Každá ľudská bytosť má v Božích očiach nesmiernu hodnotu, preto je potrebné, aby sme ku všetkým ľuďom bez ohľadu na ich vieru, farbu pokožky, či sexuálnu orientáciu pristupovali s láskou a rešpektom. To platí aj o ľuďoch, ktorí majú inú sexuálnu orientáciu, lebo sú takými istými Božími dcérami a synmi so svojimi vlastnými nedostatkami ako sme aj my. Konzervatívne zmýšľajúci ľudia, ale aj všetci ostatní, sa však bohužiaľ často môžu domnievať, že agenda LGBT už dávno nie je len o tolerancii homosexuálnych, či podobných párov v spoločnosti. Scénar je rovnaký ako vždy. Ak sa dosiahne jeden bod, ide sa k ďalšiemu. To, čo bolo pred desiatimi, či dvadsiatimi rokmi v spoločenskej debate absurdné a nepredstaviteľné v diskurze medzi konzervatívnym a LGBT krídlom, je dnes skutočnosťou. Nič však nekončí. Hranice sa posúvajú neustále ďalej. Z tolerancie inak orientovaného páru, sú pouličné pridy, z pridov sú registrované partnerstvá, z registrovaných partnerstiev manželstvá, z manželstiev adopcie detí, z adopcií prichádzajú detské trans-pridy, čo bude z trans-pridov detí nasledovať ďalej?
Pre dieťa je obrovský dar, keď má vôkol seba akceptujúcich rodičov a priateľov a priateľky. Za tento dar vďačí aj Roman Samotný, majiteľ baru Tepláreň, známy ako dejisko dvojnásobnej vraždy - prvého, žiaľ, dokonaného teroristického činu na Slovensku. Ako veľmi (ne)pomáha dieťaťu, ktoré si ešte len začína uvedomovať inú ako väčšinovú sexuálnu orientáciu alebo rodovú identitu, rodinné zázemie, ako veľmi môžu byť naše necitlivé komentáre zraňujúce? Aký posun nastal v spoločnosti či vnímaní problémov LGBTI+ komunity medzi nami?
Udalosti na Zámockej ulici a ich dôsledky
Dlhoročný LGBTI+ aktivista Roman Samotný získal ako jeden z troch ocenenie Biela vrana, ktoré sa tento rok odovzdávalo už pätnásty raz. Získal ho za odvahu, otvorenosť, dlhodobé vytváranie bezpečného slobodného priestoru pre LGBTI+ komunitu napriek stupňujúcim sa útokom časti spoločnosti, ako aj za vernosť ideálom a občiansku odvahu pokračovať v reprezentácii komunity aj po teroristickom útoku. Biela vrana je ocenením spoločensky prínosného a odvážneho občianskeho činu. Udeľuje sa ako poďakovanie vzácnym ľuďom, ktorí sú ochotní brániť pravdu a spravodlivosť, konkrétnym činom preukázali občiansku odvahu.
Začnem hneď udalosťou na Zámockej ulici v Bratislave: v sobotu 12. novembra to je mesiac, odkedy sa odohral na Slovensku prvý, žiaľ dokonaný teroristický čin. Pred barom Tepláreň, ktorej si majiteľom, zavraždil mladý radikalizovaný človek dvoch ďalších mladých mužov, príslušníkov LGBTI+ komunity, Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča (a postrelil jedno dievča, Radku). Mohol by si z tvojho pohľadu vysvetliť dôsledky tohto činu, resp. čo znamená pre našu spoločnosť? Žiaľ, je to naozaj veľmi hraničný moment, znepokojujúci a veľmi smutný, ktorý nám ukázal, že nenávisť v spoločnosti sa dlho varila, aj naďalej varí. V istý moment, keď sa ňou infikujú mysle a srdcia mladých ľudí, ktorí sú možno v tom všetkom stratení, tak sa to môže pretaviť do niečoho tragického, čo sa stalo aj na Zámockej ulici.
