Obdobie vzdoru a záchvaty hnevu u detí nie sú pre rodičov ničím príjemným. Ešte včera situácia trvala minútku a stačilo pár slov na jej vyriešenie. No niečo sa zmenilo. Vaše dieťa odmietlo ísť ďalej, nestačilo ani ubezpečenie, ani inštrukcia. Ak nebude po jeho, príde explózia, ktorá trvá už hodinu. Odkiaľ sa vzali tak silné záchvaty hnevu, sa pýtate. To je však nesprávna otázka.
Prečo deti vzdorujú? Neexistuje dokonalý ani jediný manuál na špecifické situácie, ktorý by nám pomohol sa s nimi vysporiadať, dal presné inštrukcie, čo robiť, nerobiť, ako sa správať a ako reagovať. Navyše, každé dieťa je iné. Preto sa budeme rozprávať o zložitých situáciách, v ktorých sa ocitnete, keď vaše dieťa dostane jeden z povestných záchvatov hnevu a zúrivosti, že nepočuje ani seba, ani vás, že nevníma okolitý svet, len je pohltené silou emócie. Stáva sa to každému rodičovi - jednému viac, inému menej. To, čo máme spoločné, sú spôsoby, vďaka ktorým sme prišli na to, ako im možno predchádzať, zmierniť ich, alebo ich jednoducho prečkať.
Ide totiž o situácie, počas ktorých svojmu dieťaťu možno nerozumiete. Len chcete situáciu zvrátiť, zlepšiť, ukázať správnu cestu alebo správanie. Lenže niekedy svojimi snahami spôsobujeme viac škody ako úžitku a zhoršujeme to. Čo je frustrujúce, pretože úmysel je dobrý. Napokon to končí vyčerpávajúco pre rodičov aj deti. Výbuchy hnevu dajú zabrať. Pripravili sme niekoľko pomôcok, ktoré by vám pri takýchto výbuchoch mohli prísť vhod. Minimálne vás môžu inšpirovať, ako zmeniť postoj, vydýchnuť, nadýchnuť sa a ísť ďalej. Stačí sa obrniť trpezlivosťou - a to chce cvik.
Ako zvládnuť obdobie vzdoru dieťaťa?
1. Nehovorte: „Toto viac už nerob“
Podľa výskumov si 56 % rodičov myslí, že deti do veku 3 rokov by mali byť schopné pochopiť, že nemôžu robiť niečo vyslovene zakázané. Že sú schopné odolať túžbe porušiť zákaz, racionálne mu porozumieť. Podľa vedcov a vedkýň sa pritom táto schopnosť vyvíja do 4 rokov veku dieťaťa a niektoré s tým aj tak môžu mať problém kvôli individuálnemu vývoju. To je len jeden z príkladov, kedy si rodičia mylne predstavujú, že ich deti sú schopné sebakontroly a nerozumejú ich impulzívnemu správaniu.
Ako je možné, že keď poviete - toto už nerob - nehádž telefónom o zem, dieťa to o jedinú sekundu neskôr spraví? Ide o impulz, ktorý vysiela mozog a nedokáže ho kontrolovať. Sebakontrola, kapacita rešpektovať hranice, uvedomovať si ich a logicky zdôvodniť tak, že sa dokážu zastaviť a premýšľať - toto všetko sa plne vyvinie, až keď dieťa dosiahne tínedžerský vek. Deti sa dovtedy len učia impulzy ovládať. Pravidlá porušovať budú, ale nemôžu za to. Proces učenia regulácie impulzov je pomalý a zdĺhavý. Kľúčom pre vás je preto byť trpezliví, ostať pokojní, nechať si čas na premyslenie a miesto „toto už nerob, nerob to viac, neopakuj to, opováž“ povedzte len „to je v poriadku, opravíme to nejako, čo povieš? Máš nápad?“
2. Za hyperaktivitou stojí aj priveľa stimulácie a podnetov
Všimli ste si, že v jednu chvíľu má vaše dieťa dobrú náladu a potom sa zrazu dramaticky zmení: je umrnčané, zdá sa vám byť unavené, nevrlé, nahnevané a hádže sa o zem, odmieta komunikovať, odvracia tváričku, menšie deti zatínajú pästičky, kopú a plačú, staršie deti sa tvária znudene, alebo žiadajú viac pozornosti. Problém je, že deti niekedy vidia priveľa hračiek, svetiel, ľudských tvárí, vecí, počujú priveľa hluku, zažívajú priveľa aktivít, situácií, priveľa možností na výber - v obchodných centrách, preplnených uliciach, ihriskách či v parku. To má za následok hyperaktivitu, dieťa sa prestáva ovládať a vy máte pocit, že máte vedľa seba Vezuv.
