Trestná zodpovednosť mladistvých predstavuje osobitnú oblasť trestného práva, ktorá zohľadňuje špecifiká vývinu a správania osôb v období medzi detstvom a dospelosťou. V tomto texte sa pozrieme na to, kto sa považuje za mladistvého, aké podmienky musí spĺňať na vznik trestnej zodpovednosti a ako sa líši ich postavenie oproti dospelým páchateľom. V úvode je potrebné pozrieť sa bližšie na definíciu mladistvého páchateľa, ktorý nesie trestnoprávnu zodpovednosť za svoje činy.
Túto definíciu stanovuje priamo Trestný zákon v štvrtej hlave upravujúcej osobitné ustanovenia o stíhaní mladistvých, konkrétne § 94 ods. Možno tak konštatovať, že každá už štrnásťročná osoba až do dosiahnutia veku osemnásť rokov sa považuje za mladistvú a podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia sa na mladistvého použijú osobitné ustanovenia štvrtej hlavy.
Účelom špecifickej trestnej zodpovednosti mladistvých oproti zodpovednosti dospelých páchateľov je najmä výchovné poslanie. Neznamená to však, že by boli mladiství páchatelia privilegovaní. Špecifikom trestnej zodpovednosti mladistvých je aj úprava spáchania prečinu - ak prečin spáchal mladistvý a jeho závažnosť je malá, taký čin nie je trestným činom. Trestná zodpovednosť mladistvých sa teda aplikuje len pri prečinoch vykazujúcich vyššiu závažnosť, na rozdiel od dospelých osôb - pri nich musí byť závažnosť konania vyššia ako nepatrná (tzv. "nevyhnutná potreba"). Rozdiel oproti úprave trestnej zodpovednosti dospelých spočíva aj v premlčaní trestnosti činu (s výnimkou tých, kde tak ustanovuje zákon).
Vek je dôležitou premennou aj s ohľadom na okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť. Ak osoba, ktorá ešte nedovŕšila štrnásty rok (resp. v niektorých prípadoch menej ako 14 rokov), spácha čin inak trestný, nie je trestne zodpovedná. V takom prípade sa postupuje podľa zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a o prevencii kriminality.
V roku 2001 prijal Výbor OSN za práva dieťaťa definíciu telesného trestu: „Telesným trestom dieťaťa je každý trest, kde je použitá telesná sila spôsobujúca bolesť či len nepatrný diskomfort dieťaťa.“ Je zrejmé, že názory na túto tému sa líšia, avšak existujú výskumy, ktoré vehementne stoja proti použitiu telesnej sily na deťoch.
Psychologička Elizabeth Thompson Gershoffová zasvätila svoj život dlhoročnému výskumu dopadu telesných trestov na život detí. 88 štúdií a 62 rokov ukázalo spojitosť telesných trestov s nižšou morálnou internalizáciou, vyššou agresivitou u dieťaťa, delikvenciou, antisociálnym chovaním, znížením kvality vzťahu medzi rodičom a dieťaťom a znížením psychického zdravia.
Rodičia sa k fyzickým trestom uchyľujú z rôznych dôvodov. Mnohí priznali, že zdvihnú na svoje dieťa ruku jedine vtedy, keď sú bezradní, keď už nič iné nefunguje. Ďalší to berú ako normálny výchovný moment, pretože sami boli v detstve fyzicky trestaní. Tretia veľká skupina potvrdila, že si spája telesný trest s potvrdením svojej autority.
Odborníci varujú, že fyzický trest nie je nič iné, než výchovné zlyhanie rodiča, pretože nevzťahuje ruku na deti pre ich vlastné dobro, ale kvôli svojim vlastným potrebám. Deklarujú, že fyzický trest nie je výchova, pretože výchova je sprostredkovanie hodnôt deťom na základe ktorých sa samé dokážu rozhodovať, čo je správne a čo nie. Rada Európy porovnáva: „Bitie dospelých je napadnutie. Bitie zvierat nazývame krutosťou. Bitie detí je však „pre ich dobro“ (Counsil of Europe, 2008, str. 4.)
Rodičia sa uchyľujú k trestaniu detí kvôli ich neadekvátnemu chovaniu. Sú presvedčení, že tým zaistia deťom ponaučenie, ľútosť nad nevhodným správaním a budúcu poslušnosť. Pravdou však je, že deti cítia poníženie, nespravodlivosť, zlosť, vzdor a niekedy až chuť pomstiť sa rodičovi.
Plesnúť dieťaťu po zadku sa síce môže zdať efektívne na zastavenie nesprávneho chovania, avšak funguje to len dočasne. Dieťa sa nezameria na eliminovanie neschváleného chovania, ale naučí sa ho robiť v neprítomnosti rodiča.
