Informovanosť je kľúčovým pomocníkom pri starostlivosti o dieťa s Downovým syndrómom. Čítajte odbornú literatúru a zisťujte si čo najviac informácií o tomto syndróme. V minulosti v spoločnosti kolovalo mnoho mýtov, ktoré viedli k cielenej izolácii detí a dospelých s Downovým syndrómom od spoločnosti. Našťastie sa to zmenilo.
„Žiaľ, musím vám povedať, že vaše dieťa má Downov syndróm.“ Táto trpká informácia z úst lekára navždy zmení život rodičov. DÁ SA však na to pozrieť aj pozitívne. Emily a Barbara, matky, ktoré vychovávali deti s Downovým syndrómom, opisujú, že v tom období boli „v emocionálnom ohľade ako na hojdačke a v [ich] živote sa rýchlo striedali povznášajúce úspechy so zdrvujúcimi sklamaniami, každodenné nezdary a náročné situácie s povzbudzujúcimi výsledkami a pokrokmi“.
Čo je Downov syndróm?
Jednoducho povedané, je to trvalá genetická porucha, ktorá v Spojených štátoch postihuje asi jedno zo 730 detí. Prejavuje sa problémami s učením a rečou, ako aj narušenou motorikou, pričom stupeň postihnutia je u každého dieťaťa iný, od nízkeho po vysoký. Syndróm je pomenovaný po anglickom lekárovi Johnovi Langdonovi Downovi, ktorý v roku 1866 ako prvý publikoval jeho presný opis. V roku 1959 francúzsky genetik Jérôme Lejeune zistil, že deti s Downovým syndrómom sa rodia s jedným chromozómom navyše, takže v bunkách nemajú 46 chromozómov, ale 47. Downov syndróm je vrodený defekt spôsobený spravidla prebytočným chromozómom na 21. chromozómovom páre. Navonok sa prejavuje abnormalitami v štruktúre a funkcii tela. Vyskytuje sa u jedného zo 750 živo narodených detí, u nás sa ročne rodí 64 detí s Downovým syndrómom.
Niekedy sa môže zdať, že diagnóza okliešťuje život dieťaťa, no opak je pravdou. Je dôležité nasadiť si latku vysoko a povzbudzovať dieťa v učení sa nových zručností a schopností. Každé dieťa s Downovým syndrómom je však odlišné a má nadanie na niečo iné. Jason má Downov syndróm a v knihe Count Us In-Growing Up With Down Syndrome, na ktorej spolupracoval, vysvetľuje: „Nemyslím si, že je to hendikep. Je to nevýhoda pri učení, lebo sa učíte pomaly. Nie je to až také zlé.“
Tejto genetickej poruche sa nedá nijako predísť ani pred začiatkom tehotenstva, ani počas neho. Nemôže za ňu nikto. Jednako je pre rodičov veľkou ranou. Zmieriť sa s tým, že dieťa trpí Downovým syndrómom, nie je ľahké. „Pre mňa i môjho manžela to bol hrozný šok,“ spomína si Lisa. „Keď nám detský lekár vysvetlil, čo to znamená, rozplakali sme sa. Neviem, či sme plakali nad [našou dcérkou] Jasmine alebo nad sebou. Asi tak trochu oboje.“ „V hlave mi vírilo mnoho myšlienok - strach i obavy, že nás druhí zavrhnú,“ hovorí Víctor. „Mysleli sme si, že už nič nebude také, ako bývalo, že sa s nami nikto nebude chcieť priateliť.“ Takýto smútok a neistota zvyčajne istý čas pretrvávajú alebo sa stane, že ustúpia a z ničoho nič sa objavia znovu.
„Často som plakala pre to, v akom stave je Susana,“ vraví Susanina matka Elena. „Ale keď mala asi štyri roky, povedala mi: ‚Mami, neplač. To nevadí.‘ Zjavne nechápala, prečo plačem. No ja som si vtedy povedala, že sa prestanem ľutovať a živiť v sebe negatívne myšlienky.“
Prístupy k výchove a rozvoju
„Začnite láskou! Všetko ostatné je druhoradé,“ radia odborníci zo združenia zameraného na pomoc ľuďom s Downovým syndrómom. „Jednotlivci s Downovým syndrómom sú v prvom rade ľudia,“ uvádza profesorka Sue Buckleyová. „Na [ich] vývin...
