Rodina je základnou stavebnou jednotkou spoločnosti a koreňom kultúry. Je to miesto, kde nachádzame lásku, pochopenie, šťastie a objatie. Človeka rodina formuje od malička a ovplyvňuje ho, je pre neho bezpečím a úkrytom v búrkach. „Svoju rodinu si nevyberáte,“ ale „byť rodinou znamená, že ste súčasťou niečoho veľmi úžasného.“ Púto, ktoré spojuje skutočnú rodinu, nie je v krvi, ale vo vzájomnej úcte a radosti vašich životov.
V dnešnej spoločnosti, v ktorej prevláda individualizmus, žijeme každodenný život viac za zavretými dverami. Z mnohých strán sme presviedčaní, že by sme mali všetko, vrátane rodičovstva, zvládnuť sami. Výchova dieťaťa je ale náročným povolaním a preto každému rodičovi dobre padne, keď vie, že na túto úlohu nie je sám.
Príslovie „Aby sme vychovali dieťa, potrebujeme celú dedinu“ naznačuje, že to, ako dieťa vníma seba a svet, ovplyvňujú vzťahy nielen s jeho rodičmi, ale aj tie, ktoré dieťa nadväzuje za „plotom“ jeho domova. Preto tak isto ako je dôležité budovať silný a dôverný vzťah so svojím dieťaťom, je dôležité, aby mali deti dôverné vzťahy aj s dospelými mimo vlastnej rodiny. Ak rodič tieto vzťahy podporuje, dáva dieťaťu priestor, aby sa aj iní dospelí stali „jeho“ ľuďmi.
Výchova ako kolektívny proces
Tradičné africké kultúry prikladajú rodine a role „dediny“ v živote dieťaťa väčšiu hodnotu, ako je tomu u nás. Nie je to však tak dávno, kedy aj naši prarodičia či starí rodičia prirodzene tvorili podpornú komunitu. V dnešnej dobe sa pojem "dedina" rozšíril a zahŕňa nielen rodinu, ale aj širšiu komunitu, priateľov, učiteľov a ďalších ľudí, ktorí majú vplyv na život dieťaťa. Táto rozšírená sieť podpory môže poskytnúť deťom rôzne perspektívy, skúsenosti a vzory, ktoré im pomôžu rozvíjať sa a rásť.
Podľa Marka Roháčka, riaditeľa organizácie Návrat, ktorá sa dlhodobo venuje ohrozeným deťom, sa úloha komunity pri výchove detí za posledné storočie výrazne zmenila. „Celé ľudstvo vyrastalo nielen v rodinách, ale aj v komunitách. Veci sa diali v rámci rodiny, školy, cirkvi... My sa však uzatvárame do rodín a deti sa tak stávajú opustenejšími,“ vysvetľuje. Dnes tento susedský záujem o cudzie deti mizne. Nechceme sa do ničoho miešať, nepoznáme, kto patrí do ktorej rodiny, v ktorom vchode býva. „Tým, že sme sa my prestali zaujímať o deti a mladých, ony sa prestali zaujímať o nás,“ pokračuje riaditeľ Návratu.
Všímavosť voči deťom tak nemá význam len pre to, aby deti neboli ponechané samy na seba. Ak sa viac poznáme, deti cítia k dospelým v ich okolí väčší rešpekt, zodpovednosť k ich alebo spoločnému majetku a aj k sebe navzájom. Spoločne si tak vytvárame prostredie bezpečia a dôvery, kde ľuďom na sebe záleží, kde na ihrisku spoločne užívame erárne hračky, ktoré sa nestratia. Nemusíme sa báť pustiť von svoje vlastné deti a vieme, že ak by to menšie odbehlo, niekto ho spozná a privedie naspäť.
„My dospelí sa niekedy rozčuľujeme, prečo nás deti v paneláku nezdravia. Lenže ony ma nemajú prečo pozdraviť, pre nich som nikto. Keď by som ich jednoducho pozdravil ja, postupne sa stanem zaujímavým susedom,“ vysvetľuje Roháček. Na to, aby mali deti v našom okolí pocit dôvery, stačia drobné kroky.