Ak sa bude dieťa trestať často, začne byť imúnne, čo môže mať za následok zvýšenie sily fyzického trestu, pretože pôvodné jedno plesnutie po zadku na neho už neplatí, tak rodič musí pridať ďalšie a ďalšie.
Dieťa sa môže zdať po „bitke“ poslušnejšie, ale iba voči silnejšiemu. Vnútorný pocit hnevu a nespravodlivosti si môže vybiť na mladšom súrodencovi, zvierati alebo slabších spolužiakoch. Ako je dokázané, deti správanie rodičov opakujú, takže sa môže veľmi ľahko stať, že budú používať fyzické napadnutie ako riešenie sporov.
Mnoho rodičov si fyzickým trestom posilňuje autoritu. Ale je rozdiel medzi autoritou „Bojím sa ťa“ a „Rešpektujem ťa“. Autorita, ktorú si rodič vyvolá strachom, nie je v skutočnosti rešpekt. Nie je to nič iné ako strach, ktoré dieťa pociťuje, v dôsledku čoho začne rodičovi klamať, skrývať, len aby nedošlo k bitke.
Priepasť v komunikácií sa môže rozširovať a dieťa sa naučí byť vo vzťahu rodič - potomok neúprimné. Navyše rodič týmto modelom učí, že dosiahnuť „rešpekt“ vie jedine strachom a bitkou, čo dieťa zopakuje na slabšom jedincovi.
Výskumov, dokazujúcich negatívny vplyv telesného trestu je mnoho. Všetky sa zhodujú v tom, že v prvom rade utrpí vzťah rodič - dieťa. Dieťa sa rodiča bojí, nedôveruje mu, uzavrie sa pred ním, pretože v ňom nevidí ochrancu, ktorým by mal byť. Naučí sa problém, konflikt a negatívne emócie riešiť fyzickou formou - buď ublíži druhému alebo sebe (poškodzovanie, drogy, alkohol...).
Preberie vzorec naučenej poslušnosti - nepýtať sa a počúvať autoritu - ktorá sa môže prejaviť v práci (vyššie postavená osoba si je vedomá svojho postavenia a využíva to, pretože si tak deklaruje svoju moc, ktorú ako sociálny model používali rodičia nad ním). Primitívne tresty navyše zatláčajú dieťa k primitívnej reakcii a brzdia vývoj jeho osobnosti, narušujú integritu a vyvolávajú negatívne emócie ako stres, poníženie, narušenie sebaúcty.
Posilňuje sa prijímanie fyzického násilia na sebe - buď v partnerstve alebo ho sami budú páchať. Čím častejšie je dieťa bité, tým jednoduchšie bude tolerovať násilie ako normálne, pretože sa naučilo, že človek, ktorý ich má ľúbiť, ich zároveň môže aj biť. Z toho vychádzajú všetky partnerstvá, v ktorých je jeden z partnerov týraný. Bitka ide ruka v ruke s presvedčením, že si nezaslúžime rešpekt, budí úzkosť a strach, ktorý deti ventilujú inde (agresia v škole, na zvieratách).
Negatívnych vplyvov fyzického trestu je mnoho, žiadne pozitíva však výskumy nepotvrdili. Ak je už váš názor akýkoľvek, vždy myslite v prvom rade na dobro detí, nie na našu pohodlnosť a čo je vhodnejšie v danom momente pre nás. Áno, pľasnutie dieťaťa po zadku vyrieši aktuálny stav jeho neposlušnosti, ale následky budú trvalé.
Či už utrpí váš vzťah, alebo sa dieťa naučí byť až príliš submisívne - na prvý pohľad nemusia byť následky vidieť. Spomeňte si, ako ste sa cítili vy pri bitke - zahanbene, ponížene? Bol to skutočne rešpekt voči rodičovi alebo len strach? A skutočne ste prestali robiť neplechu, alebo ste to len robili v tajnosti a rodičom klamali?
Pravdou však zostáva, že aby sa z dieťaťa stal dobrý človek, musíme mu jednak ísť príkladom a jednak sa k nemu tak správať. Platí, že veci, ktoré si nemajú robiť dospelí medzi sebou, nepatria ani do vzťahu rodič - dieťa.
Psychológovia pripomínajú, že telesné tresty prinášajú iba dočasné výsledky. Zakázať dieťaťu obľúbenú činnosť, zobrať mu hračku, poslať ho do izby alebo mu dať výchovnú facku je pre rodiča tou najpohodlnejšou cestou, ako dosiahnuť disciplínu, keď sa nám nepáči jeho správanie. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že sme dosiahli svoj cieľ, psychológovia to vidia inak.
