Poruchy správania sú dnes široko chápaným pojmom. V zásade ide o rôznorodé formy neprispôsobivého správania, ktoré majú nepriaznivý vplyv na sociálne vzťahy jednotlivca a na jeho sociálnu adaptáciu. Poruchy správania chápeme z pedagogického hľadiska ako široké, etiologicky rôznorodé spektrum maladaptívneho správania, pričom jednotlivec je rezistentný voči bežnému výchovnému pôsobeniu a jedná sa o trvalejší ráz a prejav osobnosti (Levčíková et al., 2013). Poruchy správania môžeme charakterizovať ako odchýlku v oblasti socializácie, kedy nie je jedinec schopný rešpektovať normy správania na úrovni zodpovedajúcemu jeho veku, príp. úrovni jeho rozumových schopností (Vágnerová, 2008).
Dieťa sa počas vývinu učí rozlišovať medzi žiaducim a nežiaducim správaním, postupne spoznáva normy, ktoré má dodržiavať a podľa ktorých sa má správať, spočiatku mu v tom pomáhajú jeho rodičia, no neskôr dokáže regulovať svoje správanie aj samé, dokonca aj vtedy, keď ho nikto z dospelých nekontroluje. Dieťa tak za zlé správanie pociťuje vinu a vie aj prečo, samé vie vysvetliť dospelým, čo urobilo zle a nevhodne. Dieťa, ktoré dodržiava sociálne normy a nemá problém s autoreguláciou, dokáže aj odložiť aktuálne uspokojenie na neskôr, teda rozumie tomu, že nie všetko môžem mať hneď a tak, ako chcem.
O poruchách správania hovoríme vtedy, keď dieťa nerešpektuje sociálne normy v spoločnosti, keď sa neadekvátne správa k ľuďom, teda, keď nedokáže nadväzovať a udržiavať prijateľné sociálne vzťahy, keď mu chýba empatia, keď sa nadmerne zameriava na seba a na uspokojovanie svojich vlastných potrieb, keď za porušenie akýchkoľvek noriem nepociťuje vinu atď.
Existuje teória amerického psychológa Urieho Bronfenbrennera, ktorá vysvetľuje, ako prostredie okolo nás ovplyvňuje vývin človeka. Nazýva sa ekologická systémová teória. Správanie dieťaťa ovplyvňuje prostredie, v ktorom vyrastá. Ak ho chceme pochopiť v celom kontexte, nemôžeme tieto vplyvy vynechať. Dieťa formuje viacero faktorov.
Faktory ovplyvňujúce správanie dieťaťa
Typy rodinnej výchovy
- Prísna výchova: Ak v rodine fungujú prísne pravidlá bez vysvetlenia, dieťa sa učí poslúchať, nie rozumieť. Očakáva sa, že bude robiť to, čo má, bez otázok a vyjednávania. Keď urobí chybu, prichádza trest. Navonok môže pôsobiť poslušne, no vnútri často prežíva napätie. Objaviť sa môže hnev, agresia alebo naopak plachosť a strach.
- Autoritatívna výchova: V tomto prístupe má dieťa jasné hranice, no zároveň cíti blízkosť a bezpečie. Vie, čo sa od neho očakáva a rozumie aj dôvodom, prečo pravidlá existujú. Disciplína tu neslúži na trestanie, ale na učenie. Dieťa má priestor vyjadriť svoj názor a byť súčasťou rodinných rozhodnutí.
- Permisívna výchova: Atmosféra v rodine býva láskavá a prijímajúca, no hranice sú veľmi slabé alebo chýbajú. Dieťa má veľkú slobodu, no málo usmernenia. Môže mať problém s odkladaním uspokojenia, ťažko znáša frustráciu a reaguje impulzívne. Často sa objavuje chaotický režim dňa, neskoré zaspávanie, nadmerný čas pri obrazovkách či vyhýbanie sa povinnostiam.
- Zanedbávajúca výchova: V takomto prostredí dieťa síce dostáva to základné, no chýba mu emocionálna blízkosť. Kontakt, záujem aj komunikácia sú minimálne. Dieťa sa tak učí spoliehať samo na seba, čo môže navonok pôsobiť ako odolnosť. V skutočnosti však často bojuje s emóciami, nevie, ako si pýtať pomoc a má problém vytvárať blízke vzťahy.
Spôsob, akým k výchove pristupujeme, sa často odráža v tom, ako dieťa vnímame. Vidíme to najmä na jeho správaní, ktoré môže pôsobiť rušivo, nepochopiteľne alebo náročne. Neraz ho preto rýchlo označíme ako „problémové“.
