Ako naučiť deti riešiť problémy a zvládať emócie

Problémy nás posúvajú vpred, pomáhajú nám rásť. Preto ak sledujete život úspešných ľudí, nájdete u nich jeden spoločný faktor. Vedia ako riešiť problémy. Majú úžasnú schopnosť rozdeliť problém na menšie, ľahšie zvládnuteľné časti a popasovať sa s nimi. Dobrá správa je, že schopnosť ako riešiť problémy nám nie je daná do vienka pri narodení, je to kultivovaný zvyk, ktorý vieme rozvíjať u seba i u detí.

Cieľom však nie je, aby sme vymýšľali problémy pre deti a morili ich precvičovaním v hľadaní riešení. Skôr ide o príležitosť ukázať deťom, že problémy sú súčasťou života a občas im musíme čeliť. Teraz si to môžu vyskúšať v bezpečí milujúcej rodiny a láskavého domova. Výzvy stoja pred deťmi každý deň a to niekoľko krát. Niektoré sú menšie, ako napríklad stratenú ponožku dokáže dieťa rýchlo nahradiť inou. Iné sú zložitejšie, napríklad nájsť riešenie konfliktu medzi súrodencami.

Musíme v sebe vyriešiť ako veľmi sa chceme nechať do situácie zatiahnuť, či vôbec a ako pomôcť. Niekedy máme silné nutkanie zasiahnuť a mocou dospelého dieťa zo situácie vytiahnuť alebo ju vyriešiť šmahom ruky. Nechceme vidieť svojho syna či dcéru trápiť sa, alebo len chceme vziať trochu z ťarchy na svoje plecia. Lenže takto oberáme deti o príležitosť naučiť sa postaviť problému a vyriešiť ho. Možno stojíme na opačnej strane barikády a chceme nechať všetko na deťoch. Veď oni si už nejako poradia a niečo si z tej skúsenosti odnesú. To áno, ale ako na to pôjdu, keď nič podobné v živote nevideli?

Vedci tvrdia, že naučiť deti riešiť problémy nie je len užitočná schopnosť, ale dokonca zistili, že tým, ktoré to nedokážu, hrozí vyššie riziko depresií a samovrážd. Podľa odborníkov môžeme začať učiť deti postaviť sa ťažkostiam už od malička, pretože sa s nimi budú stretávať po celý život a časom budú problémy komplexnejšie a zložitejšie. Riešia veci bezhlavo a nezvažujú viaceré alternatívy. Napríklad buchnú do chrbta spolužiaka, ktorý sa v jedálni v rade predbehol, pretože im jednoducho nenapadne aj iný spôsob riešenia.

Kroky k riešeniu problémov

V prvom rade by dieťa malo problém identifikovať. Pomôže to najmä deťom, ktoré sa hneď na začiatku nevedia pohnúť. Je veľmi dôležité rozpoznať ho a nahlas pomenovať. Pomôžte svojej dcére alebo synovi problém popísať: „Vidím, že sa nemáš s kým hrať.“ „Zdá sa, že zvažuješ, či si sa mal na to doučovanie prihlásiť.“

Potom otvorte priestor kreativite a nájdite aspoň päť možných riešení. Nemusia byť všetky úžasné. Ak dieťa nedokáže dať dokopy päť nápadov, pokojne mu pomôžte. Nápady môžu byť aj čudné, smiešne, pritiahnuté za vlasy.

Vyhodnoťte plusy a mínusy jednotlivých návrhov. Pomôžte dieťaťu vyhodnotiť každý koncept a povedať si, čo by mohol znamenať, aký bude mať dopad.

Keď dieťa zvážilo všetky možné plusy a mínusy, podporte ho, aby si zvolilo najlepšie riešenie podľa seba.

Dajte mu možnosť svoju voľbu previesť do reality a otestovať jej efektívnosť. Keď to vyjde, fajn.

Čo robiť a čo nerobiť pri výchove

Nesnažte sa dieťa ochrániť pred problémami

Nesnažte sa dieťa ochrániť pred problémami tým, že mu ich budete odstraňovať z cesty. Nechajte ich robiť chyby a poučiť sa z nich.

Dajte im do cesty prekážku

Toto je presný opak helikoptérového rodičovstva. Prekážka by mala dávať zmysel a deti by si s ňou mali poradiť. Čím viac možností na riešenie budú mať, tým lepšie.

Podporujte kreativitu

Ideálna je hra s kockami. Nemá len jedno správne riešenie, je o prekonávaní výziev a vyžaduje predstavivosť. Riešenie problémov je už len za odmenu.

Umožnite viacero riešení

Podporujte dieťa v rozhodovaní. Ak sa s ním potrebujete na niečom dohodnúť, nechajte mu možnosť voľby, nedávajte mu len jedno riešenie, resp.

