Láska je základná sila, ktorá formuje život ľudí pozitívnym smerom. Deti potrebujú lásku, aby z nich vyrástli plnohodnotné osobnosti. Materinská láska v detstve pomáha vyrovnať sa so stresom, úzkosťou a napätím v dospelosti. Objatia, pohladenia a bozky upevňujú vzájomný vzťah a emocionálnu odolnosť dieťaťa.
Rané detstvo má veľký význam na ďalší vývin človeka, preto je dôležité uspokojiť všetky potreby dieťaťa už od narodenia. Významnú úlohu zohráva aj stálosť prostredia a osoby, ktorá sa o dieťa primárne stará. Vzťah medzi matkou a dieťaťom môže mať dvojaký vplyv na jeho vývin. Dieťa, ktorému je poskytovaný dostatok rodičovskej lásky a starostlivosti, má väčšiu šancu žiť zdravým, šťastným a produktívnym životom.
Teória vzťahovej väzby
John Bowlby realizoval klinické pozorovania detí s cieľom odhaliť psychologické dôsledky straty lásky v ranom detstve. Na základe svojich zistení koncipoval teóriu vzťahovej väzby, ktorá predpokladá, že dieťa má pudovú tendenciu naviazať sa na matku alebo materskú osobu. Každé dieťa je už od narodenia geneticky vybavené, aby hľadalo osobu, ktorá mu môže zabezpečiť ochranu a bezpečie. Jedná sa o potrebu, ktorá bola evolučne vytvorená.
Dieťa vykazuje určité správanie v prítomnosti aj v neprítomnosti matky alebo inej osoby, ktorá sa o dieťa primárne stará. Väzbové správanie sa vyvíja v prvom roku života dieťaťa, kedy deti už majú schopnosť rozoznať matku od iných osôb. Po treťom roku sa deti dokážu cítiť bezpečne aj s inými vzťahovými osobami. Väzobné správanie však nikdy nevymizne úplne.
Potrebu väzby nemusí uspokojovať len biologický rodič. Dieťa sa môže orientovať aj na inú osobu, ktorá mu dokáže poskytnúť ochranu, ako napríklad adoptívny rodič alebo vychovávateľ v detskom domove. Dieťa si vyberie za blízkeho človeka osobu, ktorá na jeho prejavy reaguje najcitlivejšie. Bowlbyho teóriu empiricky overovala Mary Ainsworth, ktorá skúmala determinanty vzťahovej väzby v neklinických podmienkach.
Vplyv nemilujúcich matiek na deti
Malé deti sú závislé väčšinou od svojich matiek, týka sa to hlavne ich bezpečnosti, výživy a celkovej spokojnosti. Potreba matkinej lásky je prvoradá a základná, a preto je obava z účinkov nemilujúcich matiek na deti opodstatnená. Ak potreby dieťaťa nie sú naplnené, môžu v dospelosti viesť k rôznym problémom a tiež neúspešným vzťahom. Nemilujúca matka je tá, ktorá nemôže alebo sa rozhodne neponúknuť svoju náklonnosť svojim deťom, kým ešte vyrastú.
Nemilujúce matky sú emocionálne vzdialené, hyperkritické, chladné a rezervované voči svojim deťom. Takéto matky môžu zanedbávať blaho svojich detí a nevedia uspokojiť základné potreby dojčiat.
Prejavy emocionálne nedostupnej matky
Nedostatočná starostlivosť o dieťa sa neprejavuje len zanedbávaním v oblasti fyzických a rôznych praktických potrieb. Môže sa prejavovať aj emocionálnou nedostupnosťou, ktorá u dieťaťa vyvoláva hlavne pocity odlúčenosti, úzkosti a osamelosti. Emocionálna nedostupnosť spôsobuje problémy hlavne v oblasti sociálnych zručností, zvládania emócií a celkove v oblasti celkového psychického rozvoja. Syndróm chladnej matky, hoci nie je medicínsky uznávanou poruchou, vníma matku ako tú osobu, ktorá nikdy nie je plne prítomná pre svoje deti.
Bežné, ale často prehliadané prejavy nemilujúcich matiek:
- Dieťa cíti, akoby všetko robilo zle.
- Dieťa sa necíti bezpečne, ak chce vyjadriť svoje pocity pred matkou.
- Dieťa nedostáva dostatok objatí a fyzických dotykov. A ak ich aj má, sú chladné.
