Obdobie vzdoru je normálnou a žiadúcou súčasťou zdravého psychického vývinu dieťaťa, hoci pre nás, rodičov môže predstavovať veľkú výzvu. Z malého bábätka sa postupne stáva samostatný nezávislý človiečik. Začína si uvedomovať seba samého, a začína o sebe hovoriť v prvej osobe jednotného čísla: „Ja“. Dvojročné dieťa sa snaží získať si kontrolu nad svojím životom - chce ovplyvniť to, čo sa mu deje. Prestáva byť pasívnym prijímateľom našich nápadov. Často teda pochopiteľne narazí na to, že to, čo chce ono sa líši od toho, čo chceme my. Niekedy ho zastavia pravidlá, ktoré v našej spoločnosti platia. A to sa mu, samozrejme nepáči. Dieťa svoju nespokojnosť a frustráciu dáva najavo vzdorom.
Vzdor sa prejavuje opakovaním slovíčka „nie“, záchvatmi hnevu, plačom alebo ignorovaním pokynov. Vzdorovité prejavy majú u rôznych detí rôznu intenzitu a trvajú rôzne dlho. Deti majú silnú potrebu nezávislosti, ale ich komunikačné schopnosti ešte nie sú dostatočne rozvinuté, čo vedie k frustrácii. Potrebujú pevné hranice, a zároveň priestor na samostatné rozhodovanie.
Obdobie vzdoru u detí podľa vývinovej psychológie trvá zvyčajne od 18 mesiacov do 3 rokov. Najsilnejšie prejavy vzdoru často vídame okolo 2 rokov. Kritickým obdobím je 1,5 - 3 roky. Vzdor sa u detí prvýkrát objavuje vo veku 1,5 roka, okolo troch rokov začne zvyčajne pomaly miznúť. Pred nástupom do školy by sa už deti takto správať nemali a len veľmi málo z nich máva záchvaty zúrivosti ešte v prvej triede.
V tomto období sa deti a ich nálady menia ako počasie. V 3,5 až 4 rokoch je vzdor na vrchole! Vrcholí teda aj skúška pevnosti rodičovských nervov. Deti už majú v tomto veku slušnú slovnú zásobu a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie. Ráno dieťa pozdraví, poobede nie. Ráno si umyje zuby, večer urobí kvôli tomu scénu. Tento čas je pre dieťa dôležitý, učí sa hovoriť „nie“, čím si buduje svoju osobnosť. Skúša hranice, snaží si potvrdiť svoju nezávislosť. Už dokáže mnohé veci samo… Súčasťou tohto obdobia sú záchvaty zlosti. Dieťa ešte mnohým obmedzeniam nerozumie a nemá vyvinutý zmysel pre sebakontrolu.
Väčšinou takýto záchvat zúrivosti príde v momente, keď dieťa nedostane, čo chce, alebo od neho chcete niečo, čo nechce urobiť. Dieťa sa „zablokuje“ a tým s vami vlastne bojuje o moc. Nesúhlasí s hranicami, ktoré ste mu určili, takže sa začne správať spôsobom, ktorý je preň najľahší - začne vzdorovať. Vo veku 1,5 - 3 rokov je to úplne prirodzené. Preto sa tomuto obdobiu hovorí obdobie vzdoru.
Dieťa do dvoch rokov veku sa častokrát správa tak, že odmieta povinnosti, to čo sa od neho žiada, odmieta sa prispôsobiť, má silné tendencie riešiť to agresívne - odhodí niečo, uhryzne mamu, kopne do niečoho a podobne. V tomto veku je tento prejav normálny a zdravý! Dieťa ešte potrebuje starostlivosť a spoluprácu, komentovanie každodenných situácií, činností, neustálu pomoc. Od dvoch rokov je už potrebné nastavovať hranice a odkláňať pozornosť detí v hneve. Dohodnúť sa určitým spôsobom na tom, ako sa má správať, formovať tu jeho reakcie, usmerňovať jeho postoj.
Agresívnosť a hnev do dvoch rokov majú vonkajšiu dynamiku. Dieťa odhodí jedlo, nejde sa obliekať, keď sa mu to nepáči, kopne, uhryzne ... Je to dôležitý prejav. Nie je to tak, že v dieťati rastie agresívny človek. V tomto veku už takýto prejav samotné dieťa začína meniť, vyvíja vlastnú vnútornú štruktúru „ja a ty“, „ja a to, čo sa odo mňa chce“. Samozrejme pokúša sa posúvať nejaké hranice a je to normálne. Rodič v takýchto situáciách zakročí a dieťaťu dá jasné hranice. Je to správne?
Ako zvládnuť obdobie vzdoru?
