Celých deväť mesiacov ste sa nevedeli dočkať, kedy konečne váš drobček príde na svet. A keď sa narodí, zistíte, že nastali oveľa ťažšie chvíle než čakanie na pôrod. Mnohé mamičky riešia, ako naučiť ich bábätko spať. Dieťa sa budí päť, sedem, niekedy i dvadsaťkrát za noc. Diskusné fóra pre mamičky pravidelne riešia túto otázku - čo s malým nespavcom, ako naučiť dieťa spať bez dojčenia, hojdania v náručí či iných neraz vyčerpávajúcich záležitostí?
O čom je kontrolovaný plač
Záchranou pre mnohé nevyspaté mamičky je v takom prípade takzvaná Estevillova metóda. Ide o techniku založenú na kontrolovanom plači dieťaťa, čo má viesť k tomu, aby sa bábätko naučilo zaspávať a spať samé. V podstate to vyzerá asi takto: uložíte dieťa do postieľky, vysvetlíte mu, že ide spať a odídete. Keď začne plakať, počkáte tabuľkou stanovený čas a potom idete k dieťaťu, opäť mu vysvetlíte, že musí spinkať a zasa odídete. Tentoraz čakáte o niečo dlhšie (podľa tabuľky). Nesmiete dieťa vziať na ruky ani inak ho tíšiť, musíte byť poriadne zásadní a odhodlaní.
Metóda sa odporúča pre deti asi od veku 6 mesiacov. Dieťa by malo byť zdravé, nemali by ho trápiť rastúce zúbky alebo alergie či nejaké iné problémy. Dôležité je tiež to, aby sa do tohto procesu zapojili všetci, ktorí dieťa uspávajú (napríklad i starí rodičia). Táto metóda udáva veľké percento úspešnosti, veľa detí sa naozaj naučia zaspávať samé a spať samé, pokiaľ rodičia dodržiavajú všetky zásady. Rodičia si tak môžu vydýchnuť a užívať si voľné večery a noci bez neustáleho budenia sa a upokojovania ich potomka. Lenže je to naozaj také jednoduché a nemôže to dieťaťu uškodiť?
Správne?
Vieme, čo sa deje s dieťatkom, ktoré plače a nechápe, prečo matka pri ňom odrazu nie je? Myslíme si, že rozumie tomu, že má zaspať samo a že pekný plyšový medvedík v postieľke alebo zo desať cumlíkov mu dodajú pocit bezpečia? Dieťa, ktoré ešte nerozumie reči dospelých, asi ťažko pochopí, že má ísť spinkať a že mu hovoríte o tom, ako vy a otecko budete vo vedľajšej miestnosti, takže sa nemá čoho báť.
Psychológovia často nemajú na túto metódu lichotivý názor, nakoľko pri plači dieťaťa dochádza k veľkému stresu, niektoré deti sa dokonca od intenzívneho plaču povracajú. To nie je niečo, čím by vás dieťa chcelo manipulovať, je to odpoveď jeho organizmu na stres, ktorý práve prežíva vďaka „spánkovému výcviku“. Dieťa sa takto zvyčajne naučí spať i zaspávať samé. To, čo mu však týmto tréningom ukážete je, že nemá zmysel plakať, lebo mama či otec aj tak neprídu. Deti sa uzamknú do seba, pretože na ich plač (a často je to ich jediný dorozumievací prostriedok, keďže ide pri tejto metóde väčšinou o deti do jedného roka) nikto neodpovedá.
Čo je normálne a čo nie?
Je normálne, ak sa vám dieťa aj po šiestich mesiacoch či po prvom, druhom alebo dokonca treťom roku života v noci párkrát zobudí. Niektoré sa budia raz, iné päťkrát. Nie je žiadne pravidlo, žiadny univerzálny meter na to, čo je normálne čo je už príliš. Každé dieťa je jednoducho jedinečné a možno sa práve to vaše potrebuje len častejšie uisťovať o tom, že ste pri ňom, že je v bezpečí.
