Zanedbávanie starostlivosti o deti: Neviditeľná rana s fatálnymi následkami

Deťom ubližuje emočný chlad či nedostatok pozornosti. Na rozdiel od fyzického týrania či od absencie na vyučovaní si takéto drobné zanedbávanie nikto nevšimne, a tak môže pretrvať celé detstvo a mať fatálne dôsledky, varuje psychológ Radek Ptáček.

Zanedbávanie je totiž mimoriadne zanedbaná téma. Nie je vidieť, nevenujeme mu pozornosť, hoci je to najčastejšia forma nevhodného zaobchádzania s deťmi. Sexuálne zneužitie a fyzické týranie je určite závažné, ale je viac „vidieť“, viac sa o ňom hovorí, budí pozornosť. Ale zanedbávané dieťa si nemusí nikto vôbec všimnúť.

Tých foriem zanedbávania je oveľa viac, sú často veľmi subtílne, ale ich vplyv na jedinca môže byť drvivý a môže sa prejaviť až v dospelosti. Je to široké spektrum emočného zanedbávania, môžu to byť situácie spojené s rozvodom rodičov alebo s duševnou chorobou niektorého z nich, ale tiež dlhodobo neprimeraná výživa. Mierne, ale dlhodobé zanedbávanie máva väčšinou horšie následky ako jednorazové zneužitie, týranie alebo nejaká prežitá jednorazová trauma - teda ak sa rieši.

Skryto znevýhodnené dieťa nemusí získať vôbec žiadnu pozornosť, alebo len negatívnu. Trestajúcu. Takéto deti napríklad v škole veľmi hnevajú, môžu byť agresívne, vzdorovité, ale nie je to porucha, je to prejav „zraneného“ dieťaťa. Jediný možný terapeutický postup je pozitívny prístup, lenže ten takéto dieťa dostane len zriedka.

Obrovským problémom je výrazné emočné zanedbávanie dieťaťa, emočná deprivácia, ktorá sa môže prejaviť až v dospelosti. Môže sa to začať nevinne. Úzkostné dieťa, ktoré nemá dostatočnú emočnú odozvu v rodine, jeho úzkosti sú bagatelizované. Prvá maličká kvapôčka. Potom príde do školy, kde má prísnu učiteľku. Spolužiaci ho šikanujú. Ďalšie kvapôčky… A v dospelosti sa z toho môžu rozvinúť úzkosti či depresie, človek môže mať vážne problémy s vlastnými dospelými vzťahmi.

Následky fyzického týrania si môže všimnúť lekár, keď dieťa bude chodiť špinavé alebo ak bude v škole až príliš často chýbať, všimne si to učiteľ. A riešiť to bude sociálka. Lenže keď je rodič emočne chladný alebo negatívny, na dieťati nemusí príčinu spoznať vôbec nikto. Môže byť príliš uzavreté do seba alebo sa to naopak bude prejavovať hraničným správaním.

Skôr modelový príklad. Predstavte si takú rodinu. Rodičia majú problémy sami so sebou, dieťa je nechcené, neprejavujú mu dosť lásky a pozitívnych emócií, aj keď inak sa oň viac-menej starajú, nechodí ufúľané, dávajú mu jesť, do školy chodí. Ale neposlúcha. Veľmi neposlúcha. Rieši sa to sankčne. Poznámky, zhoršené známky zo správania. Nedochádza k žiadnemu zlepšeniu. Dieťa môže skončiť v diagnostickom ústave. Ale nebude chápať, čo tam robí. Ďalej neposlúcha. Vzpiera sa. Nie je to preň zrozumiteľné. Nikto s ním nepracuje, nikto nepátra po príčine jeho správania. Trauma sa rieši ďalšou traumatizáciou. Jeho odpor je zase interpretovaný ako porucha správania. Zatlačí sa naň ešte viac. Viac represie. A to je celé zle. V dospievaní a v dospelosti už nie, pomôcť môže len odborná starostlivosť. Lenže tieto deti dostanú starostlivosť, akú by si zaslúžili, len výnimočne. Poznajú skôr tlak a represiu. Najskôr v rodine samotnej, potom v inštitúciách.