Keď cítime, že sa v nás stupňuje napätie, hnev, frustrácia, bezradnosť, zúfalstvo, nadýchnime sa zhlboka a vydýchnime pomaly. Zopakujme to niekoľkokrát. Nie je nutné, aby sme vždy reagovali okamžite a rýchlo.
Skúsme sa na situáciu pozrieť očami svojho drobca a pomenujme jeho pocit: „Vidím, že si nahnevaný, lebo chceš ešte zostať na ihrisku.“ Keď dieťa cíti, že mu rozumieme, ľahšie sa upokojí.
Dajme dieťaťu príležitosti robiť vlastné rozhodnutia. Nech zažije, aké to je, keď niečo je tak, ako si ono želá. Napríklad môže si vybrať z dvoch príchutí jogurtov na raňajky, z dvoch tričiek, ktoré si ráno oblečie, z hračiek s ktorými sa môže hrať. Oceňujme, keď prichádza s vlastnými riešeniami a nápadmi. Dieťa, ktoré cíti, že mu veríme, že dokáže urobiť rozhodnutie, má pocit, že má svoj život pod kontrolou.
Pre deti vo veku od 18 mesiacov do 3 rokov je veľmi ťažké čakať, deliť sa a požičiavať si veci. Tieto schopnosti sa len rozvíjajú. Navyše, deti žijú v prítomnosti, takže predstaviť si niečo, čo bude v budúcnosti, býva nemožné.
Za vzdorom býva hnev, frustrácia, smútok, sklamanie a iné emócie. Keď dieťa cíti, že mu rozumieme, ľahšie sa upokojí.
Najmä nekričať, nezvyšovať hlas, nevracať hnev inou formou. Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie. Naším heslom nech sa stane: Mňa nič nemôže rozhodiť. Uvažujem triezvo a tak aj konám.
Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť. Takéto detičky nevedia ešte vyjadriť to, čo chcú. Jediná cesta je vyčkať, kým záchvat zlosti prejde. Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať, až zovrieť (tak, aby sme mu neublížili). Pomáha aj odvedenie pozornosti.
Necháme dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné. Najväčšie umenie je nájsť správny pomer v tom, kedy a v čom dieťaťu ustúpiť a kedy trvať na svojom. Ak dieťa napríklad odmietne nastúpiť do výťahu, povieme: „Dobre, ideme peši.“ Druhýkrát sa opýtame: „Chceš ísť výťahom alebo pôjdeme pešo?“ Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dajte na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť.
Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš“. Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný.
Treba využiť našu dočasnú intelektuálnu prevahu a dať presne opačný príkaz ako to, čo by sme chceli od dieťaťa. Treba si, samozrejme, overiť, či to u toho nášho drobca funguje.
Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú. „Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“ Takto sa postupne naučia, že dosiahnu viac, ako keď len budú revať.
Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vrátiť sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávať.
Väčšinou sú tieto vzdorovité deti zároveň veľmi nadané. Ich mentálny vek je vyšší ako fyzický - napríklad dieťa, ktoré má tri roky, môže mať mentálny vek päť rokov, lenže emócie spracúva na úrovni svojich trojročných rovesníkov. Ich výrazná osobnosť sa presadzuje, ale schopnosť sebaovládania je rovnaká ako u detí s rovnakým fyzickým vekom. Dieťa sa musí naučiť zvládať seba samé.
Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci.
Dieťa hľadá mantinely svojho správania a tieto mantinely si vytvára podľa toho, ako mu ich určíte vy - vývoj jeho vzdorovitého obdobia tiež závisí od toho, aký má temperament, charakter, osobnosť, alebo aj od vášho prístupu. Vy musíte dieťaťu ukázať hranice, ale s množstvom lásky.
Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. (Nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom.
Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.
Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. - môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne.
V žiadnom prípade netrestajte dieťa za vzdorovité správanie - aj tak to nepomôže. Ak sa začne v nákupnom centre váľať po zemi a robiť scény a vy mu dáte po zadku, začne kričať ešte viac. Ideálne je takúto situáciu zmeniť, čiže nereagovať a odstúpiť ďalej od dieťaťa. Dieťa tiež môžete chytiť za ruku, bez slova ho postaviť niekam, kde je ticho, a nechať ho „vyzúriť sa“. Ak sa to stane doma, najlepšie je, keď za dieťaťom zavriete dvere a odídete z miestnosti. Pamätajte, že bez divákov dieťa o chvíľu zúriť prestane. Len čo záchvat odznie, ubezpečte dieťa, že ho aj tak ľúbite, ale vysvetlite mu, prečo ste museli urobiť to, čo ste urobili (prečo ste odišli z miestnosti a pod.).