Príčiny a prejavy porúch správania
Keď sa správanie dieťaťa začne opakovane vymykať tomu, čo považujeme za bežné, často ho rýchlo označíme ako problémové. Niekedy ubližuje iným deťom, vysmieva sa im alebo sa dostáva do konfliktov doma aj v škole. Ak sa takéto správanie objavuje opakovane a dlhodobo, hovoríme o poruchách správania. V každodennom živote to môže znamenať neustále hádky s dospelými, vedomé porušovanie dohôd, ničenie vecí alebo agresiu bez zjavného dôvodu. Antisociálne správanie ide ešte o krok ďalej. Prejavuje sa dlhodobým nerešpektovaním pravidiel, nezáujmom o dôsledky vlastného správania a opakovaným ubližovaním druhým.
Problémy v správaní detí môžu byť prejavom nevyriešených stresových skúseností dieťaťa alebo náročného rodinného prostredia. Toxický stres vzniká pri dlhodobej a intenzívnej aktivácii stresovej reakcie, keď dieťa nemá k dispozícii dospelého, ktorý by mu poskytol bezpečie a oporu. ACE, teda nepriaznivé detské skúsenosti, zahŕňajú zneužívanie, zanedbávanie, rodinnú dysfunkciu, násilie v domácnosti, rozvody či psychiatrické ťažkosti rodičov. Spájajú sa s problémami s koncentráciou, sebareguláciou, agresiou a školským neúspechom.
Správanie môže navonok pôsobiť ako „problematický charakter“. Často ide o provokácie, ktoré pretrvávajú a časom sa prehlbujú. Bežné sú aj problémy s poruchou pozornosti. Potrebujú prostredie, kde je jasné, čo sa od nich očakáva, a zároveň istotu, že sa môžu zveriť, keď to budú potrebovať. Dôležitá je prítomnosť dospelého, ktorý vie načúvať, a atmosféra postavená na empatii a prijatí.
Agresia, utiahnutosť, poruchy koncentrácie alebo iné prejavy správania, ktoré sa vymykajú norme, často nevychádzajú z „problematického charakteru“. Odborné prístupy aj prax ukazujú, že tieto prejavy sú spôsobom, akým dieťa volá po bezpečnom, predvídateľnom a podporujúcom prostredí.
Špecifické a disociálne poruchy správania
- Špecifické (vývinové) poruchy správania: Ich prvotnou príčinou nie sú nevhodné sociálne vplyvy (výchova), ale drobné poškodenia neurologického charakteru, resp. problémy v adaptácii na základe nedostatočne utvorených alebo nesprávne utvorených návykov a spôsobilostí.
- Disociálne, asociálne až antisociálne poruchy správania: Tieto poruchy správania sú charakterizované nerešpektovaním spoločenských úpravných noriem alebo ich aktívnym a závažným porušovaním. Podľa MKCH - 10 sem patrí agresívne správanie, terorizovanie, záškoláctvo, neposlušnosť, výbuchy zlosti, túlanie, úteky z domu, krádeže, poškodzovanie majetku, podpaľačstvo a pod., pokiaľ tieto prejavy majú charakter opakovaného, pretrvávajúceho disociálneho / asociálneho / antisociálneho správania. Môžeme tu hovoriť aj o delikventnom správaní, kedy sa porušujú právne normy, ale jednotlivec nie je ešte celkom právne zodpovedný.
Faktory ovplyvňujúce poruchy správania
- Rodinné prostredie: Neúplná alebo rozvrátená rodina, nedostatok pozitívnych vzorov alebo prítomnosť negatívnych vzorov, ale aj priama výchova k osvojeniu si nevhodného hodnotového systému a nežiaducich modelov správania.
- Biologické a genetické faktory: Dedičné dispozície, rôzne poškodenia mozgu, neurózy.
Odlišnosti v prežívaní a uvažovaní
Deti s poruchami správania majú určité odlišnosti v emocionálnom prežívaní, tiež v spôsobe uvažovania a hodnotenia rôznych situácií, a tiež motivácii, ktorá ich vedie k opakovaniu poruchového správania.
Oblasť emocionálneho prežívania
Nežiaduce správanie veľmi často vyplýva z odlišného citového prežívania dieťaťa, väčšinou zo sklonu k negatívnemu emocionálnemu ladeniu. Tieto deti bývajú väčšinou vnútorne napäté, s pocitmi nepohody a celkove majú vyššiu dráždivosť. Často im chýbajú pozitívne citové zážitky, a naopak, citová chladnosť alebo hostilita bývajú u nich negatívnym zážitkom.