Význam inšpiratívnych vzorov a komunita
Komunita pre nás znamená partiu ľudí, ktorí majú spoločný cieľ, podobné hodnoty a vízie. Je jedným z našich základných pilierov, pretože sami zažívame, aké výnimočné je fungovať v obohacujúcej, priateľskej a podpornej komunite. Dobrá komunita pomáha násobiť úsilie a rozvoj dieťaťa. V takejto komunite má mladý človek inšpiratívne vzory, vidí ako jedna strana podporuje druhú a každý člen komunity prispieva svojou štipkou k jej rozvoju.
Vzťahy dieťaťa s ďalšími dospelými môžu prispieť aj k psychickej pohode rodiča. Ak si aj my prajeme susedstvo, kde si budeme vzájomne pomáhať a kde bude mať naše dieťa dôverné vzťahy aj s inými dospelými, prvé, čo musíme urobiť, je začať od seba. Niekedy stačí málo… V susedstve, kde nikoho nepoznám, môžem byť ja ten, kto prevezme iniciatívu. Upečiem koláč a odnesiem ho svojim susedom, na ihrisku si začnem všímať okrem mojich detí, aj tie susedove. Spôsobov, ako sa stať dobrým susedom a pozitívnym vzorom pre dieťa v našej komunite je neúrekom. Na začiatok možno stačí pri najbližšej príležitosti nezaváhať a začať od seba.
Výchova v dobe klamstva a nedôvery
Zuzana Szatmáry v rozhovore pre knihu Kataríny Strýčkovej "V ženskom rode" opisuje skúsenosti z minulého režimu, kedy sa s deťmi nediskutovalo a ich názor nebol dôležitý. Deti mali byť vidieť, ale nie počuť. Pýtať sa znamenalo spochybňovať, čo nebolo dovolené. Szatmáry spomína, že pocit dôvery zažila až v chuligánskej bande, kde si človek mohol slobodne vybrať puto. Zdôrazňuje, že vnútorne spochybňujeme každú autoritu, pretože žiadna moc, ktorú sme historicky zažili, nebola v poriadku. „Vnútorne spochybňujeme každú autoritu, pretože žiadna autorita, žiadna moc, ktorú sme historicky doteraz zažili, nebola v poriadku. Nikdy sme tu nemali spoločnosť skutočných morálnych autorít, a ak nejaké morálne autority v našej krajine niekedy boli, mali problém - so štátom, s inštitútmi, so spoločnosťou.“
Szatmáry poukazuje na to, že trauma a stres, ktoré prežili rodičia počas holokaustu, sa prenášajú na deti, často v podobe posttraumatických stresových porúch. Sama zažila pocit istoty až vďaka rodine Havlíčkovcov na dedine v Čiernom Balogu, kde ju prijali takú, aká bola a kde platili zrozumiteľné pravidlá. To jej priam existenciálne ukotvilo. „Dostala som sa do rodiny Havlíčkovcov, do jednoznačne naformátovaného veľkého rodinného spoločenstva, ktoré ma prijalo takú, aká som bola. Dokonale som s nimi splynula. Platili tam zrozumiteľné pravidlá, prirodzene diktované počasím, prírodou a hospodárstvom. Nikto sa na nič nehral, každý vedel, aká je jeho rola, kým je. Medzi nimi som zažívala pocit istoty.“
Princípy výchovy šťastných a silných detí
Slávka Kubíková vo svojej knihe "Klub nerozbitných detí" popisuje sedem princípov, ktoré sú dnes dôležité vo výchove šťastných a silných detí:
- Uvoľniť miesto: Deti potrebujú mať k dispozícii veľké množstvo času na správne aktivity a potrebujú byť prítomné a vnímajúce.
- Voľnosť, behanie, príroda, hry, kamaráti a miesto, kam patria: Návrat k naozajstnému prirodzenému detstvu deťom prospeje ako máločo.
- Svet kultúry a umenia: Vytvoríme z nich vzdelanejších, múdrejších a kultivovanejších dospelých.
- Vzťahy: Ako máme my rodičia viesť deti, aby sme z nich vychovali dobrých ľudí.
- Hranice: Ako máme my rodičia viesť deti, aby sme z nich vychovali dobrých ľudí.
- Charakter: Ako máme my rodičia viesť deti, aby sme z nich vychovali dobrých ľudí.
- Deti potrebujú vypnúť: Tabletové deti zúfalo potrebujú rodičov, ktorí im pomôžu nespadnúť do zákerných pascí virtuálnej reality.
