete. Naozaj mi chýbaš. Veľmi. Želám si, aby si tu bola, aby som sa zase mohol cítiť dobre… Strašne mi chýbajú tvoje nedeľné večere a tvoje žarty a keď ma berieš nakupovať, keď som náhodou smutný zo školy… Niekedy sa s tebou rozprávam v noci, ale ty mi neodpovedáš. Želám si, aby si odpovedala… Neviem, čo povedať, maminka, lebo mi tak chýbaš, najmä na Vianoce. A stále na teba myslím. Stále plačem každý deň, ale nikomu o tom nepoviem. Pretože nikto nevie, aké to je, keď mi tak veľmi chýbaš. Si moja najlepšia maminka a už nebudem šťastný. Dúfam, že nebo je krásne a je tam veľa čokolády… a veľa kvetín. Navždy mi budeš chýbať, uvidíme sa, keď zostarnem… Veľa lásky od Harryho."

Otec nechal list na lavičke v parku a na druhý deň zmizol. Neskôr sa objavil na internete a inšpiroval mnohých ľudí, ktorí prežívajú žiaľ. Podľa otca chlapčeka, odkedy list nechali na lavičke v parku, syn je na tom psychicky lepšie, viac rozumie situácii a zmieruje sa s ňou.

Andrea Krausová sa so svojou bolesťou o strate dieťaťa vypísala. Dlho som naberala odvahu napísať svoj príbeh. Nikdy sa s tým nedá zmieriť natoľko, aby človek nemyslel na svoje dieťa, ktoré už nemá, ale je na nás ako sa k tomu postavíme. Všetky pocity som dala do knihy BOLESŤ (Andrea Krausová), ktorá vyšla a dá sa kúpiť v kníhkupectvách alebo na Martinuse a je venovaná všetkým ženám, ktoré zažili stratu dieťaťa.

Otcovi, ktorému v marci odišiel syn Maximko do nebíčka vo veku 3,5 roka, napísal: "Som chlap ale plačem každý deň. Tak plač a neboj sa toho. Rada by som vám poslala svoju knihu. Je ako liek, ale nemá vedľajšie účinky. Len ten ,čo niečo také prežije vie pochopiť. Dookola som sa pýtala prečo! Prečo sa to muselo stať práve mne. Odpoveď? Tá správna nepríde. Je len na našej sile ako sa s tým všetkým zmieriť."

Jedna z matiek, ktorej dcéra tragicky zahynula krátko pred 18. narodeninami, zdieľa svoju bolesť: "Neprejde deň, aby som neplakala. 😭 Nič už pre mňa nemá zmysel. Mám síce ešte dvoch chlapcov, ale ona bola mojou jedinou dcérkou, kámoškou, sestrou. Aj oblečenie sme si menili, nakoľko sme nosili rovnakú veľkosť. Išla sa pozrieť na chatu a už sa nevrátila. Stále mi v ušiach znie. "Mami ja už idem." A následne veta od policajta. "Je mi to ľúto, vaša dcérka zomrela." V momente sa nám zrútil svet. Neznášam slnečné dni, pretože ona si ich už nemôže užiť. Neznášam spev vtákov, pretože ona ho už nemôže počuť. Neznášam rozkvitajúcu prírodu, pretože ona už sa už nestihla naplno rozvinúť. Ako máme bez nej žiť? Mala život pred sebou. Mala plány do budúcna. Ak by som mohla, vymením sa s ňou. Pretože ja som si predsa viac užila ako ona, aj keď nemám ešte ani 40 rokov."

Strata dieťaťa paralyzuje celý život. Čo robiť v prvých dňoch nevie nikto. Je tu však pomocná ruka, ktorá vás môže týmto neuveriteľne ťažkým životným období previesť láskavo, s porozumením a s dostatočným priestorom na vaše emócie. V rozhovore sa dozviete, že aj dieťa, ktoré zomrelo v prenatálnom období, môžete dôstojne pochovať. Lucia zároveň objasňuje, že bez ohľadu na to, kedy ste o dieťatko prišli, ste legitímnym rodičom. Tiež dáva do pozornosti, že len vy sami môžete rozhodovať o tom, do akej miery sa chcete konfrontovať s vašou bolesťou.

Existuje organizácia Plamienok, kde sa venujú takýmto rodičom a pomáhajú im vyrovnať sa so stratou dieťatka. Prípadne zájdite za nejakou psychologičkou, aspoň sa vyrozprávate, keď už nič iné, určite sa vám trochu uľaví.

