Agresívne správanie u detí je častým fenoménom v edukačnom aj rodinnom prostredí. Pre pedagógov, odborných zamestnancov a rodičov môže byť významným zdrojom obáv a výziev pri každodennej práci. Je dôležité rozlišovať medzi vývinovo primeraným prejavom frustrácie a správaním, ktoré je intenzívne, pretrvávajúce alebo narúšajúce bežné fungovanie dieťaťa a jeho vzťahy s ostatnými. V ranom veku môže byť určitá miera agresívnych prejavov považovaná za súčasť bežného vývojového procesu. Dieťa sa ešte len učí jazyk, regulačné stratégie a sociálne zručnosti, a preto môže impulzívne reagovať na frustráciu alebo nepochopenie.
Rýchla detekcia a intervencia predchádzajú dlhodobým následkom, ako sú problémy v sociálnej adaptácii a rizikové správanie v dospelosti. Pri eskalácii agresivity je potrebné odborné posúdenie a spolupráca s profesionálmi.
Príčiny detskej agresivity
Agresivita u detí môže mať mnohé príčiny, ktoré si vyžadujú komplexné posúdenie. Často ide o sekundárnu reakciu na vnútorné alebo vonkajšie podnety, ktoré dieťa nedokáže inak spracovať.
Vnútorné príčiny problémového správania detí
Učiteľ ich môže len vo veľmi obmedzenej miere eliminovať alebo odstrániť. Sú to problémy prevažne situované v rodinnom zázemí dieťaťa, na ktoré učiteľ nemá priamy vplyv a ani nepatria do okruhu jeho pedagogických právomocí, ale môže ich v zmysle právnych krokov riešiť, ak si rodičia neplnia povinnosti a tým porušujú práva dieťaťa. Do tohto okruhu príčin problémového správania dieťaťa patria hlavne tieto:
- výchovný štýl rodičov, ktorý dieťa dlhodobo stresuje alebo mu poskytujú neadekvátne vzory správania a postojov k životným hodnotám,
- prílišné preceňovanie alebo podceňovanie podnetov dôležitých pre rozvoj osobnosti dieťaťa, ktoré spôsobujú buď preťažovanie dieťaťa, alebo naopak jeho zanedbávanie,
- citové vydieranie dieťaťa neposkytovaním lásky, nenávistným správaním k dieťaťu alebo poskytovaním účelovej lásky, napr. v sporoch rodičov o dieťa,
- neuspokojovanie fyziologických potrieb, potreby bezpečia a istoty, lásky a spolupatričnosti, ocenenia a sebaaktualizácie,
- konflikty v rodine, medzi rodičmi, nejednotné výchovné pôsobenie v rodine,
- osobnostné problémy a psychické choroby rodičov,
- iné.
Vonkajšie vplyvy
Hranice správania v rodine môžu byť široké, prípadne nie sú žiadne. Dieťa má potom problémy, lebo sa nedokáže prispôsobiť pravidlám, ktoré vyžaduje materská škola. Sú to najmä:
- patologické vplyvy rôznych médií (napr. v podobe násilia, neúcty, porušovania práv iných atď.),
- preťažovanie sociálne a intelektuálne neprimeranými informáciami (napr. Vplyvy skupiny tiež patria k významným determinantom problémového správania detí.
- odmietaní, ponižovaní či emocionálnom zraňovaní dieťaťa,
- rozptyľovaní dieťaťa nadbytkom podnetov (napr.
Vnútorné aj vonkajšie determinanty problémového správania sú u detí rôzne kombinované, a preto ich nemožno posudzovať jednostranne, ale vo vzájomných väzbách a súvislostiach. Učiteľ má poznávať dôvody a príčiny nevhodného správania dieťaťa, ale podľa dostupných možností, aby nepresiahol svoju pedagogickú pôsobnosť a právomoc.
Psychiater Raul Silva upozorňuje, že príčinou agresie vo väčšine prípadov sú spoločenské stresory, ktoré vyvolávajú prirodzené pocity ako frustráciu či hnev. Ak však agresia aj po opatreniach a zmene návykov rodiča u dieťaťa pretrváva, je namieste vyhľadať odbornú pomoc; odborník musí dieťa vyšetriť a vylúčiť poruchy nálady, traumy, psychotické choroby ako schizofrénia, či zranenia frontálneho mozgového laloku alebo autizmus a ADHD.