Zvládanie hnevu a konfliktov

Ste s dieťaťom na ihrisku, je vcelku pekný deň, všetko ide ako má. Nálada je skvelá, deti sa hrajú, no po čase treba ísť domov. Prvá výzva, druhá, tretia. Nič sa nezmení. „Nie, nejdem domov! Nikdy mi nič nedovolíš, si zlá! Všetky deti sú ešte tu.“ Ozýva sa ihriskom krivé obvinenie vášho potomka. „Nejdem s tebou nikde, Lenkina mama bude so mnou!“ Otočí sa namosúrené dieťa chrbtom a pokračuje v ignorácii. „Ok, mám toho dosť.

Pohovorte si o rešpekte

Nerešpektujúca komunikácia nie je v poriadku, ani keď je dieťa malé. Je však potrebné o tom s deťmi hovoriť v správnu chvíľu. Nie vtedy, keď stojíte s uplakaným dieťaťom na ihrisku a potrebujete ho dostať domov. Táto chvíľa to nie je. Hovorte o tom doma, keď je dieťa v pohode a nemáte žiadny konflikt. Hovori sa to iste ľahko, pretože na tom ihrisku sa to priam žiada, ale vydržte. Nemalo by to v ten okamih žiadny pozitívny efekt, navyše by ste napätie ešte vystupňovali. Mozog dieťaťa sa pri takomto strese v hneve pripraví na reakciu prežitia tzv. úteku alebo útoku. Jeho mozog chce situáciu vyriešiť, aby upokojil svoje silné emócie. Nie je však v danom momente schopný racionálneho myslenia. Vaše emócie plné hnevu, zákazov a trestov v tento okamih jeho nerešpektujúce správanie nezlepšia.

1) Zostaňte pokojní

Možno sa to v danej chvíli zdá nemožné, ale všetko je to len sila zvyku. Najlepšie, čo môžete v danej chvíli urobiť, je nepodľahnúť emóciám. Skúste napočítať do 10, zhlboka dýchať a určite to ustojíte. Žiadny krik a opätovanie dieťaťu to, ako sa správa ono samé. Vy ste v tejto dvojici ten dospelý. Nebojujte rovnako ako ono. Buďte jeho učiteľom, ako sa správať rešpektujúco. Občas býva najlepšie riešenie, ak sa vyhnete akýmkoľvek reakciám. Určite tie dni poznáte, keď to s dieťaťom vo vypätých situáciách nejde ani do ľava, ani do prava.

2) Pochopte situáciu dieťaťa

Skúste sa pozrieť na situáciu z detskej perspektívy. Možno ste ho prerušili v tej najlepšej časti hry s deťmi, s ktorými sa na ihrisku dlho zoznamovalo, kým sa spolu začali naplno hrať. Možno ste dva dni neboli poriadne spolu vonku, na ihrisku, lebo bolo škaredé počasie a jemu to chýbalo. Možno má pocit, že len vy môžete určovať, čo sa bude diať a ono nemá žiadne práva. Reakcia dieťaťa je iba odrazom toho, čo cíti vo svojom vnútri. Ak reaguje zúrivo, s plačom a nerešpektujúco, je v jeho vnútri iba zmätok. Stačí, ak si v daný moment na ihrisku budete jednoducho opakovať, že toto jeho správanie nie je namierené voči vám.

3) Nezabúdajte na energiu

Mnohé deti sú veľmi citlivé na pokles cukru v krvi, hlad alebo smäd. Iné sú citlivé na nedostatočný spánok, ktorý v noci mali. Sledujte si čas, aby ste nenechali dieťa vyhladovať, či veľmi vyčerpať. V opačnom prípade sa ľahko dostane do amoku a nebudete s ním vedieť pohnúť. Nie vždy môžu deti za svoje neprimerané správanie. Občas aj rodičia zabúdajú pri trávení času s inými rodičmi na ihrisku na svoje povinnosti a manažovanie času dieťaťa.

4) Objímte sa

Hoci je vo chvíľach hnevu vášho dieťaťa tá najposlednejšia vec, na ktorú myslíte láskanie, skúste to zmeniť. Práve v takýchto chvíľach potrebujú deti pevné objatie, aby sa upokojili a skrotili svoje emócie.

Vysvetľovanie má svoj čas

To, že budete reagovať na správanie dieťaťa neskôr neznamená, že to dieťa nepochopí a bude pokračovať v svojom nerešpektujúcom správaní voči vám. Znamená to len, že ste dospelý človek, ktorý vie, kedy je na čo ten správny čas.

Komunikáciu s dieťaťom môžete začať aj takto:

• Chcela by som sa s tebou porozprávať.
• Dnes sa mi zdalo, že si bol veľmi nahnevaný na ihrisku, keď sme museli odísť skôr ako tvoji kamaráti.
• Myslíš, že si sa správal pekne?
• Ako by sme mohli odchádzať domov?
• Môžeš mi povedať, čo ťa tak veľmi nahnevalo?
• Hrali ste sa už dlho.(Podporte následne jeho pocity.)
• Povedal si slová, ktoré maminku zaboleli, bola som z toho veľmi smutná.
• Ľudia, ktorí sa ľúbia si také veci nehovoria.

Vy ste ten, kto v rodine nastavuje pravidlá i vedie deti k vzájomnému rešpektu. Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť.

„Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať. Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa.

Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu?

B./ že zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný. Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócii zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu , čím mu vlastne ukazuje- hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu.

Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „ si zlý“... „ reveš ako malé decko“...nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „ chápem, že ťa to nahnevalo“...“ viem, že si z toho smutný“...“vidím, že sa ti to nepáči“... Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímame jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.

2./ Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. ( nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešenie konflikt s dieťaťom.

3./ Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.

4./ Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. - môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne.

Riešenie problémov ako základ života

Sú deti, ktoré nemajú radi náhle zmeny, rozhodnutia a príkazy, s ktorými sa v danom momente ťažko vyrovnávajú. Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.

Každý rodič chce, aby jeho dieťa bolo nezávislé, a riešilo svoje problémy samostatne a efektívne, bez jeho pomoci. Začnite preto už od kolísky a nechajte dieťa riešiť ťažkosti. Schopnosť postaviť sa problému čelom a prichádzať s účinnými spôsobmi riešenia je nevyhnutná a dôležitá zručnosť pre úspech v živote, škole a vzťahoch. Zahrňuje v sebe schopnosť zvládať emócie a kontrolovať pudy, sústrediť sa a udržať pozornosť, čerpať z vedomostí, ktoré sme získali v minulosti a kreatívne myslieť, aby sme dokázali uspieť s novými spôsobmi riešenia akonáhle stojíme pred prekážkou.

Je nevyhnutné, aby sme deti viedli k samostatnému riešeniu ťažkostí, jedine tak im zaistíme zručnosť zvládať život so všetkými nástrahami.

Nezasahujte, pozorujte

Rodičia majú zakódované, že zakročia v momente, akonáhle dieťa s niečím bojuje. Ochranársky inštinkt je prirodzený a samozrejme nutný - ale myslite na to, že iba v prípadoch, ak ide o život alebo nepríjemné zranenie. Dieťa sa musí naučiť vo svete fungovať, skúšať a skúmať ho, aby mu porozumelo a obišlo sa v budúcnosti bez vašej pomoci. Dieťaťu možno potrvá po prvýkrát veľmi dlho, než si obuje topánku, a vy by ste to urobili za sekundu, ale čo ho to naučí?

Psychologička Madeline Levy vie odpoveď - naučí ho to závislosti na vás. Oberiete ho o motiváciu zvládať tieto denné prekážky a v budúcnosti skutočné náročnosti. Dieťa si nevybuduje pocit kompetencie a dôvery v seba, že prekážky zvládne. Začne to obúvaním sandálov a skončí to tým, že sa na vás dieťa bude obracať aj ako dospelé; a vy mu budete pomáhať aj s tým, čo má už dávno vedieť.

Hoci máte nutkanie vstúpiť medzi dieťa a problém, a vášho miláčika ochrániť pred sklamaním, uvedomte si jedno - toto je problém dieťaťa a samé ho musí tiež zvládnuť. Vaša pomoc možno poskytne riešenie v danom momente, ale taktiež sa staviate do role toho, kto dá za dieťa veci do poriadku. Vy máte fungovať ako partner a sprievodca pri riešení, nie samotný riešiteľ.

Vzdajte sa predstavy dokonalosti a bezchybnosti

Profesorka psychológie z Arizonskej univerzity v Tempe, Suniya Luthar publikovala šokujúce zistenie, že mladí ľudia cítia extrémny tlak na výkon. Cítia, že musia byť excelentní, musia vynikať a chyba je neprípustná. Ale bez chyby by nevznikla mliečna čokoláda ani penicilín. Chybovanie nás posúva ďalej, zlepšuje naše schopnosti a jeho prostredníctvom sa učíme byť lepšími. Podľa Luthar musia deti cítiť, že sú milované za to kým sú, nie za to čo robia. Nesnažte sa preto mať „dokonalé“ dieťa.

Prečo vlastne zasahujeme do aktivít detí? Bojíme sa, že chybujú pretože nás rodičia učili, že je to neprípustné? Každý chybuje. Je načase zmeniť pohľad na chyby - nie sú nepriateľ a neznižujú našu hodnotu. Naopak oberajú nás o odvahu zlepšovať sa a nútia nás žiť v nešťastnom stereotype. Zlyhanie nie je nič, za čo by sme sa mali hanbiť, ani čoho by sme sa mali báť. Nechajte preto dieťa tisíckrát chybovať, aby to tisíci prvý zvládlo a bolo na seba hrdé.

Nechajte deti nech zápasia s bežnými činnosťami

Koľkokrát ste obuli dieťaťu topánku alebo navliekli tričko, lebo s tým zápasilo? Koľkokrát ste ho vyhnali z kuchyne, pretože ste nemali čas na jeho pomalé úkony, hoci chcelo pomáhať? A spýtam sa vás ešte jednu dôležitú vec - bolo dieťa nervózne, keď si topánku navliekalo, alebo naopak sústredené? Boli ste to vy, koho poháňala vlastná netrpezlivosť či nervozita, aby bola úloha/úkon dokončený čo najskôr. Túto nervozitu si nesieme od vlastných rodičov a obyčajne si to ani neuvedomujeme. Preto je dôležité, aby sme deti nechali pomáhať, fascinovane skúmať sandále, skúšať a opätovne zlyhávať bez nášho súdenia.