Existuje tiež stránka www.anjeliky.sk, kam rodičia často chodili a našli tam podporu.

V Čechách už niekoľko rokov existuje spolok Dlouhá cesta (www.dlouhacesta.cz), ktorý pomáha rodičom, ktorí prišli o svoje dieťa.

www.kolobehzivota.sk - Poslaním Občianskeho združenie Kolobeh života je poskytovať poradenstvo v smútení, „sprievodnú ruku", priestor užitočnosti, ľudskú a odbornú spolupatričnosť prostredníctvom rôznych aktivít.

www.nezabudneme.sk - Projekt občianskeho združenia Želaj si, ktorý je pomocnou rukou pre všetkých rodičov, ktorí prišli o svoje deti.

www.tanana.sk - Cieľom združenia je, aby v prvých momentoch, kedy sa rodičia dozvedia o úmrtí ich bábätka, mali potrebné informácie, dôstojné podmienky a aby vedeli, že nie sú sami.

Projekt Detského fondu SR "Aj oni sú naše deti!" - Cieľom projektu je umožniť personálu nemocníc a rodičom, aby čo najprijateľnejšie a najefektívnejšie zvládali poskytovanie a prijímanie správy o ťažkej diagnóze resp. úmrtí dieťaťa a tiež podať pomocnú ruku v prvej, najťažšej fáze smútenia.

Pomoc deťom pri prekonávaní smútku

Deti nerozumejú konceptu smrti tak ako dospelí. Malé deti nevedia pochopiť fakt, že je smrť permanentná, nevyhnutná a stať sa môže každému. Ak dieťaťu poviete, že niekto zomrel, čakajú, že o chvíľu vstane. Smrti nepripájajú také emócie ako dospelí. Niektorí rodičia drobcom povedia, že mŕtvy len „spí“, no to sa môže stať pre deti mätúce - ak totiž neskôr začnú o smrti premýšľať, môžu sa zľaknúť, že keď zaspia, zomrú. Ak sa nebudete báť o smrti otvorene a čestne hovoriť, nebude sa báť rozprávať o nej aj dieťa.

Nesmiete sa zľaknúť ani spôsobov, ktoré si deti zvolia na vyrovnanie sa so smrťou. Niektoré sa na smrť hrajú, iné dospejú k regresu (pocikávanie, návrat k detskej reči), alebo si na pomoc vezmú emócie hnevu, zlosti. Niektoré deti rozprávajú o smrti a prežívajú silné emócie a zrazu sa odbehnú hrať. Deti sa do smútku v krátkych intervaloch ponárajú a zase vynárajú. Niekedy nie je reakcia žiadna a dostaví sa až oveľa, oveľa neskôr. Niekedy môže proces vyrovnania sa trvať mesiace, roky.

Odborníci radia vysvetliť smrť najskôr po fyzickej stránke, teda ako telo prestáva fungovať a už sa nedá obnoviť. Nezabudnite vyjadriť vlastné pocity smútku a žiaľu, pretože to je dôležitá súčasť trúchlenia. Očakávajte časté otázky, opakované. Podporte deti, aby napísali list, nakreslili obrázok, zaspievali pieseň, zapálili sviečku - zahrňte ich do procesu trúchlenia alebo rituálov, ako sa rozlúčiť s mŕtvym. Nehovorte „nebuď smutný“ - akoby ste znevažovali pocity dieťaťa, hovorili, že smútok nie je namieste.

Ak si s dieťaťom neviete rady, nebojte sa vyhľadať odborníka, lekára. Napokon nezabudnite ukázať deťom, že život ide ďalej, hoci vás smrť zasiahne. Smrť je jednoducho súčasť života, hoci tí, ktorí zomreli, ostávajú živí v našich spomienkach a srdciach.

Ilustrácia zobrazujúca rodičov utešujúcich dieťa

V súčasnosti si na pomoc môžete zobrať aj prekrásne ilustrované knižky, alebo pustiť obľúbenú Sesame street, kde sa tematikou smrti zaoberajú. Z kníh spomeňme napríklad Ja som smrť od Elisabeth Helland Larsenovej, ilustrovaná Marine Schneiderovou, kde je Smrť tmavovlasé dievčatko na ružovom bicykli. Návšteva malej smrti od Kitty Crowtherovej, kde si Smrť kráča pre malú Evelínku a tá vykríkne: Konečne ste tu! Dievčatko s kosou od Michaela Stavariča získalo množstvo cien.

