Ako odnaučiť 3-ročné dieťa biť

Agresívne správanie u malých detí, ako je bitie, je pre rodičov často stresujúce a znepokojujúce. Je dôležité pochopiť, že v tomto veku ide často o bežnú fázu vývoja, ktorá neznamená, že z dieťaťa vyrastie agresor. Dôležité je však túto situáciu neignorovať a aktívne pracovať na tom, aby sa agresívne správanie nezafixovalo. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na príčiny bitia u trojročných detí a ponúka praktické stratégie, ako ich odnaučiť tomuto správaniu.

Nájdeme na tento problém riešenie v Montessori pedagogike? Áno, samozrejme. Podľa Montessori pedagogiky je obdobie od narodenia do 6 rokov známe ako obdobie „absorbujúcej mysle“. Deti si intenzívne osvojujú svet okolo seba a učia sa prostredníctvom svojich zmyslov. Prechádzajú obdobím intenzívneho rozvoja reči a komunikácie, pričom ale nedokážu plne vyjadriť svoje potreby slovami.

Maria Montessori zdôrazňovala, že deti potrebujú pripravené prostredie, ktoré im poskytuje možnosť vyjadriť svoje potreby a realizovať svoju vnútornú energiu. Ak tieto potreby nie sú naplnené, dieťa môže reagovať nahnevane alebo agresívne.

Prečo malé deti bijú?

Existuje niekoľko dôvodov, prečo deti v predškolskom veku bijú iné deti alebo dospelých. Medzi najčastejšie patria:

• Nedostatočná kontrola nad emóciami: Mozog malého dieťaťa sa stále vyvíja, a preto centrá zodpovedné za sebakontrolu nie sú ešte úplne prepojené. Keď dieťa zažije frustráciu alebo hnev, nevie ich efektívne spracovať a prejaví ich telesne (bitím, strkaním).
• Nerozvinutá komunikácia: Dvojročné dieťa, ktoré chce hračku, ale nevie si ju vypýtať slovami, často koná inštinktívne - natiahne sa a vezme si ju, prípadne odstrčí iné dieťa. Je to jeho spôsob, ako si "vyriešiť problém".
• Napodobňovanie správania: Ak dieťa vidí, že dospelí v jeho okolí riešia konflikty zvýšeným hlasom alebo fyzickou silou, môže si myslieť, že je to normálny spôsob komunikácie.
• Testovanie hraníc: Deti vo veku do troch rokov si neustále skúšajú, čo môžu a čo nie. Bitím môžu zisťovať, aká bude reakcia rodičov, opatrovateľov alebo druhého dieťaťa.
• Prežívanie silných emócií: Deti prežívajú denne kokteil rôznych pocitov - dobrých i zlých. Občas ale nemajú slová na to, ako vyjadriť čo cítia. Namiesto toho, aby nazvali veci pravým menom vo chvíľach, keď sa im niečo nepáči, sú unavené, chcú viac pozornosti alebo majú niečoho práve dosť, použijú päste. Snažia sa tak dať najavo, čo chcú alebo potrebujú.

Prvý krok je zistiť, prečo bije. Ak to nasleduje po zákaze, neúspechu, vo vypätej situácii, je to jednoducho len prejav jeho frustrácie. Asi tak, ako keď frustrovaný rodič na dieťa zvýši hlas alebo frustrovaný šofér ukáže prostredník 🙂 keď bude za to bitie trestané, naučí sa, že je to nevhodný prejav. Čo sa už ale nenaučí je to, aký prejav je teda vhodný. Lebo vypnúť akúkoľvek frustráciu sa fakt nedá, o tom predsa každý dospelý dobre vie. To, že detské frustrácie sú z pohľadu dospelého častokrát absurdné, ešte neznamená, že nie sú veku primerané.

Často sa ako rodičia detí vo veku od 1 do 4 rokov ocitneme v situácii, keď naše dieťa v spoločnosti iných detí alebo dospelých kope, udiera, hryzie alebo nebezpečne hádže predmety, je agresívne.