Mozog dieťaťa si svet začne interpretovať ako veľmi nebezpečné miesto, v ktorom musí byť silné a brániť sa, aby vôbec prežilo. Tá predstava sa v mozgu upevňuje ďalej a ďalej. Dieťa pozná jediný recept, ako sa brániť - byť nebezpečnejšie a agresívnejšie, než sú ostatní. Prehliadaním traumy, zanedbávaním pozitívnych emócií z nich robíme „netvorov“.

Ďalší príklad. Dieťa sa narodí drogovo závislej matke, má teda už problematický štart. Bezprostredne po narodení sa dostáva do dojčenského ústavu, prvé týždne a mesiace v ústavnej starostlivosti vytvárajú veľmi negatívnu prognózu. Po dvoch rokoch sa dostane do detského domova. Dovtedy neprežije žiadny silný vzťah. S nikým. Prejavuje sa poruchami správania, ktoré sa riešia len trestami. Prejde niekoľkými detskými zariadeniami a niekoľkými diagnostickými strediskami. Je považovaný za najproblémovejšieho chlapca. Medzi 15. a 16. rokom si ho vezme babička, chce tomu chlapcovi dať šancu. On babičku z nejakého úplne absurdného dôvodu zavraždí. Dostáva sa opäť do diagnostického ústavu. Keď v devätnástich vylezie von, je vzápätí dvakrát odsúdený za ublíženie na zdraví, prežije ďalších niekoľko rokov vo väzení. Vyjde von, ale nikto ho nikdy neučil, ako v tom „nebezpečnom svete“ žiť. Skončí odsúdený na doživotie za brutálnu vraždu. Na začiatku bolo traumatizované dieťa, ktoré za nič nemohlo.

V drvivej väčšine prípadov sú emočne zanedbané všetky deti, ktoré prejdú dojčenským ústavom. To je alfa a omega celej diskusie o ústavnej starostlivosti. Je však silný tlak z viacerých strán to zmeniť. Samozrejme, naráža to na veľa problémov, ale existujú snahy právne zakotviť, že nebude možné deti do roka alebo do dvoch umiestňovať do ústavnej výchovy. Lebo keď sa deti do ústavného systému dostanú, sú automaticky znevýhodnené.

Špecifické formy zanedbávania v 21. storočí

V našom prostredí v 21. storočí, minimálne v našich geografických podmienkach v euroamerickom geopolitickom priestore a pri našom vývojovom stupni humanity, sa deťom darí lepšie ako kedykoľvek predtým v histórii. Neriešime obrovskú chudobu, hlad, detskú prácu, prostitúciu, obchodovanie s deťmi, mrzačenie detí, nemožnosť elementárneho vzdelania. V porovnaní so zvyškom sveta riešime v úvodzovkách kozmetické záležitosti.

Starať sa o to, aby deti svoje detstvo nielen prežili, ale aby šli do života duševne zdravé, je predsa na mieste. Ale definícia zanedbávania sa musela zmeniť.

Výživa: Od podvýživy k prekrmovaniu

Kým ozajstná podvýživa sa detí v Česku týka len veľmi málo, nevyvážená a nezdravá strava je veľký problém a spadá tiež pod zanedbávanie. Nie každé zanedbávanie je zámerný zlý úmysel rodičov. Ak bude dieťa žiť prevažne na rožkoch a sušienkach, môže mať milujúcich rodičov, ale pravdepodobne s nedostatkom kompetencií. A to sa môže prejaviť až v dospievaní, i neskôr.

Prekrmovanie dieťaťa je tiež zanedbávanie. Niekto povie: „No tak čo, veľa papá, no, chutí mu, čo by som mu nedoprial.“ Lenže obezita je už problém aj u malých detí, aj deti už trpia cukrovkou 2. typu, chorobami srdca a ciev, majú vysoký krvný tlak. To všetko s obezitou súvisí.

