Dieťa sa bojí iných detí: Ako mu pomôcť prekonať strach

Strach je prirodzenou súčasťou normálneho vývinu dieťaťa. Už polročné bábätká prežívajú strach zo silných zvukov, z rýchleho priblíženia sa a odlúčenia od rodičov. Sedemmesačné až ročné deti sa typicky boja cudzích ľudí. Malé deti až do 5 rokov sa boja rôznych vecí: strašidiel, tmy, búrok, zvierat, silných zvukov (hlučné vysávače a iné stroje, hromy či sirény môžu byť pre malé deti desivé).

Malé deti do 3 rokov ešte nemajú plne rozvinutú schopnosť odlíšiť fantáziu od reality. Ich predstavivosť je veľmi silná, čo je prirodzenou súčasťou vývoja ich mozgu. Stáva sa, že naše 2-ročné dieťa vzdoruje na ulici a cudzí ľudia v snahe pomôcť nám, mu povedia: „Vezmem si ťa so sebou“. Alebo sami v zúfalstve sa vyhrážame deťom, že ich vezme policajt, smetiar, čert alebo ktokoľvek, koho vymyslíme. Týmto postupom však zbytočne zvyšujeme úzkosť detí, oslabujeme pocit bezpečia, ktorý by mali mať a znižujeme aj ich dôveru v nás.

Deti sa neupokoja, keď sme vystrašení my, alebo keď im tvrdíme, že sa nemajú čoho báť. Nefunguje ani to, keď ich budeme presviedčať, že tvory, ktorých sa boja, neexistujú. Nie sú nápomocné ani vety typu, že sa chlapci ničoho neboja, sú vždy odvážni.

Buďme pre svoje dieťa bezpečným prístavom a osobou, ktorá mu dá najavo, že mu rozumie. Dieťa upokojíme tým, že my, jeho rodičia ostávame pokojní: hovoríme tichšie a pomalšie, nerobíme prudké pohyby. Snažíme sa pozrieť na danú situáciu očami svojho dieťaťa a v duchu sa skúsime odpovedať na otázky: Čo ho mohlo vystrašiť? Ako to vidí ono? Potom môžeme zdôrazniť našu prítomnosť: „Som tu s tebou. Niekedy stačí to, že zostaneme chvíľu s dieťaťom a držíme ho v náručí. Napríklad vtedy, keď sa bojí cudzích ľudí. Rešpektujeme to, že momentálne naše dieťa chce byť iba s nami, ale nevyhýbame sa miestam a stretnutiam s cudzími ľuďmi.

Keď sa naše dieťa bojí zostať bez vás, ale vy musíte ísť do práce, tak ho nechávajte s niekým, koho pozná a vy mu veríte. So svojím dieťaťom sa rozlúčte a ubezpečte ho, že sa poň vrátite. Keď sa dieťa zľakne nejakého silného zvuku, napríklad, že niečo padlo a buchlo, uznajme, že sa zľaklo. Stačí to povedať a vysvetliť, čo je zdrojom hluku. Môžeme dodať aj to, že mu je to nepríjemné, príliš silné a pod. „Zľakol si sa.“

V prvom rade verme nášmu dieťaťu, že má vo svojej izbe strašidlo. Dlhé presviedčania o tom, prečo strašidlá neexistujú vzhľadom na vývinové charakteristiky daného veku nebudú účinné. Pomenujme pocit strachu nášho dieťaťa. Vyzvime ho, aby to strašidlo čo najdetailnejšie popísalo, ideálne nakreslilo či inak znázornilo. Toho škaredého desivého tvora môže prerobiť do milšej alebo smiešnejšej verzie. Môžeme spolu hľadať aj spôsoby na jeho zneškodnenie - urobme to, čo dieťa vymyslelo a preverme, či to fungovalo a strašidlo je preč.

Nie je vhodné deti strašiť tým, že im Mikuláš nič neprinesie do čižmičky, alebo ich vezme čert, keď nebudú poslúchať. Vyhrážanie sa, že ak nebudú poslúchať, tak na Vianoce žiadne darčeky nedostanú je tiež neefektívne.