Faktory ovplyvňujúce správanie dieťaťa:

• Fyzická potreba pohybu: Deti v tomto veku potrebujú možnosť voľne sa pohybovať a objavovať svoje schopnosti.
• Frustrácia z nemožnosti komunikácie: Ak dieťa nemá dostatočnú slovnú zásobu alebo nerozumie situácii, môže reagovať fyzicky. Spomeňte si na situácie, keď sa vám dieťa snaží niečo povedať svojou skomoleninou, no vy nerozumiete. Dieťa svoju potrebu opakuje a s nepochopením narastá frustrácia, hnev a možno až agresivita.
• Životné zmeny: Zamyslite sa, či zmena správania nesúvisí so zmenou v živote - napríklad sťahovanie, zhoršená rodinná situácia alebo prerezávanie zúbkov či choroba? A možno je dieťa iba hladné.
• Nevhodné prostredie: V akom prostredí sa nachádza? Je tam hluk? Veľa svetiel? Farieb? Vzruchov? Je preplnené hračkami?
• Nepochopenie situácie: Vedeli ste, že nie vždy ide o prejav agresie? Je možné, že vaše dieťa vysiela úplne inú emóciu. Je nahnevané, frustrované alebo sa usmieva a chce sa iba hrať?
• Správanie dospelého: Dieťa v tomto veku vstrebáva naozaj všetko aj vtedy, keď si myslíme, že nás nesleduje, nevníma a nepočúva. Zamyslite sa teda, ako reagujete vy.

Možno to tiež zažívate. Malé deti nedokážu ovládnuť svoje správanie, keď sú pod vplyvom silných emócií. Táto schopnosť sa postupne rozvíja s vývinom nervovej sústavy. Ale v zásade môžete počítať s tým, že pokiaľ dieťa do 6 rokov podľahne frustrácii, vybuchne do hnevu. To je úplne normálna reakcia.

„Možno to znie neuveriteľne, ale deti často bijú ostatných, pretože sa boja. Ich strach zvyčajne pramení z dávnych zážitkov, ktoré ich nejakým spôsobom vystrašili. To, že sa tieto deti boja, vôbec nemusí byť zjavné. Dieťa sa so svojím strachom vyrovná jednoducho tak, že reaguje agresívne na akékoľvek podnety, ktoré v ňom vyvolávajú napätie.

Ako reagovať, keď dieťa udrie?

Dôležité je zachovať pokoj a reagovať s rozvahou. Krik alebo trest dieťa síce môže na chvíľu zastaviť, ale skôr zo strachu ako z porozumenia. Správna reakcia by mala vyzerať takto:

1. Ihneď zasiahnuť, ale bez hnevu: "Nie, nebijeme. Ruky sú na hladkanie a objímanie, nie na bitie." Ak je to potrebné, jemne, ale pevne zadržte dieťaťu ruky, aby ste zabránili ďalšiemu útoku.
2. Pomenovať emóciu: "Vidím, že si nahnevaný, lebo si chcel tú hračku." Pomáhate mu tým porozumieť vlastným pocitom a učíte ho, že hnev je v poriadku, ale bitie nie.
3. Ukázať, ako to riešiť inak: "Ak chceš hračku, môžeš povedať: 'Môžem si ju požičať?' alebo počkať, kým ti ju kamarát dá." Ak dieťa ešte nerozpráva, môžete mu ukázať aj alternatívne gesto (napr. "prosím" rukou).
4. Dôslednosť: Ak zakaždým pokojne, ale pevne zopakujete rovnaké pravidlá, dieťa si ich osvojí. Ak však raz bitku prehliadnete a inokedy sa na ňu nahneváte, dieťa bude zmätené.
5. Upokojiť ublížené dieťa: Ukážte svojmu dieťaťu, že dôležité je aj opraviť chybu. "Tomáško, pozri, tvoj kamarát plače. Skúsime mu pomôcť - chceš mu dať pusu alebo pohladkať ruku?" Nenúťte dieťa ospravedlniť sa, ak ešte nechápe význam slov "prepáč". Skôr mu ukážte, ako prejaviť empatiu.
6. Uznanie pocitov a pomenovanie: Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich, hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv. Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu.
7. Zabezpečenie bezpečného prostredia: Zabezpečíme prostredie, aby si dieťa neublížilo. Ak sa búcha o zem, podložíme pod dieťa vankúš. Ak sa dieťa hryzie, vložíme mu do úst alebo do ruky nejaké hryzátko. Od dieťaťa neodchádzame, nenechávame ho s pocitmi osamote.
8. Vysvetlenie a hľadanie alternatív: Dieťaťu, až keď je pokojné, vysvetľujeme, že dané prejavy nie sú preň ani pre okolie dobré. Dieťaťu ukážeme vhodné spôsoby, ako môže prejaviť svoje emócie. Dôležité je dieťa počúvať a pomenovať to, čo chce.

