Etické aspekty asistovanej reprodukcie

Nenaplnená túžba stať sa rodičom je veľmi citlivým problémom. Stále častejšie využívaná asistovaná reprodukcia sa však bohužiaľ mení v byznys, ktorý prináša mnoho etických dilem. Asistovaná reprodukcia alebo umelé oplodnenie je označenie pre lekárske postupy a metódy, pri ktorých dochádza k manipulácii so zárodečnými buňkami alebo s embryami, vrátane ich uchovávania, a to za účelom liečby neplodnosti ženy alebo muža. Asistovaná reprodukcia je lekárska pomoc partnerskému páru, ktorý má problém s otěhotněním. Asistovaná reprodukcia je predmetom etických sporů.

Proces asistovanej reprodukcie generuje obrovskú radu etických otázok. Každá spoločnosť musí premýšľať o týchto otázkach a rozhodnúť o ich riešení. Většinu ich plodí nedostatočná informovanosť o danej problematike.

Vstup technológií do medicíny priniesol zvýšenie veku dožitia i zvýšenie kvality života. Pred zhruba polstoročím výrazne vstúpili technológie aj do liečby neplodnosti. Vznikol nový obor, asistovaná reprodukcia (ART), česky sa niekedy hovorí umelé oplodnenie či oplodnenie v skúmavke. Počty ART cyklov rastú, podľa štatistík European Society of Human Reproduction and Embryology sa ročne vo svete vykoná okolo štyroch miliónov ART cyklov a narodí sa okolo jedného milióna detí.

Morálne postavenie embrya

Nesmieriteľnosť dvojakého etického pohľadu na problematiku asistovanej reprodukcie by vyriešila jednoznačnosť morálneho postavenia embrya. Prvý názor, že počiatkom ľudského života je okamžik zplozenia, teda spojenie vajíčka a spermie, zastávajú najmä niektoré cirkvi a ľudia veriaci. Druhý názor je kompromisom, podporovaným vedcami, lekármi aj etikmi - embryo má status potenciálnej ľudskej bytosti. Vzhľadom k tomu, že ešte okolo pätnásteho dňa sa začnú tvoriť prvé primitívne nervové bunky a „ľudskosť“ zárodku sa začne prehlbovať, dospela väčšina etických výborov k záveru, že prvých 14 dní embryo morálny status ľudskej bytosti nemá. Tento názor zastáva predovšetkým odborná verejnosť a väčšina párov podstupujúcich asistovanú reprodukciu.

A súčasný názor z praxe? Na to dáva odpoveď embryológ D. Chládek: „Najnovší názor nám stanoví Tkanivová direktíva Európskej Únie. Embryo má, vo fáze pred ET (embryotransferom), status liečebného bunkového prípravku.“ Prax zjavne preferuje teoretické úvahy druhej skupiny.

Darovanie genetického materiálu

Darovanie spermií, vajíčka aj embrya je druhý najdiskutovanejší etický problém v procese asistovanej reprodukcie. Ide o zahrnutie tretej strany do procesu reprodukcie. Nedôjde k prelomeniu inštitúcie manželstva a rodiny? Záleží na správnom uzákonení celej problematiky.

Možnosť darovania krvi, kostnej drene či obličky je takmer samozrejmosťou, etika týchto možností bola už vyriešená a väčšinovo prijatá. Teraz sa k nim pridáva aj „liečebný bunkový prípravok“.

Problematika darcovstva je verejnosťou často odkazovaná na vlastné svedomie zúčastnených. Mnohí v ňom hľadajú inštanciu schopnú za všetkých okolností povedať, čo je správne. Ale aj svedomie sa vzťahuje k spoločenstvu.

Jeden proces prebieha na strane samotného dieťaťa. Zvládne v budúcnosti vyrovnanie sa s vlastnou identitou? Má právo poznať svojich biologických rodičov? Bude mu to umožnené? Vyrovná sa so svojou situáciou bez problémov? Bude rešpektovať a milovať „svojich“ rodičov aj po oboznámení sa s okolnosťami svojho zplozenia? V Švédsku majú „deti zo skúmavky“ po dovŕšení osemnástich rokov právo sa dozvedieť, kto sú ich biologickí rodičia.

Ďalší proces prebieha na strane príjemcov. Nebude im niekedy v budúcnosti tento fakt na obtiaž? Vyrovnajú sa s prípadnou genetickou záťažou? Budú obaja rodičia vždy milovať svojho potomka bez ohľadu na jeho pôvod?

Po rozvode pani B. znižovala hodnotu bývalého manžela, otca, s ktorým vychovala svojho syna práve vďaka darovanej spermii slovami: „On vlastne nemá na syna nárok, pretože nie je jeho biologický otec.“ A darca? Anonymitu má zaručenú - v ČR (v USA má záujemca o darované pohlavné bunky k dispozícii celú databázu darcov s fotkami a životnými príbehmi). Nebude darca svojho činu raz ľutovať? Nezačne ho prenasledovať myšlienka na poznanie svojho, alebo z polovice svojho dieťaťa? Ako a kto ho vychováva?