Emočné zanedbávanie prechádza všetkými spoločenskými vrstvami

Nie každé zanedbávanie je zámerný zlý úmysel rodičov. Ak bude dieťa žiť prevažne na rožkoch a sušienkach, môže mať milujúcich rodičov, ale pravdepodobne s nedostatkom kompetencií. A to sa môže prejaviť až v dospievaní, i neskôr.

Keď sa povie zanedbávanie, tak má hocikto pocit, že sa ho to vlastne netýka, že zanedbané deti sú tie vo vylúčených lokalitách, v „iných“ sociálnych skupinách. V každej spoločenskej vrstve sa zanedbáva iným spôsobom a má to iné aspekty. Emočné zanedbávanie prechádza celou spoločnosťou. A obezita detí tiež.

Zanedbávanie nadbytkom aktivít

Deti v rozvádzajúcich sa a rozpadajúcich sa rodinách môžu byť - nechtiac - ale dramaticky emočne zanedbávané. Zanedbávať možno aj nadbytkom. O nadbytku stravy sme hovorili, ale aj nadbytkom aktivít, záťaže, napríklad vo forme krúžkov. Nazval by som to zanedbaním voľného priestoru pre prirodzený vývoj.

Mozog dieťaťa sa pravdepodobne vyvíja najviac vo chvíľach, keď sa akoby poflakuje. Leňošenie je pre deti rovnako dôležité ako aktivita a učenie, má mať čas a priestor ponoriť sa do svojho „flowu“, keď je pohltené aktivitou, ktorú si nájde samo a ktorá nám môže pripadať bezcieľna, zbytočná, ako ničnerobenie. Mohli by sme tomu hovoriť aj zanedbávanie leňošenia.

Nie je prehnané ochraňovanie detí ďalšou formou zanedbávania? Určite. Nedávno sme sa v krčme s kamarátmi rozprávali o tom, čoho všetkého sa kvôli našim deťom máme báť. Hovorilo sa o rizikách „tam vonku“, o pedofiloch, ktorí vylákajú dieťa a ublížia mu. Z pohľadu objektívnej štatistiky je to skutočne marginálne. A na rozdiel od zanedbávania, zneužívania či týrania dieťaťa v domácom prostredí je možné dieťa na toto naozaj nejako pripraviť.

Neviditeľné hrozby: Domáce prostredie ako zdroj traumy

Najväčšie hrozby sú v sivej zóne, ktorú nevidno. A tiež o tom deti najmenej hovoria, napríklad o dlhodobej psychickej šikane v realite aj na internete. Dieťa dlho nemusí vôbec rozpoznávať, že je niečo zle, kvalitu vzťahu preverí, či sa dieťa rodičom zverí, keď bude mať pocit ohrozenia.

Tragické veci sa dejú často doma, tam, kde by sa malo dieťa cítiť v bezpečí. Ubližujú mu ľudia, ktorým dieťa dôveruje.

Sexuálne zneužívanie detí niekým relatívne blízkym je samozrejme hrozná vec, patrí k ťažkým traumám, ak je dlhodobé a utajené. Schopnosť ľudskej psychiky vyrovnávať sa s ťažkou a náročnou udalosťou je totiž relatívne dobrá, na to sme stavaní. Deti, ktoré boli jednorazovo sexuálne zneužité, ale dostali starostlivosť, podporu a šancu to spracovať, sú na tom z dlhodobého hľadiska lepšie ako deti, ktoré boli napríklad ponižované alebo zanedbávané počas celého detstva.

Je to mimoriadne komplikovaná terapia, pretože základom práce s traumou je, že si ju človek nejakým spôsobom odžije a integruje do svojho života. U detí je to limitované, pretože na to, aby ste mohli pracovať so svojou vlastnou traumou, musíte jej do istej miery rozumieť. Preto je práca so zneužívanými deťmi mimoriadne problematická a dlhodobá.

Úplnou alfou a omegou je, či má dieťa s niekým blízkym - či už je to rodič alebo opatrovateľ - fungujúci pozitívny vzťah. A to nehovoríme o falošných účelových obvineniach, ktoré sa často zneužívajú v rozvodových situáciách.