Teraz boli obeťou LGBTI+ ľudia, ale nenávisť sa skutočne môže obrátiť voči komukoľvek v našej spoločnosti. V tom tkvie ten presah, že hoci táto udalosť bola o LGBTI+ ľuďoch, ale radikalizácia, zvulgárňovanie verejnej debaty, vyzývanie na útoky, verbálne „popravovanie“, ktoré sa mení na fyzické, sa týka celej spoločnosti. To sú body, odkiaľ sa ako spoločnosť budeme veľmi ťažko vracať späť. Mali by sme robiť všetko, čo je v našich silách, aby sa do tohto momentu nedostali.
Útok na Zámockej ulici v Bratislave odhalil mnoho v našej spoločnosti: nepochopenie, že LGBTI+ ľudia nie sú izolovaná komunita, ale súčasť slovenských rodín. Akoby to mnohým nedochádzalo, že sme doteraz žili takmer na okraji spoločnosti a možno sme konečne pochopili, že sme bratia, sestry, deti, rodičia, občianky a občania a toto je predovšetkým útok na ľudskosť. Nie na časť spoločnosti, ale na celú spoločnosť.
Posun v spoločnosti a každodenná realita LGBTI+ ľudí
Za ten čas, ktorý odvtedy uplynul, registrujem, že niečo sa mení. Tá situácia bola taká extrémna, že aj časť spoločnosti, ktorá doteraz mlčala, začala reagovať. Verejná diskusia je veľká, ľudia akoby mali konečne záujem bližšie sa prizrieť tomu, s čím sa LGBTI+ ľudia stretávajú. Mnohí zistili, že situáciu podcenili, že tie predsudky a falošné predstavy o tom, aká je každodenná realita LGBTI+ ľudí, tu stále sú. Akoby sa to dotklo každého a každej z nás, ľudia to začínajú prehodnocovať.
Vzniklo viacero iniciatív z rôznych smerov, ktoré sa snažia pomôcť inklúzii a zrovnoprávneniu LGBTI+ komunity, to je aj odkaz Teplárne, ktorý ďalej žije, a to je aj cieľ. Aby sa symbolicky Teplárňou stalo celé Slovensko. Aby bol bezpečný priestor kdekoľvek, lebo tak to má byť, to je štandard vo vyspelých demokraciách. Na druhej strane vidím veľmi vlažné alebo manipulatívne, vyslovene homofóbne, transfóbne vyjadrenia politikov a političiek, osobností, ktorým nič nedochádza. Uvidíme, kam to bude smerovať. Myslím si, že sa deje nejaká zmena. A na jej konci by mohlo byť zlepšenie života LGBTI+ ľudí, čiže „dorovnanie“ práv k tomu, ako ľudia z majority žijú.
Máme tu taký termín, ktorý sa nazýva „menšinový stres“ - my z LGBTI+ komunity máme istú skúsenosť, ktorí si mnohí ľudia ani nevedia predstaviť, naučili sme sa totiž kvôli vlastnej bezpečnosti neustále sa autocenzurovať, dávať si pozor, kde sa koho dotkneme, čo povieme, ako sa vyjadríme, neustále zvažujeme, AKO poviem, že som napr. cez víkend bol s milovanou OSOBOU - nie s frajerom - lebo predpokladám, že situácia by ma mohla vystaviť nebezpečenstvu. Že mi dotyčný dá napríklad po papuli, bude mi nadávať. My žijeme v tom, že dobre zvažujeme, čo, kde, kedy povieme, aby sme sa nestretli s výsmechom, fyzickým útokom. To vytvára napätie, je pre mnohých LGBTI+ ľudí stresujúce, predstavuje to záťaž. Mnohí takto nevedia prežívať prvé lásky so svojimi najbližšími, nevedia sa zdôveriť rodičom, aby ich neposlali na liečenie a podobne. To je naša každodenná realita.