Ide o kumuláciu stresu v deťoch, ktorý nevidíme a necítime, preto niekedy nerozumieme, kde sa to v našich deťoch berie. To všetko sa odráža v ich náladách. Nehovorte „upokoj sa, prestaň“, sú to frázy, ktoré nefungujú. Radšej sa spýtajte „si unavený/á? Potrebuješ pokoj a ticho?“ a poskytnite im prostredie, v ktorom sa môžu sami a v tichosti hrať, alebo odpočinúť si. Odložte aktivity na inokedy, redukujte intenzívne skúsenosti, aby ste dosiahli balans, rovnováhu v tom, čo denne prežívajú - a ich správanie sa zlepší.
3. Za náladami stojí záhada menom hlad, priveľa cukru, únava či choroba
Emocionálne zvrtnutie nálady, teda v jednom momente dobrá, v druhom mrzutá, môže byť spôsobená aj faktormi, ktoré deti nemusia ešte vedieť vysvetliť alebo pomenovať. Skúste si spomenúť na situáciu, že ste v práci nevrlí, nechce sa vám komunikovať, najradšej by ste niekoho pohrýzli. Čo za tým stojí? Zlá noc, začínajúca choroba, hádka s manželom, stres alebo hlad. To isté sa deje deťom. S jediným rozdielom - deti nemajú emocionálnu kontrolu plne vyvinutú, nevedia nálady zvládať.
Potrebujete preto vysledovať znaky takejto únavy a zvrtnutej nálady a pomôcť dieťaťu prísť na to, čo sa deje a ako by ste mu mohli pomôcť. Potrebujete vedieť, ako sa cítia, čím prechádzajú - a na to potrebujete pokojné prostredie. Tam sa na deti môžete plne sústrediť. Naša nervozita vie totiž preskočiť aj na dieťa.
4. Silné emócie potrebujú uvoľniť miesto pozitívnym
Ak deti vyjadrujú, ventilujú silné emócie, psychológovia a psychologičky radia - nechajte ich, emócie potrebujú vyjsť von. Nesmiete ich brať osobne, nereagujte, nehodnoťte ich. Len tam s nimi buďte a situáciu pozorujte - možno vám reakcie detí samy objasnia, o čo ide a čo potrebujú. Navyše keď výbuch prefrčí, dieťa zvyčajne samo nájde riešenie svojho problému, alebo sa len potrebuje pritúliť a uistiť sa, že je všetko v poriadku a vy ho stále ľúbite. Navyše sa mnohé deti vlastných výbuchov vedia zľaknúť.
Deti nemajú kapacitu vyjadriť svoje pocity slovami, regulovať výbuchy a ovládať emócie. Hnev, zúrivosť, úzkosť, strach, stres, nervozita, obavy, zahanbenie, vina, frustrácia, vzrušenie, smútok, žiarlivosť - ide o emócie s veľkou silou. Myslite na to, že za každým správaním stojí emócia - treba ju pomenovať, aby sa jej deti nebáli. Identifikujte pocity v druhých, aby si ich deti vedeli spojiť. Učte ich, akým správaním ich môžu vyjadriť. Dajte im priestor, pokoj a čas. A hlavne buďte prítomní - tu a teraz.
5. Deti sú aktívne a potrebujú sa stále hýbať
Ako rodičia nám nie je celkom jasné, ako je možné, že deti aj z obyčajnej ľahkej a rýchlej aktivity dokážu spraviť niečo komplikované a zdĺhavé. Že sa potrebujú stále hýbať, behať, robiť niečo s rukami, nohami, lietať, loziť, skákať, prečo sú stále aktívne? Sú plné energie a potrebujú od nás pochopenie a zapojenie - veľakrát stačí pomôcť deťom energiu vybiť a napríklad sa pridať k šanteniu, aby sme s nimi zdieľali tieto pozitívne „vybúrenia“. Alebo im strčte pod zadok bicykel, na nohy korčule, skateboard, bežecké topánky, dajte ich na plávanie, futbal, akýkoľvek vyhovujúci šport. Ide o vývojovú potrebu, ktorej nepomôže naše „neskáč, nebehaj, nebi sa, nenaháňaj sa“. Deti nie sú zlé, len energické.
6. Vývojová potreba byť nezávislý
Malé dieťa sa prebudí a odíde si do kuchyne spraviť raňajky. Má len tri roky a na tanier si naloží kinder čokoládu. Nie sú to správne raňajky a nerozumela som, prečo sa takto začala moja dcérka zrazu správať - lenže pre dieťa je vývojovo prirodzené, keď sa samo rozhodne realizovať svoje plány, iniciovať nápady, riešiť situácie po svojom. Odstrihnúť si vlasy, obuť rôzne topánky, vyzliecť sa donaha. Ide o potrebu separovať sa, byť samostatnejšie a nezávislejšie, pretože sú myšlienkovo vyvinutejšie a chcú sa stať vlastnými pánmi. Nie všetky ich rozhodnutia a realizácie sú vhodné či správne, ale môžete ich aspoň podporiť v snahe robiť ich.