Psychiatrička Neha Salankar sa zhoduje so Silvom a dodáva, že agresiu pozoruje u detí s narušenou rodinnou dynamikou, ktorých rodičia majú sami problém zvládať frustráciu a hnev. V domácnostiach agresívnych detí sú prítomné hádky, verbálna agresia (nadávky, častovanie partnera nepeknými prirovnaniami a pod.), čo odpozorujú a osvoja si ako spôsob riešenia situácie. Nenaučili sa, ako inak reagovať, preto modelujú správanie rodičov.
Okrem modelovania spôsobov agresívnej domácnosti si osvojujú aj nesprávny spôsob socializácie - takéto dieťa nevie, ako inak sa má skamarátiť než prostredníctvom agresívneho správania (sotí, rozhádže hračky kamarátovi na piesku a pod.), pretože rodič vo vzťahu k nemu modeloval podobný spôsob nadväzovania puta.
Dieťa medzi agresívnymi rodičmi prichádza o bezpečie a istotu, čo je obrovský stresor, ktorý narúša jeho emocionálny vvoj. Ak je tento vývoj narušený, dieťa ovládajú emócie, nevie ich spracovať, narábať s nimi, ani ich používať pozitívnym spôsobom, ktorý by umožňoval využiť ich v jeho prospech.
Ako reagovať na agresívne správanie dieťaťa v materskej škole?
Akonáhle sa dieťa začne pohybovať, rozširuje svoj okruh skúmania a začne samo prestupovať zákazy dospelých, ktorí mu stále častejšie bránia tým, že obmedzujú jeho aktívny priestor. Predškolské dieťa sa dokáže premiestňovať, uchopovať veci a tiež porušovať dané pravidlá. Chce sa presadzovať, identifikovať, začína s dospelými bojovať a dospelí sú stále viac zmätení jeho agresivitou.
Stret hodnôt - niekedy je rebríček hodnôt rodičov a školy rozdielny a dieťa sa tak dostáva do konfliktnej situácie.
Dôležité je naučiť dieťa sa upokojiť (upriamiť jeho pozornosť na iné aktivity, z ktorých má radosť) a porozprávať sa s ním o jeho hneve, čo ho rozčúlilo (deti, ktoré sa so svojimi rodičmi dokážu dobre porozprávať, sa v budúcnosti zveria im ako priateľom). Deti, ktoré nevedia ovládať svoj hnev, majú väčšiu náklonnosť k bitkám. Treba dieťaťu povoliť ventilovať negatívne pocity, bez podpory násilného, neúctivého a manipulujúceho správania.
Techniky na zvládanie agresie dieťaťa
Naschvál vravím my, pretože kľúčom k porozumeniu detskej agresivity je porozumenie našim emóciám a spôsobu, ako ich spracovávame. A ako reagujete vy? Hoci sa s určitou mierou agresivity rodíme, spôsoby jej vyjadrenia sa učíme od blízkeho okolia, najmä od rodičov. Deti sa učia od okolia ako dosiahnuť svoje ciele a potreby. Ak rodič používa verbálnu či fyzickú agresiu s cieľom presadiť si svoje (donútiť dieťa poslúchať), dieťa sa učí použiť rovnaký spôsob správania. Pozoruje, ako sa rodičia správajú a zvládajú náročné i bežné situácie dňa, prostredníctvom čoho sa učí žiť vo svete a spoločnosti. Svet je pre neho neznáma, preto sa učí doň zapadnúť nápodobou tých, ktorí sú mu najbližší.
Nie je dôležité, čo dieťaťu hovoríme, ale ako sa správame. A teraz sa pozrite na situácie, ktoré ste si zapísali a odpovedzte si na otázku, kde sa hnev vzal, prečo ste ho cítili? Psychiatrička Neha Salankar vysvetľuje, že je to spôsob, akým dávame najavo hnev a nesúhlas v súvislosti s istou osobou, či frustráciu, ak nie sú naše potreby a priania splnené. Pravdou je, že vyjadriť hnev konštruktívnym a adekvátnym spôsobom vie len pramálo z nás. Hádame sa, osočujeme, ubližujeme slovami a často i fyzickým trestom.
