Adolf Hitler (* 20. apríl 1889, Braunau am Inn - † 30. apríl 1945, Berlín) bol nemecký politik pochádzajúci z Rakúska, ktorý bol od roku 1933 diktátorom nacistického Nemecka až do svojej samovraždy v roku 1945.
V Nemecku zriadil totalitnú diktatúru. Agresívnou zahraničnou politikou voči okolitým krajinám rozvrátil versaillský systém (anšlus Rakúska, Mníchovská dohoda, okupácia Čiech a Moravy) a vyvolal v Európe druhú svetovú vojnu. Bol inšpirátorom a hlavným organizátorom masového vraždenia obyvateľstva a vojnových zajatcov v okupovaných krajinách, obzvlášť v Poľsku a Sovietskom zväze. Za nepriateľov Nemecka považoval nielen politických oponentov, ale aj rôzne skupiny obyvateľstva, najmä Židov, Rómov, Slovanov, homosexuálov, bisexuálov, postihnutých a iných. Bol zodpovedný za hmotné a morálne zničenie Nemecka v priebehu vojny.
Počiatky a formovanie osobnosti
Adolf Hitler sa narodil 20. apríla 1889 v rakúskom Braunau am Inn ako štvrté zo šiestich detí (4 zomreli v detskom veku) colníka nemeckého pôvodu Aloisa Hitlera a jeho tretej ženy Kláry, ktorá bola zároveň jeho neter. Kvôli otcovmu povolaniu sa rodina často sťahovala, takže Hitler navštevoval ľudové školy v Passau, Lambachu a Leondingu pri Linzi. Potom študoval na reálnom gymnáziu v Linzi, ale štúdium nedokončil.
Od roku 1903 poberal podporu pre polosiroty a od roku 1905 ho finančne podporovala matka a teta, pretože odišiel do Viedne, kde sa pokúšal dostať sa na prestížnu umeleckú školu. V októbri 1907 ho neprijali na Viedenskú umeleckú akadémiu, poradili mu však nech skúsi svoj talent využiť pri štúdiu architektúry. Po tom, čo sa dozvedel, že jeho matke chorej na rakovinu prsníka zostáva len niekoľko týždňov života, vrátil sa koncom roka 1907 do Linzu. V decembri 1907 pochoval matku a zdedil po nej 1000 korún. Pretože sa vydával za študenta, mohol od januára 1908 poberať dôchodok pre siroty vo výške mesačne 25 korún.
Na jar 1908 presvedčil rodičov svojho jediného zdokumentovaného priateľa z detstva Augusta Kubizeka aby ho pustili študovať z Linzu na konzervatórium do Viedne. Kubizekovi rodičia boli českého pôvodu a tak Hitler s Kubizekom bývali vo Viedni v podnájme u Češky Marie Zakreys. V októbri 1908 Kubizeka prijali na Viedenskú umeleckú akadémiu, Hitlera však ani nepripustili k talentovým skúškam. Na jeseň 1908 Kubizek absolvoval 8 týždňovú vojenskú službu v rakúskej armáde. V tomto období sa ich cesty rozišli. Hitler si požičal od svojej tety Johanny ďalších 924 korún a z podnájmu odišiel v novembri 1908 bez toho, aby zanechal odkaz Kubizekovi.
Živil sa príležitostnými zamestnaniami a privyrábal si predajom obrázkov a pohľadníc pozoruhodností Viedne, ktoré sám maľoval väčšinou podľa fotografií. Striedal miesta pobytu, s tým ako mu dochádzali peniaze, býval stále ďalej od centra Viedne. V roku 1909 býval v útulku pre bezdomovcov v Meidlingu a v roku 1910 v mužskej ubytovni na ulici Meldemannstraße. Tu bol v kontakte aj so židovskými obyvateľmi ubytovne, ktorí Hitlerove obrazy predávali. Vo Viedni sa zoznámil s antisemitskými a rasistickými názormi. Viac ako o politiku sa však podľa Kubizeka zaujímal o operu, najmä o Richarda Wagnera, skladateľa nemeckých nacionalistických opier. Jeho najobľúbenejšia opera bola Rienzi, der letzte der Tribunen (Rienzi, posledný tribún) o stredovekom tribúnovi, ktorý rečníckym umením získal podporu ľudu.