Smrť blízkeho človeka zvyšuje hladinu stresu o 100 percent, a teda ukrajuje aj z nášho života. Emočná bolesť, ktorá nás prestúpi pri odchode milujúcej osoby na druhý breh, dokáže pozemskú existenciu skrátiť o neuveriteľné dva roky. Toto číslo je ešte vyššie vtedy, keď nás opúšťa dieťa či mladistvý. Pozostalí rodičia v tom majú jasno - neexistuje nič horšie, ako prežiť smrť syna alebo dcéry. Osudový buchnát, ktorý ostáva bolieť počas celého života, plodí v mysliach smútiacich matiek a otcov stovky otázok. Pýtajú sa - prečo práve moje dieťa? A prečo vôbec Najvyšší dopustil, aby na večnosť odišiel jedinec, ktorý mal celý život ešte len pred sebou?

Zo štatistík vyplýva, že za smrťou detí a mladistvých sú najmä úrazy. Dominujú pády, utopenia, otravy a požiare. Chlapci majú dvakrát vyššiu smrteľnú úrazovosť než dievčatá. K tragédiám dochádza viac v mestskom ako dedinskom prostredí. V rámci Európy sme v detskej úmrtnosti vplyvom úrazov na nelichotivom treťom mieste. Prvenstvo má Ukrajina. Niekedy sa stáva, že na druhý breh odchádza dieťatko tesne po narodení, prípadne do niekoľkých týždňov od momentu, ako uzrelo svetlo sveta. Deje sa tak vtedy, keď zaujme post akéhosi pozemského anjela. Preberie na seba bremeno iného človeka - a odchádza „domov“. Niektoré deti - v podobe pozemských anjelov - navštívia tunajšie „dimenzie“ len preto, aby scelili a zjednotili rozdrobené či rozhádané rodiny. Určitý segment duší prichádza na svet s cieľom otestovať si, či už sú, alebo nie sú pripravené jestvovať v tunajších štruktúrach.

Vplyvom úrazov umierajú najmä tínedžeri. V mnohých prípadoch je dôvodom odpor, nenávisť, neúcta a nepokora voči predkom. Vzťah k rodičom ochladne natoľko, že duša mladistvých zatúži po láske Najvyššieho otca. Časť detí a mladistvých odchádza na druhý breh po tom, keď už nedokážu zvládať ťarchy rodiny alebo rodu. V neposlednom rade platí, že mnohí mladí zomierajú v dôsledku zídenia z ciest. Týka sa to napríklad tých detí, ktoré siahajú po alkohole, drogách, gemblerstve, prostitúcii.

Zvládnuť úmrtie dieťaťa nie je jednoduché. A mnohí rodičia, ktorí si prežili takýto kríž, hovoria, že bôľ je trvalý. Psychológovia sa zhodujú v jednom - smútok treba prejaviť; neslobodno si ho uchovávať v útrobách. Ak by v človeku „zahníval“, vyústi do závažných fyzických či psychických neduhov. Dobrou radou tiež je - veľa komunikujte s ostatnými rodinnými príslušníkmi. Diskusiami a analýzou sa uvoľňujú zašlé emócie. Na spirituálnej báze platí, že ustavičné privolávanie dieťaťa späť nie je šťastným riešením. Samotnej ratolesti to neprekáža - pretože je jej v božej ríši dobre; škodí to rodičovi, nakoľko takýmto spôsobom nepretržite jatrí staré rany. V horších prípadoch sa dokonca môže stať, že permanentným vzývaním mŕtveho dieťaťa sa privolá zlý duch, ktorý sa vydáva za zosnulého. Otec či matka síce môžu mať pocit, že je pri nich duša ich milovaného potomstva, no v skutočnosti sú klamaní nízkohmotnou entitou.

Smrť dieťaťa je akoby stelesnením nespravodlivosti, pretože narúša prirodzený poriadok života. Všetci čakáme, že deti prežijú svojich rodičov. Smrť dieťaťa v akomkoľvek veku je bezpochyby veľmi ťažkou životnou udalosťou v živote rodičov. Absolútne si nepripúšťajú, že by sa im niečo podobné mohlo stať. Stratou dieťaťa sa začína celoživotný proces trúchlenia, navždy zostáva v srdciach rodičov. Nikde nie je stanovené, kedy sa má žiaľ skončiť, a každý ním prechádza rozličným časom a rozličným spôsobom. Len ťažko túto väzbu prerušia. Niektorí rodičia aj po rokoch od traumy sledujú rovesníkov ich dieťaťa.