Malé deti do troch rokov sú ešte značne egocentrické, impulzívne a nedokážu sa ovládať. Mikuláš, čert, ľudia v rôznych kostýmoch na vystúpeniach, v kostoloch, v meste alebo počas „halloweenu“ môžu deti vystrašiť, pretože masky môžu pôsobiť príliš realisticky a strašidelne.

Ak sa s deťmi chystáme na nové miesto, popíšme, čo môže očakávať.

Strach u malých detí je prirodzenou súčasťou ich vývoja. Ako rodičia máme príležitosť podporiť ich odvahu a dôveru vo svet tým, že ich obavy pochopíme a správne na ne zareagujeme.

Strach je úplne prirodzená reakcia nášho tela (respektíve mozgu) na neznámu a potenciálne nebezpečnú situáciu, predmet alebo osobu. Potlačovať v deťoch strach sa nevypláca. Strach (spojený so zvýšením stresových hormónov a opatrnosťou) máme v genetickej výbave ešte po našich predkoch z obdobia praveku. Prirodzený strach im pomohol prežiť a napríklad skryť sa pred nebezpečným zvieraťom.

Ak sa dieťa bojí naozaj všetkého a neviete prečo, možno bude lepšie konzultovať tento problém s detským lekárom a nehľadať odpovede na blogoch alebo fórach pre mamičky :-). Opäť je však veľký rozdiel v tom, či má dieťa 3 mesiace alebo 3 roky. Trojmesačné dieťa môže reagovať plačom naozaj skoro na každý podnet, každú ľudskú tvár a nemusí to pritom znamenať žiadny problém. Takéto správanie môže byť len reakciou na nejakú formu diskomfortu alebo ide proste len o fázu v živote bábätka, ktorá sama za pár dní až týždňov odznie. Ak však takéto chovanie vykazuje trojročné dieťa, je potrebné prísť na príčinu a odstrániť ju. V žiadnom prípade však dieťa za jeho strach netrestajte, nezosmiešňujte a nesnažte sa ho zľahčovať. Lekár vám odporučí jednoduché postupy, pomocou ktorých dieťa zoznámite s vecami, ktorých sa bojí bezpečnou a kontrolovanou formou - ukážte mu vec, ktorej sa bojí, napríklad v detskej knižke, kde nepôsobí tak hrôzostrašne ako v skutočnom živote.

Keď sa dieťa vo veku troch rokov schováva „mame pod sukňu“, vyhýba sa očnému kontaktu so všetkými ľuďmi okrem tých z vlastnej domácnosti, hanbí sa, neodpovedá na otázky a s nevyhnutným kontaktom (napríklad s lekárom) má taký problém, že mu je až do plaču, opäť nie je na mieste, aby bolo označované za mamánka alebo usmrkanca. Medzi prejavy sociálnej fóbie môže patriť červenanie sa, návaly horúčavy, zvýšené potenie, ale aj ťažkosti s dýchaním či úzkosť a potreba zvracania. Ak má dieťa takéto príznaky, odporúčame navštíviť detského psychológa. Ak sa len hanbí, nebojte, vyrastie z toho a možno bude len introvertom. :-)

Komunikujte s dieťaťom. Od veku dvoch rokov dokáže väčšina detí už jasne pomenovať stovky vecí, pocitov a procesov. Pýtajte sa ho, čoho sa bojí, prečo sa bojí, aké má pri tom pocity a čo by mu pomohlo strach prekonať. V drvivej väčšine prípadov ide naozaj len o iracionálny strach z neznámeho, ktorý sa dá prekonať postupným zoznamovaním. Napríklad deti, ktoré vyrastajú v domácnosti so psíkom, s ním žiadny problém nemajú, no pre dieťa, ktoré vidí psíka prvý raz v živote u niekoho doma až vo veku dvoch rokov, môže aj čivava predstavovať obrovské nebezpečenstvo.