Za posledných tridsať rokov mimoriadne pokročili metódy vzdelávania detí s Downovým syndrómom. Terapeuti rodičom odporúčajú, aby svoje deti zapojili do všetkých rodinných činností a pomáhali im rozvíjať si zručnosti pomocou hier a programov včasnej intervencie. Do týchto programov je dobré zapojiť deti už krátko po narodení a patrí medzi ne fyzioterapia, logopédia a mimoriadna osobná starostlivosť vrátane emocionálnej podpory dieťaťa a rodiny.
„Susana bola vždy jednou z nás,“ vraví jej otec Gonzalo. „Všetko robila s nami.“ Pokrok nemusí byť rýchly. Deti s Downovým syndrómom niekedy povedia svoje prvé slová, až keď majú dva či tri roky. Z toho, že nedokážu komunikovať, môžu byť také znechutené, že plačú alebo sú mrzuté. No rodičia im môžu pomôcť osvojiť si niektoré zručnosti uľahčujúce komunikáciu napríklad tak, že budú používať jednoduchú metódu posunkovania, ktorá pozostáva z gest a vizuálnych pomôcok. Dieťa potom vie vyjadriť také dôležité potreby ako „ešte“, „stačí“, „piť“, „jesť“ a „spať“. Lisa hovorí: „Ako rodina sme sa snažili naučiť Jasmine dva-tri posunky týždenne.“
Každoročne čoraz viac detí s Downovým syndrómom chodí do bežnej školy a spolu so svojimi súrodencami a kamarátmi sa zapájajú do spoločenských aktivít. Keďže deti s Downovým syndrómom sa vyvíjajú pomalšie, časom sa rozdiel medzi nimi a ich rovesníkmi zväčšuje. No i tak niektorí odborníci odporúčajú, aby išli na bežnú strednú školu, ak s tým rodičia a pedagógovia súhlasia a ak sa im učitelia môžu viac venovať. „Asi najväčšou výhodou toho, že Yolanda šla na bežnú strednú školu, bolo, že sa úplne začlenila do kolektívu,“ vraví jej otec Francisco.
Výchova dieťaťa s Downovým syndrómom nie je prechádzka ružovou záhradou. Vyžaduje si veľa času, úsilia, obetavosti i trpezlivosti a treba mať pri nej realistické očakávania. Mnohé rodiny sú však presvedčené, že starostlivosť o dieťa s Downovým syndrómom ich zblížila. Súrodenci takého dieťaťa sa učia byť menej sebeckí a viac empatickí. Pomáha im to tiež lepšie chápať postihnutých ľudí. „Za trpezlivosť sme boli bohato odmenení a po čase sme videli výsledky,“ vyjadrili sa Antonio a María. „Naša najstaršia dcéra Marta nám vždy pomáhala starať sa o Sáru [ktorá má Downov syndróm] a stále sa o ňu úprimne zaujíma. Rosa, ktorej staršia sestra má Downov syndróm, hovorí: „Susana veľmi prispieva k tomu, že som šťastná, a dáva mi toľko lásky! Vďaka nej som sa naučila byť citlivejšia k ľuďom, ktorí sú nejako postihnutí.“ Ich matka Elena dodáva: „Susana je veľmi vnímavá na láskavosť. Emily a Barbara, matky citované v úvode tohto článku, zistili, že „ľudia s Downovým syndrómom sa vyvíjajú a učia po celý život a nové príležitosti a zážitky ich stále obohacujú“. Yolanda, ktorá má tiež Downov syndróm, dáva rodičom dieťaťa s touto diagnózou jednoduchú radu: „Dajte mu veľa lásky. Starajte sa oň, ako sa moji rodičia starali o mňa.“
Deväťdesiatštyri percent súrodencov uviedlo pocity hrdosti na svojho súrodenca s Downovým syndrómom. Štádiom porovnávania vývoja svojho dieťaťa s ostatnými si prejde takmer každá mama. Mamy detí so špeciálnymi potrebami si rýchlejšie uvedomia, že porovnávanie skutočne nemá zmysel. Dieťatko sa bude vyvíjať inak. Možno nezapadne do všetkých tabuliek. Spolu vám prispejeme až 1 200 eur na úkony súvisiace s asistovanou reprodukciou. Dostanete sa do rôznych situácií. Niektoré prejdete s úsmevom na tvári, na zvládnutie iných budete potrebovať viac vnútornej sily. Každopádne získate oveľa väčšiu flexibilitu v hľadaní riešení rôznych problémov. Na vývoj dieťaťa má najväčší vplyv vaša láska a stimulácia. Deti sa najviac učia od ľudí, ktorí sa o ne starajú a s ktorými trávia väčšinu času. Každodenná hra a komunikácia môžu vášmu dieťaťu veľmi pomôcť.
