Malé bábätká a deti všeobecne veľa plačú. Nedokážu ešte totiž zvládať nápory emócií, ktoré so sebou prináša bežný život. Nám rodičom sa často zdá, že naše deti plačú pre všetko a ich reakcie sú prehnané. Veď koľkokrát ste zažili situáciu, že váš drobec sa rozplakal len preto, že chcel na večeru chlebík a dostal rožok? Alebo že jeho kopček zmrzliny je o kúsok menší než jeho brata či sestry?
Niekedy je to naozaj nad naše sily a plač našich detí z nás dokáže vytiahnuť nepríjemné emócie a reakcie. Ako pomôcť takémuto citlivému dieťatku, ktoré začne plakať doslova z ničoho nič a kedykoľvek? Dá sa s tým vôbec niečo urobiť? A ako to lepšie zvládať zo strany nás, rodičov?
Plač je prirodzenou súčasťou detského vývoja a slúži ako dôležitý komunikačný nástroj. Avšak, ak dieťa plače často a zdanlivo bezdôvodne, môže to byť pre rodičov náročné a vyvolávať otázky o príčinách a spôsoboch, ako dieťaťu pomôcť. Tento článok sa zameriava na pochopenie detského plaču, identifikáciu možných príčin a ponúka praktické rady a stratégie pre rodičov, ako reagovať na plač a podporiť emocionálnu pohodu svojich detí.
Pochopenie Detského Plaču
Plač je pre deti spôsob, ako vyjadriť širokú škálu emócií a potrieb, vrátane:
- Fyzických potrieb: Hlad, smäd, únava, nepohodlie (mokrá plienka, teplo/zima).
- Emocionálnych potrieb: Strach, úzkosť, frustrácia, smútok, nuda, potreba pozornosti a blízkosti.
- Vývojových potrieb: Snaha o nezávislosť, testovanie hraníc, spracovanie nových skúseností.
Je dôležité si uvedomiť, že plač nie je vždy znakom slabosti alebo nevychovanosti. Často je to pre dieťa jediný spôsob, ako dať najavo svoje pocity, najmä ak ešte nedokáže plne vyjadriť svoje potreby slovami.
Čím je dieťatko menšie, tým pravdepodobnejšie je, že plačom dáva najavo hlad. A hoci ste ho kŕmili len nedávno, bábätko má veľmi malý žalúdok. Niektoré detičky dokonca zvyknú jesť jednu dávku dojčenskej výživy na niekoľkokrát. Okrem plaču, si, samozrejme, všímajte aj ďalšie typické náznaky, ktorými dáva dieťa najavo hlad.
S únavou je to podobne ako s hladom. Obzvlášť malé deti dávajú plačom najavo, že potrebujú odpočinok. Dobrou správou však je, že existuje niekoľko ďalších náznakov, ktorými sa únava u dieťatka prejavuje. Ak je dieťa unavené, plačom reaguje aj na prílišnú stimuláciu.
Deti nemajú rady vymieňanie plienok. Keď ich vyzlečiete, zostáva im zima. A to pre ne nie je veľmi pohodlné. Tak či onak, urobiť to musíte. A ako prebaľovanie súvisí s plačom? Keď má drobec mokrú alebo špinavú plienku, začne plakať. Použitá plienka zo začiatku nemusí spôsobovať nepohodlie. Ak sa uistíte, že dieťatko nemá hlad alebo nechce spať, skúste teda skontrolovať plienku.
To, že má dieťatko správnu telesnú teplotu, spoznáte jednoducho. Rúčky a nôžky má ružové a hrudník teplý. Ale keď mu bude príliš teplo, oznámi vám to plačom. Najlepšie však urobíte, ak detičky budete vhodne obliekať, a tým predídete zbytočným nárekom. Vo všeobecnosti platí, že dieťatko má mať o jednu vrstvu navyše oproti vám. Pre istotu mu vezmite aj oblečenie navyše a vždy majte poruke prikrývku.
Približne v druhom alebo treťom týždni po narodení sa u detičiek objavuje kolika. Ide o kŕčovité bolesti bruška, ktoré sprevádza silný plač. Nemusíte sa báť, tento stav časom pominie. Buďte však pripravení a sledujte, či dieťatko neplače viac než zvyčajne. Skúste mu napríklad vytvoriť tiché prostredie alebo ho povzbudzujte v tom, aby si odgrglo. Ak dieťatku dávate materské mlieko, s kolikou pomôže aj zmena stravy.