Druhá vec je legislatívny rámec. Často sa to vníma tak, že LGBTI+ komunita je o mladých ľuďoch, ale najohrozenejší sú práve tí starší, ktorí ako páry žijú spoločne celý život, spoločne zostarnú, dostanú sa do obdobia, kedy potrebujú istotu, bezpečie: Keď jeden z nich zomrie, druhý nemá nárok na vdovské, má problémy s dedením, v čase smrti blízkeho je v kritickej a zraniteľnej situácii a nemá energiu behať po súdoch a dokazovať, že osoba, s ktorou žil je naozaj osoba žijúca v spoločnej domácnosti. Ak nás partner či partnerka ošetrujú, nemá nárok na ošetrovné. A sú to aj tie ďalšie banálne veci ako nahliadanie do zdravotnej dokumentácie, úľavy na dani… Napríklad v prípade úmrtia v rodine u bežného heterosexuálneho páru si druhý partner môže vziať deň voľna v práci, lebo mu to umožňuje zákonník práce. My na to nemáme nárok. Štát v tomto na nás absolútne kašle, nepodáva pomocnú ruku, nevidí nás ako hodných ochrany. Musíme sa spoliehať sami na seba.
A samostatná téma je postavenie detí u LGBTI+ rodičov: štát akoby nepamätá na ich najlepší záujem. Veď podľa odhadov SAV vychovávajú LGBTI+ rodičia približne 10-tisíc detí. Pritom LGBTI+ páry nie sú štátom uznané, takže keby sa rozídu, nemajú vyživovaciu povinnosť. Keby zomrie jeden z páru, nemá dieťa nárok na sirotcovské, keby zomrie biologický rodič, je dieťa ohrozené, pretože môže skončiť v detskom domove, keďže z pohľadu legislatívy je jeho nebiologický rodič cudzou osobou. Nemôže pri návšteve lekára či lekárky ani nahliadať do zdravotnej dokumentácie, opäť tu nie je nárok na ošetrovné. Keď bola pandémia, nemohol ísť druhý z páru ani do iného okresu, lebo oficiálne nebol pár rodinou. Ide o desiatky každodenných situácií.
Ako môžeme pomôcť a podporiť zmenu?
Sú dve možnosti. Nemlčať. Ak ste svedkami napádania LGBTI+ ľudí alebo ľudí z akejkoľvek menšiny, nemlčím a ozvem sa, že toto nie je správne, takto by to nemalo byť. Ak niekto klame, šíri lži a konšpirácie, tak sa ozvem. Druhá vec - ukážem otvorenú náruč, ukážem, že sa vyznám viac či menej v tej problematike, rátam s tým, že existujú LGBTI+ ľudia, naznačím, že počítam s tým, že existuje viacero možností a nie každý, každá je hetero. Snažím sa byť nápomocný, vypočujem, zaujímam sa o situáciu… To sú všetko drobnosti, ale na bežnej ľudskej úrovni ak sa každý jednotlivec ozve, zmení prístup, poskytne podporu, vysiela to signál k ďalším a ďalším ľuďom. A čím viac ich bude, tým je väčšia pravdepodobnosť, že sa spoločnosť bude meniť.
Potom je to o väčších gestách, napríklad že si jeden deň vyhradím a pôjdem na Pride, dám si dúhovú profilovku, zdieľam nejaký článok. Každý, každá môže komunikovať myšlienku, ktorá pomáha dominu, aby rástlo, zastavila sa nenávisť a pribúdalo dôležitých informácií. V tomto zmysle by som rada spomenula aj výzvu „Ide nám o život“, ktorú možno podpísať. Jednou z možností je aj zapojiť sa do tejto výzvy. Ide o výzvu viacerých organizácií, združení a firiem, ktoré chcú apelovať na vládu a parlament, aby vyvinuli konkrétne kroky, ktoré zabezpečia, že sa budú postihovať nenávistné prejavy online aj v reálnom živote. Aj v parlamente, čo je dôležité. Plus má výzva zabezpečiť aj prijatie životných partnerstiev, umožniť právnu tranzíciu pre transrodové osoby. Výzvu viete podpísať, zdieľať. My spúšťame v tomto aj ďalšie kroky: napr. nálepka „Sme Tepláreň“, ktorú si môžu ľudia nalepiť na svoje prevádzky. Máme na stránke tiež manuál desiatich odporúčaní pre školy, gastro, médiá, firmy o tom, čo konkrétne môžu spraviť, aby boli skutočne bezpečným priestorom aj pre LGBTI+ ľudí.