I keď dieťaťu vysvetľujeme, aké správanie je prípustné, slová sa minú účinku, ak ho nevidí u nás. Uveďme si príklad: vidíte dieťa na ihrisku, ako sa hrá na preliezkach. Je na rade, ale predbehne ho ďalšie dieťa. Vaše dieťa preto začne kričať a sotí ho. Vy pribehnete, schmatnete svoje dieťa za ruku, silou ho odtiahnete preč, a kričiac, že sa ostatní nebijú, mu dáte na zadok. Uvedomujete si tú absurditu? Príkazy, tresty ani zákazy preto nie sú riešením detskej agresivity. Dieťa vníma, že máte nad ním moc, preto jediné, čo si z tohto „výchovného” momentu vezme je, že ciele sa dosahujú silou a agresiou, najmä v prípade slabších.
Za agresívnym správaním stojí potlačený pocit hnevu, frustrácie či smútku z činov istej osoby alebo faktu, že situácia sa nevyvíja podľa našich predstáv. U detí je to rovnaké. Namiesto tlmenia ich pocitov, trestania a vyvolávania hanby ich učme, aby vyjadrili slovne čo cítia, pomenovali to a pochopili, čo sa v nich práve deje.
Agresivita nie je náš nepriateľ. Naučme sa na ňu dívať ako na spojenca, ktorému ak držíme opraty, dokáže nám v živote veľmi pomáhať. Súvisí so súťaživosťou detí, motivuje dosahovať ciele a tiež nahlas sa ozvať, ak sú v situácii, ktorá im ubližuje. Je to sila, ktorá dáva deťom odvahu nenechať si od druhých skákať po hlave a dovoľovať si voči sebe správanie, ktoré im nie je príjemné.
Úlohou rodiča je naučiť dieťa, aby agresiu presmerovalo k pozitívnejším veciam, teda dosiahnutiu cieľov, záľubám, športu, umeleckej činnosti či asertivite.
Techniky, ktorými dieťa (a vy) zvládne pocity, ukryté za agresiou
- Malé deti vyjadrujú agresiu bitím rodiča, revom či hryzením
V každom prípade by ste mali zareagovať odmietavo. Nebiť dieťa, ale naopak ustúpiť či odísť, čím mu jasne dáte najavo, že toto správanie ho k žiadanému výsledku neprivedie. - Buďte konzistentní
Ak na to isté raz zareagujete smiechom, potom krikom a potom pľacnutím po zadku, dieťa bude zmätené, pretože nedávate jasnú správu o tom, že chovanie je neadekvátne. - Zistite, čo agresívne správanie dieťaťa spôsobuje
Čo sa stane predtým, než má dieťa svoju agresívnu epizódu? Čo tomu predchádza? Je to nekomfort z hladu, frustrácia, že ste boli v obchode a zasa mu nekúpili sladkosť? Vnímajte situáciu, pokojne si veďte aj denník a zistite, čo všetko s agresívnym správaním súvisí. Následne tomu môžete predísť. Pripravte dieťa na to, že idete do obchodu, ukážte mu zoznam vecí, ktoré potrebujete kúpiť a vysvetlite, že nič iné nekúpite. - Vnímajte aj u seba, čo vo vás samých vyvoláva agresívne správanie
Je to strach, hnev, beznádej či frustrácia z nenaplnených potrieb ako pozornosť a uznanie? Snažte sa pochopiť samú seba. Dieťa potrebuje to isté, a ak nemá dostatočnú pozornosť, zaisťuje si ju tým jediným správaním, ktorým si ju získa - agresivitou. To, že je pozornosť v tomto prípade negatívna, je pre dieťa nepodstatné. - Pýtajte sa a načúvajte
Ako u seba, tak aj u dieťaťa sa snažte pochopiť jeho pohnútky a prežívanie, ktoré ho k danému správaniu vedú. Často sú za tým rovnaké pocity ako u nás dospelých, preto o nich s dieťaťom hovorte. - Motivujte k používaniu slov, nie pästičiek
Nakreslite si všetky pocity a zhovárajte sa, ako sa prejavujú. Takto sa dieťa naučí rozumieť tomu, čo prežíva, pomenovať dané pocity, čo mu dáva nad nimi moc. Tým, že sa v sebe vyzná a rozumie, aká emócia práve „nabehla”, sa stáva jej pánom, čo umožňuje naučiť sa ju vyjadriť spôsobom, ktorý neubližuje okoliu ani jemu samému. - Kľúčom je, aby dieťa pochopilo, že to, čo prežíva, prežíva každá osoba na svete.