Plač pre bábätká je ako reč pre dospelého človeka. Využívajú ho na to, aby vám niečo oznámili. Prvé zúbky sa začínajú tlačiť okolo šiesteho mesiaca. V ústočkách sa tiež zvyknú objaviť vredy, ktoré spôsobujú vírusové ochorenia alebo popáleniny. A ako sme už spomínali, snažte sa dieťaťu preventívne kontrolovať plienku.
Už od malička si bábätko s rodičom vytvára silné puto. Zbožňuje vašu vôňu, teplo vášho tela a rytmus vášho srdca ho dokonale upokojuje. Strach malých detí väčšinou zapríčiňujú cudzí ľudia. V blízkosti dieťaťa nepúšťajte hlasitú hudbu a nerobte ani žiadne prudké pohyby.
Ak sa pýtate, ako utíšiť detský plač, existuje na to niekoľko užitočných trikov. Dieťa nechávajte v pokojnej miestnosti, kde nie je okrem neho a vás nikto. Pri tíšení detského plaču pomáha aj to, že drobca zabalíte do zavinovačky. V prípade, že plač ani potom neprestáva, vezmite drobca do náručia a pomaly ho kolíšte. Ďalšou alternatívou je prechádzka v kočíku. Pri podozrení na koliku skúste všetky rady, ktoré spomínali vyššie. To znamená, že počkáte, kým si drobec odgrgne, necháte ho v tichej miestnosti alebo pri dojčení poupravíte vlastnú stravu.
Počuli ste už o syndróme otraseného dieťaťa? Toto zhoršenie zdravotného stavu sa u bábätiek objavuje po tom, ako rodičia nimi veľmi trasú. Najmenšie detičky majú slabý krk, ktorý nedokáže vytvoriť dostatočnú oporu pre hlavu. No a keď niekto silno trasie dieťaťom dopredu a dozadu, môže mu poškodiť mozog. Preto aj keď bude dieťatko veľmi plakať, nikdy ho netíšte trasením a prudkými pohybmi.
Prečo Dieťa Plače Za Všetko? Možné Príčiny
Ak dieťa plače často a v rôznych situáciách, môže to byť spôsobené niekoľkými faktormi:
- Temperament: Niektoré deti sú prirodzene citlivejšie a reaktívnejšie na podnety, čo vedie k častejšiemu plaču.
- Vývojové obdobie: Obdobie vzdoru (okolo 2-3 rokov) je spojené s častejšími záchvatmi plaču a hnevu, keď dieťa testuje hranice a snaží sa presadiť svoju vôľu. Taktiež nástup do škôlky môže byť spojený s plačom.
- Stres a úzkosť: Zmeny v rodine (narodenie súrodenca, sťahovanie), problémy v škole alebo škôlke, konflikty v rodine alebo iné stresové situácie môžu viesť k zvýšenému plaču.
- Nedostatok spánku alebo zlá životospráva: Únava a nevyvážená strava môžu zhoršiť emocionálnu reguláciu a viesť k častejšiemu plaču.
- Naučená reakcia: Ak dieťa zistí, že plačom dosiahne to, čo chce (napr. pozornosť, hračku), môže si túto reakciu osvojiť a používať ju častejšie.
- Zdravotné problémy: V zriedkavých prípadoch môže byť častý plač spôsobený zdravotnými problémami, ako sú bolesti brucha, alergie alebo iné ťažkosti.
Prvá puberta: Niektorí rodičia preplávajú „prvou pubertou“ svojho dieťaťa a ani o tom, že je v období vzdoru, netušia. Dieťa je kľudné, poslušné, okrem bežných malých konfliktov nie je treba riešiť vážnejšie situácie. Nehádže sa o zem, nevrieska, neplače, nepresadzuje si s enormným úsilím svoju vôľu. Nie je hlučné, nezatína päste.
Váš psychický stav na prvom mieste. Deti veľmi citlivo vnímajú a reagujú na energiu rodičov, hlavne matky. Ak je matka vnútorne nepokojná, nervózna a pod stresom, ovplyvňuje to aj nervový systém dieťaťa. Nie nadarmo sa hovorí „šťastná matka, šťastné dieťa“. Skôr, než teda nabudúce zareagujete na plač svojho dieťatka, je dôležité upokojiť najskôr seba.