Odporúčania pre školy a bezpečnejšie prostredie
Odporúčaní pre školy je viacero. Týkajú sa riešenia šikany na školách, kde LGBTI+ deti sú jednou z najčastejších obetí šikany. Nie je na to pripravený personál, dokonca pedagogický personál je toho veľmi často účastný. Odporúčania sú pre učiteľov a učiteľky, školských psychológov a psychologičky, ako riešiť šikanu, ako postupovať, ako to vôbec otvoriť s deťmi. Školy sú kľúčová oblasť, mohlo by to pomôcť zmeniť atmosféru na školách, pretože by tam mohli podporu a prijatie nájsť deti z LGBTI+, ktoré doma tú podporu nemajú, a svoju skúsenosť by tak mohli riešiť v podpornom a bezpečnom prostredí. Na stránke idenamozivot.sk poskytujeme teda informačný aj konzultačný servis, aby sa mohli tieto odporúčania zaviesť do praxe. Takže nielen jednotlivci, ale aj školy a aj organizácie, firmy, gastro, médiá môžu poskytnúť konkrétne kroky, aby sa atmosféra v spoločnosti menila.
Pre školy chceme robiť aj pravidelné skupiny, kde sa môžu stretávať a vymieňať si skúsenosti, čo im dobre funguje, v čom majú naopak problémy. Platí to aj pre základné, stredné aj vysoké školy. Odporúčania pre bezpečné školy spoločne s ďalšími odporúčaniami ako pre jednotlivcov, tak pre organizácie, gastro prevádzky, firmy sú pripravené zástupcami a zástupkyňami LGBTI+ komunity s cieľom vytvorenia bezpečného priestoru pre všetkých vrátane LGBTI+ ľudí, ich detí aj rodín, blízkych a priateľov a priateliek.
Príbehy coming-outu a podpora rodiny
Budem mať 40 rokov, takže ja som vyrastal v období, keď informácií bolo „nula“. Ale ja som to vždy vedel. Keď som si začal uvedomovať náklonnosť, tak som si všimol, že ju pociťujem k mužom, vtedy spolužiakom na základnej škole. No zo všetkých strán som počúval „buzeranti“ a „do plynu s nimi“ a uvedomoval som si, že to o mne hovoria. Aj keď som to potláčal, bolo to veľmi bolestivé. Bol som len 11-12-ročné dieťa a počúval som, že ja mám ísť do plynu, ja som ten chorý. Dospel som s obrovskými ranami na duši. V dospelosti mi potom trvalo nejaké roky, kým sa to zahojilo. Spoločnosť ani vtedy ani teraz nevytvára rámce, aby človek vnímal, že jeho identita môže byť jednou z viacerých možností. Vyrastáme v heteronormatívnom rámci, akoby sa s našou existenciou nerátalo, boli sme chybou. Ak je o nej nejaká zmienka, tak väčšinou zlá.
Vyspelých demokraciách je vidno, že v škole, rodinách je jasne odkomunikované, že môžeš byť hetero, homo, bi, môžeš mať transrodovú identitu a je to v poriadku. Je menej bolestivé a menej zraňujúce, keď deti vedia, že sa s ich existenciou ráta. Môže im to priniesť pevnejšiu pôdu pod nohami, radosť do života, menej rán na duši.
Spätne si uvedomujem, aký bol pre mňa obrovský dar, ako veľmi mi to pomohlo vyrovnať sa sám so sebou - reakcia mamy. Ja som jej v 16-tich povedal, že som gej, aj babička bola pritom. Aj babičkina reakcia bola - pýtali sa „a čo Lenka, čo Veronika?“ Nuž, sú to len kamarátky. Videl som, že nie úplne sa im to hodilo do plánu, že si vedeli predstaviť ten život ináč, ale ich reakcia nebola odsudzujúca, nehovorili mi, že by som to mal tajiť, liečiť sa. Bolo to - „no, tak takto to je, čo už s tým narobíme“. Veľmi mi pomohlo, že som zistil, že môžem byť, kto som, je to okej. Cítil som tlak vonku, ale od kľúčových osôb som mal prijatie.