Montessori prístup kladie dôraz na pochopenie potrieb dieťaťa a vytvorenie prostredia, ktoré podporuje jeho rozvoj. Keď sa dieťa správa agresívne, dôležité je nereagovať hnevom alebo trestami. Namiesto toho sa snažte pochopiť, čo dieťa potrebuje. Napríklad povedzte: „Vidím, že si nahnevaný, ale kopanie nie je prijateľné. Pomôžte dieťaťu naučiť sa, ako vyjadriť svoje emócie.

Montessori prostredie by malo byť zorganizované tak, aby dieťa malo možnosť samostatne si vybrať aktivity, ktoré ho zaujímajú a stimulujú. To znižuje frustráciu a pomáha rozvoju. V prostredí je vhodné nechať len aktivity, ktoré podporujú rozvoj v danom veku. Napríklad: „Vidím, že si nahnevaný, ale kopanie kamarátov je nebezpečné.

Pred takouto situáciou ako rodič neutekáme, naopak, dieťaťu ukážeme, ako ju môže riešiť v budúcnosti. Situáciu sa pokúsime prerušiť. Pokojne a s porozumením dieťa odvedieme trochu ďalej na pokojné miesto, kde mu vysvetlíme, že jeho frustráciu chápeme, no zároveň toto správanie bolo nevhodné. Napríklad: „Veľmi ma mrzí, že ťa Peťko udrel. Myslím, že bol nahnevaný preto, že si mu bez opýtania zobral hračku z rúk.

Ako predchádzať bitkám?

Okrem reakcie na konkrétne incidenty je dôležité zamerať sa aj na prevenciu bitia:

• Naučiť dieťa iné spôsoby vyjadrenia frustrácie: Hranie rolí s bábikami, kde riešite konflikty slovami ("Toto je moja hračka, môžeš si ju požičať neskôr.") alebo používanie kartičiek s obrázkami emócií (smutný, nahnevaný) a ich pomenovanie.
• Dostatok sociálnej interakcie: Čím viac sa dieťa stretáva s rovesníkmi, tým lepšie sa naučí riešiť konflikty bez fyzického útoku.
• Režim a odpočinok: Deti sú agresívnejšie, keď sú unavené, hladné alebo preťažené.
• Pozitívny vzor: Ak v rodine riešite konflikty krikom alebo telesnými trestami, dieťa sa naučí, že "silnejší vyhráva". Ak však vidí, že sa s ním rozprávate pokojne aj vo vypätých situáciách, osvojí si tento model správania.
• Alternatívne uvoľnenie hnevu: Dajte dieťaťu napríklad vankúš a povedzte mu, že pokiaľ si chce vybiť svoju zlosť, nech udrie do neho a nie do vás alebo súrodenca či iných detí naokolo. Prípadne nech poriadne dupa.
• Budovanie empatie: Veďte dieťa k tomu, aby sa zamyslelo nad tým, ako sa asi človek oproti nemu cíti a čo prežíva. "Páčilo by sa ti, ak by ťa Janko vždy uhryzol do ruky, keď si zoberieš jeho hračku?"
• Počúvanie: Venujte svojmu dieťaťu priestor a čas. Je ale naozaj potrebné, aby ste deti viedli k správnemu pomenovávaniu a riešeniu problémov. Fyzická agresia nikdy nikomu nepomohla a nevyriešila žiaden problém či konflikt.
• Čítanie kníh s tematikou: Pomôcť môže aj čítanie kníh s tematikou na čo sú zúbky a ruky - nepoužívajú sa na bitie a hryzenie.