Dôvody, prečo sa trestu vyhýbať:
- Rodičia zvyčajne cítia nutkanie potrestať, keď ich dieťa vedome alebo nevedome zraní svojimi činmi. V takom prípade je veľmi ťažké zostať v pokoji a spúšťa sa potreba potrestať ho.
- Trest je najjednoduchšou formou komunikácie s deťmi - robia niečo, čo sa vám nepáči, tak vy na oplátku urobíte niečo, čo sa nepáči im, bez diskusií a vysvetľovania.
- Hlavným cieľom rodičovstva je vychovať človeka, ktorý bude na základe svojich skúseností pripravený robiť vlastné rozhodnutia. Ale keď dieťa často trestáte a nerozprávate sa s ním o dôsledkoch jeho konania, nedokáže v budúcnosti pochopiť, čo je správne a čo nie.
- Deti sa nemôžu učiť, keď cítia strach, neúctu alebo hnev. A presne takto sa cítia, keď ich trestáte.
- Vo väčšine prípadov deti reagujú na trest nasledujúcim spôsobom: „Moji rodičia ma nemilujú a musia so mnou niečo urobiť.“ Aj keď nechcete, aby sa vaše dieťa takto cítilo, po uložení trestu mu v hlave víria práve takéto a podobné myšlienky.
- Trest vždy vytvára vzťah založený na strachu. Deti sa obávajú, čo urobia rodičia, keď prídu na nevhodné správanie a uchyľujú sa ku klamstvám, výhovorkám a dôvera v rodičov je omnoho nižšia. Keď ste nablízku, deti sa, samozrejme, môžu správať ako anjeli, ale je to zo strachu a nie preto, že by pochopili svoje predchádzajúce chyby.
- Trest jednoducho nepatrí do láskyplného vzťahu. Naopak, vytvára medzi vami a deťmi nekonečnú stenu. Táto stena nepochopenia a skrytej agresivity robí obe strany nešťastnými a nespokojnými so svojimi úlohami v rodine. V dôsledku toho trest znižuje dôveru vo vzťahu a keď deti dospievajú, neobrátia sa na vás.
- Trest môže byť neúčinný aj preto, lebo vedie k nesprávnym emóciám. Keď dieťa urobí niečo zlé, určite by ste chceli, aby sa cítilo vinné a chcelo svoje správanie napraviť. Keď ho však potrestáte, napriek vašim nádejám namiesto viny cíti akurát tak rozhorčenie a niekedy sa môže stať, že sa začne správať ešte horšie ako predtým.
- V očiach vašich detí ste najväčším zdrojom energie a autority. Ak zneužívate svoju fyzickú a duševnú silu na to, aby ste ich presadili, budú si myslieť, že je to v poriadku. Toto správanie poskytuje dokonalý recept na šikanovanie.
V Trestnom poriadku (Codul de procedură penală) sa zároveň stanovuje, že s cieľom chrániť súkromie alebo dôstojnosť poškodeného alebo ak prepustenie alebo útek páchateľa môže ohroziť súkromie alebo dôstojnosť poškodeného alebo mu spôsobiť ujmu, bez ohľadu na jej povahu a rozsah, môže orgán činný v trestnom konaní voči poškodenému nariadiť ochranné opatrenia stanovené zákonom.
V Trestnom poriadku sa teda stanovuje, že vypočutie poškodených a svedkov, ktorí sú maloletými osobami mladšími ako 14 rokov, sa uskutočňuje v prítomnosti jedného z rodičov, opatrovníka alebo osoby alebo zástupcu inštitúcie poverenej výchovou a vzdelávaním dieťaťa a v prítomnosti psychológa vybraného súdnym orgánom.
Vypočutie a prípadne opätovné vypočutie poškodených, ktorí sa stali obeťami trestných činov zlého zaobchádzania s maloletými osobami, domáceho násilia, trestných činov súvisiacich s obchodovaním s ľuďmi a s vykorisťovaním zraniteľných osôb, trestných činov proti sexuálnej slobode a integrite atď., ako aj v iných prípadoch, keď sa to vzhľadom na okolnosti trestného činu považuje za nevyhnutné, vedie zo strany orgánov činných v trestnom konaní len osoba rovnakého pohlavia ako poškodený.
Podľa Trestného poriadku sa prípady týkajúce sa poškodených, ktorí sú maloletými osobami, obeťami trestných činov zlého zaobchádzania s maloletými osobami, domáceho násilia, trestných činov súvisiacich s obchodovaním s ľuďmi a s vykorisťovaním zraniteľných osôb, trestných činov proti sexuálnej slobode a integrite atď. riešia naliehavo a prioritne.