- Keďže sa dieťa nemôže obrátiť na svoju matku so žiadosťou o útechu alebo duševnú podporu, v strese sa u neho rozvíjajú nezdravé mechanizmy zvládania náročných situácií.
- Často sa cíti osamotené, akoby nikam nepatrilo.
Účinky nemilujúcich matiek na deti
- Nenávisť k sebe samému: Deti si osvojujú nenávisť a zlé zaobchádzanie, pretože sú príliš malé na to, aby pochopili, prečo s nimi ich primárny opatrovateľ zaobchádza neprimeraným spôsobom.
- Nedostatok sebadôvery: Matky reagujú často neadekvátnym spôsobom, keď dieťa niečo navrhne alebo vyjadrí nejakú emóciu. Odmietajú alebo zľahčujú úspechy dieťaťa, niekedy sa mu môžu dokonca posmievať.
- Problémy s dôverou k iným ľuďom: Dieťa začne mať problémy s dôverou, pretože jeho matka nie je vnímaná ako neotrasiteľný zdroj ochrany a starostlivosti.
- Precitlivenosť na kritiku: V dospelosti bude veľmi citlivo reagovať na akúkoľvek kritiku, pretože vyrastalo s hyperkritickou matkou.
- Emocionálna nestabilita: Je náročné spracovať emocionálne spúšťače stresu a efektívne zvládať svoje pocity. Majú tendenciu podráždene reagovať alebo sa urážať.
- Problémy s nastavením hraníc: V dospelosti sa im nedarí nastaviť zdravé hranice vo vzťahoch, pretože v detstve nedostávali pozornosť, ktorá by im mala byť bezpodmienečne venovaná.
- Hľadanie problémových vzťahov: Často hľadajú partnerov, ktorí im „pomáhajú“ napodobniť tie vzorce správania, pred ktorými sa snažili utiecť celý život.
Vplyv raného detstva a vzťahovej väzby
Výchova začína už počas tehotenstva. Svetová zdravotnícka organizácia vydala dokument, v ktorom zdôrazňuje, že prvých 1000 dní života dieťaťa - rané detstvo a dokonca aj prenatálne obdobie - je najdôležitejších pre základ zdravia a je kľúčových pre to, ako bude človek neskôr vnímať vzťahy - či ich bude vnímať ako príjemné, ako niečo, čo je zdrojom potešenia, alebo či si nebude vedieť vzťahy vytvárať a udržať z dlhodobého hľadiska.
Vzory pre vytváranie vzťahov začínajú už pri vytváraní vzťahu s matkou - už počas tehotenstva a následne potom počas prvých mesiacov a rokov života. Pre dieťa je mimoriadne dôležité, aby sa vytvárala takzvaná vzťahová väzba, ktorá po pôrode pochádza z množstva faktorov ako napríklad z kontaktu koža na kožu po pôrode, z dojčenia, z toho, či je dieťa nosené a či spí spoločne s rodičmi. Pre vytvorenie vzťahovej väzby je kľúčový fyzický kontakt koža na kožu s matkou po pôrode, dojčenie, nosenie a spoločné spanie.
Fyzický kontakt medzi matkou a dieťatkom je určujúci pre to, ako dieťa vníma v dospelosti vzťahy, či ich vníma ako niečo, čomu dôveruje a ako niečo, čo si dokáže udržať. Fyzický kontakt, špeciálne ten, ktorý sa odohráva v kontakte koža na kožu, pôsobí aj na úrovni hormónov, napr. hormónu s názvom oxytocín a takisto receptorov, ktoré sa v mozgu dieťaťa vytvoria počas tehotenstva a bezprostredne po pôrode. Pôrod je obdobie, keď má človek jedinečnú možnosť vytvoriť si oxytocínové receptory - tieto sú dôležité, pretože neskôr aj keby človek mal v tele množstvo oxytocínu, ktorý je dôležitý pre vytváranie vzťahov, ak človek nemá dostatok receptorov, nevníma vzťahy ako niečo príjemné a má problém udržať si dlhodobé vzťahy.