Oblasť uvažovania a kognitívnych funkcií
Narušené správanie mnohokrát vyplýva aj z odlišného spôsobu uvažovania, resp. hodnotenia situácie a interpretácie reakcií od iných ľudí. Tieto deti majú zníženú schopnosť adekvátne spracovať rôzne informácie, a tým pádom aj plánovať a regulovať svoje správanie. Niekedy ide až o narušenie kognitívnej orientácie vo svete, najmä v jeho sociálnej oblasti. Tieto deti nie sú schopné rozpoznať určité sociálne signály od ľudí, ktorí s nimi hovoria, tiež dobre nechápu väčšine bežných sociálnych situácií, preto na ne aj neprimerane reagujú. Môže tu ísť nielen o biologickú dispozíciu, ale napr. aj o neprimeranú, resp. negatívnu skúsenosť, ktorá sa im už opakovane potvrdila, a tak sa tieto deti postupne naučia, že musia svoje potreby presadzovať násilím, v opačnom prípade nič nezískajú. Častým problémom u týchto detí je aj ich neschopnosť poučiť sa zo svojej skúsenosti, t. z. necitlivosť k ich spätnej väzbe, napr. od rodičov, učiteľov a pod.
Ďalším problémom u týchto detí je aj ich narušené sebahodnotenie, ktoré je buď vysoko nad alebo vysoko pod priemerom.
Oblasť motivácie
Nežiaduce správanie má vždy nejaký dôvod, motív a zväčša slúži na uspokojenie niektorej potreby:
- Potreba stimulácie: Potreba potrebného vzrušenia, ktoré môže byť uspokojovaná takým správaním, ktoré sa vymyká normálnemu správaniu.
- Potreba citovej istoty a bezpečia: Môže byť uspokojovaná aj náhradným spôsobom, a to napr. vtedy, keď chce dieťa upútať na seba pozornosť aj tak, že sa začne viazať na nevhodnú autoritu (zlý vzorec správania), ktorá mu slúži ako náhrada k citovému zakotveniu v rodine.
- Potreba sebarealizácie: Tieto deti chcú zažiť pocit uznania a ocenenia, avšak niekde inde ako vo vlastnej rodine a to ich vedie k sebarealizácii nežiaducim smerom. Mnoho z toho, čo dieťa začína robiť, býva hodnotené aj skupinou, do ktorej patrí, taktiež si v nej postupom času získava aj určitú prestíž, a tým si aj potvrdzuje svoju vlastnú hodnotu, pričom takéto správanie môže byť v spoločnosti vnímané aj ako asociálne.
- Potreba získať žiaduce materiálne prostriedky: Motívom najmä majetkovej trestnej činnosti je potreba vlastniť to, čo by určitým spôsobom potvrdzovalo sociálnu prestíž dieťaťa v partii alebo by mu umožňovalo žiť požadovaným štýlom života, akým žijú aj členovia jeho skupiny.
Včasná identifikácia a pomoc
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach.
Čo by ste si mali všímať? Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.
Príznaky, pri ktorých treba spozornieť
- Často plače - na prvý pohľad bez jasného dôvodu.
- Je neustále smutné? Nebavia ho aktivity, ktoré predtým zbožňovalo? Izoluje sa? Nechce vstať z postele? Ignoruje kamarátov či blízkych? To sú signály, že môže ísť o depresívnu poruchu. Pri depresii majú deti problémy dokončiť bežné školské práce alebo sa spoločensky začleniť. Keď sa stav zhorší, môže sa objaviť riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania.
- Úzkosti u detí zahŕňajú neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť. Úzkosti ovplyvňujú účasť detí na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách.
- Prejavy PTSD zahŕňajú výraznú emocionálnu úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky.
- Bipolárna afektívna porucha (BAP) sa kedysi nazývala maniodepresívna psychóza. Je biologicky podmienená psychická porucha, ktorá neraz vzniká už v detstve alebo v období dospievania. Tento stav charakterizujú výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania. V typickom prípade sa striedajú obdobia poruchy nálady - depresia a mánia. Depresívna fáza trvá zvyčajne najmenej 2 týždne, manická fáza najmenej týždeň. Počas manickej fázy je osoba s BAP euforická, expanzívna alebo podráždená, čo nie je pre ňu typické v bežnom stave.