Nie je dobré, aby ste dieťaťu ustupovali v jeho požiadavkách, keď sa hnevá. Ak mu ustúpite, ukážete mu, že hnevom môže dosiahnuť, čo chce. Taktiež nie je dobré zakázať mu akýkoľvek prejav hnevu.
Vety ako „si zlý“... „reveš ako malé decko“... nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „chápem, že ťa to nahnevalo“... „viem, že si z toho smutný“... „vidím, že sa ti to nepáči“... Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
Vplyv rodičov na dieťa
Moderná psychoanalýza a ďalšie z nej vychádzajúce psychoterapeutické smery v kooperácii s neurologickými zisteniami rozvinuli a prehĺbili základné Freudom pomenované rámce. Freud tvrdil, že okrem dvoch partnerov sú s nimi vždy aj ich rodičia. Sú prítomní v podobe podvedomých vzorcov, ktoré ich deti, teraz už dospelí partneri, žijú a opakujú.
Všeobecne platí, čím je vzťahová väzba medzi dieťaťom a rodičom bližšia a stabilnejšia, tým sa dieťa stáva sebavedomejšie a silnejšie.
Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať. Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť.
„Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať. Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť.
V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu?
Zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný.
Kde sa tieto strašné záchvaty zúrivosti berú a prečo? Väčšinou takýto záchvat príde v momente, keď dieťa nedostane, čo chce, alebo od neho chcete niečo, čo nechce urobiť. Dieťa sa „zablokuje“ a tým s vami vlastne bojuje o moc. Nesúhlasí s hranicami, ktoré ste mu určili, takže sa začne správať spôsobom, ktorý je preň najľahší - začne vzdorovať.
Dôležité: Rodičia musia postupovať spoločne. Niekedy je tiež nutné dieťaťu ukázať, že nechcete, aby určitú vec robilo. Je však dôležité povedať mu prečo. Dieťa by malo jasne vedieť, počuť a vnímať, že požiadavky rodičov sú nemenné. Rodičia preto musia postupovať jednotne - len ťažko zabránite chvíľam vzdoru, ak bude každý rodič hovoriť niečo iné. Určite pevné hranice - keď poviete áno, bude to znamenať áno, nie niečo medzi tým.
Neponáhľajte sa a na dieťa nekričte! Treba si tiež uvedomiť, že veľa záchvatov zlosti je spôsobených tým, že dieťa veľmi súrite a vo všeobecnosti sa stále ponáhľate - nemáte čas sa s dieťaťom porozprávať, často naň kričíte. Záchvaty vzdoru sú najčastejšie u detí, ktorých rodičia sú prehnane úzkostliví, a to preto, že deti zbytočne chránia a strážia.
Klinická psychologička PhDr. Eva Reichelová, CSc. hovorí, že jednou z najdôležitejších úloh rodičov je naučiť dieťa zvládať emócie, vedieť ich spracovávať aj regulovať. To je totiž cesta k pocitu vlastnej hodnoty a schopnosti emócie projektovať správne. Ako môže rodič naučiť dieťa svoj hnev spracovať? Najdôležitejšie je nechcieť od dieťaťa hnev potláčať. Potlačením hnevu nikdy nič nezmeníme.
Keď ho potláčame, neznamená to, že sme superhrdinovia, ktorí dokážu nedať najavo, keď sa na niečo hnevajú alebo keď sú nespokojní. Naopak, potlačený hnev má v našom nevedomí veľmi bohatý život, ktorý sa prejavuje množstvom symptómov. To, ako dieťa vidí rodiča spracovávať, regulovať, zvládať svoj hnev, to sa potom odrazí aj v jeho schopnosti žiť s touto emóciou. Ak vidí rodiča prejavovať hnev povedzme hneď buchnutím dverami, s najväčšou pravdepodobnosťou sa nenaučí svoj hnev spracovávať ani ono.
Nikdy sa nebojte prejaviť pred svojím dieťaťom vlastnú nepohodu, vlastnú frustráciu, vlastnú vôľu a chcenie. Samozrejme, v závislosti od veku dieťaťa. Nemôžeme povedať bábätku - teraz som unavená, ty teraz musíš spať. Nemôžeme povedať trojročnému dieťaťu- teraz sa tu dve-tri hodiny hraj, lebo ja musím dokončiť niečo dôležité. Takže aj regulovanie hnevu má svoje fázy? Áno, takto sa dieťa učí v prvom rade hnev vyjadriť.
Deti vedia, že na rukách je to príjemné, chcú cítiť kolísanie, blízkosť, teplo matkinho náručia. Práve v jej náručí sa učia hnev spracovávať a regulovať. Táto dôvera je dôležitá.