Často sa hovorí, že deti z detských domovov to majú v dospelosti také ťažké preto, že im v detstve chýbali vzory rodičov. Tieto vzory im samozrejme chýbajú, ale zároveň im chýba fyzický kontakt s rodičmi. Malé dieťa strávi fyzickým kontaktom s matkou celé tehotenstvo a potom v ranom detstve je rozhodujúce, ako dlho je vo fyzickom kontakte s rodičom - ako často je v náručí. Ak si uvedomíme, že dojčenie má potenciál trvať roky, pochopíme, že počas tohto dlhého obdobia dieťa automaticky strávi celé mesiace dojčením a zároveň s tým intenzívnym fyzickým kontaktom s matkou a pri každom jednom dojčení zažíva znova vyplavovanie množstva oxytocínu a toto je mimoriadne dôležité pre vytváranie a posilňovanie vzťahovej väzby, pre posilňovanie pocitu, že potreby dieťaťa napĺňajú ľudia a nie veci. Aj preto je dojčenie také dôležité.
Sociálne zručnosti človeka sa odvíjajú z veľkej časti práve od toho, akú interakciu s matkou malo dieťa v detstve, a do veľkej miery na toto vplýva množstvo času, ktoré dieťa strávilo v kontakte s matkou pri dojčení, nosení, spoločnom spaní.
Citlivé obdobie pre začiatok vzťahovej výchovy
Keď sa bábätko narodí, čas tesne po pôrode je mimoriadne dôležitý, to, čo sa stane v prvých hodinách bezprostredne po pôrode. Tento čas je veľmi citlivý na to, akým spôsobom si matka bude budovať vzťah s dieťaťom. Často sa bábätko narodí a strávi prvé dve hodiny po pôrode mimo matky na novorodeneckom oddelení, namiesto toho, aby bolo nahé v kontakte koža na kožu na hrudi matky, aby malo možnosť využiť svoje schopnosti - to, čo je pre bábätko v tomto období také dôležité, je mať kontakt a cítiť čuchom vôňu matky. Pretože na rozdiel od matky, ktorá vie, že bábätko leží vedľa v postieľke na pôrodnej sále, bábätko vníma, že matka s ním je vtedy, keď má priamy kontakt koža na kožu a potrebuje cítiť matku čuchom.
Z hľadiska vzťahovej väzby - ak sa kontakt koža na kožu po pôrode uskutoční, matka sa môže spolu s bábätkom vzájomne spoznávať. A poznanie dieťaťa je najkľúčovejšie pre výchovu. Vo výchove sa často hovorí o rôznych stratégiách, napríklad: keď sa udeje takéto správanie dieťaťa, má nasledovať takáto reakcia rodiča. Existuje však aj iná výchova než výchova založená na stratégiách a návodoch zvonka. Funguje dokonalé poznanie dieťaťa. Tí rodičia, ktorí začnú vzťah s dieťaťom takýmto fyzickým spôsobom a potom pokračujú kontaktom v ďalších mesiacoch a rokoch dojčením, nosením, spoločným spaním, môžu mať cielené a individuálne reakcie vzhľadom na to, ako dieťa poznajú. Nebudú používať rôzne stratégie či zaručené recepty z kníh a internetu, ktoré mechanicky opakujú niečo, čo by teoreticky mohlo fungovať pri iných deťoch. Rodičia si tak budú vo výchove oveľa istejší. Oni sami budú najväčší experti vo výchove svojho dieťaťa.
Fyzický kontakt s matkou dokáže dieťaťu zmierniť bolesť, dokáže dieťa zahriať alebo naopak podľa potreby znížiť teplotu, zlepšiť imunitu - deti, ktoré zažijú „zlatú hodinku“ kontaktu koža na kožu s matkou, majú ešte v 6. mesiacoch lepšiu imunitu. Tento kontakt môže potom pokračovať dojčením a nosením, ktorým poznáva bábätko svet z bezpečia náručia rodičov. Bábätká takto spoznávajú svet bezpečným spôsobom, pretože sú s ľuďmi, ktorým dôverujú. Výchovným nástrojom je aj spoločné spanie, pretože rodičmi sme aj v noci, a ak rodičia spia spolu s dieťaťom, trávia s ním ešte čas navyše veľmi fyzickým spôsobom a tým pádom ho ešte lepšie poznajú.
Dojčenie a jeho význam
Aj keď matka nemôže dojčiť, mnohé z nich pociťujú celú škálu pocitov ako napríklad ľútosť, smútok, hnev, niekedy netušia, prečo sa to vlastne stalo. Niekedy by chceli poznať vysvetlenie, ale neveria, že by sa so svojimi skutočnými pocitmi mohli niekomu zveriť. V drvivej väčšine prípadov do tejto kategórie spadajú matky, ktoré veľmi dojčiť chceli, a na svojej ceste za dojčením narazili na toľko prekážok, že tieto problémy nedokázali riešiť, mali to veľmi ťažké a náročné, a preto sa s tým pochopiteľne veľmi ťažko vyrovnávajú.