Je nutné, aby ste i vy otvorene hovorili o svojom prežívaní. Dieťa sa upokojí, nebude sa za svoje pocity hanbiť, bude sa cítiť normálne. Vyvolávanie pocitov hanby a viny dieťa nič nenaučíme, práve naopak. - Dbajte na konzistenciu
Možno klišé, ale účinné. Dieťa potrebuje bezpečie a istotu, čo mu zaručujú rituály a harmonogram. Mnoho podnetov, rýchle zmeny a nekonzistentnosť rodiča v ňom vyvoláva strach a frustráciu. Vždy dodržiavajte harmonogram, a pripravujte dieťa vopred na zmeny, ktoré majú nastať. Predídete tým mnohým hysterickým výlevom. - Všímajte si, ak dieťa zvládne situáciu adekvátne
Karen DeBord, špecialistka na detský vývoj hovorí, že najlepšie je dať dieťaťu pozornosť, ak sa správa vhodne, čo my rodičia obvykle ignorujeme. Navrhuje, aby sme ocenili správanie dieťaťa slovami ako: „Bolo zrejmé, že si bol nahnevaný, a aj napriek tomu si svoj hnev skvelo dokázal kontrolovať.” - Vytvorte kútik, v ktorom si dieťa pôjde od hnevu odpočinúť
Predtým, než zareaguje, miesto toho aby vybuchlo, nech ide na miesto, kde môže robiť aktivity, ktoré ho upokojujú. Vytvorte miesto, kde bude deka, jeho obľúbená hračka, papiere a ceruzky, knihy a pod. Dieťa sa týmto naučí upokojiť samo seba prostredníctvom aktivít a záľub. - Rekapitulujte správanie/situáciu pred spaním
Veľmi účinná technika je pozhovárať sa s dieťaťom (bez súdenia, vyvolávania pocitu viny), aby reflektovalo situáciu, v ktorej sa nezachovalo práve najlepšie. Pýtajte sa - Ako by sa to dalo zvládnuť lepšie? Čo sme dnes mohli urobiť inak/lepšie? Dieťa to naučí premýšľať nad svojim správaním, zlepšovať sa a priznať si svoje chyby bez pocitu viny a zbytočného kritického hlasu. - Prehrávajte a napravujte problematické situácie s pomocou bábik
Táto technika je skvelá, pretože učí deti hneď dve veci. Tou prvou je pozrieť sa z nadhľadu na svoje správanie a zhodnotiť ho. Tá druhá je aktívne napravovať svoje správanie tak, aby prospelo im aj okoliu. Skvelý spôsob, ako sa deti samé môžu zamýšľať nad tým, ako ich správanie ovplyvňuje okolie a skúmať, ktoré je naopak prijateľné. Ako to funguje? Jednoducho prehrávate pomocou bábik (autíčok, čohokoľvek) reálnu situáciu (napríklad ak mu niekto vytrhne hračku na pieskovisku) a učíte sa reagovať vhodne. - Dýchame zhlboka
Dych je veľmi nedocenená technika, ktorá ale dokáže zázraky. Dych je všetko, čo dokazuje hromada štúdií, pracuje s ňou napríklad jóga. Učte preto deti predtým, než zareagujú, hlboko dýchať. Nech si predstavia narodeninovú tortu so sviečkami, ktoré majú pomaličky sfúknuť, alebo horúce kakao, ktoré musia pofúkať, aby vychladlo. U starších detí sa odporúča technika 1-3-10. 1=zastavia sa, 3=hlboké nádychy a výdychy, 10= narátajú do desať. - Čítajte knihy a príbehy
Čítajte knihy a príbehy, ktoré hovoria o dôležitosti pocitov, a o tom, ako sa v bežných situáciách vhodne správať. Knihy sú studnicou múdrosti, prizvite si ich na pomoc. - Používajte imagináciu
V situácii, ktorá nám spôsobuje stres, si predstavíme miesto alebo scénu, ktorá nám pomôže zrelaxovať sa. Môže to byť pláž, šum mora, náš kútik doma, kde máme deku, kreslo a knihu. U dieťaťa to môže byť izbička, gauč, kde vám sedí v náručí, alebo trampolína. Podstata je použiť silu príjemnej predstavy, ktorú si prenesieme do prítomnosti, aby nám pomohla zvládnuť náročnosť situácie. - Skúste poprosiť deti, nech agresiu nakreslia
Rozprávajte sa o nej, pomenujte ju. Týmto činom sa deti prestanú emócie báť, a budú od nej odosobnené - to znamená, že ak pochybia a zachovajú sa agresívne, nebudú sa cítiť nehodnotné, menejcenné, nebudú bojovať s hanbou a sebakritiou, ale naopak pozrú sa na agresiu z nadhľadu, čo im pomôže efektívnejšie nájsť lepší spôsob správania. - Svalová relaxácia
Všimli ste si, že ak prežívate hnev či frustráciu, zatínate svaly, čeľusť, päste? Stres, hnev a obdobné pocity sa nám ukladajú vo svaloch, najmä tie nespracované a nevyjadrené. Učte seba aj deti zatínať a povoliť päste, čeľusť prípadne akékoľvek iné svaly. Týmto aktívne vnímate, čo vo vašom tele hnev spôsobuje, a aj ho aktívne z neho dostávate. Táto technika patrí medzi základné relaxačné techniky. Pridajte pravidelné dýchanie.