Nepsané pravidlo hovorí, že od jedného darcu sa použije maximálne 6 - 10 ejakulátov. Ale: „…Išiel som darovať preto, aby som si zarobil. Za tri až štyri mesiace som bol na odberoch tak tridsaťkrát a prišiel som si na dobrých pätnásť tisíc…“ Tu je problém.

Centrá asistovanej reprodukcie v ČR rešpektujú anonymitu darcu, od ktorého registrujú iba niekoľko základných údajov vzťahujúcich sa prevažne k jeho vzhľadu. Do ich evidencie aj do centrálneho registra je zavedený iba jeho kód. Ten je v každom centre AR iný. A tak aktívnemu darcovi stačí obísť napríklad 30 centier, v každom oplodniť 6 vajíčok a vznikne 180 genetických potomkov aktívneho darcu. V týchto prípadoch reálne hrozí genetické poškodenie plodov, ak sa stretnú v neskoršom živote syn a dcéra od jedného darcu. Stane sa samozrejmosťou, že pri plánovaní dieťaťa budeme musieť na vyšetrenie DNA?

V mnohých krajinách sa uplatňuje názor, že darca nemá na finančnú odmenu nárok. Jedine tak je možné zaručiť, že darcovstvo je prejavom čistého altruizmu a nie vypočítavosti. Nedostatkom tohto prístupu je nízky počet darcov. Otázka kvality spermií tiež nie je nepodstatná.

Prebytočné embryá

Hormonálna stimulácia vedie k väčšej produkcii vajíčok, tie sa oplodnia a získané embryá sa nie vždy spotrebujú. Rozhodnutie je na rodičoch. Jedná sa o veľmi stresujúce situácie. Každá možnosť má svoje pre aj proti. Čo je správne, kto to posúdi? Veď rodičia so svojim rozhodnutím musia žiť celý život. Nadyia nemohla dlho prísť do iného stavu. Podstúpila niekoľkokrát proces IVF a doma už mala 6 detí. Ale z predchádzajúcich cyklov jej zostalo ďalších 6 zmrazených embryí a z toho dve jednovaječné dvojičky. Rozhodla sa, že „zmrzlíkov“ nedá a prehovorila doktora, aby jej ich zaviedol do maternice všetky. Stalo sa niečo neuveriteľné, všetkých osem embryí sa ujalo. Nadyia porodila osem detí, pozri Wikipedie/Nadya Sulemanová. Všetky sú v poriadku a Nadyia má teraz doma detí 14. Stará sa o ne so svojou matkou, nežije s partnerom - biologickým otcom detí. Svoju vlastnú životnú „show“ predala médiám, ale z výťažku sa budú tešiť deti až po osemnástych narodeninách. Teraz má veľký problém uživiť rodinu. Ľuďom sa jej prístup nepáči. Je neetické, že chcela dať svojim embryám šancu na život a súčasne tak sama seba aj deti vystavila obrovskému zdravotnému riziku? Ako zvládne výchovu a obživu svojej rodiny?

Kryokonzervácia

Nevyužité embryá sú zmrazené a skladované v tekutom dusíku. V tejto forme sa môžu ponechávať po dobu 100 rokov. Výhodou je, že ak prvý či niektorý ďalší pokus umelého oplodnenia nevyjde, môže pár podstúpiť ďalšie pokusy bez stimulačného procesu a odberu vajíčok. Akú záťaž ale zmrazenie prináša pre počínajúci život? Bude sa vyvíjať prirodzeným spôsobom? Máme právo manipulovať týmto spôsobom s potenciálnou ľudskou bytosťou? Máme istotu, že zmrazením nebude v budúcnosti ovplyvnené zdravie dieťaťa?

Kryokonzervácia spermií je používaná už radu rokov, teraz sa už vykonáva aj zmrazenie vajíčok (oocytov). Tiež mrazenie tkaniva z semenníkov (spermatické kanáliky) a vaječníkov (nenastimulované) tkanivo je bežnou praxou. Výhody sú jasné. Ide predovšetkým o situácie, v ktorých očakávané zdravotné komplikácie a náročné liečby (chemoterapia) môžu mať zlý, ak nie katastrofálny vplyv na reprodukčné orgány. Možnosť zmrazenia „zdravých a čerstvých“ pohlavných buniek v mladšom veku a ich neskoršie využitie (často po náročnom živote) je už tiež reálna a prináša aj „výhodnú“ možnosť predĺženia reprodukčného veku. Je to eticky prípustné? Prinajmenšom sa týmto etická situácia ďalej komplikuje.

Výskum (najmä) kmeňových buniek

Hoci je zrejmé, že embryá na veky držané v tekutom dusíku by svoj potenciál k pretvoreniu v ľudskú bytosť asi nenaplnila, je nemorálne premeniť tieto „nadbytočné“ embryá na embryonálne kmeňové bunky, ktoré možno využiť k výskumu a v budúcnosti aj k liečbe ťažkých ochorení?