V Občianskom zákonníku (Codul civil) sa stanovuje, že počas správnych alebo súdnych konaní, ktorých účastníkom je dieťa, sa musí vypočuť dieťa, ktoré dosiahlo vek 10 rokov. Vypočuté však môže byť aj dieťa mladšie ako 10 rokov, ak to príslušný orgán považuje za potrebné na rozhodnutie vo veci. Právo byť vypočutý zahŕňa možnosť dieťaťa vyžiadať si a získať akékoľvek informácie podľa veku, vyjadriť svoj názor a byť informované o dôsledkoch, ktoré to môže mať, ak sa to rešpektuje, a o dôsledkoch akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré sa ho týka.
V trestných veciach nie sú maloleté osoby mladšie ako 14 rokov trestne zodpovedné. Vo vzťahu k maloletej osobe, ktorá mala v čase spáchania trestného činu 14 až 18 rokov, sa prijíma nápravnovýchovné opatrenie, ktoré nezahŕňa pozbavenie osobnej slobody.
V prípade detských obetí zodpovedajú za posudzovanie a poskytovanie podporných a ochranných služieb špecializované oddelenia v rámci Generálneho riaditeľstva pre sociálnu pomoc a ochranu dieťaťa (Direcțiile Generale de Asistență Socială și Protecție a Copilului), ktoré je zodpovedné za intervenciu v prípadoch zneužívania, zanedbávania, obchodovania s ľuďmi, migrácie a repatriácie podľa zákona č. 272/2004 o ochrane a presadzovaní práv dieťaťa a rozhodnutia vlády č. V roku 2020 bola zriadená pracovná skupina pre otázky týkajúce sa obetí v rámci ministerstva spravodlivosti (Ministerul Justiției).
Organizácia Salvaţi Copiii România v spolupráci s Generálnym riaditeľstvom pre sociálnu pomoc a ochranu detí 6 (Direcţia Generală de Asistenţă Socială şi Protecţia Copilului Sector 6) v Bukurešti otvorila prvé pilotné centrum Barnahus pre detské obete sexuálneho zneužívania a mimoriadne závažného domáceho násilia.
Prokuratúra pri Najvyššom kasačnom a odvolacom súde (Înalta Curte de Casație și Justiție) v spolupráci s Agentúrou Európskej únie pre základné práva (FRA), s ministerstvom spravodlivosti a generálnymi riaditeľstvami pre sociálnu pomoc a ochranu detí začala začiatkom roka 2022 realizovať projekt, ktorého všeobecným cieľom je zabezpečiť efektívny, prístupný a kvalitatívny systém trestnej justície pre detské obete trestných činov a trestných činov z nenávisti.
V občianskych veciach sa proti rozsudku môžu odvolať účastníci konania, ktorí odôvodnia záujem, ako aj iné orgány alebo osoby nespokojné s rozsudkom v prípadoch stanovených zákonom. V trestnom konaní je právna pomoc povinná, ak je podozrivý alebo obvinený maloletou osobou.
Trnava 15. apríla (TASR) - Trest odňatia slobody až na 15 rokov hrozí rodičom štyroch detí z okresu Trnava, ktorí ich dlhodobo týrali. Na prípad upozornila škola, keď najstarší 12-ročný syn mal na tele stopy po bití reťazou a modriny po tele. Prípad vyšetruje polícia ako zločin týrania blízkej a zverenej osoby závažnejším spôsobom konania, formou spolupáchateľstva.
"Pri výsluchu chlapca policajti zistili, že k bitkám malo dochádzať minimálne od roku 2020 a aj trikrát do týždňa, pričom otec bil reťazou, remeňom a rukou. Zámky našli policajti aj na chladničke. "Ak mali deti neposlúchať, nedostali jesť aj 24 hodín a počas tejto doby zažívali, že kým ony hladovali, rodičia pred nimi jedli a provokovali ich," uviedla hovorkyňa. Hoci k bitkám malo dochádzať najmä zo strany otca, matka mu v tom nebránila. Ihneď po oznámení školy kontaktovali vyšetrovatelia aj pracovníkov sociálnej právnej kurately a po súhlase prokurátora polícia zadržala 32-ročnú matku a 47-ročného otca. Staršie tri deti boli umiestnené do detského domova a najmladší trojročný chlapček bude pravdepodobne umiestnený do profesionálnej rodiny.