Prvá svetová vojna a povojnové Nemecko
Po tom, čo mu v roku 1913 vyplatili dedičstvo po otcovi (820 korún), presťahoval sa do nemeckého Mníchova. Dôvodom bola snaha naďalej sa vyhýbať rakúskej vojenskej službe ako aj jeho "znechutenie" z rakúsko-uhorského mnohonárodnostného štátu a multikultúrnej Viedne. No už v roku 1914 sa prihlásil ako dobrovoľník k 16. bavorskému pluku a nastúpil na front prvej svetovej vojny. Skoro celú vojnu strávil ako pešia spojka na západnom fronte. Dostal rad Železného kríža II. triedy (1914) za nešpecifikované zásluhy. Po zranení nohy v roku 1916 na čas prerušil službu, ale na front sa opäť vrátil v marci 1917 a potom (roku 1918) dostal aj vyznamenanie Železný kríž I. triedy na návrh židovského plukovného adjutanta Huga Gutmanna.
Krátko pred koncom vojny, 15. októbra 1918, po plynovom útoku dočasne oslepol a dostal sa do lazaretu v Pasewalku v Dolnom Pomoransku. Ošetrujúci psychiater Hitlera klasifikoval ako psychopata, úplne nevhodného zastávať vedúce funkcie. Keďže ho ako hysterika označil aj Hitlerov nadriadený dôstojník, nie je čudné, že napriek vyznamenaniam nedosiahol vyššiu hodnosť ako tú najnižšiu - slobodník. V lazarete ho v novembri 1918 zastihla správa o porážke Nemecka vo vojne. Hitler, podobne ako ostatní nemeckí nacionalisti, rád uveril konšpiračnej teórii šírenej najprv najvyšším vedením armády, ktorá tvrdila, že nemecká armáda "nebola porazená na bojisku" ale odnárodnení civilisti jej "pichli nôž do chrbta". Mysleli sa tým vodcovia sociálnych a demokratických strán, ktorí viedli revolúciu, ktorá 9. novembra 1918 viedla k abdikácii cisára.
Po skončení vojny striedal zamestnania, živil sa hlavne ako dôverník Reichswehru v Mníchove. V septembri 1919 prenikol do Nemeckej robotníckej strany (Deutsche Arbeiterpartei - DAP), ktorú sledovali Mayrovi dôverníci ako možný zdroj boľševizmu a spartakizmu. Táto socialisticko, nacionalisticko a xenofóbno-antisemitsky orientovaná strana mala málo členov a tak v októbri 1919 Hitler namiesto donášania sa stal jej 55. straníkom. Až do 31. marca 1920 bol Hitler zamestnancom armády.
Vzostup k moci a nacistická diktatúra
V roku 1921 sa Hitler zmocnil vedenia strany tým, že v nej zaviedol "vodcovský princíp" a predsedu Drexlera odsunul za čestného predsedu. Ako vodca nemeckého nacizmu viedol v Mníchove neúspešný takzvaný "pivný", "pivnicový" alebo Hitler-Ludendorffov pokus o puč, pri ktorom 9. novembra 1923 pri prestrelke s políciou zomrelo 16 pučistov a 4 policajti. Hitler sa len zranil pri páde ale udalosť neskôr využil propagandisticky legendou o zastrelených martýroch a krvavej zástave. Po dvoch dňoch bol zaistený a keďže v tom čase súdy v Nemecku boli veľmi mierne voči pravicovému extrémizmu, dostal Hitler len 5 rokov vtedy existujúceho tzv. väzenia cti v Landsbergu. Vo väzení diktoval svoju knihu Mein Kampf, ktorá sa pôvodne mala volať Štyri a pol roka boja proti klamstvám, hlúposti a zbabelosti. Odsedel menej ako 9 mesiacov.