Treba počítať aj s tým, že vaše dieťa istým spôsobom nikdy úplne nedospeje. Vždy bude potrebovať pomoc. Výchova dieťaťa s Downovým syndrómom si vyžaduje v niektorých oblastiach špeciálny prístup. Dovoľte dieťaťu robiť to, čo samo dokáže: väčšina detí si v závislosti od veku a schopností vie osvojiť každodennú rutinu. Počítajú sa aj malé kroky: nedávajte dieťaťu toho príliš veľa na plecia.
Metódy a terapie pre rozvoj
Včasná intervencia je kľúčová. Začína sa už od útleho veku. My sme hneď prvý mesiac začali s logopédiou a hneď prvý rok s rehabilitáciou - vojtovkou a Bobathom. Akonáhle si vedela udržať hlavičku, začali sme aj s plávaním. S včasnou intervenciou sme začali, keď mala pol roka. Dosť dôležitá bola orofaciálka (s tou treba začať čím skôr). A ja som od narodenia praktizovala bazálnu stimuláciu (mám z nej skúšku) - je to terapia, ktorá sa používa napr. u pacientov v bdelej kóme. Dnes s odstupom času by som ten prvý rok a tie terapie viac zredukovala a užívala si viac materstvo.
Rehabilitačná liečba je veľmi dôležitá a vidieť po nej väčšie či menšie pokroky. Jej ukončenie ale neznamená odpočinok od náročných cvičení. Aby pozitívne výsledky zotrvali je dôležité pokračovať v začatom procese. Typy cvičení, ktoré si osvojíte pri intenzívnom pobyte je dôležité aplikovať do domáceho prostredia. Jednou z foriem cvičenia môže byť aj samoobslužná činnosť alebo obyčajná detská hra. Milí rodičia, nezabúdajte, že skvelým terapeutom svojho dieťaťa ste práve vy. S vami trávi najviac času a práve vy ho prirodzeným spôsobom môžete podporiť a motivovať.
Kniha Masáže detí a dojčiat. Názorný a prehľadný úvod do techniky masáží detí a dojčiat je určený predovšetkým rodičom. Takmer do dvoch rokov som dcéru čo najviac pozorovala, stále sa prihovárala, spievala a komentovala všetko, čo sme robili. Našou asi najväčšou terapiou v tomto veku, na ktorej sme obe pracovali, bolo budovanie nášho vzťahu mama - dcéra. Veľmi nás spojilo dojčenie. Potom sme začali chodiť do CŠPP konkrétne k našej špeciálnej pedagogičke, logo a robili orofaciálku.
V každom veku môžete deti smerovať k športu (plávanie, jazda na koni, lyžovanie, korčuľovanie, beh, bicyklovanie..), k tancu či dramatickému umeniu. Keďže Kiko miluje vodu, tak po canisterapii je plávanie hneď jeho najobľúbenejšie. Zvieratka má rád veeeelmi veľmi, nebojí sa ani koníkov na hipoterapii. Keďže spievame veľa, muzikoterapia je preňho ako stvorená. Skúšame už aj tvoriť, tým pádom odporúčame všetkým deťom aj arteterapiu. Kika to veľmi baví.
Animoterapia znamená liečenie pomocou zvierat. Táto špeciálna liečebná terapia spočíva vo využití pozitívneho vplyvu zvieraťa na psychické, fyzické aj emocionálne zdravie človeka. Liečivé pôsobenie zvieraťa do značnej miery súvisí s empatiou, nepodmieneným rešpektom a láskou, ktorú sú zvieratá schopné prejaviť. Animoterapia je veľmi širokospektrálna a využíva sa na celom svete. Animoterapia sa využíva pri liečbe ľudí všetkých vekových kategórií, od malých detí po seniorov a pri rôznych zdravotných problémoch. Terapia má výborné využitie pre deti s detskou mozgovou obrnou, svalovou dystrofiou, epilepsiou, kedy sa zlepšuje jemná aj hrubá motorika a celkovo pohybové ústrojenstvo. Vzťah k zvieratkám pomáha uvoľňovať nielen hormóny šťastia - endorfíny, ale aj hormón interferón, ktorý posilňuje imunitu. A redukuje napríklad kortizol teda tzv. „stresový hormón.“
U nás doma sme naplno zapojili našu Zivu ako canisterapeutku. Pomáha pri cvičení. Lilianku cez ňu polohujem. Momentálne je motiváciou pre štvornožkovanie. Eliška má vyskúšané 3 terapie, canis ma doma každý deň, keďže mame psíka (Lykka je kamoška do času a nečasu), hipoterapia nás nakopla do samostatnej chôdze a prvých slov. Absolvovala ju od 9 mesiacov do takmer 3 rokov (začali sme 3x týždenne a postupným pokrokmi sme to znižovali, až sme skončili na 1x týždenne). Ukončili sme to, lebo Eliška už z toho nemala pôžitok a nudila sa. Teraz mame čerstvú skúsenosť s delfínoterapiou v Oddese. Skvelá práca delfínoterapeuta, ktorý bol zároveň aj psychológom, logopédky a craniosakrálnej terapeutky.