Prizvite deti k domácim prácam už od malička - nechajte ich zamiešať ingrediencie v miske alebo triediť ponožky po usušení. Profesor Andrew Coppens upozorňuje, že naše reakcie k ich fascinácii a prirodzenosti skúšať, sú zásadné. „Ak budete čakať, kým bude dieťa dostatočne staré alebo zvládne podľa vás úkon adekvátne, môžete minúť ten sladký moment, v ktorom neberie domáce práce ako otročinu ale skutočne chce pomôcť.“ Neučia sa deti neochote starať sa o domácnosť od nás? Naše zlé naladenie pri upratovaní a varení im indikuje, že sa jedná o nepríjemnú činnosť, ktorá ich musí taktiež obťažovať. Detská prirodzenosť je zúčastňovať sa a byť súčasťou spoločenstva - rodiny. A práve tu začínajú základy samostatnosti a riešenia problémov.

Berte problémy ako normálnu súčasť života

Máme tendenciu brať problémy ako negatívnu skúsenosť, ktorej sa chceme všemožne vyhnúť, pretože sa ich bojíme. Ale prečo sa ich bojíme? Pretože nás rodičia za zlyhanie trestali a zosmiešňovali, to isté v škole, následne v práci. Neveríme si dostatočne na to, aby sme čelili problému s kľudom, s vierou, že sme kompetentní to zvládnuť. Lenže prekážkam sa nevyhneme; nebyť prekážok, nič by sme nikdy nedosiahli. Uistite sa preto, že beriete prekážky ako normálne, a učte to isté i dieťa. Nezameriavajte sa na to, aby v živote dieťaťa bola absencia problémov, zamerajte sa na podporu schopností, aby problémy zvládlo prekonať.

Hra ako základ života

Deti sa učia potrebné znalosti práve pri slobodnej, ničím nerušenej hre. Univerzitné profesorky Roberta Michnick Golinkoff a Kathy Hirsh-Pasek túto skutočnosť popisujú v knihe Stať sa skvelým: Čo nás veda učí o výchove úspešných deti (voľný preklad z angl. originálu Becoming Brilliant: What science tells us about raising successful children). Deti sa prostredníctvom nej učia riešiť problémy, spolupracovať, komunikovať, kriticky myslieť, prichádzať s kreatívnymi a inovatívnymi nápadmi a prispieť k vyššiemu sebavedomiu.

Profesorky tvrdia, že nedostatok slobodnej hry je problém dnešnej doby - rodičia majú potrebu vyplniť voľný čas, posielajú deti na krúžky, alebo zasahujú podľa vlastnej mienky „ako má hra vyzerať“. Deti vystavujeme neustálemu vzdelávaniu, pretože chceme, aby nonstop vstrebávali informácie a znalosti. No tie najdôležitejšie pre život sa učia práve vďaka hre, od ktorej dá rodič ruky preč.

Nič vám neutečie, prestaňte sa ponáhľať

Pamätajte si, že dieťa sa učí skúšaním, zlyhávaním a opätovným skúšaním. Pre vás možno primitívny úkon (napríklad zamiešať cesto v miske) je pre dieťa výzva, v ktorej potrebuje uspieť a ktorú potrebuje zvládnuť samé. Pretrpte tú trochu neporiadku, buďte trpezliví voči času, ktorý nad úkonom dieťa strávi - vyplatí sa to a dieťa naučíte do dospelosti aby skúšalo, dokým sa mu to nepodarí, alebo prichádzať s kreatívnymi nápadmi, ako to zvládnuť lepšie.

• Pýtajte sa otázky - ak za vami dieťa príde s plačom alebo prekážkou, neskočte rovno do riešenia, ale obráťte prekážku naspäť na dieťa. To je náročná situácia, čo s tým budeš robiť/čo navrhuješ/aké riešenia ťa napadajú? Ukazujete mu tým, že veríte jeho schopnostiam, a máte dôveru v to, že to zvládne
• Pokiaľ dieťa zápasí s riešením , skúste ho jemne naviesť, a vypichnite čo je zrejmé, aby malo na situáciu náhľad a vybudovalo si odstup. Pomôžte mu prichádzať s kreatívnymi riešeniami
• Identifikujte a analyzujte problém. Skúste dieťa naviesť otázkami - Prečo si myslíš, že sa to stalo/prekážka vznikla? Aký bol výsledok tohto chovania/riešenia/tvojej voľby? Čo by si mohol urobiť inak? Akým spôsobom to vyriešiš? Týmto spôsobom ho učíte veľmi dôležitú schopnosť premýšľať nad problémom a jeho riešením. Obvykle máme tendenciu cítiť sa ako obeť, ľutovať sa a bedákať Prečo sa to deje práve mne! Toto je efektívnejší spôsob, naučte ho seba i dieťa

Problém dnešnej doby je jeho uponáhľanosť. Nemáme na nič čas, a k tomu vedieme aj deti. Nemáme trpezlivosť na to, aby sme počkali kým dieťa vyskúša obuť si topánku alebo zamiešať cesto v miske. Chceme všetko rýchlo, nežijeme v prítomnosti ale naháňame budúcnosť. Tento problém však deťom berie možnosť naučiť sa so svetom popasovať, zamýšľať sa nad ním a riešiť vzniknuté prekážky. Spomaľme, a učme sa trpezlivosti od detí.