Eva Syková hovorí (MF dnes 5.4.2004): „Presne informovaná verejnosť zásadne vyjadruje podporu ako výskumu, tak užitiu embryonálnych buniek k liečbe chorých. Najvyššia podpora, a to aj charitatívna a sponzorská, plynie pochopiteľne od tých, ktorí potrebujú liečbu pre seba či svoje deti. Názory nesúhlasiacej menšiny je však potrebné rešpektovať a je nutné postupovať podľa zákonom schválených etických noriem.“

Príbeh dieťaťa, ktoré trpí dedičnou chorobou, liečiteľnou iba transplantáciou vhodnej kostnej drene, by mohol mať šťastný koniec. A to novo aj v prípade, že by sa darcom stal ešte nenarodený súrodenec. Metódou asistovanej reprodukcie by boli vytvorené embryá, a tie by sa podrobili predimplantačnej genetickej diagnostike. Ak by medzi nimi bol vhodný darca nezaťažený dedičnou chorobou, mal by starší súrodenec vyhraté. Je to krásny sen, alebo nočná mora?

Zplodiť dieťa na určitý účel je iste neetické. Výskum kmeňových buniek sa snaží túto cestu zjednodušiť a v danom prípade by potrebnú kostnú dreň vypestoval v miske iba z kmeňovej bunky embrya v predimplantačnej fáze. Obavy zo zneužitia a cielenej selekcie nie sú v žiadnom prípade bezpredmetné.

Náhradné rodičovstvo

Náhradné matky - prenájom maternice? Historické príklady tohto postupu možno nájsť už v Starom zákone. Keď Sára nemohla mať dieťa, tak Abrahám počal dieťa so služkou Hogar. Podobne Rachel a Jakob so služkou Bálou. Služka mala potom len malé, alebo skôr žiadne miesto v živote narodeného dieťaťa.

Ako prežíva tehotenstvo žena, ktorá vie, že sa dieťaťa vzdá? Táto matka, ktorá od začiatku vie, že dieťa, ktoré porodí, jej nezostane, sa v tehotenstve nemusí správať dostatočne svedomito (napríklad pokiaľ ide o fajčenie a konzumáciu alkoholu). Aký vplyv môže mať jej tehotenské „prežívanie“ na nenarodené dieťa?

Aké sú motivácie náhradných matiek? Nie sú to vždy len peniaze. Môže ísť o ženy, ktoré nikdy nepoznali lásku, partnerský vzťah, sex… ale tiež môžu byť ich pohnútky absolútne nezištné. Malo by mať dieťa právo poznať náhradnú matku, ktorá ho porodila? V akom veku? Bez ohľadu na jej súhlas?

Denník MFD priniesol už v roku 2003 zaujímavú informáciu: V Česku už bol dvakrát vykonaný pokus o využitie inštitútu „náhradnej matky“. „Oba tu boli pokusy dopadli neúspešne, hoci každý inak. V jednom prípade sa u prizvanej ženy v 4. mesiaci zistilo, že dieťa má ťažkú vrodenú vadu. Náhradná matka sa rozhodla pre interrupciu. V druhom prípade došlo k sporu, aký ani v zahraničí nie je výnimkou. Náhradná matka si dieťa ponechala. Počas tehotenstva si totiž k nemu vytvorila pozitívny citový vzťah. Aj keď boli obe náhradné matky viazané zmluvou, ktorú potom nedodržali, a vopred prijali odmenu, ktorú nevrátili, pre súd bola tá zmluva neplatná. Podľa nášho právneho poriadku je matkou dieťaťa tá, ktorá ho porodí.“ (MF dnes, 5.12.2003, s. 4)

V mnohých krajinách je náhradné materstvo už plne praktizované. Nie vždy bez konfliktov. Existujú prípady, kedy sa ukázalo, že dieťa je postihnuté a nechceli si ho ponechať ani náhradná matka, ani manželia, ktorým dieťa „geneticky patrilo“. V ČR je teraz známych už mnoho prípadov náhradného materstva, nie je to nelegálne, a prípadov pribúda. Na internete sa inzeráty typu: „Hľadáme serióznu zdravú ženu, ktorá by nám donosila bábätko. Mám vážne zdravotné komplikácie a nemáme už inú možnosť. Iba vážne záujemkyne…“ rýchlo množia.

„Metóda náhradného materstva narušuje biologickú jednotu a môže viesť až k degradácii rodenia detí na výrobu či priemysel.“ (Zamykalová, 2003) Napriek tomu vývoj „nedeliteľnosti materstva“ v ČR naznačuje, že do budúcnosti možno očakávať skôr zavedenie náhradného materstva. Uvažuje sa o tom, že by o každom prípade rozhodoval súd.