U kamarátov, ktorí neprešli týmto prijatím doma, vidím, ako veľmi strádajú, ako im to poškodilo, ochudobnilo vzťah s mamou. Keď som ja mal frajerov, zdieľal som to s mamou, riešil som s ňou, keď ma bolelo srdce z nešťastnej lásky, bola v bežných veciach v mojom živote prítomná. Poznám aj taký extrém - pár, dlhodobí partneri. Jeden z nich má problém toto odkomunikovať mame. Takže keď ho príde navštíviť, z bytu vymaže svojho partnera, ten odchádza na tri dni preč, zakryjú spoločné znaky, ktoré ukazujú ich spoločný život, tvári sa, že je hetero. To musí byť niečo hrozné a zraňujúce pre jeho partnera - takto je vymazaný zo života, pritom sú dlhé roky spolu. Ako pre homofóbiu strádajú vzťahy medzi rodičmi a deťmi, v ktorých deti nemôžu byť úprimné, musia si držať tajomstvo, ktoré ochladzuje vzťah. Aj preto som mame doteraz vďačný, je stále mojou dôverníčkou, keď niečo prežívam, môžem jej zavolať, riešiť s ňou, čo riešia heterosexuálne deti. Rodičia dokážu pomôcť, aby to ich deti vedeli v homofóbnej spoločnosti ustáť, aj spoločenský tlak potom zvládnu oveľa lepšie.
Príbeh rodiny Kaščákovcov a transrodového syna
Pochopil som, že nejde o žiadny boj, žiadnu tragédiu, ani traumu. Dôležité je, ako sa k tomu postavíte. A ak svoje dieťa ľúbite, na rodovej identite vôbec nezáleží, hovorí Peter Kaščák. Pred sedemnástimi rokmi Peter Kaščák s manželkou oslavovali narodenie prvorodenej dcéry. O trinásť rokov neskôr prijali fakt, že majú transrodového syna. Rodinu Kaščákovcov to nerozdelilo. Napriek tomu, že si prešli obdobím akceptácie a zmierenia sa s novou realitou, dnes hovoria, že majú veľké šťastie. „Môj syn je taký, aký je a je na nás, či to prijmeme, alebo to budeme popierať. Ak ho nebudeme podporovať, nezmeníme ho. Zostane človekom, ktorým je, ale naše cesty sa rozídu, prídeme o neho. A ja som o neho nechcel prísť,“ vysvetľuje Peter Kaščák.
Nová situácia sa však dotkla ich vzťahu k rodnej krajine. Päťčlenná rodina, ktorá roky žila v Rakúsku neďaleko slovenských hraníc, sa po teroristickom útoku pred Teplárňou rozhodla postupne pretnúť aj posledné formálne väzby so Slovenskom. „Keďže tranzícia bola omnoho jednoduchšia v Rakúsku než na Slovensku, rozhodli sme sa nejsť hlavou proti múru. Ale klamal by som, keby som povedal, že inak by sme to neurobili.“
Prvý človek, o ktorom som skutočne vedel, že je transrodový, bol môj syn. Dnes sa máme rozprávať hlavne o vašom prežívaní, kúsok z jeho života aj tak poodhalíme. Súhlasí s tým, aby ste o ňom verejne hovorili? Hovoril som o ňom už viackrát, pretože občas chodím na diskusie so Združením rodičov a priateľov LGBT+ ľudí. Písal som o ňom aj v knihe, ktorú združenie vydalo. Vždy, keď niečo zverejňujem, pýtam si od neho súhlas. Bez toho by som to nerobil, ani by mi to nedávalo zmysel. Nie som však aktivista, skôr zvyknem žartovať, že som „pasivista“. Z času na čas sa do niečoho zapojím, ale väčšinou sa držím v ústraní. Povzbudzuje vás syn v tom, aby ste boli aktívny? Vníma to aj on ako dôležité? Môj syn je vo veku, kedy sú mu tieto veci jedno. Hovorí mi, že ak chcem, nech o tom hovorím.