Montessori aktivity, ako je prenášanie vody, práca s hlinou alebo triedenie predmetov, pomáhajú deťom utíšiť sa a získať vnútorný pokoj. Agresívne správanie u malých detí nie je znakom zlého charakteru, ale prirodzenou súčasťou ich vývinu.

Buďte vzorom: Deti sa učia pozorovaním. Ukážte im, ako zvládať hnev a frustráciu konštruktívne.

Stanovte jasné hranice: Je dôležité, aby deti vedeli, čo je prijateľné a čo nie. Buďte konzistentní v tom, že agresívne správanie nie je vhodné. Vysvetlite, prečo je dôležité, aby neubližovali ostatným a ani sebe.

Venujte pozornosť príčinám: Pokúste sa identifikovať, čo vyvoláva agresiu.

Napodobňovanie zvierat - hrajte sa na zvieratá, ako je skákanie ako žaba alebo chôdza ako medveď, čo umožňuje deťom vybiť energiu hravou formou.

Búchanie do vankúšov alebo figurín na to určených - umožnite deťom búchať do vankúšov alebo mäkkých hračiek, čo im pomôže vybiť agresiu bez toho, aby niekomu ublížili.

Bubny a tamburíny - nechajte deti hrať na detské hudobné nástroje, ako sú bubny alebo tamburíny.

Striekanie vody - nechajte deti hrať sa s vodou, napríklad striekať vodu z malých fľašiek alebo sa hrať v malom bazéniku. Kontakt s vodou môže mať upokojujúci účinok a pomáha uvoľniť napätie.

Hry s pieskom - deti môžu kopať, stavať alebo sa len hrať s pieskom, čo im pomáha vybiť energiu a upokojiť sa.

Pomáha im pochopiť svoje hranice, učiť sa sociálne interakcie a vyjadrovať emócie. To, že sú tieto prejavy normálne, však neznamená, že nevyžadujú externú reguláciu. Tento adaptívny prvok má svoje špeciálne využitie v ranom detstve, no neskôr sa už stáva škodlivým pre seba samého, ale aj okolie.

Pre väčšinu rodičov je to doslova výchovný rébus. Ako nastavovať hranice, keď je dieťa v emóciách? A ešte horšie - ak pritom dieťa svojim správaním spúšťa v nás hnev?

Najlepší spôsob, ako nastaviť dieťaťu v prípade útoku hranicu, je nastaviť ju fyzicky. Pretože hranica nie je niečo, čo ja poviem dieťaťu, aby urobilo (alebo nerobilo). Moju hranicu vymedzujem tým, čo JA urobím. Takže ja zachytím dieťaťu ruku, ktorá ma ide udrieť. Ak je dieťa pod nadvládou tzv. plazieho mozgu, kde sídlia primitívne impulzy smerujúce k nášmu prežitiu, nebude vnímať vaše argumenty a vysvetľovanie. A už vôbec nebude schopné sa v tejto chvíli učiť, ako sa má správať. Ak chcete preto vyslať k nemu nejakú informáciu, urobte to čo najprimitívnejším spôsobom. To znamená, použite maximálne tri slová, ktoré jasne hovoria to úplne najdôležitejšie posolstvo: “STOP.”

Ideálne je, ak zvládnete vymedziť hranicu s kľudom ale zároveň so sebaistotou, že situáciu máte pod kontrolou. Kdesi v hĺbke ste si vedomí toho, že dieťa to nerobí so zámerom vám ublížiť, ale preto, že jeho nervová sústava je ešte nezrelá a preto impulz “zaútoč” pochádzajúci z plazieho mozgu neprejde racionálnym filtrom prefrontálneho kortexu (tj. mozgu zodpovedného za racionálne uvažovanie).