Podmienkou pre prirodzené situácie, v ktorých vzniká zdravý hnev, sú hranice. Každé dieťa potrebuje nejaké ohraničenia. Hranice, ktoré musia byť zadefinované, ktoré musia vždy platiť a ktoré sa musia dodržiavať. Zároveň každé dieťa musí mať svoj priestor, aby sa vedelo hrať, aby malo svoju slobodu prejavu. Aj keď súčasťou hry bude bitka dvoch dinosaurov alebo hra s autíčkami na havárie, alebo keď počmára veľa papierov a nič poriadne nenakreslí. Každé dieťa potrebuje takýto priestor na slobodu, ale aj jasne stanovené hranice, ktoré mu dávajú vnútorný pokoj. Hranice, ktoré mu dávajú dôveru v seba a svet.
Asi od roka života má dieťa vyvinutú empatiu, to znamená, že cíti, keď je jeho mama unavená alebo keď sa hnevá. Tu si už dieťa svojim spôsobom uvedomuje pozíciu druhého človeka, predovšetkým tých ľudí, ktorí ho opatrujú. V dvoch rokoch už ale nastupuje obdobie vzdoru, ktoré môže rodičom toto učenie dieťaťa zvládať hnev dosť komplikovať.
V tomto veku je tento prejav normálny a zdravý! Dieťa ešte potrebuje starostlivosť a spoluprácu, komentovanie každodenných situácií, činností, neustálu pomoc.
Dvojročné dieťa tomu ešte nemôže rozumieť. Dynamickejšie dieťa ide viac do akcie, niektoré submisívnejšie či krehkejšie často hnev potláča, ide voči sebe. Ale je to o to horšie.
Presunuli sme sa do druhej fázy hnevu, k zlosti. Nie je potom lepšie niekedy radšej mlčať než prejaviť zlosť? Zlosť je už emócia, ktorá má vonkajšiu dynamiku. Človek zareaguje nejakým výrazným spôsobom na vonkajší podnet. Dieťa hodí knižku, rodič zúrivo vypne dieťaťu počítač, kričí, buchne, odíde ... Ak však rodič trestá dieťa mlčaním, nepovie nič, tak to je horšie, než pravidelne prejavovať vnútorný hnev a nespokojnosť. Niektoré deti to prežívajú veľmi úzkostne a veľmi ľahko potom badať klinický symptóm. Rodič začne obchádzať gastroenterológov, neurológov, psychológov, a v podstate ide len o to, ako zachytiť tú nepriaznivú emočnú výmenu medzi ním a najbližším.
Mala som v ambulancii deväťročného inteligentného chlapca. Chlapec je múdry, ale kde príde, všetko rozhádže, skáče v topánkach po posteli, nereaguje ani na jednu výzvu - prosím ťa, sadni si, môžeš niečo kresliť, vyber si hračku, ktorá sa ti páči..., namiesto toho sa schová pod stôl. Rodičia sú bezmocní a pýtajú sa, aké majú použiť tresty. V takých prípadoch trest situáciu zhorší, nikdy nepomôže, lebo detská múdrosť týchto detí vlastne ponúkne ďalšiu plejádu správania, ktorým bude deštruktívne. A ak nebude ubližovať okoliu, tak bude ubližovať sebe. Tento chlapec je deštruktívny voči okoliu. Matka s ním bola na materskej asi mesiac a potom chodil z rúk do rúk. Nikdy to neboli zlé ruky. Ale nikdy nebol v jednom dlhom vzťahu, kde by ho tie ruky zachytávali, kde by ho niekto rešpektoval, ohraničoval, pomáhal mu zvládať malé frustrácie, ktoré by v danom veku už vedel prijať, kde by sa učil vhodným spôsobom prejaviť hnev. To chodenie z rúk do rúk spôsobilo to, že dieťa nemá vytvorenú silnú väzbu.
Pre rozvoj zdravej emocionálnej osobnosti dieťaťa urobíme veľmi veľa, ak náš rodičovský hnev budeme prejavovať spôsobom, ktorý je zdravý, kultúrny, ktorý zachytáva tú emočnú reakciu a väzbu. Prečítajte si tiež: Klinická psychologička: Hnev je aj pozitívna emócia.
Aj keď je obdobie vzdoru pre rodičov náročným obdobím, je to dôležitý krok k nezávislosti nášho syna a našej dcéry. Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi (mnohokrát okolie, žiaľ, na ne takto reaguje). Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia. Keď vzdor odíde, máte doma predškoláka!
Jak na období vzdoru a separační úzkost
Viac tipov a praktických odporúčaní nájdete v e-booku Obdobie vzdoru - ako ho zvládnuť?