Zármutok je pri smrti dieťaťa špecifický. Dieťa nesie rodičovské gény, starali sa o neho, vychovávali, je ich súčasťou a pokračovateľom rodu. Pri jeho strate strácajú rodičia aj kúsok zo seba, o to je ťažšie vyrovnanie sa jeho smrťou. Zármutok sprevádza aj pocit viny. Ako rodičia sa cítia za ich dieťa zodpovední počas jeho života, tak aj po jeho ukončení. Vyčítajú si, že jeho smrti nezabránili a nevedeli ju predvídať. Tento stav môže viesť k pocitom vlastnej neschopnosti, zbytočnosti až depresie.

Prísť o dieťa je veľmi náročné a zložité a pokiaľ sme sami v tejto situácii neboli, nevieme si to ani predstaviť. Je ťažké utešiť rodiča, ktorý prišiel o dieťa. Je potrebné ale myslieť aj na to, čo to so sebou môže priniesť. Je to riziko alebo možnosť rastu a upevnenia partnerského vzťahu. Na druhej strane si treba uvedomiť, že smrť dieťaťa ani jeden z partnerov nechcel. Vzájomná podpora a súdržnosť partnerov upevní ich vzťah a posunie ich vpred. Pomáha, keď sa partneri o smrti úprimne rozprávajú. Niekedy majú muži ťažkosti prejaviť svoje emócie. Manželky si preto myslia, že ich strata natoľko nezasiahla. Mýlia sa a preto je dôležitá otvorená vzájomná komunikácia a vysvetlenie. Mužským reakciám sa nemôžeme čudovať. Odmalička chlapcom totiž hovoríme, aby neplakali, že plačú iba slabí. Vzorec tohto správania si so sebou nesú celým životom.

Prospešné taktiež je nabádať rodičov, ak majú najmenšie pochybnosti o tom, či lekári spravili všetko pre záchranu ich dieťaťa, treba sa spýtať. Ďalším spôsobom, ktorý prináša rodičom úľavu je rozprávanie sa o dieťati s priateľmi, učiteľmi alebo kamarátmi dieťaťa. Ak majú rodičia ešte iné deti, je potrebné sa im venovať, aj napriek tomu, že majú pocit, že to nedokážu. Priniesť útechu dieťaťu alebo deťom v prípade smrti člena rodiny je skľučujúca, ale potrebná úloha. Rozhodujúce je nechať dieťa, aby v období žiaľu svoje city prejavilo. Keď sa budete s deťmi o smrti rozprávať, dozviete sa, čo o nej vedia, aké majú o nej predstavy. Začnete chápať ich obavy a môžete im pomôcť informáciami a pochopením. Až keď rodič a dieťa akceptujú realitu smrti, môžu spoločne dôjsť do cieľa tejto ťažkej cesty, a tým je vnútorný pokoj. Vnútorný pokoj neznamená, že rodič a dieťa sa so smrťou v rodine uspokoja. Znamená to, že si obnovia citovú stabilitu a život sa vráti do normálnych koľají. Obnovený normálny život pokračuje bez fyzickej prítomnosti zosnulého dieťaťa. V obnovenom normálnom živote si všetci postupne uvedomia, že do ich života prišla zmena. Pomáha vyčlenenie si konkrétnej hodiny počas dňa, kedy sa s ostatnými deťmi budú hrať alebo robiť inú spoločnú činnosť. Je potrebné si uvedomiť, že súrodenci utrpeli stratu rovnako, ako rodičia. Preto je dôležité aj s nimi jednať citlivo a pomáhať im prekonať zármutok.

Dedičské konanie je súdnym konaním, ktoré vedie notár poverený súdom. V rámci dedičského konania sa prejednáva majetok a dlhy zosnulého. Ak zosnulý nezanechal závet, dedí sa zo zákona. Občiansky zákonník rozlišuje štyri dedičské skupiny: Prvá skupina: Deti a manžel/ka zosnulého. Dedia rovnakým dielom. Druhá skupina: Ak nededia deti, dedí manžel/ka, rodičia a osoby, ktoré žili so zosnulým v spoločnej domácnosti aspoň jeden rok pred jeho smrťou a starali sa o ňu, alebo boli odkázané výživou na zosnulého. Manžel/ka dedí minimálne polovicu dedičstva. Tretia skupina: Ak nededí manžel/ka ani rodičia, dedia súrodenci a ich deti. Štvrtá skupina: Ak nededí nikto z predchádzajúcich skupín, dedia prarodičia a ich deti. Zosnulý môže určiť dedičov aj závetom. Závet musí byť písomný a podpísaný. Dedičstvo je možné odmietnuť.

tags: #zomrelo #mi #dieta #a #dalsie #nemozem