V 16. mesiaci sme navštívili klinického logopéda kvôli poruche príjmu potravy, teraz už len logopéd v našom meste. V dvoch rokoch nasledovalo zaradenie do kolektívu medzi bežné deti a mamičky na materskej - Babyfit, t. j. skupinové zábavné cvičenie 10 detí, ďalej skupinová canisterapia 6 detí a mamičky - zážitkové aktivity so psíkmi. Zároveň to bola naša príprava do škôlky. Od 2 rokov chodíme tiež na Play Wisely. Táto terapia nám veľmi pomohla v porozumení reči, v spolupracovaní a rešpektovaní lektora (niekoho iného ako mňa).
Je to liečebná a regeneračná metóda založená na inhalovaní zvýšenej koncentrácie kyslíka. Cieľom je vytvorenie dojmov a skúseností, ktoré zlepšia schopnosť rozlišovať podnety, zlepšia predpoklady zameriavať vlastnú aktivitu a dosahovať možné vývinové úlohy. Bazálna stimulácia vychádza zo skúsenosti dieťaťa, ktoré získalo počas vnútromaternicového života a ktoré dokáže identifikovať pri akomkoľvek postihnutí. Skenar je prístroj, ktorý nastaví telu ozdravovací proces, kedy sa telo začne liečiť samo. Prístroj sa prikladá na povrch pokožky, kedy elektrický impulz nášmu telu vlastný prechádza pokožkou a komunikuje s mozgom, následne z mozgu vysiela korekčné impulzy späť do prístroja.
Je terapia, ktorá sa odohráva v špeciálne upravenej miestnosti, kde sa prebúdzajú všetky zmysly a pôsobí na ne cielene, či už dávkovaním jednotlivých vizuálnych, zvukových, hmatových, čuchových aj chuťových vnemov. Muzikoterapia využíva hudbu na dosiahnutie terapeutických cieľov, čim sa zlepšuje kognitívna funkčnosť (vnímanie, pamäť, pozornosť) a fyzická funkčnosť (podpora pohybu, reči) organizmu. Tzv. expresívna terapia, ktorá má podporný charakter a často sa využíva pre jej pozitívne pôsobenie a elimináciu sekundárnej záťaže, ktorá vzniká na základe patogénnych vonkajších a vnútorných faktorov a za účelom socializácie a dosiahnutia rovnováhy vnútorného a vonkajšieho prostredia jednotlivca.
Pri spracovávaní senzorických podnetov hrá ucho zásadnú rolu, keďže je to brána do nášho mozgu. Ucho zachytáva nielen zvukové podnety, ktoré posiela na spracovanie do mozgu, ale aj každý náš pohyb (vestibulárny aparát, ktorý je súčasťou vnútorného ucha). Vestibulárny aparát sa masívne podieľa na riadení koordinácie, rovnováhy, rytmu, riadení očných pohybov a teda ovplyvňuje aj zrakové vnímanie. Jeho nesprávne fungovanie narúša vyhodnocovanie všetkých ostatných senzorických vstupov a má potenciál dezorganizovať aj procesy myslenia. Metóda Tomatis je prirodzený prístup v neurosenzorickej stimulácii. V posluchovom programe sa mení hudba v reálnom čase tak, aby získala pozornosť mozgu. EEG biofeedback metóda (biologická spätná väzba elektrickej aktivity mozgu) umožňuje registrovať aktuálny stav mozgu jedinca a prostredníctvom špeciálneho didaktického programu, ktorý je spätne viazaný na EEG aktivitu ovplyvňovať aktuálny stav mozgu a zvyšovať jeho kondíciu. Je pohybovo-vizuálny vývojový program, nasmerovaný na vývoj motorických a kognitívnych zručností, zahrňujúcich bilaterálnu koordináciu, koordináciu oko-ruka, pozornosť, kontrolu polohy tela v priestore a komunikáciu. Nájdete aj pod názvom Bimeo.