Po prepustení sa obával, že by mohol byť z Bavorska vyhostený do Rakúska, kde by bol bezvýznamný a v roku 1925 si dal odňať rakúske občianstvo, nemecké však získal až roku 1932, keď sa zamestnal na Úrade pre kultúru a meranie krajiny v Braunschweigu. Vo februári 1925 sa NSDAP ako jedinej z extrémistických strán podarilo dosiahnuť zrušenie zákazu svojho pôsobenia, ktoré platilo od puču v novembri 1923. NSDAP vydávala nové preukazy aj členom iných strán a prevzala a zreorganizovala aj ozbrojené oddiely SA a SS.
Veľká hospodárska kríza, ktorá začala v roku 1929 aj v Nemecku spôsobila nezamestnanosť a nespokojnosť, ktorá pomohla Hitlerovi a jeho strane dostať sa k moci. V júli 1932 sa NSDAP s 37,4 % hlasov stala najsilnejšou stranou a prezident Paul von Hindenburg Hitlera 30. januára 1933 menoval ríšskym kancelárom. Po prístupe k moci postupne zaviedol v Nemecku nacistickú diktatúru. Po požiari Ríšskeho snemu 27. februára 1933, z ktorého obvinil komunistov, primäl prezidenta k podpisu dvoch mimoriadnych nariadení Na ochranu národa a štátu a Proti zrade a velezradným činom. Na ich základe boli zrušené občianske práva a slobody, čo neskôr viedlo k zákazu komunistickej strany, fyzickej likvidácii "revolučných kádrov" a antifašistov.
1. augusta 1934 sa Hitlerovi podarilo presadiť spojenie úradu ríšskeho prezidenta a ríšskeho kancelára, deň nato zomrel prezident Hindenburg. Týmto sa Hitler stal 2. augusta 1934 prakticky neobmedzeným vládcom Nemecka, keď prevzal aj právomoci prezidenta. Sám sebe si kancelár Hitler udelil zákonom titul „vodca“ (nem. Führer). Pozícia s plným názvom Führer und Reichskanzler (vodca a ríšsky kancelár) spojila úrady prezidenta a kancelára a v jeho rukách skoncentrovala neobmedzenú moc.
Hitler a nacisti potláčali akúkoľvek opozíciu. Pre svojich ideologických a „rasových nepriateľov“ prikázal zriadiť koncentračné a vyhladzovacie tábory ešte v polovici 30. rokov. Masové vyhladzovanie a popravy najrôznejších skupín nemeckého i podmaneného obyvateľstva dosiahlo svoj vrchol neskôr počas vojny. Bol iniciátorom rasistickej politiky namierenej najmä proti Židom. V roku 1935 boli s jeho prispením schválené Norimberské zákony, ktoré postihovali „rasovo menejcenné obyvateľstvo“. Medzi iným boli Židia pozbavení občianstva a nesmeli uzatvoriť manželstvo s Árijcami. V noci z 9. na 10. novembra 1938 sa s Hitlerovým súhlasom uskutočnil veľký pogrom proti Židom po celej krajine tzv. Kremeľná noc.
Vplyv na Slovensko a Druhá svetová vojna
V marci roku 1935 zaviedol v Nemecku všeobecnú brannú povinnosť a začal sa systematicky pripravovať na agresívnu vojnu. Postupne likvidoval jednotlivé ustanovenia Versaillského mieru, obsadil Porýnie nemeckým vojskom. V roku 1938 anšlusom pripojil k Nemecku Rakúsko, čím opäť porušil jeden z bodov Versaillskej zmluvy. So súhlasom nedôrazných predstaviteľov Francúzska a Spojeného kráľovstva postupne likvidoval aj samostatnosť Česko-Slovenska. Za formálnej pomoci Talianska, 30. septembra 1938 uzavrelo Nemecko s predstaviteľmi Francúzska a Británie Mníchovskú dohodu, čím pozbavilo Československú republiku Sudet, resp. západných pohraničných území obývaných z viac než polovice nemeckým obyvateľstvom. Zmluva fakticky pozbavila Česko-Slovensko možnosti efektívne sa brániť nemeckej agresii, keďže Nemcami zabraté územie zahŕňalo väčšinu novovybudovaných česko-slovenských pohraničných opevnení.