- Poruchy príjmu potravy: Existuje viacero typov porúch príjmu potravy. Typická býva posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku a chorí sú pre to schopní urobiť čokoľvek. Často držia hladovky či nebezpečné diéty. Poruchy príjmu potravy, ako sú bulímia nervosa, anorexia a prejedanie sa, sú sprevádzané mnohými problémami, a to nielen emočnými či sociálnou dysfunkciou, ale veľmi často aj vážnymi telesnými ťažkosťami - stratou menštruácie, celkovou slabosťou, odpadávaním, vypadávaním vlasov, zubov, rednutím kostí s následkom častých zlomenín až rozvratom metabolizmu.
Cesty k pomoci a podpore
V ťažších prípadoch je vhodná aj pomoc ďalších odborníkov a spolupráca s nimi (psychológ, špeciálny alebo liečebný pedagóg, príp. pedopsychiater). Dôležitá je tu spolupráca s rodičmi, a tiež s ďalšími odborníkmi (psychológ, liečebný a špeciálny pedagóg, výchovný poradca a koordinátor prevencie na škole, sociálny pedagóg, príp. pedopsychiater).
Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania.
Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.
Ako disciplinovať dieťa s poruchou opozičného vzdoru
Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom. Hovorí sa im neurotransmitery a ich primárnym účelom je komunikácia. Ak sa tieto chemické látky vychýlia z rovnováhy, môže sa to prejaviť príznakmi psychickej poruchy. Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy.
Ak si všimnete na dcére alebo synovi zmeny správania a máte podozrenie, že trpí duševnou poruchou, nepanikárte. Odbornú kontrolu zabezpečila MUDr. Dagmar Breznoščáková, PhD., psychiatrička, psychoterapeutka, viceprezidentka Slovenskej psychiatrickej spoločnosti Slovenskej lekárskej spoločnosti, predsedníčka Psychofarmakologickej sekcie SPsS SLS, krajská odborníčka MZ SR pre psychiatriu, členka CPT Rady Európy za SR, členka Rady vlády SR pre duševné zdravie, výkonná riaditeľka ODOS, o. z.
Prevencia a výchova
Pri práci s deťmi s poruchami správania je nutné brať do úvahy, že všetky činnosti zamerané na riešenie sociálno-kolíznych situácií musia byť vopred vhodne organizačne naplánované, aby sa dosiahol pozitívny účinok pôsobenia. Aj samotné riešenie porúch správania predovšetkým u mladej generácie je náročnou úlohou, nakoľko si vyžaduje veľa trpezlivého úsilia a ochoty pomôcť zo strany odborných pracovníkov, psychológov, ako aj špeciálnych pedagógov podieľajúcich sa na ich výchove. V konečnom dôsledku je nutnosť inhibovať negatívne dôsledky a stimulovať vysoko pozitívne vplyvy zo socio-kultúrneho prostredia. V rámci eliminácie porúch správania dokážu odborníci efektívnou kooperáciou zabezpečiť prevenciu mládežníckych recidív a rôznymi formami výcvikov vedia mládež smerovať k plnohodnotnejším činnostiam.
Na základe odbornej spolupráce sa v školách realizujú rôzne preventívne programy určené pre elimináciu patologického a deviantného správania žiakov. Ako najčastejšie formy sa využívajú odborné prednášky, besedy, zážitková výučba, aktuálne nástenky na zvolenú problematiku a masmediálna propagácia v terénnom prostredí. Ako najvyužívanejšie formy prevencie neprimeraného sociálno-patologického správania žiakov sa školám odporúčajú špeciálne vyučovacie prístupy, realizácia prevenčnej činnosti v rámci mimoškolských činností, ako napr. spolupráca s policajným zborom, súdmi a pod., špecifické programy na výchovu k zdravému životnému štýlu, programy určené na prehlbovanie a podporu vzájomných dôverných vzťahov, budovanie pozitívneho kreatívneho prostredia, spolupráca so strediskami psychologickej prevencie, názorné využívanie didaktických pomôcok a výpočtovej techniky, demonštračná agitácia IKT, aktívna spolupráca s koordinátorom prevencie, samosprávna a aktívna činnosť všetkých žiakov, vytváranie psychicky pozitívnej školskej klímy, kooperácia školy s rodinou.
Škola je spoločenská inštitúcia zaisťujúca všestranný rozvoj osobnosti každého žiaka v rámci plnenia si svojej výchovno-vzdelávacej a socializačnej úlohy. Školská inštitúcia je pre žiaka prostredie, kde sa formuje nielen jeho osobnosť, ale aj miesto, kde nadväzuje dôverné vzťahy a priateľstvá so svojimi vrstovníkmi. Moderná a kvalitná škola je prostredím, kde sa učitelia zaujímajú o rozvoj každého žiaka, aj toho problémového. Školy by mali rozvíjať komplexne všetkých žiakov a formovať ich osobnosti komplementárne.