Agresia je prirodzená, pomáhala nám prežiť, loviť, chrániť svoju rodinu a komunitu. Pomáha nám byť asertívnymi, nenechať si skákať po hlave, vychádzať z komfortnej zóny, dosahovať ciele a skúšať nové veci. Prestaňme jej preto dávať len negatívne prívlastky - ak sa ju naučíme držať na oprátkach, staneme sa jej pánom a bude nám slúžiť. Ak pochopíme, čo za ňou stojí a čo vyjadruje, dokážeme sa zastaviť a vedome správanie zmeniť.
Šport ako ventilácia energie
Šport je vhodný na vybitie energie. Ako problematické obdobie sa u detí označuje obdobie vzdoru alebo obdobie negativizmu, ktoré začína okolo 3. roku života dieťaťa. V tomto období je typická odpoveď nie a všetko. Vzdorovitosť dieťaťa nie je závislá na len nesprávnej výchove a nie je ani patologická. Patrí zákonite k vývinu dieťaťa, ktoré usiluje o svoju autonómiu, ale naráža na prekážky dané jeho nevyspelosťou a hranicami, ktoré mu musia dávať ostatní ľudia. Ide vlastne o protiklad vôle dieťaťa a vôle ostatných ľudí.
Dôležitý je pokojný, chápavý a tolerantný, ale dôsledný výchovný prístup. Ukázať svoje hranice - rozumný zákaz - rázne opakovanie nie. Pretože rozumové dôvody sú pre malé dieťa ešte nepochopiteľné a pretože príliš časté disciplinárne konflikty narúšajú vzťah dieťaťa k dospelým, je lepšie siahnúť i iným výchovným praktikám - napr. odviesť pozornosť dieťaťa inam, zaujať ho niečím zaujímavým, vyžiadať si jeho pomoc pri niečom, zdôrazniť jeho dobré vlastnosti.
V tomto veku - ešte viac ako inokedy - je dôležité, aby výchovné pôsobenie zúčastnených osôb bolo jednotné. Presne určiť hranice skôr ako budeme vyžadovať ich dodržiavanie - dieťa by malo vedieť, čo je prijateľné a čo neprijateľné, skôr ako bude za plnenie týchto pravidiel zodpovedné. Včasným vymedzením podmienok predídeme u dieťaťa pocitu nespravodlivosti, ktorý má, keď je potrestané. Pokiaľ ste tieto vymedzenia nedefinovali - nemôžete ich vynucovať.
Ak dieťa neposlúchne príkaz a začne viesť s dospelým boj, je potrebné, aby dospelý rozhodne a bezpodmienečne zvíťazil. Nič nie je pre rodičovskú autoritu ničivejšie, ako keď sa dospelý behom konfliktu s dieťaťom rozčúli do nepríčetnosti. Pokiaľ to dospelý vzdá alebo začne kričať či inak prejavovať svoje rozčúlenie, dieťa na neho začne pozerať inými očami.