Je to definitívne. Za päť zmarených mladých životov dostal Dušan Dědeček 15 rokov väzenia. Trest si odpyká vo väznici s minimálnym stupňom stráženia. Takýto trest si raz už vypočul, no potom zasiahol generálny prokurátor. Zdrvené rodiny sa v pondelok 9. októbra opäť neubránili slzám. Rodičia zo súdu odchádzali sklamaní. Slová bývalého športového funkcionára považujú za divadlo. Dědeček ich prosil o odpustenie a prial si, aby na zastávke smrti stál pred rokom on. Toto všetko bolo cítiť a vidieť na rodinách, ktoré prišli o svoje deti. Tie prišli študovať do Bratislavy na vysoké školy. Ich sen sa im v okamihu rozplynul, keď s dvomi promile v krvi do nich autom vletel Dušan Dědeček.
Sudca krajského súdu zrušil prvostupňový rozsudok a uložil Dědečkovi trest vo výmere 15 rokov. Ten si odpyká vo väznici s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň mu súd uložil zákaz šoférovania na 7 rokov. "Trest je naozaj spravodlivý a zákonný," reagoval po rozsudku obhajca obžalovaného Jiří Kučera. Senát nevyhovel odvolaniu prokuratúry, no zmenil rozsudok pri vyčíslení škody, ktorú musí Dědeček uhradiť poškodeným. Ide o asi päťtisíc eur. Bývalý športový funkcionár pred súdom tvrdil, že ak sa dostane niekedy na slobodu, chce sa venovať mládeži a robiť osvetu o alkohole. Po pondelkovom rozsudku je ale jasné, že z basy sa môže dostať už po viac ako 10 rokoch, teda ako 72-ročný. "Na jednej strane chce ísť na slobodu, na druhej chce eutanáziu, tak nech si rozmyslí, čo vlastne chce. Hovoril, že má nočné mory a na nič sa nepamätá. Prokurátor Patrik Hujsa navrhol krajskému súdu vyhovieť odvolaniu v neprospech obžalovaného. „Navrhujeme uložiť prísnejší, zákonný a spravodlivý trest," vyhlásil. Dědečka mestský súd v júni odsúdil na 15 rokov väzenia. Podľa generálneho prokurátora Maroša Žilinku bol ale trest príliš nízky. Na súde sa v záverečnom návrhu vyjadril aj otec nebohej študentky. "Študovala právo v prvom ročníku, verila v právo a spravodlivosť. Moja dcéra sa už nemôže brániť. Prokuratúra žiada spravodlivý trest. Pre obžalovaného nie je ani doživotný trest spravodlivý, za to, čo urobil. Sadol si za volant ožratý, a to aj napriek tomu, že ho rodina odhovárala. Pil už od rána. Fotograf z roboty mu chcel objednať taxík a to odmietol. Pri dopravnej nehode v centre Bratislavy 2. októbra 2022 zomrelo päť ľudí, niekoľko ďalších sa zranilo. Dušan Dědeček mal podľa obžaloby šoférovať v štádiu ťažkého stupňa opitosti. Jeho automobil dosiahol rýchlosť 143 kilometrov za hodinu. K stretu s prvou osobou malo prísť pri rýchlosti 107 kilometrov za hodinu.
Obrovská tragédia na východe! V obci Markušovce (okr. Spišská Nová Ves) našli v pondelok (15.7.) v rozhorúčenom aute len 3-ročné dieťa. Privolanej záchranke sa ho, žiaľ, oživiť nepodarilo. Aj napriek neustálym upozorneniam a osvete sa tieto prípady, nepochopiteľne, dejú aj naďalej. Tento mimoriadne smutný prípad pre TASR potvrdila krajská policajná hovorkyňa z Košíc Lenka Ivanová. ”Popoludní došlo pred jedným z rodinných domov v dôsledku nedostatočnej starostlivosti zo strany rodičov k úmrtiu maloletej osoby, ktorá bola nájdená v zaparkovanom vozidle. Na miesto bola ihneď privolaná posádka rýchlej zdravotnej pomoci, ktorá sa maloletú osobu snažila oživiť, no lekár už musel konštatovať exitus," uviedla hovorkyňa.
Obhliadajúci lekár na tele dieťaťa podľa nej nenašiel známky zranenia a nariadil vykonať zdravotno-bezpečnostnú pitvu. Spišskonovoveský policajný vyšetrovateľ začal trestné stíhanie pre trestný čin usmrtenia. Bližšie okolnosti prípadu nateraz polícia nezverejnila a ďalšie okolnosti tragédie sú zatiaľ v štádiu vyšetrovania.