Redukcia viacpočetného tehotenstva

Doteraz je široko používaným indikátorom kvality IVF tzv. implantačný index, teda pomer medzi počtom implantovaných embryí a počtom dosiahnutých tehotenstiev. To môže hrať rolu v problematike viacpočetného tehotenstva. Na odstránenie týchto problémov sa v súčasnej dobe odporúča do maternice zavádzať maximálne dve embryá. Iba po neúspešných pokusoch, kedy sa predpokladá menšia pravdepodobnosť uchytania všetkých embryí a po predbežnom súhlase rodičov sa zavedú pre istotu embryá tri, max. štyri a ak sa uchytia, rodičia si ich nechajú. Redukcia tehotenstva sa vykonáva iba, ak sú na to zdravotné dôvody. Tiež porovnávanie úspešnosti centier asistovanej reprodukcie sa riadi novším indexom, kde hlavnú rolu hrajú počty narodených detí. Pritom: „…nelze hodnotit kvalitu pracoviště podle celkových výsledků - vždy lze srovnávat jen standardní skupinu žen do věku 35 let.“ (Řežábek, 2008, s. 87)

Mikromanipulácia

„Ide o operačné postupy, vykonané na pohlavných bunkách alebo embryu, použitím špeciálnej mikromanipulačnej technológie.“ (Řežábek, 2008, s. 98) Pre páry, kde jeden alebo obaja rodičia majú genetickú dispozíciu pre vrodenú vadu, prináša predimplantačná diagnostika vykonávaná metódami mikromanipulácie neuveriteľné možnosti.

ICSI (intracytoplasmatická injekcia spermie). Metóda, pri ktorej sa spermia vpravuje ihlou priamo do cytoplazmy vajíčka. Tu možno povedať, že ide o určité obchádzanie prírody, pretože k výberu jednej spermie dochádza voľbou embryológa a nie na základe zložitých fyziologických procesov, ktorým ešte celkom nerozumieme.

AH (asistovaný hatching). Ide o narušenie vaječného obalu embrya (zona pellucida), s cieľom pomôcť embryu sa z obalu uvoľniť.

Výber pohlavia

Už Platón (Ústava, 5. kniha) sa zamýšľa nad dedičným zdravím, robí si starosti o biologickú kvalitu potomstva, predovšetkým u stavu strážcov. Prichádza s myšlienkou biologického výberu, umožňujúceho rozmnožovanie najlepších a vyradenie zdegenerovaných jedincov.

Jeden z princípov, stanovených Dohovorom o ľudských právach a biomedicíne, vymedzujúci, že techniky ľudskej asistovanej reprodukcie nesmú byť použité na získanie zvláštnych vlastností u budúceho dieťaťa, predovšetkým za účelom výberu pohlavia dieťaťa, s výnimkou tam, kde sa vyhýbame vážnemu dedičnému ochoreniu, viazanému na pohlavie, sa už zdá byť spochybňovaný a je len otázkou času, ako dlho ešte vydrží. V Thajsku a iných krajinách sa už bariéry prelomili, v Austrálii je toto téma na programe dňa…

„Ak rodičia chcú tak zúfalo syna alebo dcéru, že sú kvôli tomu pripravení podstúpiť IVF a zaplatiť za ne vysokú cenu, je pre nich iste lepšie vybrať si potomka než potom byť sklamaní z narodenia dieťaťa, ktoré si vlastne tak celkom nepriali.“ (Kovacs, Zdravotnícke noviny, 13/2010, s. 7)

Rýsujú sa tiež ďalšie kontroverzné otázky. Za určitých okolností podrobujú lekári vytvorené embryá genetickému testu a vyberajú tie zdravé. „Na vyradenie embryí s výraznými genetickými defektmi by sme sa snáď zhodli, čo keď si ale rodičia budú časom chcieť objednávať pohlavie, farbu očí a hudobné nadanie potomka?“ pýta sa Vácha.

Inzeráty, typu: „Som modrooká blondína, 60 kg, 175 cm, mám tri tituly, hovorím piatimi jazykmi a som športovo nadaná, koľko ponúknete za moje vajíčko?“ sú už na svete!

Vatikán odsúdil Nobelovu cenu za umelé oplodnenie.

Otázka výhrady vo svedomí pri vykonávaní potratov je viac menej jednoznačná. Mnohí ľudia chápu a akceptujú, že lekár má právo odmietnuť takýto „zdravotný úkon“ vykonať, keďže by sa ním priamo podieľal na usmrtení ľudskej bytosti. U lekárnikov sa zase čiastočne akceptuje, ak odmietnu vydať tzv. „tabletku po“, teda urgentné kontraceptívum s potratovým účinkom. V tomto článku sa zameriame na problematiku asistovanej reprodukcie, čiže umelého oplodnenia. Čo by malo byť zlé na tom, ak pomôžeme druhému človeku mať dieťa?

I. Miriam Menkin, ako laboratórna technička v tíme doktora Johna Rocka, sa už v roku 1938 snažila na Petriho miskách oplodniť 138 z 800 vajíčok, ktoré doktor Rock odobral ženám pri zákroku hysterektómie. Všetky jej pokusy však boli neúspešné a k žiadnemu oplodneniu nedošlo. Až v roku 1944, kedy nechala spermie pri vajíčku dlhšie než obvykle, nastalo prvé in vitro oplodnenie. Tieto embryá nechali pár dní sa vyvíjať a pozorovali bez úmyslu ich preniesť do tela ženy. Teda boli neskôr vyhodené ako biologický odpad a pokusy pokračovali ďalej. V roku 1953 sa podarilo dosiahnuť tzv. „biochemické tehotenstvo“ vedcom v austrálskej Foxton School, kde taktiež participoval John Rock. V problematike IVF bol John Rock priekopníkom; neskôr bol zahrnutý aj do výskumu a prípravy prvej hormonálnej antikoncepcie.