Skúste sa párkrát zhlboka nadýchnuť a vydýchnuť, aby ste upokojili emócie, ktoré sa u vás v súvislosti s nadmerným plačom vášho dieťaťa objavujú. Ak sa necháte ovládnuť tou prvotnou emóciou, môžete neprimerane vybuchnúť a reagovať veľmi negatívne, čo situáciu len zhorší. Samozrejme, ideálne je, ak ste v dobrom psychickom rozpoložení a pravidelne si doprajete relax a oddych, aby ste dobíjali baterky. To je, obzvlášť pri takto náročnom uplakanom dieťati, veľmi dôležité a užitočné. Keď ste v psychickej pohode, viete zvládnuť plač dieťaťa oveľa lepšie ako keď ste vyčerpaná a unavená.
Ako Reagovať na Plačúce Dieťa: Praktické Rady
Reakcia na plačúce dieťa by mala byť vždy individuálna a závisieť od konkrétnej situácie a potrieb dieťaťa.
- Zachovajte pokoj: Je dôležité, aby ste sami zostali pokojní a vyrovnaní. Hnev a frustrácia situáciu len zhoršia.
- Pokúste sa identifikovať príčinu plaču: Položte si otázky: Je dieťa hladné, unavené, vystrašené alebo frustrované? Ak sa vám podarí identifikovať príčinu, môžete na ňu priamo reagovať.
- Ponúknite dieťaťu blízkosť a upokojenie: Niekedy dieťa potrebuje len cítiť vašu prítomnosť a lásku. Objímte ho, hladkajte ho alebo mu jednoducho buďte nablízku.
- Mlčte a nechajte vlny vybúriť: Ticho je zlato a v tichu doznie každá búrka. Ticho je liečivé, najmä keď sa spája s matkinou či otcovou náručou. Rodičia si to často neuvedomujú, ale svojou silou, náručou a láskou liečia veľa bolesti. Stačí ticho sedieť pri deťoch a nechať ich vyplakať, vyzúriť, vyrozprávať.
- Používajte slová empatie a porozumenia: Dajte dieťaťu najavo, že rozumiete jeho pocitom. Povedzte napríklad: "Vidím, že si smutný/nahnevaný/frustrovaný."
- Pomôžte dieťaťu vyjadriť svoje pocity: Ak je dieťa dostatočne staré, povzbudzujte ho, aby vám povedalo, čo ho trápi. Môžete sa ho opýtať: "Čo sa stalo? Ako sa cítiš?"
- Ponúknite riešenia: Ak je to možné, pomôžte dieťaťu nájsť riešenie jeho problému. Ak sa napríklad hnevá, že sa mu nedarí postaviť vežu z kociek, ponúknite mu pomoc alebo mu navrhnite, aby skúsilo niečo iné.
- Stanovte jasné hranice: Je dôležité, aby dieťa vedelo, čo je povolené a čo nie. Ak plače preto, že chce niečo, čo nemôže mať, pokojne a rázne mu to vysvetlite.
- Neodvádzajte pozornosť a nenálepkujte: Netreba navrhovať, riešiť, upokojovať a už vôbec nie odvádzať pozornosť, nebodaj nálepkovať dieťa „ustráchancom“, „urevancom“, slabochom či zbabelcom. Sú to zbytočné súdy, ktorými našim deťom viac ublížime, než pomôžeme. Naopak, len otrasieme dôverou našich detí v nás, rodičov sťaby prístavu bezpečia a istoty. A za kým potom pôjdu s problémami? Za počítačovou hrou, kamošom alkoholom, cudzou osobou…
- Posilňujte pozitívne správanie: Chváľte a odmeňujte dieťa, keď sa mu podarí zvládnuť svoje emócie bez plaču.
- Nezabúdajte na seba: Starostlivosť o plačúce dieťa môže byť vyčerpávajúca. Uistite sa, že máte dostatok času na odpočinok a relaxáciu.