Rozvoj kritického myslenia

Ľudia s kritickým myslením sú zvyčajne uvážlivejší, nezahlcujú sa množstvom zbytočných správ a ťažšie podliehajú manipulácii. Odborníci sú presvedčení, že kritické myslenie bude jedna z najdôležitejších požiadaviek, ktorá deťom umožní uspieť v informačnom pretlaku, keď budú dospelí. S kritickým myslením by sa teda mali deti stretávať čo najskôr. A to nielen v škole, ale aj v domácom prostredí. V rámci rodiny môžete na rozvoj kritického myslenia využívať bežné situácie.

Nepredkladajte hotové riešenia

Často s dieťaťom diskutujte a analyzujte, zaujímajte sa o jeho názor. Môžete mu klásť otázky tak, aby na výsledné riešenie prišlo samo. Dávajte si však pozor na tie otázky, ktoré by dieťa mohli naviesť k správnej odpovedi.

Povedzte deťom, že existujú techniky, ktoré ich dokážu zmanipulovať

Naučte deti spoznávať manipuláciu. Je to zručnosť, ktorá sa im každopádne bude hodiť v celom ďalšom živote. Ak ešte doma pozeráte reklamy, pozerajte ich spolu s dieťaťom. Čítajte spolu noviny, časopisy alebo články na internete

Nájdite si niekedy čas a čítajte si spolu s dieťaťom

Porovnávajte obsah článku s nadpisom. Skúste sa zamyslieť spoločne na niektorými potázkami: „Zodpovedá vždy nadpis obsahu? Prečo sú niektoré nadpisy zavádzajúce?

Identifikujte a pomenujte emócie a strachy

Vysvetlite deťom, že manipulácia často súvisí s emóciami. V snahe získať pozornosť, tvorcovia často útočia na ľudské city, a to hlavne strach, ľútosť, túžbu po láske a podobne. Každému sa občas stane, že má tendenciu podľahnúť týmto tlakom. Z tohto dôvodu je dôležité deťom vysvetľovať, že manipulácia najčastejšie útočí nie na rozum, ale práve na city.

Neporovnávajte sa s ostatnými

Mnoho ľudí sa zadĺžilo len kvôli tomu, že sa porovnávali s ostatnými. Tí, ktorí sa prestali porovnávať, svorne tvrdia, že vďaka tomu nadobudli pokoj a väčšiu radosť. Je dobré si uvedomiť, že všetci nemusíme mať úplne všetko a že šťastie sa nenachádza len v materiálnych veciach. Porovnávanie vedie k závisti a práve tá je prameňom ďalších zlých pocitov a mnohých psychických problémov. Nemá zmysel závidieť, lebo nikdy nevieme, či človek, ktorému závidíme, je naozaj aj šťastný. Nepoznáme pôvod jeho majetku, a to, čo navonok vyzerá ako niečo úžasné, môže byť prameňom niečoho, čo dotyčného človeka ani neteší. Veď koľko ľudí síce býva v luxusných domoch, ale na krku majú denne nôž v podobe vysokej hypotéky a svoju rodinu ani nevidia, lebo musia neustále pracovať? Koľkí síce majú drahé autá, ale nevládzu platiť leasing, a tak si začnú požičiavať ďalšie peniaze na prežitie? So staršími deťmi je potrebné sa o týchto skutočnostiach rozprávať otvorene, lebo sa stali súčasťou života mnohých rodín.

Ignorujte reklamu

Všade, kde sa pozrieme, sme dnes bombardovaní informáciami o tom, čo všetko potrebujeme k tomu, aby sme boli naozaj šťastní. Keď sa však nad tým zamyslíme, v reklame nikomu nejde o naše šťastie, ale o vlastný zisk. Odstrániť reklamu zo svojho života sa dnes už úplne nedá, lebo sa nachádza takmer všade a má veľa podôb. Môžete však jej vplyv znížiť. Dá sa to aj tým, že budete menej sledovať televíziu a namiesto toho sa môžete s deťmi rozprávať, hrať spoločenské hry alebo športovať. Vďaka obmedzeniu reklamy zistíte, že k životu potrebujeme oveľa menej vecí, ako ste si pôvodne mysleli. Budete sa cítiť šťastnejšie a hlavne slobodnejšie. Sústredíte sa na vaše skutočné potreby a dokážete peniaze investovať do vecí, ktoré sú pre vás dôležité a urobia vám skutočnú radosť. Takto sa spolu s deťmi postupne naučíte nepodliehať vplyvu reklamy.