Ak musíte zo situácie odísť, lebo ostať by bolo nebezpečné či už pre vás, alebo pre dieťa (ak hrozí, že vám rupnú nervy a na dieťa vyštartujete vy), radšej odíďte. Skúste to urobiť tak, aby bolo jasné, že neodchádzate s úmyslom dieťa ignorovať alebo odmietať. Ale že to robíte s úmyslom ochrániť seba či získať odstup a zregulovať svoje emócie. Svoj odchod môžete komentovať slovami: “Nenechám ťa, aby si do mňa kopal. Sadnem si tu vedľa a som tu pre teba, keď sa budeš potrebovať potúliť.

Po odznení divokých prejavov hnevu dieťa najviac potrebuje naše prijatie. Prijatie môžeme vyjadriť svojou prítomnosťou, mlčaním, ponúknutím objatia, či zrkadlením jeho prežívania. Tu neexistuje univerzálny recept. Každé dieťa potrebuje iný dôkaz nášho prijímajúceho postoja. Jeden záchvat odoznel a prevencia ďalšieho záchvatu hnevu nastáva práve v tomto okamihu. Uchopte ho a porozprávajte si s dieťaťom príbeh. Príbeh o tom, čo sa práve odohralo medzi vami dvoma. Do príbehu vsuňte aj „hranicu“, ak ju považujete za nutné pripomenúť. A vsuňte doňho aj návod, ako nabudúce lepšie zvládnuť podobný hnev. Napríklad: „Ty si ešte chcel pokračovať v hre a ja som už nemohla. Bolo ti ľúto, že už končí. Až tak moc, že ťa to naštvalo, je to tak? Bol si tak strašne naštvaný, že tvoje telo chcelo búchať a kopať okolo seba. To ti ale nesmiem dovoliť. To ma bolí. Nechcem, aby si mi ubližoval. Keď cítiš tak veľký hnev, že sa ti chce okolo seba kopať, čo môžeš namiesto toho urobiť, aby si nikomu neublížil? Áno, môžeš dupať ako slon. Čo sa deje, keď prechádzame týmto štvrtým krokom? Telesný prežitok, teda záchvat hnevu dostal racionálne obrysy, pomenovali sme ho slovami, udalostiam sme dali časovú a logickú štruktúru. V mozgu dieťaťa to vytvára obrovský učiaci sa proces. Tento krok bude ešte účinnejší, ak u neho využijete nejakú vizuálnu pomôcku, napríklad sadu plagátov na prácu s emóciami - Môj kľudný kútik.

Mnohým záchvatom hnevu sa dá predísť tak, že uznávame dieťaťu jeho pohľad na situáciu a právo na hnev. Pri výchove denne narážame na situácie, kedy dieťaťu niektoré veci nechceme dovoliť a vyvolá to uňho nespokojnosť. Tá potom vedie k frustrácii a tá ľahko vyústi do hnevu. Ak mu ale hranice určujeme pevne, a zároveň s pochopením a uznaním jeho pocitov, emócie dieťaťa nemajú tendenciu vybublať do veľkých záchvatov hnevu. Sú totiž uznané, a to je to hlavné, čo emócia potrebuje. Byť videná, prejsť telom. Ak naopak neuznávame pohľad dieťaťa a zákazy mu komunikujeme štýlom “takto to bude a nerev kvôli tomu, lebo ti dám dôvod”, tak emócie potláčame a dieťa sa s tým bude vyrovnávať dvoma najčastejšími cestami: 1. vzdorom (ku ktorému patrí aj to, že nám ten hnev bude ukazovať v tej najsilnejšej podobe) alebo 2.