To, čo by mohli okrem iného urobiť, je predísť podobnému scenáru pri ďalšom bábätku. Môže im pomôcť stretnúť sa s poradkyňou pri dojčení ešte pred tým, než budú mať napríklad druhé dieťatko, aby sa poradkyni mohli zveriť so svojimi pocitmi, aby mohli pochopiť, čo sa vlastne stalo, a prejsť stratégie, ako sa v budúcnosti vyhnúť, aby sa toto nezopakovalo. Pretože situácie, v ktorých ženy „nemôžu dojčiť“ sú v podstate veľmi predvídateľné, tieto situácie sú často riešiteľné. Je síce pravda, že to, s čím sa matky pri dojčení stretávajú, môže byť veľmi rozmanité, ale väčšinou ide o nasledovné situácie:
- Bábätko, ktoré sa neprisáva alebo odmieta dojčenie
- Bábätko, ktoré nevypije dosť mlieka, nepriberá alebo ktoré je dokrmované umelým mliekom
- Matka, ktorá má bolestivé bradavky alebo prsia
- Bábätko, ktoré veľmi plače
- Matka alebo bábätko sú choré
- Matka, ktorá potrebuje užívať lieky či podstúpiť diagnostiku alebo liečbu.
Je dobré vedieť, že poradkyňa pri dojčení vám dokáže v týchto situáciách poradiť a pomôcť tak, aby dojčenie mohlo pokračovať.
Vzťahová väzba a separačná úzkosť
Dôvodom plaču a prejavom separačnej úzkosti vám pomôžu porozumieť zákonitosti vzťahovej väzby. „Vzťahová väzba je trvalé a hlboké emocionálne puto medzi dvoma osobami. Vzťahová väzba, trvalé a hlboké emocionálne puto, sa u dieťaťa dá pozorovať už v ôsmom mesiaci. Tento vzťah k matke, ktorá je najčastejšie pre dieťa hlavnou osobou pre vzťahovú väzbu, má aj evolučný význam.
„Dieťa vás sleduje a udržuje si s vami blízkosť, aktívne pozoruje, kde sa nachádzate a keď sa vzdialite, nasleduje krik, plač alebo volanie. Už v prvých týždňoch pozorujeme, že dieťatko zaujíma ľudská tvár a uprednostňuje pozorovanie predmetov, ktoré sa hýbu. Psychologička vysvetľuje: „Ako matka svojmu dieťatku prirodzene poskytujete rôzne podnety. Napríklad pri dojčení je vaša tvár vo vzdialenosti 18 - 20 centimetrov od tváre bábätka, a presne na takúto vzdialenosť novorodeniatko najlepšie vidí. Keď držíte bábätko v náručí, umožňujete mu okrem fyzického kontaktu aj možnosť priamo skúmať vašu tvár. Reakcia dojčaťa zameraná na vás vedie k tomu, aby ste sa mu ešte viac prihovárali a venovali a tým mu zase vy pomáhate ďalej sa rozvíjať. Napríklad vtedy, keď dieťatko začne prejavovať záujem o váš hlas a vy vidíte, že na vás reaguje, začnete sa s ním rozprávať alebo mu spievať ešte viac.
Základným kritériom pre určenie vzťahovej väzby je to, či matka slúži pre dieťatko ako akýsi symbol bezpečného prístavu. Pozorovať to môžeme vtedy, keď sa dieťa po skúmaní okolia vracia k matke. „Všímajte si tiež, ako dieťatko reaguje pri odlúčení od matky, či protestuje a plače, prirodzene ju hľadá a ak to dokáže, či ju nasleduje. Dôležité je aj správanie dieťatka po matkinom návrate. Ak je dieťa nepokojné, keď ste preč, plače alebo reaguje krikom, znamená to, že si už s vami vzťahovú väzbu vytvorilo, a teda ochranu, bezpečie a pohodlie hľadá u vás. Vzťahové väzby k ďalším osobám si deti zvyčajne vytvoria v období od desať mesiacov do roka a pol, kedy sú už samostatnejšie. „Separačná úzkosť je ukazovateľ pokroku vo vývoji dieťatka. Znamená to, že u neho prišlo k porozumeniu a uvedomeniu si ako matku potrebuje. Keďže ešte nerozumie, že veci existujú aj mimo jeho prítomnosti, protestuje, keď matka odíde, pretože zrazu jeho bezpečná základňa zmizne.