Okrem postupného zoznamovania a vysvetľovania môžete využiť aj moderných pomocníkov - internet, televíziu a ďalšie zdroje. Ak dieťa uvidí, že na nejakom videu iné deti napríklad hladkajú spomínaného psíka, postupne pochopí, že sa nemusí báť. Veľmi dobrou pomôckou je aj kolektív - keď niečo zvládnu ostatné deti v partií, skúsi to aj to, ktoré sa bojí, len aby sa mu nesmiali alebo aby sa nestal outsiderom.

To, či sa dieťa v predškolskom veku správa k neznámym ľuďom otvorene alebo je hanblivé, závisí od jeho povahy. Mám doma dvoch potomkov a každý je iný. Naša slečna sa pustí do reči s kýmkoľvek, ochotne odpovedá na otázky. Na rozdiel od syna, ktorý cudzích moc nemusí a je veľmi veľmi opatrný. Ako rodičia by sme v podstate mali hanblivosť a opatrnosť našich detí oceniť, pretože je to pre nich v istom smere ochrana. Na druhej strane však treba opatrným a bojazlivým deťom pomôcť, aby sa neuzatvárali extrémne. Správajme sa napr. otvorene k susedom a známym, lebo takto dávame najavo, že vzťahy sú dôležité aj mimo rodiny. Zároveň by bolo fajn, keby sa dieťa učilo, že k dobrému vzťahu patria aj konflikty, ktoré sa dajú riešiť a môžu naše vzťahy posunúť v pozitívnom smere.

Dožičme dieťaťu čas a pomôžme mu napr. aj týmito hrami.

Popoludnie plné hier

Hanblivému dieťaťu pomôžeme zblížiť sa s inými deťmi, ak zorganizujeme napr. popoludnie, na ktoré pozveme deti z okolia a od susedov. Spolu s dieťaťom pouvažujeme na tým, ako by sme sa mohli hrať, čo by sme mohli robiť, kresliť. Dôležité je, aby hry navrhovalo dieťa, najmä také, ktoré pozná a cíti sa pri nich isto. V dôvernom prostredí by sa dieťa malo cítiť istejšie, než napr. v materskom centre alebo u známych, kam bežne nechodí.

Pocity vpísané do tváre

Zoberme staré časopisy, nožnice a spolu s dieťaťom vystrihujme ľudí s rôznym výrazom v tvári. Staré i mladé, veselé i smutné. Ku každej tvári si niečo povedzme. Napr. ten pán má vlasy ako starý otec alebo toto dievča sa podobá na našu Katku. Opýtajme sa vždy najprv dieťaťa, čo mu zíde na um pri jednotlivých tvárach. Keď si prezrieme všetky vystrihnuté tváre, nech ich dieťa rozdelí na sympatické a nesympatické. Pri týchto druhých sa pristavíme, pýtame sa, čo si dieťa o nich myslí. Prečo sa ten človek mračí, alebo čo si myslím, že sa tomu človeku mohlo stať. Takto vznikajú celkom zaujímavé príbehy a nejedna nesympatická tvár sa po čase môže zdať sympatickou. A strach pomaly odíde.

Hlasno a ticho

Nesmelé deti často rozprávajú potichu. Na hlasný krik iných detí reagujú vystrašene. Priblížme im, že je dôležité, ako niečo povieme a precvičujem rozličné tóny reči. Povieme vetu, ako keď pradie spokojná mačka. Na otázku odpovedajme ticho, ako keď piští myška. Povedzme vetu štekavo ako brechajúci pes. Rozhorčene sa vykričme, ako keď reve lev. Nájdime spolu aj iné príklady. Motivujme dieťa, aby si vyberalo „väčšie“ zvieratká a aby sa tak presadzovalo voči iným takýmto hlasnejším zvukom.

Ďalšie tipy nájdete v knihe 55 rád, keď sa dieťa bojí.