„Vidieť svoje dieťa, ako bije, kope alebo ťahá za vlasy iné deti nie je pre rodiča nič príjemné. Zuzana Onufer, 4. septembra 2015 12:00Ilustračné foto Foto: TASR - Martin BaumannŤažko tomu uveriť, ale agresívne správanie a záchvaty hnevu sú normálnou súčasťou vývoja vášho batoľaťa. Učí sa tak vysporiadať sa so svojimi pocitmi. Jeho rozvíjajúce sa jazykové zručnosti, túžba presadiť sa a byť nezávislý môžu niekedy viesť k frustrácii a hnevu. Neznamená to však, že by ste to mali ignorovať. Poradíme vám, ako odnaučiť dieťa od agresívneho správania a ako mu pomôcť vyjadrovať svoje pocity iným spôsobom.

Ak vaše dieťa na ihrisku niekoho poškriabe, buchne po hlave alebo pohryzie, okamžite reagujte. Odtiahnite ho od detí a položte si ho na kolená. Pokojne mu vysvetlite, že to, čo spravil nie je správne, a že biť deti sa nemá. Nesnažte sa ísť na dieťa príliš sofistikovane napríklad otázkou: „Ako by sa ti páčilo, ak by chlapček udrel teba?“ Batoľatá ešte nie sú schopné vcítiť sa do pocitov iných alebo zmeniť svoje správanie na základe rozumovej úvahy. Tieto schopnosti získajú až v štyroch alebo piatich rokoch. Mladšie deti však vedia pochopiť dôsledky a teda, že za zlé správanie nasleduje trest. Krik, bitka alebo príliš veľa moralizovania vaše dieťa neprinútia k zmene jeho správania. Bude ešte viac podráždený a naučí sa od vás „nové spôsoby“ riešenia konfliktov, ktoré bude chcieť uplatniť.

Zvládnutie svojho temperamentu je prvým krokom k zmene správania vášho dieťaťa. Samozrejme, že je to nepríjemné, ak všetci vidia, ako vaše dieťa niekomu ubližuje. Zvádza vás to rázne a rýchlo situáciu vyriešiť. Treba si však uvedomiť, že v tom nie ste sama, že takými nepríjemnosťami si museli prejsť takmer všetky mamičky. Po vysvetlení, že deti biť nemôže, dieťaťu pohrozte, že ak sa to bude opakovať, odídete z detského ihriska. Ak opäť niekomu ublíži, naozaj ho zoberte a odíďte. Dieťa si tento nepriaznivý dôsledok bude pamätať. Posilniť očakávané správanie pomôže aj to, že sa dieťaťa po jeho agresívnom excese opýtate: „Aké je pravidlo? Že deti biť nemôžeš!“ Je to účinnejšie ako od neho požadovať často neúprimné ospravedlnenie. Nedajte sa odradiť, ak dieťa svoje agresívne správanie na druhý deň zopakuje. Opäť reagujte rovnako. Odtiahnite ho od detí, vysvetlite mu, že deti sa biť, hrýzť alebo kopať nesmú. Dajte mu šancu vrátiť sa do kolektívu a keď opäť niekomu ublíži, odíďte. Môžete pridať aj ďalšie tresty ako je zákaz hrať sa s obľúbeným autíčkom alebo, že nedostane sladkosť. Pomôžte pomenovať svojmu dieťaťu jeho pocity, pýtajte sa ho, čo ho nahnevalo, prečo niekoho kopol alebo udrel. Primerane k veku mu vysvetlite, že je normálne, ak sa niekedy hnevá, ale že sa to dá riešiť aj inak. Napríklad o tom kamarátovi povedať alebo požiadať o pomoc dospelého. Rozprávky, kde sa kreslené postavičky bijú, kopú a robia si zle určite vášmu problémovému dieťaťu nepomôžu. Naopak môžu ešte viac uškodiť, ak to bude chcieť napodobňovať. Vyberte mu skôr náučné detské programy, kde sa hravou formou poukazuje na rôzne typy správania a vysvetľuje sa, čo je a čo nie je správne. Agresívne správanie niekedy súvisí aj s tým, že vaše dieťa si takto vybíja svoju prebytočnú energiu. Snažte sa ho preto vysiliť iným spôsobom, ako napríklad nechať ho najprv vyšantiť sa samého na odrážadle alebo na preliezkach. Zmeniť postrach ihriska na kamarátske dieťa si vyžaduje okrem kritiky aj pochvalu. Nemôžete si dieťa všímať len vtedy, ak robí niečo zle, ale aj vtedy, ak sa správa pekne. Nešetrite chválou a povzbudzovaním, ak požičia svoju hračku, ak prepustí iné dieťa na hojdačku, ak sa s niekým rozdelí so sladkosťami. Pomáha to dieťaťu budovať si sebadôveru a mať zo seba dobrý pocit. A v neposlednom rade si postupne uvedomí, že správať sa slušne sa oplatí.