Väzba na hračku alebo iný predmet
Väzba na hračku alebo podobný objekt nie je nič nezvyčajné a vytvorí sa preto, že ju dieťatko potrebuje. Pre prípad, že dieťa svoj obľúbený predmet stratí alebo len zapatroší, je praktické mať po ruke jeho kópiu, keďže jeho strata môže byť stresujúca nielen pre dieťa, ale aj pre celú rodinu. Väzba na predmet sa môže vyskytnúť aj v situácii, keď má dieťa k matke vytvorenú bezpečnú vzťahovú väzbu.
Keď dieťa plače pri odchode matky
V období vytvárania vzťahovej väzby je normálne, že bábätko pri matkinom odchode protestuje, má to tak byť. Neznamená to však, že sa mama nesmie od bábätka ani pohnúť. Pre dieťa je to citlivé obdobie, takže keď mama odchádza, napríklad k lekárovi, je dobré, keď dieťa zostáva s otcom alebo s babičkou, teda inou blízkou osobou, ktorá ho ľúbi. Odporúčam, aby sa mamina prišla krátko rozlúčiť a povedať bábätku, že sa vráti. Plaču sa netreba báť, je pri ňom otec alebo babka, ktorí ho utíšia a pomôžu mu zvládnuť stresovú situáciu.
V takom prípade je pre dieťa najlepšie, keď sa oň počas vašej neprítomnosti stará osoba, ku ktorej má druhú najsilnejšiu vzťahovú väzbu. Ak sa vzťahová väzba ešte nevytvorila, je pre dieťa najlepšie byť s inou blízkou osobou, ktorá dokáže adekvátne a láskavo reagovať na jeho podnety.
Ako pomôcť deťom vyrovnať sa s odlúčením | Dr. Lenne' Hunt
Potreba "Attachment village"
Vývojový psychológ Gordon Neufeld tvrdí, že malé dieťa nie je biologicky ani emocionálne nastavené na to, aby si vystačilo len s jedným pevným vzťahom. Dieťa potrebuje takzvanú „attachment village”, teda dedinu bezpečných vzťahov, ktoré sa neprekrývajú, ale dopĺňajú. V takomto prostredí si môže budovať dôveru vo viacerých dospelých, pričom každý z nich prináša do jeho sveta niečo iné… Pokoj, stimuláciu, vedenie, humor, stabilitu či istotu.
Tieto poznatky sú tiež v súlade s evolučnými a antropologickými výskumami, ktoré ukazujú, že v tradičných spoločnostiach deti vyrastali obklopené nielen rodičmi, ale aj starými rodičmi, súrodencami, tetami, ujami, susedmi a staršími deťmi. Významnú rolu teda nezohrávali len tí dospelí, ktorí boli biologickými rodičmi, ale aj všetci ostatní, ktorí sa podieľali na starostlivosti. Tento model bol vlastný aj našej kultúre. V slovenských vidieckych komunitách ešte donedávna žili rodiny v rámci niekoľkých generácií. Dieťa sa striedavo hrávalo s tetou, starou mamou, susedkinými deťmi. Získavalo tým rôznorodé skúsenosti, citové väzby a vzory správania.
Dnes je však bežné, že matka zostáva s dieťaťom sama celé mesiace či roky. Partner je v práci, starí rodičia bývajú ďaleko alebo ešte sami pracujú, susedia sú anonymní. Psychologička Lenka Šulová upozorňuje, že pre zdravý vývin je dôležité, aby dieťa trávilo dostatok času s rôznymi dospelými.