Nejde však o jediný prípad na Slovensku, kedy došlo k úmrtiu nevinného dieťaťa za podobných okolností. V lete v roku 2015 takto v Nitre zomrela aj Kristínka (†2), ktorú v aute zabudol jej otec Jozef (†58). K tejto tragickej udalosti došlo v lete v roku 2015. Otec Jozef v osudný deň viezol svoju dcérku Kristínku do škôlky tak, ako aj každý deň. „Bolo to ráno ako každé iné. Deťom som prichystal raňajky, vzal som Kristínku,“ spomínal neskôr. „Po ceste som riešil nejaké termíny, mal som nabitý program,“ priznal. Auto zaparkoval pred prácou, zbadal kolegu, vystúpil a zatvoril dvere na vozidle. „Pre mňa bola Kristínka v škôlke,“ podotkol Jozef. Že to nie je pravda, si uvedomil, až keď mu poobede volala manželka, ktorá išla po dcérku do škôlky a nenašla ju tam. Dievčatko v rozpálenom aute neprežilo. Jozefa súd uznal za vinného z prečinu usmrtenia, za čo mu uložil dvojročný trest s podmienečným odkladom na dva roky. O rok však zomrel aj sám Jozef, ktorý dostal infarkt pri behu.
Samotný príbeh sa stal predlohou pre nový film Otec režisérky Terezy Nvotovej, kde hlavnú úlohu otca stvárnil herec Milan Ondrík. Práve tento film má poukázať na takéto nepredstaviteľné tragédie, ktoré sa po celom svete stále dejú. Na pripravovanú snímku sa však zniesla vlnka kritiky. Podľa niektorých totiž nie je vhodné pripomínať takéto udalosti.
Polícia upozorňuje na nebezpečenstvo ponechania detí a domácich zvierat v rozpálených autách. Už minulý mesiac odštartovala kampaň s názvom Nezabudni na mňa v aute. Vyzýva takisto občanov, aby v prípade spozorovania dieťaťa v zaparkovanom aute neváhali a okamžite ich kontaktovali.
"Ponechanie dieťaťa v aute môže mať trestnoprávne následky. V takýchto prípadoch môže ísť o trestný čin opustenia dieťaťa, ktoré si nevie pomôcť samo. Osoba môže čeliť aj obvineniu z ublíženia na zdraví či v krajnom prípade z usmrtenia, ak takéto konanie viedlo k poškodeniu zdravia či k smrti dieťaťa," pripomenul hovorca Prezídia Policajného zboru Roman Hájek. Upozornil, že zdravotné problémy z rýchlo stúpajúcich teplôt hrozia aj domácim zvieratám.
Fyzické tresty na deťoch treba zakázať, tvrdí Klára Laurenčíková, špeciálna pedagogička a poradkyňa českej vlády. Ste zásadne proti fyzickým trestom detí. Okrem Česka sú povolené napríklad aj na Slovensku, v Taliansku a vo Veľkej Británii. Legislatíva dnes hovorí, že zakázané sú len neprimerané fyzické tresty. Nikde však nie je definované, kedy je trest ešte primeraný.
Predstavte si, že by v zákone bolo dovolené, aby muži primerane fyzicky trestali ženy. Každý by to považoval za šialené, ale u detí sa to považuje za normálne. Ak je násilie na dospelom zásahom do jeho dôstojnosti, integrity a bezpečia, u dieťaťa to nemôže byť inak. Je absurdné mlátiť deti len preto, že sú malé a že ich vnímame ako objekt, na ktorom si to môžeme skúšať.
Existuje dosť dôkazov, že ak niekto zažíva v detstve fyzické tresty, ubližuje mu to aj v dospelom živote. Mnohí sú pre bitie v detstve limitovaní v spontánnom vyjadrovaní sa, v nadväzovaní zdravých medziľudských kontaktov. To, že niekto niečo prežil, vôbec neznamená, že mu to bolo užitočné a že je teraz v čomkoľvek schopnejší a spokojnejší.
Žiadny úder, akokoľvek jemný a dobre mienený, nie je v pohode. Vždy je to ponižujúci zážitok, ktorý zraňuje a zanecháva nejaké následky. Zvláštne je vôbec riešiť, že násilie môže byť súčasťou výchovy. Najhoršie sú na tom deti z rodín, kde hlavným komunikačným prostriedkom je práve násilie. Vyrastajú z nich ťažko traumatizovaní jedinci s veľmi komplikovaným životom. Trápenie a citová deprivácia v detstve zároveň významne zvyšujú riziko rozvoja duševných chorôb a sú aj dôvodom mnohých somatických ochorení.