Téma transrodovosti vám prišla do života pred štyrmi rokmi, keď mal váš syn trinásť rokov. Všímali ste si už predtým niečo, čo by vám naznačovalo, že sa líši od rovesníkov? Nie. Nikdy sme si nič nevšimli. V detstve to bolo stereotypne dievčenské dieťa, ktoré nosilo princezničkovské šaty a hralo sa s bábikami. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa dialo čosi mimoriadne - až kým syn neprišiel za mojou manželkou s tým, že chce, aby sme ho oslovovali mužským menom a zámenami. Prekvapilo to dokonca aj ju, hoci je citlivejšia a vnímavejšia než ja. Jeden priateľ mi však povedal, že ho to neprekvapilo.
Napriek tomu, že mám kvír priateľov, o transrodovosti som nevedel takmer nič. Prekvapilo ma to. Náš syn mal trinásť rokov. Ja som v tom veku riešil úplne iné témy, nie identitu. Ale bol som v inej situácii. Mám tú česť, že mi pár priateľov povedalo o svojej orientácii. Veľmi si to vážim, ale na to sú tu priatelia - aby sme si podobné veci mohli povedať. Aj vďaka nim som vnímal LGBTI+ ľudí už predtým, než mi o svojej transrodovosti povedal môj syn. Rozmýšľali sme nad tým, či sme prehliadli nejaké signály, ktoré by to naznačovali. A došlo nám, že hoci v najranejších fázach robil všetky tie stereotypne dievčenské veci, postupne sa to menilo.
Charlotte Srnčíková: Coming out, tranzícia a búranie stereotypov
Charlotte Srnčíková má 20 rokov a len nedávno doštudovala tanec na konzervatóriu. Rada by tancovala aj naďalej, no momentálne rieši svoju tranzíciu a až potom sa chce vrátiť ku kariére. Spojili sme sa cez videohovor a už z jej pohybov a z toho, ako rozpráva, srší ženskosť. Niekoho, kto ju nepozná, možno najskôr prekvapí jej hlas, no prvý dojem rýchlo prehluší jej výrečnosť a otvorenosť. Rodáčka zo Spišskej Novej Vsi mala svoj prvý coming out v máji 2020, keď svojej mame prvýkrát povedala, že je transrodová. Vo veľmi otvorenom rozhovore pre Refresher opisuje, ako k tomu došlo, a hovorí o šikanovaní, ktoré zažívala celý život. „V minulosti po mne bežne ľudia kričali na ulici. Okrem šikanovania pre rodovú identitu podobne ako veľké množstvo žien zažila aj sexuálne obťažovanie zo strany mužov. „Keďže nie každý vie, že som trans, pristupujú ku mne ako k cisrodovej žene,“ povedala nám. Momentálne čaká na poslednú „zelenú“, aby mohla naskočiť na hormonálnu terapiu. Len pred pár dňami v parlamente zmietli zo stola rovno dva návrhy na zákaz zmeny pohlavia. Nerozumiem, prečo majú niektorí potrebu robiť zákony, ktoré nepomáhajú ľuďom žiť, ale naopak, znemožňujú im to. Z môjho pohľadu je to neľudské, pretože tým zasahujú do môjho bytia.
