Mať zdravé, pokojné a vyrovnané dieťa je snom každého rodiča. Každé dieťa prežíva širokú škálu emócií, od radosti a vzrušenia až po smútok, hnev a strach. Každá emócia má rôznu intenzitu, hĺbku a rôzne prejavy. Pre dieťa je však často náročné pochopiť, pomenovať a spracovať svoje pocity. Správne zvládanie emócií pomáha deťom budovať sebadôveru, empatiu a odolnosť. Už batoľa rozpoznáva nálady rodiča a reaguje na ne. Prvé pokusy o emočné vyjadrenie - hnev, smiech, strach - prichádzajú veľmi skoro. Medzi 2. a 4. rokom sa tieto emócie prejavujú intenzívnejšie a deti sa učia svoje pocity vyjadrovať.
Emócie sú benzín do motora nášho správania
Aby mal život farbu a chuť, je všetko o emóciách. Emócie nás sprevádzajú každý deň. V istej nálade sa zobúdzame, v istej zaspávame. Ovplyvňujú naše fungovanie, prežívanie a samozrejme - ako u detí, tak u rodičov - správanie. V minulosti boli považované za nebezpečné, keďže nás vedia pohltiť a nie vždy pod ich tlakom konáme správne, vhodne, dokonca slušne. Aj preto sme sa učili ich potláčať. Emócie sú dôležitý vnútorný nástroj, ktorý nám hovorí neskreslenú pravdu o nás. O tom, čo v danej chvíli potrebujeme. Myslíme si, že sme racionálne bytosti a racionálne sa rozhodujeme, no opak je pravdou. V ohrození života a vo vážnych situáciách ide rozum bokom, pretože konáme inštinktívne, emócie nás pohnú v pude sebazáchovy života. Sú teda nadradené rozumu.
Keďže sú emócie benzínom do motora nášho správania - ak chceme zmeniť správanie, potrebujeme sa naučiť emócie regulovať. Ako rodičia, tak naše deti. Sú to práve intenzívne emócie našich detí, čo nás privádza do zúfalstva a pochybností o správnosti našich výchovných metód či prístupu. Hanbíme sa za ich správanie. Lenže emócie neodrážajú charakter. Predstavujú energiu, ktorú treba vypustiť tak, aby sme neublížili sebe ani okoliu. Teda ich regulovali a nekonali pod ich vplyvom. Nezaslúžia si potláčanie, ani zatracovanie.
Prečo je dôležité učiť deti zvládať emócie?
Schopnosť správne narábať so svojimi pocitmi pomáha deťom v rôznych oblastiach života. Podporuje ich sociálne vzťahy, znižuje stres a posilňuje ich sebavedomie. Deti sa potrebujú naučiť rozpoznávať a pomenovať svoje pocity. Nejde o to, aby sme potláčali ich emócie, ale aby sme ich naučili, ako ich zdravo spracovať. Deti sa učia predovšetkým napodobňovaním správania dospelých. Keď cítite stres, ukážte dieťaťu, ako sa s ním vyrovnávate. Mnohé deti reagujú na hnev alebo frustráciu impulzívne, pretože nevedia, ako vyjadriť svoje pocity. Deti by nemali mať pocit, že hnev alebo smútok sú zlé. Schopnosť zvládať hnev a iné emócie je dôležitá pre celkový rozvoj dieťaťa.
Ako pomôcť deťom pri zvládaní emócií?
Zvládanie emócií u detí je pre rodičov často výzvou, najmä počas obdobia vzdoru. Ako reagovať, keď dieťa nechce odísť z ihriska, ignoruje vaše volanie, bije, hryzie alebo kričí pre „malichernosti“? Tento článok prináša praktické tipy, ako pomocou hier, empatie a rituálov predchádzať konfliktom a naučiť deti zvládať svoje pocity. Pochopením detského sveta a jeho potrieb môžete urobiť z každodenných situácií pokojnejšie a radostnejšie chvíle.