Neskôr v roku 1973 sa tímu vedcov (Carl Wood, John Leeton a Alan Trounson) z Univerzity v Monash podarilo dosiahnuť prvé tehotenstvo umelým oplodnením ľudského vajíčka. Avšak toto tehotenstvo trvalo len niekoľko dní a skončilo sa neúspechom, rozumnej uhynutím embrya, teda zmarením života. O tri roky neskôr, teda v roku 1976, Patrick Steptoe a Robert Edwards ohlásili, že v laboratóriu „uskutočnili“ ďalšie tehotenstvo, ktoré však bolo ektopické, teda mimomaternicové a nemohlo pokračovať, a tak bol zbytočne zmarený ďalší ľudský život.

O rok na to, v roku 1977, sa tímom týmto istým vedcom podarilo prvé „počatie v skúmavke“, ktorého výsledkom bolo narodenie prvého dieťaťa vytvoreného metódou IVF. Luise Brown sa narodila 25. júla 1978 vo Veľkej Británii. V tom istom roku sa nezávisle od vedeckého tímu Steptoa a Edwardsa podarilo indickému lekárovi menom Subaš Muchopadjaj z Kalkaty vykonať experimenty, výsledkom ktorých bolo narodenie dievčatka menom Durga. Avšak jeho práca nebola vedeckým svetom vtedy uznaná pre nedostatok vedeckých dôkazov. Prvým chlapcom počatým metódou IVF bol Alastair MacDonald, ktorý sa narodil v roku 1979 v Glasgowe.

II. IVF - in vitro fertilizácia - je najčastejšou formou ART. ZIFT - zygote intrafallopian transfer - metóda podobná IVF. GIFT - gamete intrafallopian transfer - táto metóda zahŕňa prenos vajíčok a spermií do ženského vajcovodu, oplodnenie teda nastáva v ženskom tele. ICSI - intracytoplasmis sperm injection - často využívaná metóda v prípade, že je poškodená plodnosť muža. Tiež sa využíva v prípadoch, kedy zlyhala klasická IVF. Pri týchto technikách je často využívané darcovstvo vajíčok a spermií, resp. Okrem toho je pri ART rozšírenou praxou tiež využitie biologického inštitútu tzv. „náhradných matiek“ známe tiež ako surogácia, kedy „náhradná matka“ otehotnie - bez ohľadu na spôsob, niekedy však s ohľadom na identitu druhého partnera - a donosí dieťa pre ženu-objednávateľku, ktorá nemá zdravé vajíčka. V praxi ART je tiež rozšírený biologický inštitút tzv. „gestačného nositeľa“ a využíva sa najmä vtedy, keď žena túžiaca po dieťati má síce zdravé vajíčka, ale má problémy s maternicou, alebo nemôže zo zdravotných dôvodov podstúpiť sama tehotenskú záťaž.