Ak sa zmýlite, uznajte si svoju chybu

Kritickému mysleniu škodí aj neschopnosť zmeniť názor a priznať si chybu. Tí, ktorí veľa premýšľajú, vďaka štúdiu viacerých zdrojov, prichádzajú aj na iné riešenia. Je to prirodzený proces. Ak ste sa zmýlili, povedzte to deťom a vysvetlite im, na základe ktorých informácií sa váš názor zmenil. Priznaním svojej chyby v očiach dieťaťa rozhodne neklesnete. Naopak, svoju prirodzenú autoritu si ešte viac posilníte.

Pomáhajte dieťaťu chápať svet

Bez znalosti základných faktov a zákonitostí fungovania sveta človek nemôže premýšľať kriticky. Sledujte, čo všetko sa dieťa dozvie, resp.

Budovanie odolnosti a sebaúcty

Odolnosť je vlastnosť vysoko potrebná pre život v reálnom svete. Každý z nás, i keď v rôznej miere a intenzite, zažíva sklamania, prehry či dokonca rany pod pás. Odolnosť ako schopnosť popasovať sa s nimi a vykročiť ďalej, je nevyhnutnou charakterovou črtou. Práve ona nám umožňuje prežívať realitu života okolo nás a nezanevrieť. Ak naučíme deti prijímať v živote dobré aj zlé, pomôžeme im zakúsiť realitu, v ktorej môžu žiť plnohodnotný život.

V tomto svete je úlohou rodiča naučiť deti, aby ostali verní svojim ideálom a snažili sa ich uskutočňovať. Okrem toho mať schopnosť akceptovať sa aj so svojimi chybami, vedieť odpustiť sebe i druhým a v konečnom dôsledku nedokonalosti napravovať. Je to schopnosť, ktorá sa dá naučiť. Vo veľkej miere sa dá naučiť už v malom veku a je v plnej kompetencii rodiča. Mama a otec sú tí, ktorí zasvecujú dieťa do tajomstiev spoločenského spolunažívania, fungovania prírodných zákonov a sveta ako takého. Reálne uvedomenie si potreby hraníc a ich dodržiavania hlavne na strane rodičov je to, čo v malom veku prináša deťom pojem o realite. Často sa ale stáva, že práve rodičia z rôznorodých dôvodov bývajú aj hlavnou prekážkou pri uvádzaní detí do reálneho sveta.

Všetky uvedené stratégie majú jednu spoločnú črtu. Sledujú cieľ ako zaistiť, aby sme nemuseli zažívať bolestivú pravdu zlyhania. Ide o sklon rodičov popierať, že vzniknutý problém je na strane ich dieťaťa, a tak sa ho snažia preniesť na niekoho iného, prípadne preniesť zodpovednosť na „objektívnu“ realitu. Sú to príklady, keď rodič prichádza do školy riešiť nevyhovujúci prospech alebo správanie jeho dieťaťa. Rovnako deti samotné popierajú svoje prehrešky a problémy. Napríklad šesťročný Emil, ktorý dobre vie, že doma nemá kopať do futbalovej lopty, sa s ňou pohráva v obývačke. Odrazu mu ujde a rozbije vázu na stole. Keďže mama na poschodí ich domu práve utišuje uplakanú sestru, v rýchlosti všetko uprace a uniká do detskej izby hrať sa s legom akoby nič. Jeho popieranie prehrešku ho vedie k domnienke, že nikto sa o tom nedozvie.

Je to ďalšia z foriem, ktorá vedie ku vyhýbaniu sa a konfrontácii so svojím dobrým a zlým „Ja“. Pri tejto stratégii je niekoľko spôsobov, ktorými rodičia napomáhajú k popieraniu reality. Považovanie dieťaťa za zlé, pokiaľ nespĺňa rodičovské predstavy, je jedným z nich. Sú to tí rodičia, ktorí dokážu pomenovať niektoré zo svojich detí „čiernou ovcou“ rodiny. Iní zasa nepoužívajú slovné formy, ale ich tón reči a strohé správanie voči dieťaťu jasne dávajú najavo odsúdenie. Rovnako nastolenie primeraných očakávaní pre dieťa je súčasťou formovania charakteru dieťaťa.

Jeden z ďalších prostriedkov, ktorý bráni priznaniu si vlastných prehreškov či zlyhaní je odsúdenie. Opätovne stojí ako bariéra k tomu, aby dieťa bolo schopné postaviť sa tvárou v tvár realite. Pri odsúdení ide o emóciu, ktorá zavrhuje človeka pre jeho nedokonalosť. Odsúdenie sa prejavuje v hneve, strate lásky a odvrhnutí. V rodičovstve ide najčastejšie o hnev či ochromujúce obviňovanie kvôli pochybeniu. Takýto postoj výrazne odoberá, alebo úplne vezme akúkoľvek odvahu dieťaťa otvorene sa vysporiadať so svojimi nedokonalosťami a neúspechmi.