Uplynul viac ako rok od tvojho coming outu. Stále to doma nemáme ideálne. Je medzi nami vekový rozdiel a je to cítiť. Riešime môj instagramový profil a ja sa rodičom snažím vysvetliť, že sa na ňom chcem prezentovať tak, ako to je pre mňa prirodzené. Ako súvisí to, že si transrodová, s tvojimi fotkami? Hovoria mi, že som trans, a preto by som sa takto nemala prezentovať, lebo čo si potom ľudia pomyslia. Ale ja také fotky nerobím preto, aby som pútala pozornosť a vyžadovala popularitu. Robím to preto, aby transrodové ženy nemali strach a nehanbili sa za svoje telo. V minulosti po mne bežne ľudia kričali na ulici. Áno. Keby také fotky pridala cisrodová žena, možno si niečo o nej pomyslia, ale nepovedia jej, že robí zlé meno všetkým ženám. To je to, čo doma riešime: čo ak si ľudia pomyslia, že svojimi fotkami kazím meno transkomunite. Snažím sa búrať stereotypy a ukázať, že aj pekná žena, ako ma niektorí označujú, dokáže byť inteligentná, empatická a chce pomôcť ľuďom. Nemusím sa preto fotiť v elegantných šatách, aby som mohla prezentovať svoj názor. Podobne kritizujú aj niektorých účastníkov Pride pochodov, ktorí prichádzajú v extravagantnom oblečení alebo rovno nahí. Na jednej strane im rozumiem, lebo ak niečo nie je aspoň trošku kontroverzné, tak sa o tom nerozpráva. Stále hovorím: Ži a nechaj žiť. Veľa ľudí mi povedalo, že kým som neotvorila ústa, tak si o mne mysleli, že som namyslená pipka. Neberiem im to, možno by som si to tiež pomyslela. Za tie roky som si vybudovala takú obranyschopnosť, a keď idem po ulici, zrejme sa tvárim nahnevane. Prvýkrát som bola tento rok v Košiciach. Predtým som nešla nie preto, že by som to nepodporovala, ale necítila som potrebu tam ísť.
V minulosti po mne bežne ľudia kričali na ulici. Mali tendenciu stiahnuť okienko na aute a zakričať moje staré meno, na ktoré ja už ani nereagujem, nespájam si to. Ale okrem obťažovania, ktoré súvisí s tým, že som trans, zažívam sexuálne obťažovanie podobne ako cisrodové ženy.
Starokatolícka cirkev a jej postoj k LGBT komunite
Martin Kováč je kňazom českej Starokatolíckej cirkvi slúžiaci na Slovensku, ktorá oproti tej rímskokatolíckej podporuje práva LGBT komunity a medzi ich duchovenstvom sa dokonca nachádzajú kňazi žijúci v registrovanom partnerstve. Neverím, že existuje nejaká gender ideológia, ktorú by chcel „zlý Brusel“ presadzovať vo všetkých krajinách. Nikdy nesadneme každému a neviem, na základe akého kritéria toto niekto napísal, ale samozrejme to zamrzí. Najmä teda, keď to človek myslí dobre a akceptuje aj iné názory. Myslím si, že som človek, ktorý je otvorený aj voči konzervatívcom a dokonca aj ten liberalizmus v našej cirkvi vnímam v tom, že máme aj konzervatívnejšie farnosti. Správny liberalizmus je podľa mňa otvorený konzvervatívcom aj liberálom.
Úplne nejakým zásadným vyhrážkam nie, ale nepríjemných situácií bolo viacero a zažil som rôznych neprajných ľudí, ktorí mi písali skutočne hnusné veci. Ale radšej som na ne ani nereagoval a iba som ich zmazal. Zatiaľ to nezašlo do štádia, aby som s nejakou správou musel ísť na políciu, ale v okruhu svojich priateľov mám ľudí, ktorým prišli aj takéto vážne veci. Nie je to ale ľahké. Keď príde človek s kožou na trh a ukáže svoju tvár, nie je mu všetko jedno, a to najmä vtedy, ak má rodinu. Na druhú stranu ale určite pociťuješ aj podporu - a rovnako všeobecne Starokatolícka cirkev. Naša cieľovka je zadefinovaná tak, že sme tu pre ľudí, ktorí si v súčasnom kolorite kresťanstva na Slovensku nevedia vybrať a nájsť svoje miesto. Snažíme sa predstaviť moderné stvárnenie kresťanstva, ale sme otvorení naozaj pre všetkých.