Ak drobcovi idú zúbky alebo mu začína nejaká choroba, môže byť jeho spánok horší. Predsa aj dospelí mávajú niekedy problémy so spánkom, ak nie sú v pohode fyzickej či psychickej. Deti nám nevedia povedať, čo ich trápi, no ak im sme nablízku a dáme im pocit bezpečia a istoty, určite zaspia skôr a ľahšie.
Metóda kontrolovaného plaču sa neodporúča u detí, ktorým sa režú zúbky a ktoré sú choré. Lenže ako vieme s istotou povedať, že dieťa je úplne fit? je úplne prirodzené reagovať na plač svojho dieťaťa, byť mu nablízku počas zaspávania. je prirodzené a úplne v poriadku, ak dieťa uspávate dojčením! zhruba okolo 6.-9. mesiaca zažívajú deti takzvanú separačnú úzkosť, ak sú oddelené od matky či blízkej osoby. Poznáte to tak, že dieťatko nechce byť s takmer nikým iný, len s mamičkou.
Viacero odborníkov varuje tiež pred tým, že veľký stres v prvých dvoch rokoch života dieťaťa môže mať za následok odchýlky vo vývine mozgu. Stres totiž spúšťa v organizme rôzne mechanizmy, ktoré vplývajú na celé telo a jeho fungovanie. Tak ako u dospelých je dlhodobý stres negatívny a môže viesť k rôznym chorobám, aj u detí môže mať neblahé dôsledky.
História a typy metód vyplakania
Prvé zmienky o metóde vyplakania sa dajú nájsť už v roku 1895. Doktor Emmet Holt vo svojej knihe „The Care and Feeding of Children“ ponúka riešenie problémov so spánkom pomocou tréningu, ktorý zabezpečí, že dieťa sa dokáže upokojiť samo tak, že ho nebudeme tíšiť, keď plače a nevie zaspať. V súčasnosti existuje niekoľko typov „vyplakávacích“ metód. Všetky vychádzajú z predpokladu, že dieťa si potrebuje vypracovať návyk, ako zaspať bez rodičovskej pomoci a že ak ho necháme samo, postupne na to príde. Pochopí totiž, že ak bude plakať, rodič mu aj tak nepomôže.
Okrem klasickej metódy, pri ktorej položíte dieťatko večer do postieľky, odídete a necháte ho tam plakať, až kým nezaspí, existuje ešte postupný tréning, známy aj ako Ferberova metóda. Sám Ferber nehovoril o svojej technike ako o metóde vyplakania, ale skôr ako o „metóde kontrolovaného plaču“ a neskôr aj ako o „metóde postupného utišovania“. Uznáva však, že plač je nevyhnutnou súčasťou tréningu. Ferberova metóda má presné pravidlá aj intervaly, v ktorých treba za dieťatkom do miestnosti vojsť. Neodporúča však poskytnúť mu fyzický kontakt, len sa pokúsiť ho slovne upokojiť a znova odísť. Presné intervaly návratov sú rozpísané v tabuľke, napríklad prvý deň za tri minúty, potom za päť minút a každá ďalšia návšteva za desať minút.
Kritika metód vyplakania
Metóda vyplakania vyzerá byť v priamom protiklade k zásadám citlivej výchovy. Podľa jej odporcov rodičia vystavujú dieťatko stresu, ktorý je pre jeho malé telíčko ťažko zvládnuteľný, nútia ho zotrvať v zúfalej situácií, v ktorej nevie, kde je, prečo tam je a prečo mu mama - ktorá doteraz vždy prišla ako na zavolanie - zrazu nejde na pomoc.
Psychológovia často nemajú na túto metódu lichotivý názor, nakoľko pri plači dieťaťa dochádza k veľkému stresu, niektoré deti sa dokonca od intenzívneho plaču povracajú. To nie je niečo, čím by vás dieťa chcelo manipulovať, je to odpoveď jeho organizmu na stres, ktorý práve prežíva vďaka „spánkovému výcviku“. Dieťa sa takto zvyčajne naučí spať i zaspávať samé. To, čo mu však týmto tréningom ukážete je, že nemá zmysel plakať, lebo mama či otec aj tak neprídu. Deti sa uzamknú do seba, pretože na ich plač (a často je to ich jediný dorozumievací prostriedok, keďže ide pri tejto metóde väčšinou o deti do jedného roka) nikto neodpovedá.