Dieťa, ktoré zažíva ponižovanie, bitie a permanentnú nestabilitu, nemá šancu vyrásť vo vyrovnaného a funkčného človeka s dobrým postojom k sebe samému, k druhým a k životu celkovo. Jeho mozog sa vyvíja odlišne od mozgov zdravých detí. Pre také deti je extrémne dôležité, ako sa tvári učiteľ v škole, aké používa gestá, tón a silu hlasu. Množstvo pre nás bežných podnetov môže byť pre ne ohrozujúcich. Môže spúšťať poplašný systém, ktorý velí „zaútoč alebo uteč“.
Deti, ktoré nevyrastajú v bezpečí a nemajú naplnené svoje vývojové potreby, sa často prejavujú neštandardne. Môžu byť výrazne tiché, apatické, odpojené. Reagujú pre nás nepochopiteľne, často rušivo a nepríjemne. Pracovať s nimi môže byť náročné, lebo najskôr treba porozumieť príčinám ich reakcií.
Z kontrol českej školskej inšpekcie vieme, že školy sa často uchyľujú len k mechanizmu odmien a trestov. Žiakov s problémovým správaním majú tendenciu vnímať ako homogénnu skupinu neposlušných detí. Dieťa, ktoré doma trpí, potrebuje stabilitu, podporu a pochopenie - zrozumiteľné hranice, predvídateľný rytmus dňa, štruktúru a najmä bezpečný vzťah.
Potrebujeme vzdelávanie učiteľov, ale i ďalších pomáhajúcich profesií zamerať na tematiku detského duševného zdravia a vývojových trágédii a zároveň podporovať multidisciplinárnu spoluprácu. Ukazovať konkrétne overené metódy práce, zlepšovať podmienky, v ktorých učitelia aj podporné profesie pracujú.
Faktom je, že som nepočul o jedinej štúdii, ktorá by preukázala, že deťom prospievajú. Naopak, jedna štúdia preukázala, že po zákaze fyzických trestov klesla agresivita chlapcov o 70 percent a u dievčat o 42 percent. V piatich aj deviatich rokoch.
Neexistuje jediný vedecký dôkaz o tom, že bitie deťom v čomkoľvek pomáha. Niekto povie, že svoje deti netýra, že ich bije len trochu. Problém je, že u každého to „trochu“ vyzerá inak. Myslím si, že aj capnutie je skôr o našej bezradnosti vedieť v tej chvíli využiť iné nástroje či zvládnuť vlastný strach a stres. Naším zážitkom je, že sa to tak robí, že je to normálne. Pridaná hodnota facky alebo capnutia sama osebe však v skutočnosti neexistuje.
Tým, že si sadnem na jeho úroveň, dívam sa mu do očí, hovorím dôrazným a zrozumiteľným hlasom, dotýkam sa ho na ramenách, držím ho za ruky, teda kotvím ho.
Ak niekoho fyzicky ohrozím, môže zavolať políciu, brániť sa. Predstavte si dvoch malých súrodencov. Starší mladšieho opakovane bije a nepomáha ani dohovor rodičov. Mnohí by povedali, že jednorazové a jemné capnutie toho staršieho je efektívnejšie, lebo fyzicky pocíti, ako mladšieho bolí jeho konanie. Môžeme využiť aj iné cesty.
Ak sa rodič snaží o dohovor dieťaťu v čase, keď je v afekte a bije súrodenca, logicky neuspeje. Rodič musí do danej situácie vstúpiť tým, že dieťa chytí, klesne očami na jeho úroveň a dôrazne mu povie, že stačilo, že to už robiť nesmie, lebo súrodenca to bolí. Samozrejme, následne treba vyčkať, kým sa dieťa emočne upokojí, a potom s ním treba podrobne prediskutovať všetko, čo sa udialo. Zároveň treba brať do úvahy vek dieťaťa.
V extrémnej situácii, keď potrebujete dieťa na chvíľu oddeliť, aby v silnej emócii neubližovalo ostatným alebo priamo vám, s ním môžete ísť do inej izby, v škole do pokojnej zóny, čo môže byť relaxačná miestnosť, ihrisko či záhrada. Vždy sa treba snažiť porozumieť tomu, čo sa vlastne stalo, čo predchádzalo danej situácii, prečo ten súrodenec začal biť mladšieho. Nie v zmysle detektívneho pátrania, ale v zmysle toho, aby ste pochopili, prečo sa dieťa nahnevalo, prečo bolo nešťastné a začalo udierať niekoho iného.
Malé deti sa bijú aj z iných dôvodov. Napríklad v zápale hry jedno dieťa hodí druhému do hlavy autíčko, udrie ho niečím, vysype mu piesok na hlavu, násilne mu vezme hračku a podobne. Rodič mu opakovane dohovára, nepomáha to. Tej situácii nepredchádza nič, čo by dieťa nahnevalo, jednoducho mu to pripadá vtipné, samozrejmé, pričom si vôbec neuvedomuje, že ubližuje.