Zásadná otázka samozrejme je, či zneužívané alebo zanedbávané dieťa vytrhnúť z rodiny, zvlášť v situáciách, keď dieťa má k tomu obťažujúcemu alebo zanedbávajúcemu pozitívny vzťah. Množstvo detí má totiž pozitívny vzťah aj k tyranom. Zažil som deti, ktoré boli týrané - bité reťazou, priväzované k radiátoru. Rodič bol uväznený, ale keď ho prepustili, dieťa chcelo ísť k nemu. Nie je to jednoznačné. Musíme o tom viac hovoriť, diskutovať.

Sú krajiny, ktoré volia model family protection, kde je najdôležitejšia rodina. Keď sa v nej niečo zlé stane, musíme urobiť maximum pre to, aby dieťa v rodine zostalo, ak to pre neho nie je bezprostredne nebezpečné. Potom sú naopak systémy child protection, k tomu systému sa približujeme my, keď je na prvom mieste ochrana dieťaťa ako jedinca. Takže pri akomkoľvek podozrení dieťa vytrhneme z rodiny a „chránime“. A hotovo. Ani jeden prístup nie je dokonalý a správny, ale je dobré zvažovať vždy situáciu na škále medzi nimi. Vytrhnutím dieťaťa z rodiny môžeme namiesto ochrany spôsobiť absolútnu traumu.

Aktivity a prevencia: Ako pomôcť deťom

Aj keď v našich podmienkach neriešime existenčné problémy, je dôležité starať sa o to, aby deti svoje detstvo nielen prežili, ale aby šli do života duševne zdravé. Kvalita života je to, čo riešime s psychológmi a psychiatrami.

Hoci sa niekedy hovorí o psychoterapii ako o módnom trende, ľudia, ktorí pomoc vyhľadávajú, sú možno práve tí, ktorí boli v detstve nejakým spôsobom zanedbávaní. Celý čas hovoríme o tom, ako sa v dospelosti prejaví, že sa s ním nikto nemaznal.

V zimných mesiacoch, keď sú dni kratšie a pobyt vonku obmedzený, je ideálny čas na spomalenie, viac spoločného času a objavovanie jednoduchých radostí doma. Netreba zložité pomôcky ani drahé hračky, často stačí kreativita, bežné predmety z domácnosti a ochota zapojiť sa do hry.

Senzorické hry pre zvedavé pršteky

Deti do troch rokov milujú skúmanie rôznych textúr, zvukov a tvarov. Senzorické hry sú v zime ideálne, pretože ich viete pripraviť doma a prispôsobiť veku dieťaťa. Tieto aktivity podporujú jemnú motoriku, koncentráciu a prirodzenú zvedavosť.

• Krabica pokladov: Do krabice vložte predmety rôznych materiálov (lyžica, špongia, kus látky, drevená kocka).
• Dotykové vrecúško: Dieťa háda, čo sa skrýva vo vnútri len pomocou hmatu.
• Presýpanie a prelievanie: Ryža, cestoviny či fazuľa (pod dozorom) dokážu zabaviť aj na dlhý čas.
• Senzorické fľaše: Plastové fľaše naplnené vodou, trblietkami, kamienkami alebo farebnými korálkami.
• Chodenie naboso po rôznych povrchoch: Deka, koberec, podložka, uterák.
• Hra „čo vydáva zvuk“: Skúmanie hrkálok, kuchynských nástrojov či papierových sáčkov.

Domáce tvorenie bez stresu

Tvorenie s deťmi môže byť jednoduché, rýchle a pokojne aj trochu „chaotické“. Nejde o výsledok, ale o proces. Dieťa si rozvíja fantáziu a spolu s rodičmi si vytvárajú spoločné spomienky.

• Maľovanie prstami alebo hubkou.
• Lepenie farebných papierov na tému zima (snehuliaci, čiapky, rukavice).
• Pečiatkovanie zemiakom alebo korkom.
• Trhanie a lepenie papiera - ideálne na rozvoj jemnej motoriky.
• Modelovanie z plastelíny alebo slaného cesta.
• Kreslenie do múky alebo krupice rozprestretých na plechu.
• Výroba jednoduchých dekorácií - papierové vločky či girlandy.