III. Každý pár, ktorý premýšľa nad absolvovaním ART, čerpá informácie z rôznych zdrojov - či už sú to odborné publikácie, rôzne populárne ženské magazíny alebo zmluvní i nezmluvní lekári-špecialisti a tiež sú takéto páry konfrontované i s názormi a skúsenosťami tých párov, ktoré už ART podstúpili. Okrem psychických trpiacich popísaných vyššie sa k technikám umelého oplodnenia pridružujú aj vyššie morálne aspekty, počnúc tými najmenej závažnými akou je napr. Do tejto morálne najzvrátenejšej kategórie patrí žiaľ aj samotná skutočnosť, že ART je v mnohých krajinách nediskriminačná z hľadiska gender ideológie, a teda je dostupná aj pre osoby, ktoré prirodzene počať nemôžu - t. j. Ak žena podstúpi IVF, po stimulácii vaječníkov sú izolované a oplodnené pomocou laboratórnych techník sporadicky viaceré vajíčka a následne - ak bolo oplodnenie úspešné - už ako embryá, teda ako počatý nový život s vlastnou DNA sú prenesené do maternice alebo vajcovodu. Hoci dnes jestvuje legislatívna tendencia v rôznych štátoch znižovať maximálne povolené množstvo embryí, ktoré môžu byť prenesené - napr. v Kanade sú povolené 3, v Spojenom kráľovstve a niektorých európskych štátoch sú povolené maximálne 2 embryá - a do praxe sa zavádza tiež tzv. single embryo transfer (SET), teda prenos len jedného embrya, stále ešte prevláda prax vložiť do tela ženy niekoľko embryí naraz, aby sa zvýšila úspešnosť ich uhniezdenia sa. S redukciami embryí sa začalo už v 80. rokoch a odvtedy nastalo mnoho zmien či už v technológii, v preferenciách rodičov a demografickom a kultúrnom rozložení obyvateľstva. Keďže kliniky sprostredkúvajúce umelé oplodnenie sa v minulosti rozmáhali a navzájom si konkurovali, každá z nich chcela mať dobrú úspešnosť, a tak bolo bežné vložiť do maternice ženy veľký počet embryí. Preto sa následne začalo s redukciami embryí v prípadoch, u ktorých mnohočetné tehotenstvo bolo vyhodnotené ako rizikové jednak pre matku, a jednak pre samotné embryá či plody. Pod selektívnou redukciou sa rozumie ukončenie vývoja jedného alebo viacerých (zvyčajne aj zdravých) embryí vo viacpočetnom tehotenstve, zvyčajne počas prvého trimestra, umožňujúc tak ostatným embryám sa lepšie vyvíjať. Podľa oficiálnych materiálov jednotlivých kliník sa selektívna redukcia vykonáva, aby sa znížilo zdravotné riziko pre matku a tiež kvôli zlepšeniu prežívania plodov alebo zo socio-ekonomických dôvodov. V konečnom dôsledku však táto amorálna a tragická prax zvyšuje najmä prestíž lekára a daného zariadenia, respektíve ponúka objednávateľom efektívnejšiu „hodnotu za vynaložený čas, úsilie a peniaze“. Selektívna redukcia sa zvyčajne vykonáva počas prvého trimestra medzi 11. a 14. týždňom tehotenstva. Niektorí špecialisti z dôvodu zlepšenia prognózy prežívania ostatných embryí uprednostňujú obdobie medzi 12. až 14. týždňom tehotenstva, zatiaľ čo Lengedre a kolektív vo svojej štúdii odporúčajú redukcie vykonávať z toho istého dôvodu až v 15. až 16. týždni tehotenstva. V týždňoch to znie tak neutrálne, ale je potrebné si uvedomiť, že ide o 3 až 4 mesačné nenarodené bábätko.

Pojmom selektívne ukončenie sa označuje terminálne a nezvratné ukončenie vývoja jedného alebo viacerých plodov, ktoré sa z hľadiska súčasných medicínskych diagnostických metód javia ako postihnuté nejakým vážnym a neliečiteľným ochorením, genetickým poškodením alebo inou anomáliou či plodu s javiaci sa menej vážnym ochorením či poruchou vývoja, ktoré by ale mohli ovplyvniť vývoj zdravého plodu. Opäť teda i v tomto prípade ide najmä o zlepšenie celkovej prognózy tehotenstva, ktoré vzniklo umelo ako „lekársky úkon“, ktorý si možno kúpiť. Napriek tomu, že v súčasnosti dochádza k neustálemu zdokonaľovaniu techník prenatálneho skríningu, častokrát je medicínska veda schopná takéto anomálie diagnostikovať až v neskorších štádiách tehotenstva, a preto sa tieto selektívne ukončenia vykonávajú najčastejšie až počas druhého trimestra, niekedy aj v treťom trimestri. Sú prípady, kedy boli usmrtené nenarodené deti v 34. týždni tehotenstva s predpovedaným dwarfizmom, Dawnovym syndrómom či rázštepom chrbtice. Hoci sa redukcie embryí najčastejšie ospravedlňujú úmyslom zlepšiť prežívanie zvyšných embryí, priebeh tehotenstva matky a zníženie zdravotných rizík detí, ktoré sú žiadaným výsledkom ART, nemusí tomu tak byť vždy. Metódy, ktoré sa na redukciu embryí používajú, zahŕňajú transabdominálne (cez brucho) vloženie ihly a prepichnutie hrudníka plodu. Najčastejšie sa používa roztok KCl (chlorid draselný), ktorý spôsobí zástavu srdca, ale tiež mechanické poškodenie plodu, vzduchová embolizácia alebo elektrokauterizácia, čo je vlastne použitie elektródy so striedavým prúdom. V minulosti sa často využívali aj transvaginálne prístupy, avšak s horším výsledkom, čo znamená, že poškodené boli aj plody, ktorých zabitie nebolo plánované. Napriek týmto stratám sa na mnohých pracoviskách ešte stále využíva transvaginálna redukcia plodov v prvom 6. až 8. týždni tehotenstva. Pod eufemizmom „redukcia embryí“ sa teda skrýva krutý proces zabitia embrya či viacerých embryí, ktorého súčasťou je ich ponechanie „napospas“ v maternici ženy, kde budú tieto zahubené embryá buď vstrebané, alebo ostanú v maternici až do pôrodu želaného dieťaťa, a žena na konci tohto krutého procesu spolu so živým bábätkom porodí aj jeho mŕtvych súrodencov.