“Možno to tiež zažívate. Malé deti nedokážu ovládnuť svoje správanie, keď sú pod vplyvom silných emócií. Táto schopnosť sa postupne rozvíja s vývinom nervovej sústavy. Ale v zásade môžete počítať s tým, že pokiaľ dieťa do 6 rokov podľahne frustrácii, vybuchne do hnevu. To je úplne normálna reakcia.

Keď má moje dieťa udrie

Zostať pokojný v situácii, keď vám dieťa zámerne udrie po hlave autíčkom, kopne vás do členku alebo uhryzne do ruky, nie je úplne jednoduché. Bolesť nám vysiela signál, že sa máme nahnevať, zaútočiť fyzicky alebo zvýšiť hlas a brániť sa. Akákoľvek z reakcií však nie je v danom momente dobrá ani pre jedného z nás. Je takmer isté, že situácia by nabrala ešte rýchlejší spád a končila násilím. Klinická psychologička Laura Markham hovorí, že detská agresia pochádza zo strachu. Hoci sa zdá, že sa dieťa nemá čoho v daný moment báť, dieťa nám ukazuje jeho strach. Ak odpovieme agresiou, tento strach len vystupňujeme. Preto je dôležité, aby sme sa naučili, ako v danej situácii reagovať a nechať hnev odísť. Aby sme sa aj my sami naučili vybrať si vždy lásku a láskavo, hoci rázne, aj reagovali.

Dôležitosť empatie a porozumenia: Je dôležité si uvedomiť, že agresívne správanie u detí je často prejavom neschopnosti zvládať silné emócie alebo vyjadriť svoje potreby. Viacerí rodičia sa stretli u svojho dieťaťa s tým, že bilo iné deti. Dieťa si zvyčajne približne od druhého roku života plne uvedomuje vlastnú osobnosť a jeho prejavy voči okoliu začínajú byť čoraz výraznejšie. V tomto veku sa začína naplno rozvíjať jeho túžba po samostatnosti a potreba byť vnímaný ako človek s rovnocennými požiadavkami. Dieťa sa učí vysloviť prvé slová a postupne z nich tvorí vety. Začína rozumieť aj komplikovanejším rozhovorom. Ešte stále však nie je schopné ovládať svoje emócie a potrebuje k tomu pomoc rodičov. Naliehavé túžby, ktoré má, zatiaľ nedokáže adekvátne vyjadriť slovami. Práve vtedy môže prísť na rad riešenie situácií bitím. Rodič žiada od dieťaťa, aby niečo urobilo, niekam išlo, v niečom poslúchlo. Dieťa je však v zápale hry, sústredené na niečo úplne odlišné. Dieťa povie rodičovi, svojim vlastným spôsobom, že danú vec nechce práve vykonať. Avšak rodič na tom trvá a neváha dieťa vytrhnúť z momentálnej aktivity a žiadať od neho niečo iné. Dieťa prirodzene reaguje hnevom, pretože má pocit krivdy a nerešpektovania jeho potrieb. Rodič však veľakrát takýmto pocitom neprikladá dostatočnú váhu. Je pre neho podstatné, aby ho dieťa počúvalo na slovo.