Vulgárne vyjadrovanie u dieťaťa: Je normálne, že deti kričia, keď sú nahnevané. Mali by ste ale spozornieť, ak začnú nadávať. Uistite sa, že takto pred deťmi sami nehovoríte. Zaveďte doma nulovú toleranciu voči vulgarizmom. Neexistuje žiadna ospravedlnenie pre nadávanie. Ak dieťa použije nadávku, vyvoďte dôsledky. Jasne stanovte pravidlá. Ak malé dieťa použije takéto slovo, pretože ho niekde počulo, okamžite ho opravte. Povedzte mu, že je to „zlé slovo“ a ľudia nemajú radi takéto slová. Ak ste toto slovo použili pred svojím dieťaťom vy, okamžite sa ospravedlňte. Môžete dokonca požiadať svoje dieťa, aby vám pripomenulo, že je to zlé slovo.
Klamanie u dieťaťa: Je bežné, že deti klamú. Môžete sa cítiť zradení a dokonca pochybovať, či môžete dieťaťu znova dôverovať. Neberte si to osobne. Premýšľajte o situácii z pohľadu vášho dieťaťa, aby ste pochopili, čo ho prinútilo klamať. Deti môžu klamať, keď majú strach, že pravda môže mať pre ne negatívne alebo nepríjemné dôsledky. Pokúste sa zabrániť potrebe vášho dieťaťa klamať. Naučte ich byť úprimné. Začnite tým, že budete vzorom.
Agresívne alebo násilné správanie u dieťaťa: Je v poriadku, ak sa deti nahnevajú. Ak sa však tento hnev stane násilným alebo sa zmení na agresívne správanie, je to vážny problém. Poruchy nálady, psychóza, porucha správania, trauma alebo frustrácia môžu spôsobiť agresiu aj u malých detí. Deti sa občas môžu uchýliť k násiliu aj v sebaobrane. Agresia však môže byť aj naučeným správaním. Najjednoduchší spôsob, ako reagovať na agresiu u detí, je kričať na ne. Ak však chcete naučiť deti ovládať svoje emócie, mali by ste namiesto toho znížiť tón svojho hlasu a požiadať ich, aby sa upokojili. Dajte dieťaťu alternatívu, ako narábať s hnevom. Naučte ho napríklad používať slová a frázy ako „Som naštvaný“ alebo „Nepáči sa mi to“ alebo „Nie som z toho šťastný“, keď sa hnevajú, namiesto toho, aby sa uchýlili k fyzickému násiliu. Ale čo je najdôležitejšie, buďte vzorom pre deti a vyhýbajte sa agresívnemu správaniu. Dieťa za agresívne správanie považuje aj to, keď ho sami fyzicky potrestáte alebo neprimerane kričíte.
Odvrávanie a nedostatok rešpektu voči rodičovi: Keď vaše dieťa zakričí „nie“ zakaždým, keď mu poviete, aby niečo spravilo, môže to byť pre vás veľmi náročné. Ak vaše dieťa odvráva, ale spraví, o čo ste ho požiadali, potom toto správanie ignorujte. Oceňte, že spravilo to, o čo ste ho požiadali, aj keď sa mu nechcelo. Potom mu môžete vysvetliť, že je v poriadku, ak sa mu nechce občas niečo spraviť, ale nie je v poriadku hovoriť s vami neúctivo. Nereagujte impulzívne. Ak dieťa kričí, počkajte, kým sa upokojí. Povedzte mu pokojne, aké správanie je prijateľné, a aké nie. Stanovte limity a upozornite ich na možné následky. Nevyhrážajte sa, jednoducho uveďte jasné fakty. Napríklad povedzte, že ak budú naďalej kričať, nebudú môcť pozerať večer TV. Ak však prestanú kričať a začnú vás počúvať pozriete si spolu nejakú rozprávku.
Každé dieťa by malo mať pri sebe milujúcich rodičov alebo blízkych, ktorí ho sprevádzajú detstvom a na ceste k dospelosti. Deti môžu u dospelých nájsť oporu, lásku, či v nich vidieť svoj pozitívny vzor. Aj keď nie je vždy vzťah detí a rodičov ideálny, rodina im poskytuje zázemie a pocit, že niekomu na nich záleží.