Ak dieťa napríklad hodí kamošovi autíčko do hlavy, treba mu vysvetliť, že ho to bolí, že teraz preto plače, že mu to môže ublížiť aj vážnejšie, preto to už nesmie robiť. Teda mu dať jasný limit.
Deti, ktoré žijú v dobrom a bezpečnom prostredí, kde ich rodičia majú radi, vyrastajú v zdravých jedincov. Nepochybujem však o tom, že bitky varechou boli pre tie deti vždy negatívnym a ponižujúcim zážitkom. To neznamená, že to nešlo inak.
Ak nahlas nepovieme, že bitie nie je dobrým prostriedkom komunikácie s deťmi, že to nie je bezpečný spôsob výchovy, mnoho rodičov nikdy nepochopí, že existuje istý limit. A ten limit musí byť stanovený pre existenciu obrovského množstva detí, ktorých rodičia mlátia často, opakovane a dlhodobo. Kým bude v zákone naďalej napísané, že deti možno mlátiť primerane, ostane tam aj obrovský priestor na subjektívny výklad. Veľká časť rodičov to bude stále využívať tak, že svoje deti nevedome doslova zdevastuje. Preto je dôležité fyzické tresty zakázať.
Poznám veľa navonok úspešných ľudí, ale platí to len z pohľadu nižších kritérií. Čo ak nevedia adekvátne pracovať so svojimi emóciami? Čo ak sa na firemnom večierku utiahnu do kúta, lebo sa nevedia úprimne zabaviť, zaspievať si, zatancovať? To všetko sú veci, s ktorými možno bojujú, a my o tom ani nevieme. Navonok sú z nich úspešní doktori, právnici, majú veľké domy aj autá a potom ich zrazu v 45 rokoch spoznáme ako vyhorených manažérov s rozpadnutými rodinami a depresiami.
Som opatrná v trúsení univerzálnych právd, nechcem nikoho súdiť ani hovoriť frázy. Človek vždy potrebuje porozumieť tomu, čo sa v tej rodine predtým dialo, ako vzájomne všetci jej členovia vychádzali, v akej miere sa dieťaťu rodičia venovali, ako riešili konflikty, či sa dieťa cítilo bezpečne a podobne. Je možné, že ten chlapec potreboval zacítiť hranice, že sa potreboval uistiť, či rodičom na ňom naozaj záleží. Možno potreboval vidieť u nich silnú emóciu, aby pochopil, že im o neho ide.
Hovoríte, že rodičia mu opakovane dohovárali, ale nezaberalo to. Ja to neviem univerzálne zhodnotiť, netuším, ako dohováranie vyzeralo. Vnímam to tak, že facka je vždy riziková a má cenu skúšať iné možnosti, hoci je to neraz hrozne ťažké. V tomto prípade rodičia facku hodnotia ako užitočnú, ale čo ak by sa chlapec zachoval inak, zbalil by si veci a utiekol z domu? Čo ak by to bol posledný subjektívny dôkaz do jeho mozaiky, že rodičia sú príšerní, že ho nemajú radi?
Deti sa učia opakovaním po rodičoch, ich napodobňovaním. Sociálne zručnosti získavajú tým, čo zažívajú, čo vidia okolo seba. Ak ma rodič udrie, považujem to za normálny spôsob komunikácie - idem a tiež udriem. A keď neuspejú u rodičov, lebo tí sú vždy silnejší, začnú mlátiť slabších, napríklad mladšieho súrodenca, deti v škôlke či na ihrisku. Zrazu sa na ne všetci budú pozerať ako na zlé a agresívne deti, pritom len opakujú to, čo vidia doma. Čo obvykle nasleduje? Tresty a nadávky za zlé správanie. Lenže je to neférové, lebo dieťa nemôže za to, že vyrastá v prostredí, kde sa bitie považuje za normu.
Každé bitie dieťaťa predsa v sebe nesie napätie. Keď ste nešťastný a nahnevaný, stúpa vaše emočné vypätie. O to viac, ak sa zraňujúce skúsenosti opakujú a vŕšia. Žijete v chaose a nerozumiete súvislostiam. Keď dieťa zistí, že vyvŕšiť sa na rodičovi nejde, lebo je silnejší, okamžite hľadá, kde by sa mohlo uvoľniť. Odnesie si to mladší súrodenec, kamarát, pes, mačka, škrečok, a keď ani to nie je možné, začne ubližovať sebe.