Časť vedeckej obce vznáša voči procedúram redukcie embryí výhrady, pričom najčastejšie uvádzaným dôvodom je utrpenie plodu, ktoré má byť redukované, a to najmä vtedy, keď daná procedúra zlyhá. Proces redukcie dvojčiat na jedno dieťa nie je bez rizika a môže viesť až k ukončeniu celého tehotenstva. V určitých prípadoch sa môžu vyskytnúť vážne komplikácie, ako je krvácanie, pretrhnutie maternice, prirastenie placenty k maternici či infekcia. Treba poznamenať, že redukcie embryí nie sú následkom len umelých oplodnení. Viacpočetné tehotenstvá vznikajú napríklad aj po medikamentóznej stimulácii vaječníkov. Podľa Americkej spoločnosti pre reprodukčnú medicínu väčšina viacpočetných tehotenstiev je výsledkom superovulácie či stimulácie vaječníkov než transferu embryí pri IVF či prirodzeného počatia. Mnoho párov sa rozhodne pre stimuláciu vaječníkov ako lacnejšiu procedúru než je IVF.

Žiaľ, k redukcii embryí sa pristupuje aj z ekonomických dôvodov, kedy sa rozhodujúcim faktorom stáva finančná náročnosť výchovy dvojičiek či trojičiek oproti celkovým nákladom na výchovu iba jedného dieťaťa. Rodičia-objednávatelia sa preto rozhodnú niektoré deti zabiť skôr, než sa stihnú narodiť. Napríklad väčšina redukcií dvojičiek na jedno dieťa sa vykonáva u žien, ktoré majú po štyridsiatke či po päťdesiatke, a to hlavne kvôli socio-ekonomickým dôvodom. Tiež sa posudzuje aj psychický stav matky a stačia posudky od dvoch rôznych lekárov, aby dosvedčili, že viac ako jedno dieťa pre matku predstavuje psychickú záťaž a môže jej spôsobiť depresie. Pritom však samotná procedúra redukcie embryí je pre samotnú tehotnú matku stresujúca a emočne bolestivá skúsenosť, najmä pre tie, ktorým sa dlhodobo nedarilo otehotnieť. Aj preto sa tretina párov rozhodne ponechať si viaceré počaté bábätka z morálneho, náboženského či etického dôvodu - avšak tým sa nerieši morálny aspekt uhynutia tých embryí, ktoré zomreli počas procedúry ART, na počiatku ktorej stálo vedomé rozhodnutie páru, alebo samotného jedinca - muža či ženy.

V neposlednom rade sa redukcie embryí vykonávajú aj kvôli výberu pohlavia dieťaťa. Druhým pálčivým problémom pri IVF je zmrazovanie embryí a ich skladovanie. Pokiaľ laboratórnymi technikami vzniknú oplodnením vajíčok viaceré embryá, ale lekári sa rozhodnú vložiť do maternice ženy len niektoré z nich, ostatné embryá, ktoré sú v dobrej kvalite, sú zmrazené a uložené pre prípad, že sa proces IVF nepodarí. Tie embryá, ktoré sa nejaví životaschopne sú automaticky zahubené ako biologický odpad. V súčasnosti sa na niektorých klinikách zmrazujú aj tie embryá, ktoré sa idú preniesť práve v danom cykle. V dnešnej dobe sú už tieto techniky tak sofistikované, že je veľká šanca, že embryo prežije rozmrazenie aj po veľmi dlhej dobe. Nie vždy tomu tak bolo. Koľko embryí je celkovo uskladnených, nie je známe - kliniky to totiž nemusia hlásiť. Jedna štúdia odhaduje, že len v USA ich je okolo 1,4 milióna. Vedci si myslia, že z tohto počtu je 5 až 7 percent tzv. opustených, teda takých, s ktorými už nie sú „žiadne plány“. Na niektorých klinikách je to až 18 percent z uskladnených embryí. Stáva sa to najmä kvôli tomu, že ľudia prestanú platiť poplatky za uskladnenie a nie je možné ich kontaktovať. Pokiaľ pôvodcovia embryí tieto darujú na vedecké účely, znamená to, že na týchto embryách si embryológovia v zácviku môžu trénovať techniky IVF alebo sú embryá využité v rôznych vedeckých projektoch. Možností využitia je naozaj veľa, od hlbšieho chápania skorého vývoja človeka cez transplantačnú medicínu až po nový odbor regeneratívnej medicíny. Ide teda o výskum na ľuďoch, ktorí k tomu nedali súhlas. Mnoho rodičov, ktorí pri začiatku IVF podpíšu, že zvyšné embryá darujú na vedecké účely, si to niekedy v priebehu procesu rozmyslí a nesúhlasí, aby sa s embryami manipulovalo. Na druhej strane ale už nechcú mať ďalšie deti, a tak sú tieto embryá ponechané v tekutom dusíku. Mnoho párov takto zanechá embryá, pretože nechcú byť zodpovední za rozhodnutie, či embryá zničiť alebo ich darovať iným párom, alebo ich darovať na vedecké účely. Toto rozhodnutie stále odkladajú, až sa na to akoby zabudlo. A tak sú niektoré embryá uskladňované dlhú dobu, niektoré aj viac ako 25 rokov. Niektoré páry využijú možnosť zmrazovania embryí hoci nemajú problém s počatím, ale ešte nechcú mať rodinu. Preto si chcú zabezpečiť, že keď budú podľa nich pripravení na rodičovstvo, budú mať v zálohe nejaké embryá v prípade, že by už v tom čase problém s počatím mali. Každý mesiac podľa prirodzeného cyklu odoberú vajíčko z tela ženy a mimo jej tela ho oplodnia partnerovými spermiami a zmrazia a odložia do času, kedy sa daný pár rozhodne mať dieťa. Čo keď sa práve takýto pár rozíde? Vzniká teda nový právny problém aj s „vlastníctvom“ embryí. Ak sa pár, ktorý sa rozhodol skladovať embryá pre budúce použitie rozíde a iba jeden z partnerov ich chce použiť (v hypotetickom prípade môže mužský partner chcieť embryá použiť na surogátne materstvo), kto „vlastní“ embryá a má právo rozhodnúť o ďalšom využití takýchto embryí? Mnoho párov sa súdi o použitie embryí, kedy jeden z dvojice embryá využiť chce a druhý nie.