Rozlišovanie úmyselnej neposlušnosti a detskej nezodpovednosti
Je dôležité rozlišovať úmyselnú neposlušnosť (zámerný čin neposlušnosti, keď dieťa vie, že robí zle) a detskú nezodpovednosť. Dieťa by nemalo dostávať trest za správanie, ktoré nie je úmyselne neposlušné. Napríklad ak niečo zabudne urobiť, urobí chybu - to je pre deti typické. Tu treba dieťaťu vysvetliť, ako sa má správne zachovať. Ak nebude kladne reagovať na naše trpezlivé vysvetľované príkazy, potom je treba dať jasné opatrenia. V každom prípade sa detská nezodpovednosť líši od úmyselnej neposlušnosti a je potrebné na ňu reagovať s oveľa väčšou trpezlivosťou.
Po konfrontácii dieťa uistite o svojej láske a vysvetlite mu svoj postoj - po ukončení konfliktu, pri ktorom dospelí demonštrujú svoje právo na vedenie dieťaťa, túži dieťa po láske a upokojení. Povedzte mu, že ho máte radi a znovu mu vysvetlite, prečo ste ho potrestali a ako sa má nabudúce týmto problémom vyhnúť.
Nepožadujte od detí nemožné - je veľmi dôležité, aby sme si boli určite istí, že dieťa je schopné urobiť to, čo po ňom žiadame. Nehnevajte sa naňho, ak sa v prvom roku ešte nenaučilo chodiť na nočník alebo preto, že mu to ide v škole ťažko, pokiaľ nie je príliš nadané. Nerozumné požiadavky stavajú dieťa pred neriešiteľný problém: nevie, ako sa z toho dostať.
6 tipov, ako pomôcť deťom ovládať ich emócie | Tipy pre zdravý životný štýl na UCLA
Vhodný telesný trest vo vhodnom čase v rukách milujúcich rodičov v určitom veku dieťaťa môže byť účinným výchovným nástrojom (správny výprask je výrazom lásky, zatiaľ čo týranie je výrazom nepriateľstva); výprask by sa mal použiť ako reakcia na úmyselnú neposlušnosť - oveľa účinnejšie je realizovať ho hneď na začiatku konfliktu, pokiaľ sa ešte dospelý ovláda, než po pol hodine rozčuľovania a dohadovania.
Zvládať hnev dieťaťa a tvarovať jeho vôľu je dôležité od raného detstva - pretože aj keď je to ťažké dokázať, je veľmi pravdepodobné, že vzdorovité dieťa sa nachádza vo vysoko rizikovej kategórii pre neskoršie asociálne správanie - toto sa nemusí stať, pretože zložitosť ľudskej osobnosti znemožňuje predpovedať jej vývin presne.
Pri výchove detí je dôležité mať na pamäti - že naším cieľom je formovať detskú vôľu, ale nezlomiť pri tom detskú dušu. Detská vôľa je veľmi silná - má železnú vôľu. Je jednou z mála zložiek intelektu, ktorá sa plnou silou prejaví hneď po narodení. Na druhej strane detská psychika je veľmi zraniteľná. Je to jemná kvetinka, ktorú môžeme ľahko zlomiť. Ide o sebaúctu a vedomie vlastnej hodnoty, ktorú dieťa má. Je to veľmi citlivá vlastnosť ľudskej povahy a je zraniteľná - výsmechom, neúspechom a odmietnutím. Ako teda formovať vôľu dieťaťa - určíme rozumné hranice, s láskou vymáhame ich dodržiavanie, pričom sa vyhýbame všetkému, čo by mohlo dieťaťu naznačovať, že je nechcené, zbytočné, hlúpe...
Pre rozvoj duševného zdravia dieťaťa sú najkritickejšie roky na začiatku puberty (11. a 12.). Aby sme dieťa priviedli k tomu, čo má urobiť alebo mu naopak zabrnili, čo by urobiť nemalo, musíme sa vždy vyjadrovať jasne a nedohadovať sa s dieťaťom.
Najbežnejšou chybou pri výchove detí je, ak sa pri zvládaní detí rozhneváme a rozkričíme - teda ak sa ako dospelí spoliehame na to, že si spoluprácu detí zabezpečíme emocionálnou reakciou; disciplinárny prostriedok (objektívny a rozumný) má vplyv na správanie, hnev vôbec. Samozrejme pri určitých príležitostiach, kedy deti začnú dospelých urážať, je rozhorčenie, teda jeho prejavenie v poriadku, pretože ináč by ich správanie vyznelo falošne.