Potvrďte pocity vášho dieťaťa. Terapeutka Dr. Shelli Dry hovorí: „Najlepšia vec, akú rodičia môžu urobiť v prípade vysoko citlivého alebo empatického dieťaťa je naučiť ho, že je v poriadku cítiť sa smutným a pomôcť mu potvrdiť jeho pocity.“ V niektorých situáciách to naozaj nie je jednoduché rozprávať sa s plačúcim dieťaťom a snažiť sa mu hovoriť, že je v poriadku, ak cíti smútok. Je to však iste lepšie a zdravšie, ako ho za plač trestať, ignorovať alebo sa snažiť ho zastaviť tým, že ho zosmiešnime či bagatelizujeme dôvod, prečo plače. Keď dieťatko uistíte, že je v poriadku, ak sa cíti smutné a je tiež v poriadku plakať, ak to tak cíti, môžete mu navrhnúť, aby nabudúce v takejto situácii skúsilo siahnuť po nejakej upokojujúcej činnosti. Doktorka Dry navrhuje napríklad hladkanie domáceho miláčika.
Rozoznať Spúšťače
Pokiaľ je vaše dieťatko vysoko citlivé, veľmi pomôže, ak sa naučíte rozoznávať možné spúšťače. Tie môžu byť sluchové, vizuálne či hmatové a je dobré ich vedieť vypozorovať. Ak totiž poznáte, čo spúšťa u vášho dieťatka tieto reakcie a plač, môžete ho na to lepšie pripraviť, keď viete, že nejakému spúšťaču nebudete môcť zabrániť (v bežnom živote to proste nie je vždy možné). Podľa doktorky Dry, ak rodičia identifikujú náročné pocity a dokážu znížiť úroveň stimulácie, pomôžu svojmu dieťaťu udržať pokojný stav a znížia riziko vyčerpania, únavy a vyhrotenia úzkosti.
Meditácia či Mantry
U väčších detí je už možné skúsiť zaviesť do praxe aj také veci, ako je meditácia či rôzne afirmácie, aby sa dokázali týmto spôsobom upokojiť v náročných situáciách. Najlepšie sa deti učia príkladom, takže ak vy sami pravidelne meditujete, môže to byť dobrým príkladom pre vaše vysoko citlivé dieťa. Vezmite ho k sebe a vysvetlite mu, čo je meditácia, čo sa pri nej deje a podobne. Môžete si potom zaviesť aj pravidelné meditačné chvíľky a prepojiť sa tak ešte viac s vaším dieťatkom.
Čítajte si Knižky
V dnešnej dobe majú rodičia výhodu aj v tom, že sú dostupné bohaté zdroje - online či v podobe literatúry. Existuje množstvo knižiek, ktoré rozoberajú tému emócií a ich zvládania formou blízkou a jednoduchou pre deti. Aj toto môže byť spôsob, ako pomôcť vysoko citlivému dieťatku zvládať búrlivé emócie a naučiť sa ich regulovať. A na druhú stranu - je tu dostatok zdrojov aj pre rodičov takýchto náročnejších detí. Či už webináre, knihy, online kurzy alebo skupiny rodičov, kde si vymieňajú tipy, ako zvládať život s vysoko citlivým dieťaťom.
Špecifické Situácie a Riešenia
Plač pri odchode do škôlky: Uistite dieťa, že sa preň vrátite. Vytvorte si rituál lúčenia (napr. objatie, pusa, krátky rozhovor). Porozprávajte sa s učiteľkou a zistite, ako sa dieťa správa po vašom odchode.
Plač pri prebaľovaní, strihaní nechtov alebo čistení zubov: Robte tieto činnosti v pokojnej a príjemnej atmosfére. Spievajte dieťaťu, rozprávajte mu alebo mu púšťajte obľúbenú hudbu.
Plač pri zakazovaní: Vysvetlite dieťaťu dôvod zákazu. Ponúknite mu alternatívu alebo mu navrhnite inú aktivitu.
Plač bez zjavnej príčiny: Niekedy dieťa plače len preto, že potrebuje uvoľniť nahromadené emócie. V takom prípade mu jednoducho buďte nablízku a nechajte ho vyplakať.
Ako Predchádzať Častému Plaču
Okrem reakcie na plač je dôležité zamerať sa aj na prevenciu:
- Vytvorte dieťaťu bezpečné a stabilné prostredie: Pravidelný režim, predvídateľnosť a jasné pravidlá dávajú dieťaťu pocit istoty a bezpečia.