Bežná reakcia rodiča a jej následky: Zvyčajne, keď rodič spozoruje nežiadúce správanie u dieťaťa, v tomto prípade udieranie sa alebo bitie rodiča, reaguje strachom. Jeho jedinou snahou je, aby s tým dieťa okamžite prestalo. Pre dieťa je však veľmi ťažké v tejto chvíli poslúchnuť a prestať. Dieťa je práve vo víre silných emócií, ktoré ním zmietajú, a nevie ich samo ovládať. Rodič preto mnohokrát zasiahne nevhodne, a to trestom. Začne po dieťati kričať, aby prestalo, alebo ho tiež zbije, aby vedelo, aké to je, keď ono bije rodiča. Daná reakcia síce môže zastaviť správanie dieťaťa, avšak z dlhodobého hľadiska je nevhodná z viacerých dôvodov. Emócie dieťaťa sú zastavené, nemôže im dať voľný priebeh, a preto sa epizóda hnevu bude čoskoro opakovať, či už voči rodičovi, súrodencovi, domácemu zvieraťu alebo inému dieťaťu na ihrisku. Rodič, ktorý zastaví udieranie dieťaťa svojou vlastnou silou mu ukazuje, že silnejší môže udierať slabšieho. Dieťa bude tento model opakovať voči niekomu slabšiemu. Dieťa nadobudne pocit, že je zlé a zlé deti môžu robiť zlé veci. Dieťa sa utvrdí v tom, že prejaviť emócie je nebezpečné a ono samo je nebezpečné pre svoje okolie. Dieťa získa pocit, že ho rodič miluje iba vtedy, ak sa správa podľa neho a nie tak, ako sa cíti. Nesprávne zvládnuté agresívne správanie môže v prípade senzitívneho dieťaťa neskôr vyústiť do sebapoškodzovania. Dieťa sa môže začať udierať schválne, aby upútalo pozornosť rodiča, pretože hocijaká pozornosť, aj negatívna, je preň lepšia ako žiadna. Dieťa môže neskôr prestať biť rodiča, ale začne biť samo seba. Časté je búchanie sa do hlavy, búchanie hlavou o stenu alebo o zem, hryzenie sa. Nie je vhodné dieťa násilím zovrieť a držať ho nehybné, kým neprestane. O dieťati nikdy na verejnosti nehovoríme, že hryzie alebo sa bije. Správanie, na ktoré upozorňujeme a ktoré spájame s dieťaťom v ňom podvedome upevňujeme.

Správna reakcia rodiča: Správne zvládnuť prvé záchvaty detského hnevu je kľúčové. Dieťa sa s nimi samo alebo s pomocou rodiča naučí rýchlejšie vysporiadať a riešiť ich iným, ako agresívnym správaním. Ak dieťa začne udierať rodiča, nikdy ho nebijeme naspäť. Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí. Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich, hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv. Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu. Zabezpečíme prostredie, aby si dieťa neublížilo. Ak sa búcha o zem, podložíme pod dieťa vankúš. Ak sa dieťa hryzie, vložíme mu do úst alebo do ruky nejaké hryzátko. Od dieťaťa neodchádzame, nenechávame ho s pocitmi osamote. Dieťaťu, až keď je pokojné vysvetľujeme, že dané prejavy nie sú preň ani pre okolie dobré. Dieťaťu ukážeme vhodné spôsoby, ako môže prejaviť svoje emócie. Dôležité je dieťa počúvať a pomenovať to, čo chce. Dieťa pod týmto vedením s bitím a hryzením postupne prestane. Väčšinou je to vtedy, keď je schopné vyjadriť sa slovami a vidí, že jeho pocity sú vnímané. Pomôcť môže aj čítanie kníh s tematikou na čo sú zúbky a ruky - nepoužívajú sa na bitie a hryzenie. Bitie zvykne vymiznúť, keď sa dieťa naučí dôkladnejšie verbalizovať svoje potreby a tie sú vypočuté.

tags: #ako #odnaucit #3 #rocne #dieta #bit