Vedecké dôkazy a výskumy
Téma vyplakávania - alebo spánkového tréningu - je kontroverzná aj medzi psychológmi a pediatrami. Neexistuje v nej jednoznačná zhoda, čo je čiastočne spôsobené tým, že rôzni experti považujú za kľúčové čosi iné. Časť výskumníkov sa napríklad sústreďuje najmä na otázku efektivity, teda toho, či spánkové tréningy fungujú. Neprekvapivo, fungujú, a to dokonca veľmi dobre - väčšina detí sa pri nich naučí zaspať. Efektivita však nie je všetko. Len málo výskumníkov z tejto skupiny si všíma širší vplyv vyplakávacích metód na psychiku dieťaťa, či na vzťah dieťaťa a jeho rodičov.
V rozsiahlej analýze 52 štúdií, ktoré vyhodnocovali úspešnosť spánkových tréningov z roku 2006, zhodnotili autori takmer všetky prístupy ako efektívne, teda fungujúce. Je však zarážajúce, že len 13 z nich vôbec zbieralo údaje o tom, či a ako sa zmení správanie dieťaťa cez deň alebo či spánkový tréning ovplyvňuje jeho psychiku. Navyše, išlo spravidla o oveľa staršie deti než dojčatá od pol roka, pre ktoré sa tréning odporúča. Zásadné informácie o tom, či a ako napríklad vyplakávacie spánkové tréningy ovplyvňujú ranú vzťahovú väzbu medzi rodičom a dieťaťom, skúmali len tri z nich. A aj to spôsobom, ktorý je náchylný na skreslenia - len na základe výpovede rodičov pomocou dotazníka, nie na základe pozorovania skúseného experimentátora.
Je zjavné, že nám stále chýbajú presvedčivé dôkazy o tom, že vyplakávacie spánkové tréningy sú pre malé deti bezpečné.
Alternatívne prístupy k spánkovému tréningu
Ak sa rozhodnete nepoužívať metódy vyplakania, existujú aj iné prístupy k spánkovému tréningu, ktoré sú citlivejšie k potrebám dieťaťa. Medzi ne patrí napríklad metóda "no-tears", ktorá je založená na okamžitej reakcii na plač dieťaťa a snahe o jeho utíšenie.
Podľa mnohých rodičov, ale aj odborníkov, sa vďaka tejto metóde prehlbuje vzťah rodič-dieťa, pretože rodičia okamžite reagujú na plač dieťatka a prichádzajú ho utíšiť. Zástancovia tejto metódy ju síce vnímajú ako dlhšie trvajúcu, no zároveň je menej traumatizujúca pre obe strany.
Ako správne spať-poloha...
Kedy je plač v poriadku a kedy je potrebné zasiahnuť?
Naše bábätká sa rodia naozaj len so schopnosťou plakať a nie sú pri narodení neurologicky schopné sa len tak bez pomoci upokojiť, ak sa veľmi rozplačú. Aj preto nie je vhodné malé bábätká (0-4 mesiace) nechávať bez tíšenia plakať, ak majú menej ako 4 mesiace.
Ak má dieťa menej ako 6 mesiacov, je dôležité reagovať na jeho plač okamžite. V tomto veku je dieťa ešte príliš malé na to, aby sa naučilo upokojiť samo. Ak je dieťa staršie ako 6 mesiacov, môžete skúsiť počkať niekoľko minút, kým prídete na pomoc. Ak plač neustáva, je potrebné zistiť, čo dieťa trápi.
Je dôležité rozlišovať medzi plačom, ktorý je spôsobený bežnými potrebami (hlad, únava, prebalenie), a plačom, ktorý signalizuje bolesť alebo nepohodlie. Ak máte podozrenie, že dieťa má bolesti, je potrebné vyhľadať lekársku pomoc.