- Venujte dieťaťu dostatok pozornosti a lásky: Trávte s ním kvalitný čas, hrajte sa s ním, rozprávajte sa s ním a prejavujte mu svoju lásku.
- Podporujte emocionálnu inteligenciu dieťaťa: Pomáhajte mu rozpoznávať a pomenovávať svoje pocity. Učte ho, ako zvládať stres a frustráciu.
- Dbajte na zdravý životný štýl: Zabezpečte dieťaťu dostatok spánku, vyváženú stravu a pravidelný pohyb.
- Buďte dobrým vzorom: Ukazujte dieťaťu, ako zdravo zvládať svoje vlastné emócie.
Nechajte dieťaťu možnosť rozhodnúť: Necháme dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné. Najväčšie umenie je nájsť správny pomer v tom, kedy a v čom dieťaťu ustúpiť a kedy trvať na svojom. Ak dieťa napríklad odmietne nastúpiť do výťahu, povieme: „Dobre, ideme peši.“ Druhýkrát sa opýtame: „Chceš ísť výťahom alebo pôjdeme pešo?“ Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dať na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť.
Rozhodne sa nenechať biť: Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš“. Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný.
Dať presne opačný povel: Treba využiť našu dočasnú intelektuálnu prevahu a dať presne opačný príkaz ako to, čo by sme chceli od dieťaťa. Treba si, samozrejme, overiť, či to u toho nášho drobca funguje.
Naučiť ich povedať, čo chcú: Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú. „Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“ Takto sa postupne naučia, že dosiahnu viac, ako keď len budú revať.
Vysvetľovať, vysvetľovať, vysvetľovať: Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vrátiť sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávať.
Hovoriť s nimi ako s partnermi: Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci.
Deti a dospelí, ktorí majú dostatok spánku, dokážu lepšie regulovať svoje emócie. Spánkové problémy a nedostatok spánku v útlom veku môže viesť k problémom v správaní v staršom veku. Nedostatok spánku bábätka prispieva v zvýšenému stresu a podráždeniu rodiča. Zároveň nedostatok spánku dieťatku dlhodobo zvyšuje stresový hormón kortizol. Naopak, stres matky a jej depresia, negatívne vplývajú na dieťa a jeho spánok a tak sa rodiny mnohokrát dostávajú do začarovaného kruhu. Matka je unavená, vyčerpaná a deprimovaná, lebo dieťatko nespí.
Čo keby som vám povedala, aby ste namiesto okamžitého tíšenia skúsili najprv chvíľku načúvať, čo vám chce dieťatko povedať? Možno ste si všimli, že aj vaše bábätko má rôzne druhy plaču, ktoré znejú odlišne. Plač je istá forma komunikácie. Rovnako ako smiech, časom rozprávanie, aj plač je niečo, na čo má bábätko právo. Prečo máme pocit, že dieťa ktoré neplače je dobré? Myslíte si, že dieťa ktoré plače je horšie? Neexistujú lepšie a horšie deti. Často sa stretávam v dotazníkoch s myšlienkami maminiek: „Moje bábätko je také dobré. Nikdy neplače.“ Je to naozaj tak? Nie každý plač vylučuje stresový hormón a nie každý plač je pre psychiku a zdravie zaručene ohrozujúcim stresom. Na to, aby bol plač a z neho vyplývajúci stres škodlivý, musel by trvať veľmi dlho, deň aj noc, počas niekoľkých rokov. Keďže pre naše deti do veku 18 mesiacov je plač jednou z mála foriem komunikácie, nevidím dôvod, prečo by sme mali bábätko za každú cenu chcieť „umlčať“, len aby neplakalo. Plačom nám chce totiž niečo povedať. Veď ani nám by sa nepáčilo, keby pri prvej vete, kedy si chcete posťažovať na počasie, by vám niekto okamžite urobil šhhh. Ako by vám bolo, keby vás bolelo brucho, chceli by ste sa s niekým o túto bolesť podeliť a on by vás okamžite umlčal pohárom mlieka, len aby