Napríklad sú to tie situácie, keď dieťa neodolá túžbe zobrať si niečo sladké, zje vám zo špajze čokoládu a nechá tam starostlivo upravený prázdny obal, aby zamaskovalo, čo spravilo. Keď večer idete piecť koláč, vytočí vás tá drzosť do nepríčetnosti. Ak si nenecháte čas na vyfučanie pary, zahrniete potomka lávou výčitiek a gradujúcich sa výrazov o jeho osobe. Dieťa bude mať jasnú tendenciu zatĺkať práve preto, že nevie uniesť pocit zúfalstva z toho, čo naň dopadá. Preto je potrebné, aby sme si pripomínali, že dieťa potrebuje svoj čas na to, aby zistilo, že priame jednanie je jediná cesta k spokojnosti. Je treba v takejto situácii dieťaťu ukázať, že urobilo chybu, ale forma musí byť láskavá, milosrdná a najmä odpúšťajúca.

Mnohí rodičia z rozličných dôvodov nevedia odhadnúť reálne schopnosti dieťaťa. Nedôverujú dieťaťu, respektíve ho podceňujú, čo ich vedie k prehnanému ochranárstvu. Takýto prístup neumožňuje dieťaťu získať skúsenosť, ako to v reálnom svete chodí. Skúsenosť, že i pri najlepšej snahe sa chybám nevyhneme. Nemajú teda ani možnosť naučiť sa ako s chybami naložiť, a najmä podľa reálneho zážitku zmeniť svoj postoj. Zároveň však takýmto deťom chýba schopnosť reálneho odhadu, na čo si môžu trúfnuť, čo dokážu. Primerané riziko a sloboda učiť sa zo skúsenosti dávajú deťom spätnú väzbu o tom, že nevedia a nezvládajú úplne všetko.

Vyššie sme uviedli typy rodičovského správania, ktoré bránia dieťaťu reálne sa pozerať na svet. Čo mu však umožní sa s ním vyrovnať? Odpoveďou je cesta budovania sebaúcty a sebahodnoty. Mnohí rodičia si tento pojem pletú s pozitívnym obrazom seba samého. Na prvý pohľad na tom nie je nič čudné. Človeku sa nie vždy darí napriek tomu, že má tie najlepšie úmysly i vôľu. Ak uvažujeme o deťoch, pravdepodobnosť omylu, či chybného rozhodnutia je oveľa vyššia. A to práve z titulu ich vývoja a času potrebného na získanie istých zručností a poznania. Ak by sme pripustili, že cieľom je vidieť sa v pozitívnom svetle, čo si počneme s priestupkami a chybami? Budeme ich zakrývať či ospravedlňovať? Ani jedna alternatíva nie je uspokojivá. Jediné čo môžeme dieťaťu či sebe ponúknuť, je nazerať na dieťa nie ako na dobré, ale ako na milované. Milovať môžeme seba i dieťa také aké je, aj s jeho chybami a momentálnymi nedokonalosťami. Lebo milované „Ja“ má právo aj na chyby, a tak ich nebude musieť popierať a bude ich chcieť riešiť. Pozitívna sebaúcta rovnako skĺzava k zameraniu sa na udržanie pozitívneho obrazu o sebe viac než na udržanie vzťahov. Ľudia, ktorí sú v živote šťastní sa netrápia primárne otázkou či sú dostatočne dobrí. Skôr sa zameriavajú na riešenie úloh a čo najlepšie splnenie. Keď sa im nezadarí, pokúšajú sa problém vyriešiť . Neboja sa o svoju „dobrotu“. Z predošlého vyplýva aj ďalší problém pozitívnej sebaúcty, ktorý tkvie v neustálom zameraní sa na svoje „Ja“. Výsledkom takéhoto procesu nemôže byť iné ako pýcha. Mnohokrát deti, ktorých rodičia v mylnej viere budovania pozitívnej sebaúcty zakrývajú akékoľvek zlyhanie dieťaťa, budujú v ňom pomýlený obraz o sebe, takzvané super ego. Skutočná sebaúcta teda pramení z toho, že sme príjemcovia bezpodmienečnej lásky. Deti takýmto prístupom dostávajú od rodičov možnosť žiť svoje skutočné „Ja“. Majú istotu, že vo vzťahu môžu aj zlyhať. Tým, že majú odvahu priznať si chybu, rodič ich môže podporiť smerom k náprave. To deti uschopňuje k prijatiu reality života, i tej nepríjemnej, a k budovaniu si vnútornej sily niesť zodpovednosť v akejkoľvek situácii.