Hitler ďalej oslabil Česko-Slovensko aj prípravou viedenského diktátu, ktorým 2. novembra 1938 prinútil krajinu odovzdať Maďarsku časť južného Slovenska a celú Podkarpatskú Rus. Situácia viedla v Česko-Slovensku k vnútropolitickej kríze ČSR a umožnila Hitlerovi prebrať kontrolu aj nad zvyškom krajiny. Hitler využil autonomistické tendencie prevládajúce v slovenských politických kruhoch a na jednaní v Berlíne prinútil Jozefa Tisa aby 14. marca 1939 v Bratislave bola vyhlásená samostatnosť Slovenského štátu. Nasledujúceho dňa sa v Berlíne vyhrážal prezidentovi okliešteného Česka, že na zvyšok krajiny zaútočí a bude bombardovať.
Slovensko a nemecký diktátor. Adolf Hitler nás len využíval, aby sa ospravedlnil pred svetom. HITLER A SLOVENSKÝ ŠTÁT / V tretej ríši nás nechcel. ...lebo si to prial Adolf Hitler. Je to smutné, ale zásadnejší dôvod pre vznik prvého samostatného štátu Slovákov neexistuje a nikdy neexistoval. Slovenská republika vznikla 14. marca 1939 z vôle nemeckého diktátora. Paradoxom je, že Hitler sa o Slovensko v skutočnosti nezaujímal. Jeho pôvodné plány z 30. rokov počítali s ovládaním Čiech a Moravy, ktoré sa podľa jeho doktríny mali stať súčasťou tzv. tretej ríše. Tam Slovensko nepatrilo. Naša krajina sa mala podľa rovnakých plánov stať súčasťou Maďarska. Onedlho po tom diktátor pochopil, že nás môže využiť oveľa „užitočnejšie“ - na to, aby ospravedlnil v tom čase ešte len plánovanú okupáciu českých krajín pred svetovou verejnou mienkou. Podarilo sa mu totiž využiť separatistické sily vo vládnucej Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, aby dokázal, že Československo sa rozpadá z vnútorných príčin.
Preto Hitlerovi emisári naliehali na predstaviteľov slovenskej autonómnej vlády, aby vyhlásili nezávislosť ešte pred 15. marcom, teda dňom, keď mali jednotky Wehrmachtu vpochodovať do západnej časti územne oklieštenej republiky. Stihli to len tak-tak. Ale stihli. Aj vďaka tomu, že Hitlerovu žiadosť z 13. marca na vyhlásenie slovenského štátu splnil Tiso už na druhý deň. Osobne sa stretli rovných sedem ráz. Vždy na pôde tretej ríše. A hoci si boli podľa historika Ivana Kamenca z Historického ústavu SAV ideologicky, politicky i ľudsky vzdialení, spolupracovali a vzájomne sa rešpektovali: Tiso videl v Hitlerovi tvorcu a garanta existencie slovenského štátu. Hitler sa zas pozeral na Tisa ako na zvláštnu osobu v galérii svojich satelitov. Napriek snahám slovenských radikálov a príslušníkov nacistických bezpečnostných služieb o odstránenie Tisa z politického života ho Hitler nenechal padnúť, lebo v ňom videl najspoľahlivejšiu záruku efektívnej kolaborácie ľudáckeho režimu s nacistickým Nemeckom.