IV. Niektoré krajiny sa snažia obmedziť počty prenesených embryí, ako napríklad Taliansko, ktoré má limit jedného embrya v rámci cyklu a zákaz zmrazovania zvyšných embryí. Možné je zmraziť len embryo, ktoré sa bude využívať v danom cykle, ale pre ochorenie ženy, je nutné prenos do maternice odložiť. Taktiež je podmienkou využiť všetky embryá, ktoré boli vytvorené. Aj Belgicko uprednostňuje prenos len jedného embrya a až ak 2 cykly zlyhajú, je povolené vložiť do tela ženy dve embryá. Limity sú nastavené aj v severských štátoch ako Dánsko, Švédsko či Nórsko. Niektoré krajiny naopak žiadne limity nemajú.

Čo ak by sa techniky IVF zlepšili natoľko, že by stačilo žene odobrať len jedno vajíčko a to by po oplodnení bolo vložené naspäť do tela ženy s úspešným uchytením sa a následným tehotenstvom? Nie, nebolo. Tu sa totiž naskytá otázka hodnoty človeka a ľudského života v etickej, morálnej a teologickej rovine. Vývoj ľudského embrya treba chápať tak, že embryo sa nevyvíja smerom k človeku ale už ako človek. Učenie...

Neplodnosť je čoraz častejší problém, ktorý postihuje rovnako mužov aj ženy. Umelé oplodnenie, známe aj ako asistovaná reprodukcia (ART), je súbor techník, ktoré pomáhajú párom s problémami plodnosti počať dieťa. Hoci táto technológia prináša nádej pre mnohých, vyvoláva aj dôležité etické dilemy, ktoré si vyžadujú hlbšiu analýzu. Tieto otázky sa týkajú úcty k ľudskému životu od počatia, dôstojnosti manželstva a rodičovstva, ako aj práv a povinností všetkých zúčastnených strán.

Úvod do problematiky

Umelé oplodnenie je komplexná téma, ktorá so sebou prináša množstvo etických otázok. Hoci táto technológia prináša nádej pre mnohých, vyvoláva aj dôležité etické dilemy, ktoré si vyžadujú hlbšiu analýzu.

Dôstojnosť ľudského embrya a života

Jedným z kľúčových etických aspektov umelého oplodnenia je úcta k ľudskému embryu a životu od samého počiatku. Katolícka cirkev a mnohí etici zdôrazňujú, že ľudský život začína počatím a každé embryo má právo na život a dôstojnosť. S tým súvisí aj otázka, či je morálne prípustné vytvárať viac embryí, ako je potrebné na dosiahnutie tehotenstva, a čo robiť s prebytočnými embryami.

Morálne otázky spojené s embryami:

• Vytváranie prebytočných embryí: Pri umelom oplodnení sa často vytvára viac embryí, ako je reálne potrebných. Tieto embryá môžu byť zmrazené, darované na výskum alebo zničené.
• Použitie embryí na výskum: Niektorí vedci používajú embryá na výskumné účely, čo vyvoláva etické otázky o tom, či je morálne prípustné obetovať ľudský život pre vedecký pokrok.
• Kryokonzervácia embryí: Zmrazovanie embryí na dlhú dobu otvára otázky o ich budúcnosti a dôstojnosti. Čo sa stane s embryami, ak rodičia zomrú alebo sa rozvedú?

Alternatívne pohľady:

• Niektorí argumentujú, že embryo v ranom štádiu vývoja nemá rovnaké práva ako narodené dieťa alebo dospelý človek.
• Iní zdôrazňujú, že použitie embryí na výskum môže viesť k objavom, ktoré zachránia životy a zlepšia zdravie mnohých ľudí.

Zodpovedné rodičovstvo a manželstvo

Umelé oplodnenie tiež nastoľuje otázky o zodpovednom rodičovstve a dôstojnosti manželstva. Katolícka cirkev učí, že deti by mali byť počaté v manželstve, ako plod lásky a vernosti medzi manželmi.

tags: #asistovana #reprodukcia #etika