Miesto „nie takto, toto nerob, ja to spravím, radšej ti pomôžem“ povedzte „to si spravil/a úplne sám/a? Vyzerá to perfektne! Podarilo sa ti to!“ Podporte u detí ich pokusy o autonómiu, ide o potrebu, ktorú potrebujú rozvíjať aj do budúcnosti. Ukážete im, že ich rešpektujete, dôverujete a posilníte ich sebadôveru. Uvidíte, ako pyšne a spokojne sa budú tváriť.
7. Nekomentujte osobnosť dieťaťa, iba jeho správanie
Každé dieťa je iné - jedno je skvelé v matematike, ale doma nechce umývať riad, radšej kalkuluje a robí výpočty, čo s vreckovým. Iné je športovo zdatné, pomáha doma, ale nedokončí ani jednu domácu úlohu. Nič z toho neznamená, že je dieťa lenivé, neposlušné, nezodpovedné či zlé. Za zlé môžete označiť jedine jeho správanie - pretože to sa dá zmeniť. Ak označíte dieťa zlým, môže tomu uveriť a rezignovať na zmenu. Okrem toho na kritizovanie sú deti obzvlášť citlivé - kritika ich zráža k zemi, ničí motiváciu, necítia sa dosť dobré a teda hodnotné, prestanú si veriť, pretože si to berú k srdcu.
Je potrebné, aby ste sa ako rodičia naučili odlišovať správanie dieťaťa v tom ktorom momente od toho, aké je - neodvádzali jeho osobnosť od jeho správania. Je lepšie im citlivo ukázať, čo za správanie nie je vhodné, nepovažujete za správne a ako to nabudúce spraviť inak. Tak im pomôžete lepšie.
8. Hra je všade a vo všetkom - je to základ pre učenie
Maľuje si vaše dieťa tvár jedlom, steny fixkami, zo zubnej kefky sa stala loď bez kapitána - pozóóór, stroskotá! Na podlahe sú blatové stopy, jedenie bez naháňačky neexistuje - toto všetko je hra a nie neposlušné dieťa. Deti vidia hru vo všetkom a všade, v každom čase a nečase. Nie je ani zlé, ani sa nesnaží prekaziť vám všetky plány či narušiť režim. Deti milujú novosť, dobrodružstvo, zvláštnosti, vzrušenie, smiech, radosť. A vidia ich, vytvárajú. A zdieľajú ich - s nami, rodičmi.
Hra je fundamentálny základ pre učenie a rast, pomáha deťom vyvíjať sa, spoznávať svet vôkol seba a svoju úlohu v ňom. Preto miesto „prestaň s tým už konečne“ sa k nim radšej pridajte a nechajte sa nakaziť dobrou náladou. Vytvárate si spoločne prekrásne spomienky. A budujete úžasný vzťah.
9. Deti sú špongie - a emóciami dospelých sa ľahko nakazia
Deti ako špongia reagujú na nálady, emócie a správanie dospelých vôkol seba. Ak je dospelý človek vystresovaný skoro stále, podľa neurovedy bude správanie detí túto náladu vyjadrovať - nepôjde však len o kopírovanie gest a tvárovej expresie, o imitáciu správania. Ale o doslova „emocionálnu nákazu“. Podľa výskumov stačia milisekundy na to, aby sme emóciami ako entuziazmus, radosť, smútok, strach, hnev nakazili ďalšiu osobu. A to bez toho, aby si to uvedomil jeden či druhý. Nieto naše deti.
Nevedomky preberáme pózu, gestá, vystupovanie, držanie tela, neverbálnu komunikáciu, čo prebudí v nás túto emóciu, ktorú „mimikrujeme“ a začneme ju zažívať, vyjadrovať. Preto je pre vývoj detí dôležité pokojné prostredie, v ktorom môžu kopírovať zdravé pozitívne aj negatívne emócie. A ak to nejde, pomôcť by mohol smiech, ale aj obklopenie sa pozitívnymi vecami ako fotografie, talizmany, osobné veci špeciálneho významu, ktoré v nás vyvolávajú nádherné spomienky, lásku či nadšenie.
10. Deti len reagujú na nekonzistentné pravidlá
Jeden večer prečítate jednu rozprávku, ďalší dve - potom sa nečudujte, že sa dieťa hnevá, ak nasledujúci odmietnete prečítať znovu dve alebo rovno tri rozprávky. Za pekné správanie dostane cukrík, tak prečo ho nedostane znovu, keď sa správa pekne? Ide o nekonzistentné pravidlá, ktoré sami rodičia nedodržiavajú, preto deti nerozumejú, prečo sa nemôžu naďalej meniť ako doteraz. Prežívajú frustráciu, plačú, hnevajú sa, lamentujú, vyjednávajú, protestujú.