1. Rozpoznávanie a pomenovanie emócií
Najhlavnejším nástrojom pri rozpoznávaní a pomenovaní emócií detí sú slová. Všímajte si ich výraz tváre, gestá a tón hlasu. Kladením otázok sa viete dozvedieť veľa informácií. Pýtajte sa: „Ako si sa cítil/a potom ako si stratil/a svoju obľúbenú hračku?“ alebo „Čo si myslíš, prečo si sa nahneval/a?“ Pozorovania je aj vaša empatická reakcia. Reagujte na jeho výraz tváre a súcitite s ním. Ukážte mu, že chápete to, že sa cíti smutne/veselo a ste tam v každej situácií pri ňom. Pomenujte emócie nahlas - napr. „Vidím, že si nahnevaný,“ alebo „Si smutný, pretože si stratil hračku.“
2. Vytvorenie bezpečného priestoru pre vyjadrenie emócií
Rozprávanie sa o emóciách je v úplnom poriadku. Rozpoznávanie emócií sú vždy vítané. Vytvorte pre otvorenú komunikáciu. Deti potrebujú cítiť, že ich pocity sú prijímané a pochopené. Ak dieťa prežíva silné emócie, namiesto trestu mu ponúknite prítomnosť a porozumenie. Nechajte dieťa zažiť svoj hnev. Hnev ako emócia nebýva medzi rodičmi veľmi obľúbený, no je veľmi dôležitý. Dieťa sa prostredníctvom hnevu vymedzuje voči ostatným, uvedomuje si svoje ja, svoje potreby, túžby, komunikuje svoje hranice. Ak vieme emócie zvládať, môžeme ich využívať vo svoj prospech, naopak, ak s nimi nevieme narábať naozaj môžu viesť k nepríjemnostiam.
3. Učenie sa stratégie zvládania emócií
Naučte deti ako sa majú upokojiť. Medzi techniky patria hlboké dýchanie, pomalé počítanie do 10, relaxačné techniky, kreslenie emócií, alebo fyzická aktivita ako tanec či beh. Ukazujte riešenia - napr. ak dieťa kričí, navrhnite mu, aby si pred tým nadýchlo, alebo aby si išlo zúrivosť vybiť do vankúša. Dôležité je tiež budovanie pozitívneho vzťahu k sebe samému. Emočne labilné dieťa často trpí nízkym sebavedomím, pretože cíti, že „niečo nie je v poriadku". Byť rodičom emočne labilného dieťaťa nie je ľahké. Neustále emočné výkyvy môžu byť vyčerpávajúce, a preto je dôležité, aby rodičia nezabúdali na vlastnú psychickú pohodu.
4. Empatia a pochopenie
Deti sa učia predovšetkým napodobňovaním správania dospelých. Keď cítite stres, ukážte dieťaťu, ako sa s ním vyrovnávate. Nechajte ich zažiť, že je v poriadku, že sa hnevajú, pretože všetky emócie sú v poriadku, namiesto toho, aby sme im dali pocítiť, že keď sa hnevajú tak nás to obťažuje. Malo by cítiť, že aj keď sa hnevá, alebo keď je smutné, šťastné, je stále ľúbené a my sme tu pre neho. Objímajte a pochváľte svoje dieťa. Vedieť, že ste vždy na blízku a ste im stále oporou.
5. Rodič ako sprievodca
Rodičovstvo je o kreativite, o schopnosti prispôsobovať sa zmene charakteristickej pre život s dieťaťom. Rodič je sprievodca - trpezlivý a pokojný. Domov je miesto, kde sa dieťa cíti rešpektované, neposudzované, nekritizované, neodsudzované (aj keď s jeho správaním nesúhlasíme). Limity (aj zodpovednosť) sú tu cvičným priestorom. Rodič buduje v rodine rovnocenné vzťahy na základe rešpektu, úcty, láskavosti, slobody a zodpovednosti.
Čo robiť v momente emočného výbuchu?