Strach je na jednej strane bežnou a potrebnou súčasťou vývoja, na druhej strane môže prerásť do problému, do nebezpečných fóbií. Strach v pozitívnom zmysle je znak toho, že dieťa začína chápať svet a spôsob, akým funguje. Snaží sa pochopiť, čo to preň znamená. Časom a skúsenosťami samo príde na to, že veci, ktoré sa zdajú strašidelné, nakoniec také strašidelné nie sú. Strach môže spôsobiť veľa trápenia, a to nielen deťom a dospievajúcim, ale, samozrejme, aj ich rodičom. Niektoré deti a mládež prežívajú intenzívnejší a rušivejší strach, čo môže byť v konečnom dôsledku poškodzujúce pre ich psychiku. Napríklad dieťa, ktoré nechce byť bez matky, bude prežívať pravdepodobne to isté, čo prežívajú dospelí, keď sú bez osoby, ktorú nadovšetko milujú. Bude uvažovať - čo, ak sa vám niečo stane, keď ste od nich preč? Tieto pocity sú zdrvujúce.

Zdesenie a paniku u dieťaťa môže spôsobiť aj na prvý pohľad úplne banálna záležitosť, stačí, ak je citlivejšie alebo má zlú skúsenosť. Dieťa, ktoré sa bojí balónov, prežíva pri prasknutí balóna desivú paniku. Je to hrozný pocit, našťastie rýchlo prejde a malý tvor sa postupne naučí hrať s balónom tak, aby nepraskol.

O vážnej úzkosti alebo fóbii hovoríme vtedy, keď strach ovplyvňuje väčšinu správania dieťaťa alebo každodenný život rodiny (spánok, rodinné výlety, chodenie do školy, stravovanie, priateľstvá). V tom prípade je vhodné porozprávať sa pediatrom a nájsť pre dieťa vhodného terapeuta. Ak úzkosti zasahujú do každodenného života, nebagatelizujte ich, ale vyhľadajte pedopsychiatra.

V dnešnej uponáhľanej dobe plnej nečakaných nástrah číha na detskú psychiku množstvo hrozieb. Citlivé úzkostlivé dieťa je náchylnejšie na vznik určitých strachov. Máme zazmluvnené stovky psychiatrických a psychologických ambulancií po celom Slovensku. Citlivé úzkostlivé dieťa je náchylnejšie na vznik určitých strachov. Hlavnou myšlienkou by však nemalo byť úplne ho zbaviť strachu (strachy a obavy sú neraz prospešné, fungujú ako pohonný motor a vedia zachrániť aj život), ale pomôcť dieťaťu tieto strachy zvládnuť.

Typické detské strachy:

• Strach z hlasných zvukov. Strach zo všetkého, čo môže preťažiť ich citlivé zmysly (búrka, vysávač, mixér, fén, prasknutie balónov, siréna, prudký pohyb, príliš rýchle položenie).
• Strach z oddelenia od matky. Deti si zhruba od 8. mesiaca začnú uvedomovať, že keď opustíte miestnosť, stále niekde ste. Predtým „si myslia“, že keď vás nevidia, neexistujete. Počas druhého roku života začínajú chápať, ako veľmi sa spoliehajú na vašu lásku a ochranu.
• Strach z cudzích ľudí. Vo veku 6 až 8 mesiacov začnú deti rozpoznávať rozdiel medzi známymi a neznámymi tvárami. Spoznajú rozdiel medzi rodičmi a zvyškom sveta, a to nielen podľa toho, ako vyzeráte, alebo podľa zvuku vášho hlasu, ale aj podľa toho, čo pre nich znamenáte. Veľa rodičov rieši v tomto období silnú dvojicu: separačná úzkosť a úzkosť z cudzieho človeka.
• Strach z niečoho, čo nevedia ovplyvniť (rozvášnené psy, splachovací záchod, hromy). Okolo prvého roku života, keď deti začnú robiť prvé kroky, začnú experimentovať aj so svojou nezávislosťou. S tým prichádza rastúca potreba, aby mali pocit kontroly nad svojím prostredím.
• Strach z bleskov, hromov a čohokoľvek iného, čo im nedáva zmysel.
• Strach z nezvyčajných situácií. Čokoľvek, čo nie je ako zvyčajne, je desivé (napríklad aj strýko, ktorý sa objaví s novou bradou, či nová farba vlasov tety).
• Strach z kostýmov, duchov, čarodejníc, príšer žijúcich pod posteľou, zlodejov… Predstavivosť detí je v tomto veku úžasne bohatá. Niekedy majú problém rozoznať rozdiel medzi fantáziou a realitou. Rovnako sa môžu báť niečoho, čo videli v televízii, vo filme.
• Strach z tmy. Temnota v tomto veku pôsobí desivo. Predstavivosť sa rozbieha na plné obrátky a k zvláštnym nočným zvukom alebo tieňom si deti pridávajú vlastné vysvetlenia. Neraz také, ktoré by vydesili aj dospelého.
• Strach z oddelenia od matky, opatrovateľa. Nastáva obdobie druhej separačnej úzkosti, ktoré súvisí s tým, že rodičov vidia podstatne menej často ako predtým a do ich životov vchádza viac cudzích ľudí.
• Strach z príšer. Stále „fungujú“ aj duchovia, príšery a čarodejnice, podobne aj strach z tmy. Dôvod? Predstavivosť stále tvrdo pracuje.
• Strach byť sám doma. Deti v tomto veku sa stále len učia dôverovať okolitému svetu a svojej schopnosti vyrovnať sa s časom stráveným bez vás.
• Strach z choroby a smrti. „Prvostupniari“ začínajú chápať, že smrť v určitom okamihu postihne každého a že je trvalá. Môžu sa obávať, že sa im alebo vám, prípadne domácim miláčikom, niečo stane.
• Strach z odmietnutia rovesníkmi. Prejavuje sa v akomkoľvek veku, ale najväčšie obavy mávajú 10 až 11-ročné deti. Je to príprava na dospievanie.
• Strach z neúspechu. Keďže si uvedomujú výber profesie a zodpovednosť za svoju budúcnosť, časté sú obavy z neúspechu, z toho, že niečo nezvládnu, nedostanú sa do školy, do ktorej chcú, zlyhajú v zamestnaní a podobne.
• Strach zo správ. Čokoľvek, čo si mladý adolescent vypočuje v správach alebo prečíta, sa môže stať zdrojom strachov (vojna, terorizmus, únosy, prírodné katastrofy).
• Strach, že niečo zmešká. Hovoríme mu aj syndróm FOMO. Dospievajúci túžia byť súčasťou toho, čo sa deje v ich priateľskej skupine, je to pre nich otázka života alebo smrti.

Určite je dôležité potvrdiť, čo vaše dieťa cíti, naučiť ho stotožniť sa s týmto pocitom a ukázať mu, že ho chápete. Taktiež je však dôležité, aby ste na strach nereagovali prehnane. Prehnanou reakciou a vydesenou tvárou len a len neúmyselne posilníte strach. Pomenujte, čo vidíte, a udalosť vysvetlite. Opakom sú rodičia, ktorí si myslia, že strašiť deti je zábava alebo ich klamstvami utešujú aj vtedy, keď je skutočne problém.

Okrem týchto bežných strachov v posledných rokoch výrazne rastie počet mladých ľudí so sociálnou fóbiou alebo s agorafóbiou.

Sociálna úzkostná porucha je druh úzkosti, ktorý môže u detí vyvolať extrémne obavy z odmietnutia alebo negatívneho hodnotenia inými ľuďmi. Deti so sociálnou fóbiou nie sú len plaché. Majú taký strach, že sa vyhýbajú aj veciam, ktoré chcú alebo potrebujú. Odmietnu rozprávať sa so spolužiakmi, so vzdialenejšími príbuznými alebo jesť v reštaurácii, pretože sa boja toho, čo by si o nich mohli myslieť. Najčastejšie sa tento problém vyskytuje medzi 8. a 15. Ak vidíte, že dieťa sa bojí stretávať s inými deťmi, neteší sa do školy, v škole je tiché, odmieta byť v centre pozornosti a uťahuje sa do seba, môže ísť o sociofóbiu. Pozor - veľmi často súvisí aj so šikanovaním. Vyhľadajte odbornú pomoc.

Nemusí vám ako rodičovi byť jasné, z čoho má dieťa extrémny strach, ale pri týchto príznakoch spozornejte a vyhľadajte odborníka.

Psychické príznaky:

• Strach, úzkosť, nervozita, výbušnosť, vnútorný nepokoj a neschopnosť uvoľniť sa, pocit ohrozenia, nadmerná bdelosť, nespavosť, ťažkosti s koncentráciou a pamäťou.