Preto ocenenie úspechov, rozoznanie a podpora jedinečných talentov u detí, vedie k dobrému pocitu zo seba. Prináša vedomie o reálnych zručnostiach a obdarovaniach dieťaťa. Tie mu potom dávajú istotu, že v živote môže uspieť. K tomu podpora zo strany rodičov, keď sa dieťaťu nedarí, pomáha dodávať odvahu na vyriešenie neľahkých situácií. V takomto stave dieťa koná z pozície milovanej osoby. V prvom rade si my rodičia potrebujeme uvedomiť, že sme tým hlavným nástrojom pre zoznámenie dieťaťa s realitou. Čo to v praxi znamená? Jednou z najdôležitejších vecí, ktorú je potrebné si v tomto procese uvedomiť je, že deti môžete naučiť rozoznávať dobro a zlo len tak, že im ponecháte možnosť sa na vás hnevať a zažívať sklamanie. Dochádza k tomu vtedy, ak nastavujete deťom hranice a dokážete ich pevne , ale láskavo aj udržať. Narážanie na hranicu je pre deti nepríjemné až bolestivé. Preto vyvoláva hnev niekedy až nenávisť voči rodičom. Ustáť tento proces je možné, ak si uvedomíte neodvrátiteľný fakt. Vaše dieťa totiž nikdy nedokáže prepojiť dobré a zlé pocity pokiaľ sa nezmierite s tým, že sa bude na vás hnevať. Dovoľte im teda hnevať sa na vás a zažiť vlastné sklamanie. „Viem, že ma nemáš teraz rada kvôli tomu výletu. Chápem, že ťa štve, že nemôžeš ísť. Je to jednoducho tak. Je mi naozaj ľúto, že je to pre teba tak nepríjemné.“ Takáto jasná a kľudná odpoveď nás ochráni pred hádkou s dieťaťom, ktorá by zabránila prijatiu a oplakaniu reality. Tým, že ostávate pevný a zahŕňate dieťa láskou a porozumením, proces môže voľne prebiehať. Dieťa sa tak postupne posúva od protestu voči hranici, cez zármutok až k prijatiu reality. Pokiaľ v našom úsilí vytrváme, bude sa nám dariť. Budú to schopnosti a vlastnosti, ktoré umožnia vášmu dieťaťu viesť uspokojivý a dobrý život. Poskytnú mu vnútornú istotu. Istotu, že napriek vlastnej nedokonalosti, ktorá spôsobuje priebežné vychýlenia zo smeru, poznajú cestu, na ktorú sa majú vrátiť.

Výchova detí prináša mnoho radostí, ale aj výziev. Jednou z nich je tvrdohlavosť a vzdor, ktoré sa u detí prejavujú v rôznom veku a intenzite. V tomto článku sa pozrieme na príčiny takéhoto správania, ako s ním efektívne pracovať a čo robiť, keď dieťa zrazu prestane hovoriť.

Tvrdohlavosť u detí: prirodzenosť alebo problém?

Výchova tvrdohlavého a svojhlavého dieťaťa je niekedy náročná. Tvrdohlavé deti si pevne stoja za svojím a majú silnú potrebu byť vypočuté. Klinická psychologička Christine Raches upozorňuje, že istá miera tvrdohlavosti a rebélie je prirodzená a patrí k zdravému vývoju identity dieťaťa. „Čo sa zdá ako vzdor, je v skutočnosti len snaha dieťaťa uplatniť svoju autonómiu a zistiť, čo smie a čo nie,“ vysvetľuje. Trestať dieťa za snahu o osamostatnenie môže byť nebezpečné pre jeho osobnosť.

Ako sa vysporiadať s tvrdohlavosťou dieťaťa?

Ak sa tvrdohlavosť dieťaťa posilňuje a stáva sa nezvládnuteľnou, je potrebné zvoliť správny prístup. Dieťa opakuje reakciu, ktorou si získa pozornosť alebo dosiahne, čo chce. Preto je dôležité všímať si prejavy, ktoré chcete vidieť aj v budúcnosti, a dať najavo, že vzdorovité správanie nefunguje.

Nenechajte sa vtiahnuť do mocenských bojov

Zachovajte chladnú hlavu a pokoj. Ak dieťa kričí, a vy sa rozkričíte naň, situácia sa nezlepší.

Dbajte na disciplínu, nie trest

Vcíťte sa do dieťaťa a snažte sa pochopiť jeho pohnútky. Namiesto častého používania „Lebo som povedala“ všetko logicky odôvodnite. Predstavte dieťaťu prirodzené následky, ak nechce kompromis.

Inšpirujte sa u Mary Poppins

Učte deti pristupovať k povinnostiam tak, aby ich to bavilo. Spravte z povinností zábavu a popustite uzdu kreativite. Rovnaký prístup majte aj k rutine.

Nejednajte s dieťaťom ako s nesvojprávnym

Veďte dieťa k samostatnosti a premýšľaniu. Pýtajte sa ho na názor, ako by riešilo situáciu, a diskutujte, ale nehovorte mu priamo, čo má robiť. Dajte mu možnosť voľby, čím znižujete tvrdohlavosť a mocenské boje.

Keď dieťa rozkazuje rodičom

Stretli ste sa s prípadmi, kedy dieťa rozkazuje rodičom? Prikazuje a dožaduje sa, pričom chýbajú slová prosím a ďakujem? Predstavte si, že vaše dieťa práve objavuje svet. Všetko je preňho nové a fascinujúce. Chce sa podeliť o svoje zážitky, pocity a potreby. Ale čo ak mu v tom niečo bráni?

tags: #dieta #ako #riesenie