Hoci nie všetky príkazy Hitlera plnil Tiso s nadšením, vždy sa im v rámci politiky menšieho zla podriadil a vedel ich pred slovenskou verejnosťou zdôvodňovať. Možno dokonca tvrdiť, že si Hitler Tisa obľúbil. Napríklad sa úprimne čudoval, s akou ochotou akceptuje deportácie Židov. Čo sa týka Tisa, ten si navonok nemohol dovoliť nič iné ako obdivné prejavy, v ktorých Hitlera okrem iného nazýval ochrancom Slovákov. O tom, ako sa o ňom vyjadroval v súkromí, však neexistujú dôkazy. Podľa historika Michala Schvarca mu však musel prinajmenšom imponovať, keď mu neprekážala ani jeho známa averzia voči kňazským sutanám a kolárom.
Aj na Slovensku sa našli politici, ktorí Hitlera úprimne obdivovali. Podľa historika Michala Schvarca sa k nim jednoznačne radí Vojtech Tuka, predstaviteľ radikálneho krídla HSĽS, ktorý sa s ním mal stretnúť už na jar v roku 1923. Medzi radikálov, ktorí do slovenskej vládnej politiky chceli podľa vzoru Hitlera mechanicky implantovať ideológiu a metódy nacizmu, patril aj Alexander Mach, hlavný veliteľ Hlinkovej gardy a neskorší ministra vnútra. Z ultraradikálnych kruhov treba ešte uviesť Karola Murgaša, ktorý bol istý čas náčelníkom štábu Hlinkovej gardy a neskôr šéfom Úradu propagandy, a slovenského konzula vo Viedni Rudolfa Vávru, ktorý otvorene spolupracoval s nemeckými tajnými službami za účelom zvrhnutia režimu a vytvorenia nemeckého protektorátu na Slovensku.
Hoci Führerove narodeniny sa u nás okázalo oslavovali, hranice Slovenska v skutočnosti nikdy neprekročil. A podľa názoru väčšiny historikov to ani neplánoval. Dokonca sa nevie ani o tom, že by ho k nám niekto pozýval. Najbližšie sa našim hraniciam priblížil 25. októbra 1938, keď bol podľa informácií historika Valeriána Bystrického v Petržalke (v tom čase bola súčasťou Nemecka) a díval sa na Bratislavu.
Rým na slovo Hitler (SEDEM)
Hitler mal k diplomatickým cestám ako takým zjavne negatívny vzťah. Okrem predvojnových návštev Talianska nebol vo funkcii Führera na žiadnej oficiálnej diplomatickej zahraničnej ceste. Od roku 1939 navštívil len nemecké vojenské jednotky na okupovaných územiach Čiech a Moravy, Poľska, Francúzska Ukrajiny a Ruska.
V prípade svojho víťazstva v druhej svetovej vojne by Hitler nezachoval ani Slovenský štát, ani slovenský národ. „Zdravé zložky“ slovenského národa mali byť ponemčené a obyvatelia, ktorí by neboli vhodní alebo ochotní na asimiláciu, mali byť vyvezení na „východné územia“. Čakal by ich teda podobný osud ako európskych Židov. Tieto plány Hitler spomínal napríklad vo svojej „Druhej knihe“, v ktorej sa o Slovanoch vyjadruje ako o menejcennej rase. Hoci v nej nehovorí priamo o Slovensku, niet dôvodu sa domnievať, že mal s nami iné plány.
16. marca 1939 jazdilo celé Československo v ľavom jazdnom pruhu. Na príkaz Hitlera o deň neskôr (na Slovensku o dva) prešli šoféri prakticky z noci na ráno do „protismeru“. A to je, podľa všetkého, jediná viditeľná pečať, ktorú nacistické Nemecko našej krajine natrvalo vtislo. Hoci - ani v tomto prípade nemožno hovoriť o jednoznačnom nemeckom vplyve. K pravostrannej premávke sa totiž Československo zaviazalo v rámci dodatku k Parížskej dohode ešte v roku 1926.
Krátko pred dobytím svojho bunkru blízko Reichstagu v nemeckom Berlíne spáchal so svojou manželkou Evou Braunovou 30. apríla 1945 samovraždu.