Každé dieťa potrebuje vedieť, čo má očakávať, na čo sa môže spoľahnúť, čo sa bude stále opakovať. To zlepšuje ich správanie. Stačí len, aby v prvom rade rodičia dodržiavali sebou stanovené pravidlá.
Prečo dochádza k záchvatom hnevu u detí?
Skutočný dôvod, prečo deti mávajú záchvaty hnevu, je kvôli tomu, že časti ich mozgu, ktoré im umožňujú logicky myslieť, ešte nie sú vyvinuté. Posledná časť mozgu, ktorá sa vyvíja, je frontálny lalok, ktorý súvisí s abstraktným myslením. Je to časť, ktorá nám pomáha premýšľať skôr, ako konáme. Deti robia impulzívne rozhodnutia, pretože táto časť mozgu ešte nie je úplne rozvinutá. Nerozmýšľajú, ale hneď konajú. Preto sú malé deti ešte impulzívnejšie a emotívnejšie ako dospievajúci. Ich mozgy jednoducho nie sú také vyvinuté ako mozgy dospelých. Keď ich niečo rozruší, a môže to byť aj maličkosť, aktivuje sa ich limbický systém. Ten riadi naše emócie a spomienky. Keď má dieťa mierny záchvat hnevu, jeho limbický systém je úplne aktivovaný, ale ich predný lalok nie je dostatočne vyvinutý, aby im pomohol jasne premýšľať o tom, čo ich tak rozčúlilo.
Ako predchádzať záchvatom hnevu?
Pokúste sa dať deťom určitú kontrolu nad maličkosťami. Ponúknite im možnosť rozhodnúť sa, ako napríklad: „Chceš pomarančovú šťavu alebo jablkovú šťavu?“ alebo „Chceš si vyčistiť zuby pred alebo po kúpeli?“ Deti majú vďaka tomu pocit, že sú pánmi svojho času a nemusia stále len počúvať príkazy a zákazy. Poznajte hranice svojho dieťaťa. Pomôžte deťom naučiť sa nové zručnosti. Pomôžte deťom naučiť sa robiť nové veci. Vďaka tomu budú so sebou spokojnejšie.
Prečo sú pre deti záchvaty hnevu dobré?
Záchvat hnevu spotrebuje obrovské množstvo energie. Po ňom sú deti uvoľnenejšie. Slzy obsahujú kortizol, čo je stresový hormón. Keď deti pri záchvate hnevu plačú, doslova uvoľňujú stres z tela a po takomto záchvate sa ich nálada rýchlo zmení a deti sú pokojnejšie. Záchvaty hnevu pomáhajú uvoľniť neznáme pocity. Zdravé vyjadrenie hnevu zlepšuje spánok.
Ako si poradiť so záchvatmi hnevu
Najlepším a najjednoduchším spôsobom, ako zastaviť záchvat hnevu, je pokúsiť sa pochopiť svoje dieťa a pozrieť sa na situáciu ich očami. Pokúste sa do neho vžiť a zistite, ako sa asi cíti a prečo reaguje tak podráždene. Takéto vyhlásenia informujú vaše dieťa o tom, že mu venujete pozornosť a že vidíte, že je nahnevané. Možno budete musieť použiť niekoľko takýchto vyhlásení skôr, ako vás začne vnímať, ale nakoniec to bude fungovať. Dieťa nakoniec na tieto vaše výroky odpovie „áno, to mi ublížilo“ alebo „áno, som naštvaný!“. A vďaka získanej pozornosti záchvat hnevu odznie a vy spoločne môžete hľadať riešenie problému.
Kontrolujte vlastné reakcie
Čím pokojnejší budete, tým pokojnejšie bude nakoniec aj vaše dieťa. Pokúste sa nereagovať prehnane emotívne. Pamätajte, že vaše dieťa vlastne nemôže za to, že sa tak ľahko nahnevá. Je to len nezrelosť mozgu. Vaše dieťa je ešte malé, časom sa to zlepší. Vy ste tu na to, aby ste mu pomohli cez to náročné obdobie prejsť. Stíšte hlas, keď na neho hovoríte, šepkajte. Znížte sa tak, aby ste vášmu dieťaťu videli priamo do očí. Párkrát sa zhlboka nadýchnite a zostaňte pokojný. Pokúste sa zachovať pokoj a nadhľad. To vaše dieťa prežíva ťažké obdobie, nie vy. Uvedomte si, ako reagujete vy, ak vás niečo veľmi nahnevá. Pokúste sa kontrolovať a nedávať dieťaťu zlý príklad.