Nekritická úcta voči svätému mužovi, ktorý slúži omše, musí jednoducho padnúť. V Bratislave vedieš spoločenstvo s názvom Starokatolíci, ktoré sa vyznačuje liberálnymi postojmi. Áno, samozrejme. Starokatolícke cirkvi predstavujú na Slovensku neštandardnú vetvu cirkvi a v európskom kontexte sú napriek svojmu názvu veľmi progresívnymi teologickými silami. Konkrétne v našom spoločenstve máme ľudí s inou sexuálnou orientáciou, ktorí otvorene žijú vo vzťahu s partnerom rovnakého pohlavia a podporujeme ich k tomu, aby žili v trvalých a zodpovedných vzťahoch. Medzi inými spomenul aj homosexuálov a prehlásil, že „veď aj ja sám som gej“. Cestu kresťanského života pre gejov a lesby vidíme v tom, že žijú v zodpovedných vzťahoch, ktoré sú založené na rovnosti a ochote obetovať sa pre toho druhého. Presne tak. Ja som súčasťou českej Starokatolíckej cirkvi, slovenská je, žiaľ, konzervatívnejšia. V tej našej však máme aj kňaza, ktorý žije v registrovanom partnerstve, máme diakona, ktorý žije v registrovanom partnerstve. Určite áno. Minimálne o dvoch z menovaných viem, že si v rímskokatolíckej cirkvi kedysi zažívali vlny neprijatia. Jeden z našich kňazov bol napríklad v istej reholi, žil v kláštore a našiel si partnera z cirkevných kruhov. Obaja si priznali svoju orientáciu a vstúpili do registrovaného partnerstva.
Ako by postupovala cirkev, keby sa katolícky kňaz verejne priznal k homosexuálnej orientácii? V rímskokatolíckom prostredí je to také zvláštne. Oni hovoria, že homosexuálna orientácia nemusí byť pevne daná. Veľakrát ale vravia o akomsi homosexuálnom cítení. Akoby tým hovorili, že homosexualita nie je pevne danou súčasťou ľudskej identity. Sú tam samozrejme aj kňazi, ktorí sú síce homosexuáli, no na kazateľniciach kážu agendu tradičnej rodiny a žijú dvojitý život. Jeden z prípadov bol pedagóg na Katolíckej teologickej fakulte Karlovej univerzity Jaroslav Lorman. U neho to bolo špecifické v tom, že bol trvalým diakonom, čo v rímskokatolíckej cirkvi môže byť aj ženatý muž. Mal teda manželku a štyri deti, no hovoril, že od začiatku ich vzťahu aj jeho manželka vedela, že je gej a to manželstvo bolo len akýmsi krytím reality a zrejme aj snahou zmeniť sa. Po čase sa teda rozhodli, že takto to už ďalej nejde. Jaroslav priznal, že je gej.
Návrh zákona o partnerskom spolužití nebol schválený. „Za“ hlasovalo 53 poslancov, „proti“ 37
Nový zákon, zakazujúci medicínsku podporu pri tzv. Po získaní rozhodnutia generálneho prokurátora Kena Paxtona o nezákonnosti používania postupov „zmeny pohlavia“ na deťoch, Abbott oznámil administratívny zákaz tohto typu lekárskeho experimentu a nariadil, aby sa vyšetrili všetky zariadenia zapojené do tejto hroznej praktiky. Podľa týchto ustanovení je teraz použitie tzv. „Tieto postupy sú obludné a tragické. Extrémne liberálny jezuita James Martin, redaktor modernistického časopisu America a autor knihy Building a Bridge, ktorá je v rozpore s učením Cirkvi, cítil povinnosť oponovať tomuto názoru. V reakcii na Paxtonov tweet citoval jezuita bizarné slová Texaskej pediatrickej asociácie, ktorá sa preslávila obhajobou „transgender“ procedúr na deťoch. Martin, obľúbenec pápeža Františka, už roky prejavuje mimoriadne disidentský postoj vo vzťahu k základom katolíckeho učenia.