Rozvojové aktivity a hry
„Moja sestra Zuzana sa narodila s Downovým syndrómom. Mala som vtedy 15. Videla som, ako to mamu zmenilo k lepšiemu. Výrazne sa posunula ako človek. Predtým ju vedela vytočiť akákoľvek drobnosť, no vďaka Zuzane sa prestala trápiť pre maličkosti. Už nebolo dôležité, že vo výlevke je neumytý riad. Zuzana svojou bezprostrednosťou lámala všetky ľady. Mama minulý rok zomrela a dospelá Zuzana žije s nami.“
Výchova dieťaťa s Downovým syndrómom (DS) predstavuje rovnakú výzvu pre učiteľa i rodiča ako výchova dieťaťa bez postihnutia. Rovnako, ako všetky deti aj deti s DS by mali poznať jasné očakávania „dobrého“ správania a obmedzenia v prípade „zlého“, teda neprijateľného správania.
Deti s DS majú v porovnaní so zdravými rovesníkmi neurovývinové rozdiely, ktoré zasahujú do učenia sa vhodného správania. Navyše, každé dieťa je jedinečné vo svojich silných i slabých stránkách. Váš prístup preto závisí od veku, schopností i temperamentu vášho dieťaťa. Samozrejme aj od miesta, kde sa nežiaduce správanie vyskytne, či už je to doma, v škole alebo v inej komunite.
Intervencia pri správaní sa stáva nevyhnutnou v prípade, že správanie vedie k sociálnej izolácii alebo zasahuje do schopnosti vášho dieťaťa rozvíjať láskyplné a vzájomne upokojujúce vzťahy v rámci rodiny a komunity. Taktiež je potrebné zvážiť intervenciu v oblasti správania vtedy, keď nevhodné správanie znemožňuje dieťaťu dostatočne sa rozvíjať. Intervencia v správaní sa stáva nevyhnutnou, keď nevhodné správanie dieťaťa ohrozuje jeho vlastnú bezpečnosť, prípadne bezpečnosť jeho okolia.
Riešenie problémového správania niekedy vyžaduje tím odborníkov, ktorí pracujú s dieťaťom na základe poznatkov behaviorálnej analýzy a poskytujú mu pozitívnu podporu žiaduceho správania. Takýto tím odborníkov by mal pracovať s dieťaťom v rodinnom i v školskom prostredí, aby dochádzalo k efektívnemu odstraňovaniu nežiaduceho správania a posilňovaniu pozitívneho správania sa dieťaťa.
V každom prípade je potrebné mať na pamäti, že žiadne dve deti nie sú rovnaké, a teda každé dieťa potrebuje individuálny prístup bez ohľadu na to, či má DS alebo nie.
Problematické oblasti u detí s Downovým syndrómom
Vedci z Inštitútu pre výskum Downovho syndrómu v USA zistili, že rodičia detí s DS sa v prípade nežiaduceho správania najčastejšie trápia s týmito oblasťami:
- zmyslové vnímanie
- vývin
- kognitívne spracovanie informácií
- komunikácia
- sociálne a emocionálne fungovanie
Deti sa učia svojimi zmyslami. Poskytnite dieťaťu dostatok podnetného materiálu na precvičenie zraku, sluchu, chuti, hmatu a čuchu. Deti reagujú úmerne k podnetnosti okolitého prostredia. To neznamená, že musíte zahltiť dieťa stovkami hračiek. Mali by ste však zvoliť také hračky, ktoré sú primerané veku dieťaťa, poskytnúť dieťaťu šancu vybrať medzi niekoľkými možnosťami a tiež dostatok času na hranie. Držte sa zásady, že menej je niekedy viac.
Deti sa učia napodobňovaním. Malé deti radi robia to, čo vidia robiť ostatných. Začnite sa hrať najskôr vy sama a dieťa sa to naučí od vás. Keď ukazujete dieťaťu novú hru, aktivitu alebo hračku, používajte v čo najväčšej miere gestikuláciu tela a mimiky tváre. Ešte lepšie je, ak mu môžete najprv hru predviesť so starším dieťaťom.