Telesné príznaky:

• Závraty, mdloby, triaška, chvenie či napätie v celom tele alebo vo svaloch, zášklby svalov, pocit hrče v hrdle, problémy s prehĺtaním, búšenie srdca, zrýchlený pulz, tlak alebo zvieranie na hrudi, pocit nedostatku vzduchu, plytké dýchanie, chvenie alebo nepríjemné pocity v žalúdku či bruchu, nevoľnosť, pocity na vracanie, hnačka, únava a vyčerpanosť, návaly tepla a chladu, potenie, sucho v ústach, studené alebo spotené ruky, bolesti hlavy, bolesti chrbta, pocity mravčenia, tŕpnutia či znecitlivenia v končatinách alebo iných častiach tela.

Špeciálnou kategóriou sú deti, ktoré zažili násilie alebo iný traumatický stav. Odbornú kontrolu zabezpečila Mgr.

S TRPEZLIVOSŤOU A TROCHOU CVIKU MÔŽETE SVOJMU DIEŤATU POMÔCŤ ZBAVIŤ SA DETSKÝCH "STRAŠIAKOV". Zažili sme to všetci. Strach, keď zhasla lampička alebo sa ozvali neznáme zvuky. A presne tak sa teraz cíti vaše dieťatko. Čo proti strachu najlepšie zaberá? Niektoré situácie, zvuky alebo predmety môžu vyvolať úplne iracionálne obavy dokonca aj u nás dospelých. Nie je sa čomu diviť, že vaše dieťatko občas z niečoho dostane strach. Musí sa zoznámiť s toľkými novými vecami a niektoré sa mu skrátka príliš nepáčia - pavúky, neznáme prístroje, štekajúci psi alebo strašidelne vyzerajúca plyšová hračka na polici... Deti sa väčšinou boja niečoho, čo nepoznajú, alebo s čím majú nejakú zlú skúsenosť. Strach koniec-koncov funguje ako prirodzený obranný mechanizmus. Keď potom dieťa objaví, že nie je dôvod sa báť, strach ho prejde. Len čo si totiž dieťa raz začne iracionálne strachy vytvárať, hrozí, že sa jeho bojazlivosť bude rýchlo šíriť na ďalšie nové situácie, osoby alebo predmety.

Vaše dieťatko veľmi dobre vníma, že s vami niečo nie je v poriadku. Reagovať potom môže napríklad aj prehnaným strachom. Vy ste tými, komu vaše dieťa najviac verí, a preto mu môžete pomôcť strach prekonať. Naučiť dieťa aktívne čeliť strachu je oveľa lepšie, než len hovoriť a presviedčať, že sa nie je čoho báť. Akými spôsobmi sa to ale dá dosiahnuť? Predovšetkým si uvedomte, že detský strach je naozajstný. Malé dieťa ešte nedokáže úplne rozlišovať medzi skutočnosťou a vlastnou predstavou a tým najhorším, čo môžete urobiť, je, že sa mu zaň budete smiať. Starostlivo obavy svojho dieťatka vypočujte. Hoci sa vám jeho strach zdá akokoľvek nezmyselný, nechajte si podrobne popísať, čoho presne sa bojí, ako to vyzerá, ako sa to správa, čo to robí a tak podobne. Vymyslite so svojím drobčekom, ako pôvodcu strachu úspešne zahnať. Najmä v prípade rôznych bubákov alebo strašidiel často pomáhajú rituály, ako sú spev, riekanka alebo rozsvietenie malého svetielka. Odbúrať strach ale môžete tiež vtipom. Urobte z desivého škriatka malého nešiku, ktorý sa schováva, pretože sa hanbí. Ak je pôvodcom detského strachu skutočný predmet, osoba alebo situácia, snažte sa ho odbúrať krok po kroku. Ak sa napríklad vaše dieťa bojí psov, začnite tým, že si budete prezerať knižku o psoch. Až sa dieťa vyrovná s obrázkami, vezmite ho, nech sa pozrie, ako vy alebo jeho starší súrodenec psíka hladíte. Ďalším krokom môže byť pohladiť psíkovi chrbát a tak ďalej. Majte na pamäti, že deti sa učia napodobňovaním. Ak sa teda sama bojíte psov alebo pavúkov, zrejme nebudete v tomto prípade ideálnym učiteľom. Postaviť sa vlastnému strachu môže byť veľmi ťažké aj pre dospelých, nieto pre takého drobčeka. Spomeniete si ešte, čoho ste sa vy v detstve najviac báli?