„Deti náš môžu naučiť dôležité veci: 1. Byť šťastní bez dôvodu 2. Byť neustále zvedaví.“
Výzvy a riziká moderného sveta
V dnešnom svete čelia deti mnohým rizikám, najmä v digitálnom priestore. V digitálnom svete sú na jeden klik dostupné videá s pornom, s návodmi na sebapoškodzovanie a samovraždy, s popravami zvierat či ľudí. Slávka Kubíková zdôrazňuje, že cesta zákazu nie je cesta. Jediná cesta je postupne ich učiť, ako si z digitálneho sveta brať to dobré a vyhnúť sa jeho negatívam. Ide to cez starostlivé nastavovanie pravidiel, koľko a čo môže dieťa na displejoch pozerať, a tiež cez veľa veľa rozprávania sa s deťmi o fungovaní digitálneho sveta.
„Ak chcete, aby boli vaše deti inteligentné, čítajte im rozprávky.“ Rozprávky deťom nehovoria, že draci existujú - to už oni dávno vedia. „O hraní sa často hovorí tak, ako keby bolo odpočinkom od vážneho učenia. No pre deti je hranie vážne učenie.“
Štvrté Božie Prikázanie ako Základ Výchovy
Štvrtým prikázaním sa začína druhá tabuľa zákona, ktorú dal Boh Mojžišovi na hore Sinaj. Boh dáva rodičov hneď na prvé miesto. Toto prikázanie ukazuje poriadok lásky. Boh nám cez toto prikázanie priamo prikazuje, aby sme si po ňom ctili svojich rodičov, ktorým vďačíme za život a ktorí nám majú odovzdať poznanie Boha. Štvrté prikázanie sa vyslovene obracia na deti v ich vzťahu k otcovi a matke a požaduje od nich, aby ich zahrňovali úctou, láskou a vďačnosťou. Po Bohu sú rodičia našimi najväčšími dobrodincami, sú pre nás tými najdôležitejšími ľuďmi.
V knihe Exodus máme štvrté Božie prikázanie zachytené takto: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh.“ (Ex 20,12) Vážnosť tohto prikázania je potvrdená doplňujúcim textom: „Kto udrie svojho otca, alebo svoju matku, musí zomrieť. Kto zlorečí svojmu otcovi, alebo svojej matke, musí zomrieť“ (Ex 21,15,17).
Povinnosťou rodičov je okrem starostlivosti aj osobný príklad. To, čo budú deti zažívať od vlastných rodičov, to budú potom odovzdávať ďalej! V prvom rade majú rodičia povinnosť starostlivosti o svoje deti, ak zanedbajú povinnosť výživy, ide o hriech. Výchovou majú rodičia dosiahnuť to, aby z ich malého nedospelého dieťaťa sa stal dospelý, vyzretý a dobrý človek. Veriaci, pokrstení rodičia okrem tejto výchovy sa ešte majú usilovať o čo najlepšiu kresťanskú výchovu a náboženskú výchovu. Už od prvých rokov života detí ich majú uvádzať do tajomstiev viery. Je poslaním rodičov naučiť svoje deti modliť sa a zúčastňovať sa na eucharistickom spoločenstve.
Základným citom, ktorý vždy u detí ostáva, je vďačnosť a z toho vyplýva aj povinnosť dospelých detí poskytnúť rodičom či už hmotnú, alebo morálnu pomoc v rokoch staroby, alebo v čase choroby opustenosti a núdze. Deti sú povinné postarať sa o dôstojnú starobu svojich rodičov. Ťažké hriechy proti štvrtému prikázaniu sú: hanbiť sa za rodičov, zaprieť ich, urážať, zosmiešňovať alebo fyzicky udrieť, nenávidieť, zanedbať starostlivosť.
Štvrté prikázanie Božie znamená - najprv musia sami rodičia splniť vážnu úlohu - byť svojim deťom vzorom, ktorý je hodný, aby ho deti s úctou a poslušnosťou nasledovali. Až potom, keď rodičia splnia túto požiadavku, môže byť prikázanie správne uplatňované voči deťom. V žiadnom prípade nemá byť toto prikázanie nástrojom sily a nátlaku na deti.
Napriek detskej jedinečnosti a osobnostnej mimoriadnosti, existujú výroky, ktoré sa zdajú byť pravdivé pre každé dieťa. „Deti sú živá správa, ktorú pošleme do časov, ktoré neuvidíme.“