Deti sa učia hraním rôznych druhov hier. Hry a ďalšie aktivity pomáhajú deťom lepšie porozumieť vlastným pocitom, obavám a okolitému svetu. - akože sú strašidlá, psíčkovia, mamičky, oteckovia, hrdinovia z filmov a postavy z kreslených rozprávok.
Deti sa učia opakovaním. Deti radi hrajú jednu hru stále dokola. Začnite jednoduchou úlohou a snažte sa z toho urobiť zábavu. Postupom času, ako sa dieťa bude vo vykonávaní zadanej úlohy zlepšovať, ju trochu skomplikujte. Veďte dieťa k tomu, aby používalo gestikuláciu a komunikovalo s ostatnými.
Deti sa rozvíjajú získavaním vlastných skúseností. Byť iba divákom prestane dieťaťu stačiť. Chce konať samo. Pri každej vhodnej príležitosti sa ich snažte zapojiť do činnosti, ktorá prebieha. Samostatným riešením problému sa deti stávajú šikovnejšie. Vymyslite pre deti jednoduchú úlohu, a sťažujte ju vždy, keď sa v nej dieťa zlepší. Dôležité je dbať na to, aby nové prekážky boli dostatočne jednoduché, aby vždy dieťa pocítilo úspech.
Deti sa učia rozprávaním. Hovorte s dieťaťom počas hry a vysvetlite mu, čo a prečo robíte. Malé deti často vnímajú viac, než si myslíme. Vysvetľovať zmysel a účel hry, činnosti alebo hračky je preto veľmi dobrý zvyk. Deti zbožňujú hry so slovami.
Deti potrebujú na všetko svoje vlastné tempo. Pri hraní s dieťaťom sa neponáhľajte a nezahlcujte ho príliš mnohými činnosťami naraz. Nechcite od neho niečo, čo nie je primerané jeho veku alebo dosiahnutému vývoju. Deti sú šikovné, keď cítia istotu. Počas hry potrebuje dieťa veľkú dávku pochvaly a povzbudenia. Vychovávajte z neho víťaza, nie nešiku. Pomáhajte mu prísť na nové spôsoby, ako sa hrať, riešiť problémy, spoznávať a učiť sa. A hlavne sa príjemne bavte! Na prvom mieste je to, že dieťa sa chce s vami hrať.
Pri všetkých činnostiach a aktivitách je potrebné, aby dieťa rozumelo obrázkom, aj keď ich ešte nevie pomenovať. Na to sú vhodné kartičky s rôznymi obrázkami, na ktorých sú členovia rodiny, zvieratká, ovocie, zelenina, jedlo, veci, ktoré denne používame. Každú kartičku po jednom ukazujeme dieťaťu, pomenujeme, ak dieťa dokáže, zopakuje názov, prípadne vyjadrí citoslovcami. Podľa potreby opakujeme. Po oboznámení s kartičkami, predložíme dieťaťu najprv dva rôzne obrázky, a vyzveme dieťa, aby ukázalo na ten, na ktorý sa ho pýtame. Veľmi prínosné sú knihy, ktoré si vyrobíme tak, že na každý list dáme päť krát rovnaký predmet, zviera, činnosť, ale v inom prevedení. S dieťaťom čítame tak, že prstom ukazujeme na jednotlivé obrázky a vyjadrujeme citoslovcami, neskôr menujeme. Veľmi atraktívnou je i kniha s fotografiami dieťatka, na ktorých vykonáva nejakú činnosť, dieťa podnecujem k tomu, aby sa vyjadrilo, čo na obrázku robí.
Deti s Downovým syndrómom dávajú častejšie prednosť znakovej reči, preto to, čo nedokážu vysloviť - ukážu. Postupne sa snažíme, aby dieťa vyslovilo, akú činnosť na danom obrázku vykonáva. Na obrázku napríklad dieťa číta, tak na začiatok stačí, ak dieťa reaguje aj tak, že donesie knihu, ak uvidí tento obrázok, (alebo keď povieme, že ideme čítať), na druhom obrázku sa modlí, tak dieťatko zloží rúčky. Stupeň abstraktného aj logického myslenia u detí s Downovým syndrómom je nižší ako u intaktných detí.
Fyzioterapia: Cvičenia pre Downov syndróm || Toto je naša rutina fyzioterapie!!