Pohyb aj bez ihriska

Keď je vonku nepriaznivé počasie alebo je dieťa choré, pohyb doma je pre neho kľúčový. Pomáha mu vybiť energiu, zlepšuje spánok a celkovú náladu.

• Opičiu dráhu z vankúšov, stoličiek a diek.
• Tanec na obľúbené pesničky alebo detské riekanky.
• Napodobňovanie zvieratiek - skákanie ako žabka, chodenie ako medveď.
• Hádzanie loptičiek do koša alebo krabice.
• Skákanie cez „čiary“ z lepiacej pásky.
• Hra na schovávačku v rámci bytu.
• Mini joga pre deti - jednoduché pozície spojené s príbehom.

Aj krátky pohybový blok denne dokáže urobiť veľký rozdiel - pre dieťa aj pre rodiča.

Spoločné čítanie a rozprávanie príbehov

Liečenie doma je ako stvorené na schúlenie sa pod dekou s knihou. Aj tie najmenšie deti si vedia čítanie užiť, hoci ešte nerozumejú všetkým slovám. Dôležitý je pokojný hlas, blízkosť a spoločný čas, ktorý vytvára pocit bezpečia a podporuje vzťah medzi rodičom a dieťaťom.

• Knihy s veľkými obrázkami a riekankami.
• Vymýšľanie vlastných príbehov podľa obrázkov.
• Divadielko s plyšákmi alebo bábkami.
• Spoločné listovanie časopisov pre deti.
• Rozprávanie o bežných veciach - čo robí medvedík cez zimu, kam ide autíčko.
• Zvukové knihy alebo pesničky, ktoré dieťa aktívne dopĺňa pohybom.

Čítanie rozvíja reč, predstavivosť a upevňuje vzťah medzi rodičom a dieťaťom.

Zapojenie dieťaťa do bežných činností

Aj obyčajný deň môže byť pre dieťa zaujímavý, ak ho zapojíte do každodenných činností. Deti milujú pocit, že sú užitočné. Získavajú tým sebavedomie, učia sa rutine a rodičia majú pocit, že deň plynie pokojnejšie.

• Miešať cesto alebo presýpať suroviny.
• Triediť ponožky či ukladať bielizeň.
• Utierať prach detskou handričkou.
• Polievať kvety malou kanvičkou.
• Pomáhať pri prestieraní - plastový riad je ideálny.
• Upratovať hračky podľa farieb alebo veľkosti.
• Varenie v detskej kuchynke s reálnymi, bezpečnými pomôckami.

Nemusí to byť dokonalé. Nie každý deň musí byť naplnený aktivitami a tvorivosťou. Ak niektorý deň prežijete len v pyžame a s rozprávkou v pozadí, neznamená to, že robíte niečo zle. Deti nepotrebujú dokonalý program, ale vašu prítomnosť, pozornosť a pocit bezpečia. Láskavý dotyk a objatie počas bežných chvíľ pomáhajú dieťaťu cítiť sa milované.

Dôsledky zanedbávania a zneužívania detí zo strany rodičov môžu mať rozsiahle a dlhodobé negatívne dopady na ich fyzický, psychický a sociálny vývoj. Štúdie ukazujú, že ľudia, ktorí boli ako deti verbálne zneužívaní, sú omnoho náchylnejší k depresiám, častejšie trpia úzkosťou, sú dvojnásobne viac náchylní trpieť prudkými zmenami nálad, ale tiež trpia aj prehnanou sebakritikou. Zneužívané a zanedbávané deti majú pomalší intelektuálny vývin, konkrétne v oblasti verbálnej inteligencie. Tieto deti majú tiež horšie výsledky v škole, čiže horšie známky a nižšie skóre z testov. Následky zneužívania sa s deťmi ťahajú až do dospelosti. Výskum naznačuje, že napriek tomu že nie zo všetkých zneužívaných detí vyrastú delikventi, deti, ktoré boli zneužívané, majú ako mladiství väčšiu náchylnosť k delikvencii.

tags: #aktivity #dieta #zanedbavanim #starostlivosti #rodicov #aktivity