Je dôležité si uvedomiť, že nepotrebujete sa rozčuľovať, aby ste zvládli dieťa, ale potrebujete z času na čas konať. Platí, že čím skôr začnete konať a svoju neposlušnú ratolesť potrestáte, tým menší trest môžete použiť.
Dobrý deň, moja dcéra začala cca pred 2 týždňami ako 2 a pol ročná navštevovať MŠ. Všetko je v podstate v pohode až na to, že začala biť a správať sa agresívne voči kamarátom „z dvora“, aj voči cudzím deťom, ktoré sa jej „pripletú“ do cesty. Je schopná bleskovo do niekoho sotiť, až spadne na zem, alebo udrieť dievčatko v kočiari, ktoré nechce, aby ho tlačila, a podobne. Určite všetky jej výpady majú svoju príčinu, len nechápem, prečo rieši situáciu silou, veď ani ja, ani nikto z rodiny ju neudrel, maximálne sme na ňu s manželom pokričali, aj to až keď sme už boli riadne vytočení. Hovorila som si totiž, že ak sa k dieťaťu nebudeme správať agresívne, ani ono také nebude, ale nejako to takto nefunguje. A ktovie, ako je to v škôlke, mám šancu dozvedieť sa, či a koľko je v MŠ agresivity?
Naša skúsenosť bola taká, že učiteľky to neriešili. Domov chodila doškriabaná, dohryzená, stále sa mi sťažovala ako jej jedno dieťa robí zle, raz mala až hrču na hlave od úderu hračkou. Samozrejme som sa slušne pýtala na to učiteliek, a len som počúvala: "to dieťa je v adaptačnom procese" a zdvíhali ramenami. Pýtala som sa taktiež, či náhodou moja nezačína tie konflikty, odpoveď bola, že nerobí nič zlé. Aj tak bola otĺkaná stále. Každý týždeň bolo niečo, tak som to s učiteľkami vždy riešila až nakoniec zrazu jedného dňa: "no viete, ale už aj vaša dnes robila zle, niekoho uderila". Asi sa začala brániť, alebo nadobudla pocit, že sa to môže, keď ju tam celé týždne niekto otĺka a učiteľky to dostatočne neriešia. Malá sa mi zo stresu začala v noci pomočovať, tak som ju zo škôlky zobrala. Teraz v septembri nastúpila opäť a už sa mi začala sťažovať, že ju tam niekto sáče. Súhlasím s tým, čo sa píše vyššie. Ak sa dieťa v predškolskom veku správa problémovo, vysiela tak dospelým signál, že žiada o pomoc.
Ako mu pomôcť? Nielen rodičia, ale často aj učiteľky v materskej škole vidia, že niektoré deti majú problémy so správaním. Najspoľahlivejší spôsob posudzovania správania dieťaťa spočíva v jeho každodennom pozorovaní. Úžasné je, keď dospelí dokážu odhaliť, čo u detí spôsobuje tieto prejavy. Tieto zistenia sa dajú urobiť aj prostredníctvom hier alebo rôznych iných aktivít. Hra, ktorá predstavuje pre dieťa zábavu, môže minimalizovať prejavy agresivity. Hra nevytvára nároky na výkon ani tlak na úspešnosť, naopak deťom umožňuje získavať skúsenosti na základe dôsledkov svojho správania. Platí to predovšetkým pre sociálne, interakčné či pohybové hry, pri ktorých je možné pomocou pravidiel zmeniť agresívne správanie, strategicky ho presmerovať a použiť pre neagresívne úmysly. Deti by mali získať skúsenosť, že hnev a agresivita sú afekty, ktoré nie sú cudzie žiadnemu človeku. Môžu však byť kontrolované a konštruktívne zvládnuté až vtedy, keď nemusia byť potláčané. Takže rôzne cvičenia a hry môžu otvoriť nové možnosti pre vyjadrovanie afektov a ich zvládanie. Okrem rôznych hier môže deťom pomôcť napríklad aj tzv. Nácvik sebakontroly - korytnačia stratégia.