Keď sa dieťa dostane do amoku, vypína sa mu racionálny mozog. Malé deti ho ešte nemajú poriadne vyvinutý. Externým, logickým mozgom má byť preto rodič. Dieťa ubezpečuje, že to, čo prežíva, je normálne a prirodzené, každá emócia je intenzívna, no raz SKONČÍ a dieťa sa upokojí. Správanie dieťaťa je kód, ktorý prezrádza, že sa cíti neisté, zmätené, má nenaplnenú nejakú potrebu. „Silná emócia je zúfalé volanie dieťaťa o pomoc, že niečo nezvláda a potrebuje podporu.“ Ideálne je naučiť sa hnev akceptovať. Nechať dieťa vykričať sa, dupať, zúriť, kopať (nie do nás) bez toho, aby obťažovalo ľudí - rodičia teda majú vytvoriť bezpečný priestor, v ktorom môže slobodne spracovať akúkoľvek emóciu. Zároveň tak prehlbujeme vzájomnú dôveru a utužujeme vzťah.
Príklad: Ako meniť perspektívu v situácii „uragán kvôli neporiadku“
Čo rodičov často trápi, je chaos, neporiadok, v ktorom deti žijú. Stačí sa pozrieť do ich izbičky. A neuprace si to, hoci mu to hovorím miliónkrát. A potom ma chodí prosiť, že nevie niečo nájsť… Táto situácia nás vie pekne strhnúť. Často to berieme osobne - nezaujíma sa o moju snahu udržiavať mu izbu v čistote, necení si ma ako skvelého rodiča. Táto interpretácia neporiadku v nás vyvoláva silné emócie krivdy a hnevu. Ak sa cítite na hrane, uvedomte si, že potrebujete pauzu. Nehádajte sa s dieťaťom o jeho neporiadku, ale odstúpte od neho a poďme si neporiadok spoločne rozobrať.
V prvom rade sa spojte so sebou - cítite krivdu, nevďačnosť, strach, že vaše dieťa je neporiadne a bude také aj v budúcnosti. To je však vaše presvedčenie a jeho korene môžu pokojne ležať v detstve, kde vám to isté presvedčenie ponúkli vaši rodičia o vás - ak si neupracete, bude vás sprevádzať chaos celý život. Sympatizujte so sebou - pretože ste skvelý rodič a staráte sa o veľa vecí. Ste zodpovedný, starostlivý, láskavý a milujúci.
Teraz odstúpte od svojho uhla pohľadu a premiestnite sa k dieťaťu - pozrite na situáciu z jeho perspektívy. Je kreatívne, možno chaotické, hľadá sa a neporiadok je odraz jeho duše. Vďaka nemu uspokojuje potrebu hľadať v chaose podnety pre svoju pozornosť. „Vždy sa pýtajte - čo tým všetkým dieťa hovorí? Čo potrebuje? Zacieľte sa na jeho jadro, na to, ako je konštruované. Nedá sa očakávať, že bude ako ja. Potrebuje preto viac dôvery. Nejde o život, hoci mu to život skomplikuje.“
A ak sa stane, že dieťa v tom chaose nemôže niečo nájsť a je zúfalé, nikdy nepribehnite s výčitkami „ja som ti to hovorila, varovala som ťa“. Ale využite to ako moment učenia (to je nanič, človek sa narobí a zrazu to nevie nájsť.. Keby si niečo potreboval, vieš, kde ma nájdeš). Ak sa dieťa upokojí, vysvetlite si, čo sa stalo, aby samo dieťa premýšľalo, čo stojí za problémom aj ako by ho mohlo vyriešiť. Počúvajte a poraďte, ak to bude potrebovať.
Aktivita Ľadovec hnevu – Zvládanie hnevu pre deti – Čo sa skrýva pod povrchom?
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
Ak emočné výkyvy dieťaťa trvajú dlhodobo a ovplyvňujú jeho každodenné fungovanie v škole, doma i medzi rovesníkmi, môže byť vhodné obrátiť sa na odborníka. V niektorých prípadoch môžu byť silné emočné reakcie príznakom hlbších psychických problémov, ako je úzkostná porucha, ADHD alebo rané prejavy depresívneho stavu. Emočne labilné dieťa potrebuje predovšetkým porozumenie, podporu a pocit bezpečia. Jeho cesta k emočnej stabilite môže byť dlhá, ale s trpezlivosťou, empatiou a správnym vedením je možné mu pomôcť nájsť vnútornú rovnováhu.