"Dostatočne dobrá matka" a rodičovské vyhorenie
Britský psychoanalytik Donald Winnicott, ktorý ešte v 50. rokoch zaviedol pojem „dostatočne dobrá matka”, zas tvrdil, že dieťa nepotrebuje dokonalosť, ale potrebuje matku, ktorá vie byť prítomná, ale aj unavená, ktorá je láskavá, ale aj ľudská. Psychologička Lenka Pavuková Rušarová poukazuje na to, že v rešpektujúcom prostredí, kde je dieťa obklopené viacerými vnímavými dospelými, má oveľa väčší priestor rozvíjať svoju emocionalitu aj sociálne zručnosti. Jedným z najväčších rizík moderného rodičovstva nie je zanedbávanie dieťaťa, ale vyhorenie rodiča, ktorý sa snaží urobiť všetko sám. Rodičia sa potom trápia pocitmi zlyhania, že nie sú dosť láskaví, že nemajú trpezlivosť, že nezvládajú zmysluplne odpovedať na každý plač alebo otázku. Možno povedať, že dieťa potrebuje naozaj veľa, ale nie všetko od jedného človeka. Potrebuje lásku, pozornosť, hranice, vedenie, oporu aj hru. Jedna osoba to ale nedokáže všetko zvládnuť naraz. A ani nemusí. Rodič, ktorý si prizná, že potrebuje pomoc, nerobí chybu.
Prejavy lásky a emocionálne puto
Zaujali ma dotazy, úvahy a komentáre mamičiek o krásnych prejavoch lásky od svojich detí. 3,5 ročný syn často vyjadruje svoju lásku slovami ako "Veľmi ťa ľúbim mamka, si moja… Ďakujem mamka, ľúbim ťa…". V škôlke po 1,5 mesiaci bol zúfalo smutný za matkou… Malý je na nej zavesený od rána do večera, ešte aj v noci sa jej nasáčkuje do postele a ľúbi ju a je jej, nehovoriac o tom, že sa v noci zobudí na to, ako ju hladká a pusinkuje.
Je tiež v poriadku, keď to robí aj 9 ročné dieťa? Má veľkú potrebu sa objímať, lúčiť, a pod. ? Viedla ho k takému vnímavému postoju, dojčila do 3.r., nosila, spal pri nej…ale niekedy sa nad tým zamýšľa, či aj v tomto veku je to ok.
Úvaha: Je to krásne úžasné obdobie. Dieťa vás len zrkadlí. Na tomto krásne vidíte, čo vidí on od vás. Keď idem do práce, 3x sa príde rozlúčiť. A keď sa vrátim, mi hovorí, že som mu chýbala a je rád, že som už prišla. Dokonca už dostávam aj pochvaly ako maminka, ty krásne šoféruješ a maminka, ty ma krásne umývaš.
Komentár: Aj ja mám takéhoto citlivého, je to také pekné, že sú takéto deti. Veď to je dar, môj mi každý boží deň hovorí ako ma ľúbi, miluje, vraj si to nevieš ani predstaviť buďte rada, že máte takého úžasného človečika.
Riziká príliš silného puta a potreba pustiť dieťa
Dôležitou a nevyhnutou úlohou matky je vedieť svoje dieťa pustiť k otcovi a pustiť ho do sveta. Reakciou niektorých matiek je, že začnú svojim synom nahrádzať otca a rozvíjať mužské aktivity, chodia s nimi na túry, splavujú, chodia na ich futbalové zápasy. Čo signalizujú, takto „preplnené citové vzťahy“ medzi matkou a dieťaťom? Čo ak je to náhrada za partnerské prejavy lásky? Čo ak je to skôr signálom nedostatku lásky v rodine? Čo ak ide o hranú lásku? Čo ak je to hlad po úprimnej láske?
Dieťa potrebuje lásku matky a lásku otca, predovšetkým ale potrebuje lásku plynúcu medzi rodičmi. Deti túto lásku potrebujú, narodili sa z nej, poznajú ju od momentu svojho počatia. Bozkávať, objímať, rozprávať o láske nestačí, ak nežijete v láske. Láska sa často schováva za slová, objatia, bozky, darčeky. Skúste prejaviť lásku bez slov, mlčte a prejavte ju, vyžarujte ju. Vyžarovať lásku znamená byť ňou naplnený a predovšetkým byť v toku lásky, ktorá plynie generáciami - ľúbite partnera, maminku, ocka, starých rodičov a oni tiež boli deťmi, ktoré ľúbili svojich rodičov a starých rodičov. Je to jemné plynutie v láskavosti, empatii, nežnosti.
Ak matka prežíva depresie, strachy, je unavená, nahnevaná, nemá dobré vzťahy s rodičmi, svokrovcami, čo ovplyvňuje aj kvalitu partnerského vzťahu nemôže dávať lásku. Byť doma a ľúbiť musíte telom aj dušou. Je pre mňa šokujúce vidieť matku, ktorá dojčí svoje dieťa, a pritom komunikuje mobilom alebo sedí za počítačom.