Dôležitosť individuálneho prístupu
Každé dieťa je jedinečné a má iné potreby. Preto neexistuje univerzálny návod na to, ako dlho nechať dieťa plakať. Je dôležité riadiť sa svojím inštinktom a brať do úvahy individuálne potreby svojho dieťaťa.
Je normálne, ak sa vám dieťa aj po šiestich mesiacoch či po prvom, druhom alebo dokonca treťom roku života v noci párkrát zobudí. Niektoré sa budia raz, iné päťkrát. Nie je žiadne pravidlo, žiadny univerzálny meter na to, čo je normálne čo je už príliš. Každé dieťa je jednoducho jedinečné a možno sa práve to vaše potrebuje len častejšie uisťovať o tom, že ste pri ňom, že je v bezpečí.
Ak drobcovi idú zúbky alebo mu začína nejaká choroba, môže byť jeho spánok horší. Predsa aj dospelí mávajú niekedy problémy so spánkom, ak nie sú v pohode fyzickej či psychickej.
Mamičky chcú pre svoje deti to najlepšie. Často však nevieme, čo presne je pre naše deti najlepšie, keďže aj názory odborníkov sa rozchádzajú. Estevillova kričiaca metóda je jednou z veľmi sporných metód. Na jednej strane má mnohých zástancov a nadšencov, na druhej strane aj veľa odporcov, ktorí hovoria o jej necitlivosti. Aký máte na ňu názor vy?
Mária (31) má dve deti a túto metódu vyskúšala raz na radu kamarátky, keď mal jej starší syn deväť mesiacov:„Pripadalo mi nenormálne, že iné deti zaspávajú sami vo svojich postieľkach a spia celú noc bez zobudenia. Náš Paľko sa budil v noci aj desaťkrát vo svojich 9 mesiacoch, uspávala som ho dojčením a kolísaním v náručí. Až tak mi to neprekážalo, no všetci v okolí mi hovorili, že to je zlé a že ho musím naučiť spať. A tak som to skúsila. Nechala som ho plakať podľa tabuliek v knižke o Estevillovej metóde. Neviem, či som nebola dosť tvrdá alebo čo, ale ja som to nezvládla. Paľko tak plakal, až sa celý triasol, stál v postieľke, nezaujímal ho ani plyšový pes, ktorého sme mu kúpili ako maznáčika na zaspávanie, nepomáhal ani cumlík. Vzdala som to a povedala si, že to mi za to nestojí a radšej budem svoje dieťa uspávať, len nech nemá nejakú traumu. Tak rýchlo mi vyrástol, že dnes mi jeho uspávanie vlastne chýba, boli to pekné chvíľky. Úprimne obdivujem mamičky, ktoré toto zvládnu, ale chápem, že niektoré to cítia inak alebo je pre ne situácia neznesiteľná...“
Petra (28) pomocou tejto metódy naučila spať svoju dcéru Ivanku, keď mala 7 mesiacov:„Bolo to už neúnosné, pretože Ivanka sa budila a dojčila aj sedemkrát za noc a ja som sa pravidelne budila nevyspatá. A tak som zrušila nočné dojčenie a skúsila túto metódu. Nebolo to nič príjemné, každej matke asi vadí plač dieťaťa, aj sa nám Ivanka párkrát povrackala od plaču. No museli sme to vydržať. Mojej lekárke sa to síce veľmi nepozdávalo, ale my sme boli spokojní, pretože sme sa konečne všetci vyspali. Spánkový tréning u nás trval asi 10 dní.“
Erika (25) je mamičkou len dvojmesačnej dcérky a hovorí:„Nikdy by som to svojmu dieťaťu neurobila. Veď dieťa potrebuje bezpečie pri zaspávaní, potrebuje sa túliť k matke, hojdať v jej náručí alebo dojčiť. Eliška je moje vytúžené dieťatko a neviem si predstaviť, že by som ju takto „zradila“. Nechápem matky, ktoré dokážu použiť takúto drsnú a necitlivú metódu. Rodičovstvo nie je len o pekných veciach, bábätko potrebuje našu pozornosť, náš čas a chce to nejaké obety. Nechať malé bábätko vyplakať?“