Korytnačia stratégia bola vytvorená na Štátnej univerzite v New Yorku. Autormi sú Marlene Schneider a Arthur Robin. Táto technika uprednostňuje sebakontrolu pred vonkajšou kontrolou. Hoci je pri jej osvojovaní využívaný vonkajší systém posilňovania požadovaného správania, deti sa učia, ako môžu získať kontrolu nad svojím správaním. Jej pôsobenie a účinky sú dlhodobé. Podporuje spoločensky prijateľné správanie. Dieťa sa učí byť zodpovedné za svoje správanie. Dieťa dokáže vyjadriť a naplniť svoje potreby prijateľným spôsobom. Korytnačia stratégia používa analógiu s korytnačkou, pretože korytnačka sa v prípade ohrozenia schováva do svojho panciera, teda stočí sa do klbka, zalezie pod stôl a podobne. Podľa tohto príkladu sa deti učia stiahnuť do svojho imaginárneho panciera, ak sa cítia ohrozené silnými pocitmi, vonkajšími udalosťami alebo inými problémami, ktoré ich provokujú k útoku či k odplate. Je dobré, keď sa deti v krízových situáciách naučia využívať korytnačiu stratégiu skrížením rúk a pasívnym výrazom tváre. Pri takejto reakcii je pre deti ťažké prejavovať sa agresívne alebo impulzívne. Korytnačia stratégia nie je konečným riešením problému dieťaťa. Mala by byť používaná ako cesta k zastaveniu a upokojeniu v problémovej situácii. Podporuje taký postoj, vďaka ktorému si dieťa ešte predtým, než začne konať, môže uvedomiť svoje pocity, posúdiť ich a vyhodnotiť možnosti správania.
Dôležitý je tiež spôsob, akým učiteľ dieťa chváli za jeho správanie. Používajte jasne formulovanú pochvalu, to znamená, že dieťa pochváľte a povedzte mu, čo urobilo dobre. Napríklad: „To je skvelé! Keď si mal problém, urobil si korytnačku.“ Pokojnejšie deti majú menej príležitostí na využitie korytnačej stratégie, preto aspoň dvakrát denne, napríklad dopoludnia a na záver dňa, pochváľte aj deti s dobrou sebakontrolov. Nezabudnite počas prvého týždňa, kedy začnete s technikou pracovať, podnietiť v triede čo najviac situácií pre upevnenie správnej reakcie. Ako budete deti odmeňovať, záleží od vašej fantázie. Môžete použiť nálepky, hviezdičky, cukríky, voľný čas na hranie, dlhšiu prestávku a podobne. Keď sa dieťa s korytnačou stratégiou stotožní a začne ju automaticky používať, môžete prejsť k využitiu skrátenej formy tejto techniky, ktorá spočíva v tom, že si dieťa dá ruky krížom cez seba ako znak korytnačky.
Kedy korytnačiu stratégiu použiť?
- Vhodné použitie korytnačej stratégie je napríklad reakcia dieťaťa, ktoré bolo obeťou cieleného útoku iného dieťaťa.
- Keď sa deti dohodnú a využívajú korytnačiu stratégiu cielene preto, aby dostali pochvalu. Keď dieťa zámerne vyvolá konflikt a potom urobí „korytnačku". Keď dieťa urobí „korytnačku" len preto, aby upútalo pozornosť učiteľky.
- Niekedy dieťa spontánne urobí „korytnačku" bez zjavnej príčiny. Potom je ťažké posúdiť, či je to zámerná reakcia na nejaký impulz alebo je to len pokus upútať pozornosť učiteľky. V takom prípade sa môžete dieťaťa opýtať, prečo „korytnačku" robí. Dieťa možno reaguje na nejaký nepríjemný vnútorný stav alebo stráca kontrolu z dôvodu frustrácie.
Porucha správania je psychiatrická diagnóza. Ide o opakované a pretrvávajúce, asociálne, agresívne alebo vyzývavé konanie, ktoré môže vážne narušiť sociálne spolunažívanie. Má ráz trvalého správania (aspoň šesť mesiacov) a znamená v bežnom živote rôzne obmedzenia, zvláštne výchovné opatrenia, prípadne aj liečbu. Poruchy správania na báze hyperaktivity a porúch pozornosti sa označujú tiež ako špecifické vývinové poruchy správania. U dieťaťa v predškolskom období sa môžu objavovať len disociálne poruchy, pretože k iným nie je emocionálne, sociálne a ani kognitívne zrelé. Problémové správanie detí býva výsledkom mnohých faktorov. Zväčša ide o sociálne, ekonomické, kultúrne a osobnostné faktory.