Dala som vyhľadávať, ale nenašla som nič k tejto téme. Dosť ma trápi bojazlivosť mojej 10 mesačnej dcérky, ale ona bola vždy citlivejšia od narodenia na zvuky, prestali sme chodiť na plávanie vtedy mala 4 mesiace, hučalo to tam, deti kričali. Teraz sme začali chodiť do MC (čo teda už nechcem zrušiť ako to plávanie) a pokiaľ tam nie je veľa detí a hrajú sa v kľude tak pohoda, ale akonáhle, že tam nejaké dieťo nerváči, alebo kričí alebo plače... tak začne dcérke žalostne plakať a už do konca návštevy MC, je taká plačlivá. Potom už len stačí, že dieťatko okolo nej prejde a jemne sa jej dotne a zasa plač. Pôsobí ako riadne rozmaznané dieťa. ☹ Keď bola menšia bála sa aj rôznych hracích hračiek..to už trochu pominulo. Dnes sme boli v MC len 2.x. Neviem ako sa v tých situáciach správať. Zoberiem si ju vždy na ruky vtedy a snažím sa ju zaujať niečím iným. Alebo akonáhle vidím, že je veľký zhluk detí, kde o chvíľu bude rev..tak sa nenápadne vzdialim...proste chcem s ňou chodiť do kolektívu, nechcem byť s ňou v izolácii, ale sú takéto stretnutia nie pre mňa oddychom ako by sa očakávalo, že matka v MC má. Pre mňa je to ďalšia záťaž, ale chcem to prekonať...lebo by to mohlo byť asi len horšie. Budem rada, ak prispeje niekto s podobným problém prípadne, že tento problém v minulosti niekto mal a ako sa vám podarilo ho vyriešiť.. nemusi to pocuvat ona.. ale napr. vo vedlajsej miestnosti nieco rob, vysavac, pracka, mixer.. neva.. nech ide... ty sa s nou rozpravaj a bav ze to nic nie je atd.. mne mala tiez z vysavaca stresy mala, musela som kupit klasicku odsavacku. Ale ked som vysavala vedla a rozplakala sa, tak som ju isla zobrat (vysavac som nehala zapnuty) a presla som sa s nou a ukazala jej ze co to je... Oducili sme sa, lebo aj vonku bol problem, stacilo ze prebehlo okolo auto, niekto zatrubil, isli smetiari, vlak a ani nezaspala len pocuvala (ak nahodou neplakala)... mna vecer neskor az "huba" bolela, lebo som sa s nou zvykla stale rozpravat... a zvykla si 🙂 ale napr. v skolke teraz od septembra maju "babatkovsku" triedu tak jej trvalo kym si na plac zvykla, chodila so zapchatymi usami a umrncana ...

Ahojte, chcela by som sa opýtať, či má niektorá z vás skúsenosť s tým, že sa malé dieťa bojí iných malých detí. Malé myslím 11 mesiacov. Ja mám synčeka, má 11 mesiacov a on sa od malička, cca od 6-7 mesiacov bojí iných detí. Prejavuje sa to tak, že keď sa k nemu nejaké dieťatko (môže byť aj mladšie ako on) priblíži, alebo ho chytí za ručičku (alebo napríklad dnes mu dala jedna ročná slečna pusinu) tak sa strašne rozplače. Keď je to dospelý, alebo staršie dieťa cca 5 rokov tak sa nič nedeje, len keď je to malé dieťatko. Som z toho zarazená, lebo nemá mať z čoho nejakú zlú skúsenosť, alebo niečo také, pretože je jediné dieťatko v celej rodine...

tags: #babatko #sa #boji #inych #deti