ste boli ticho. Pritom by to robil stále a dokola. Prečo by to u našich detí malo byť inak. Naše bábätká sa rodia naozaj len so schopnosťou plakať a nie sú pri narodení neurologicky schopné sa len tak bez pomoci upokojiť, ak sa veľmi rozplačú. Aj preto nie je vhodné malé bábätká (0-4 mesiace) nechávať bez tíšenia plakať, ak majú menej ako 4 mesiace. Aj napriek takémuto nízkemu veku 0-4 mesiacov, sú bábätká vybavené schopnosťou prispôsobiť svoje reakcie stresu, kedy mozog, napriek tomu, že bábätko plače, dokáže v určitých momentoch prestať vysielať signál telu, aby produkovalo kortizol. Znamená to, že telo a mozog bábätka prestane vyhodnocovať situácie ako stresové. Takouto situáciou môže byť aj vymenenie plienky, či obliekanie pyžamka, alebo plač, ktorý poznáte po večeroch, keď je dieťatko unavené a nedarí sa mu zaspať ani s vašou pomocou. Už v tomto veku je bábätko schopné zaspať bez pomoci, ak mu rodičia vytvoria vhodné podmienky. V tomto prípade sa bavíme o zaspatí bez pomoci, ktoré nie je spojené s emóciou. Od 4.-6. mesiaca je mozog bábätka natoľko vyvinutý, že svoje správanie aj interakciu začína kontrolovať. Samozrejme so svojimi limitmi. Plač má aj liečivé účinky. Pri spracúvaní (krátkodobej) stresovej situácie či frustrácii, práve plač dieťatku pomáha danú situáciu lepšie spracovať a vyrovnať sa s ňou. Často sa stretávam s maminkami, ktoré si zamieňajú pojem vyplakanie (totálne ignorovanie dieťaťa až kým nezaspí/nezobudí sa) s niekoľkými minútami plaču v ich prítomnosti. Majú strach, že tých niekoľko minút môže ich dieťaťu ublížiť, či dokonca zanechať trvalé následky. Väčšinou čerpajú tieto informácie z neodborných „mamičkovských“ stránok, resp. „dajú na rady dobrej susedy.“ Reálne však nie je pravda, že plač v takejto miere, dieťatku škodí. Ono má schopnosť od určitého momentu situáciu rozpoznať a jeho mozog prestáva vydávať informáciu, že sa jedná o stres aj napriek tomu, že dieťa napríklad plače.
Maminky majú pocit, že v otázke plaču a učenia zaspávať existuje len „buď - alebo“. Stres môžeme (vo veľmi veľkom zovšeobecnení) rozdeliť na krátkodobý a dlhodobý. Krátkodobý stres, zvyšuje síce kortizol a adrenalín, avšak to spôsobuje zvýšenie imunity a zlepšuje pamäť. Samozrejme opačne funguje dlhodobý stres, ktorý imunitu znižuje a zhoršuje pamäť. Žiadna štúdia nepotvrdzuje, že krátkodobý stres škodí. Dokonca, krátkodobí stres učí deti lepšie zvládať stres v budúcnosti. Preto strašenie tým, že krátkodobý plač dieťatku uškodí je vedecky ani nijak inak nepodložené. Tieto prehnané a skreslené informácie sú šírené bez hlbšieho štúdia. Z môjho pohľadu je to psychické vydieranie matky, ktorá zúfalo cíti potrebu spať a zároveň v sebe vnútorne bojuje s tým, že by predsa spať nemala, veď je matka a musí všetko zvládnuť (čo je v našej kultúre nastavené ako úplne prirodzená záležitosť). Následne je matka vyčerpaná, dieťatko nevyspaté a nervózne, avšak matka stále len počúva z okolia „treba to vydržať“, „z toho vyrastie“, „dieťaťu plač spôsobí psychickú traumu“. Čo sa potom deje? Maminky mylne skĺznu do myšlienok, ako je to vlastne chyba okolia, ktoré im nepomáha. Ony sú pokladané za obete spoločnosti, sú pod tlakom okolia, lebo sa od nich vyžaduje byť vždy a za každú cenu v pohode a OK. Avšak my nežijeme v Afrike, kde žijú generácie v jednej dedine a kde sa nepracujúci členovia rodiny môžu na striedačku o dieťa starať a pomáhať si kedykoľvek. Naše staré mamy ešte väčšinou pracujú, prípadne žijeme ďaleko od našich rodín, v iných mestách. Ocko chodí do práce a ak aj po príchode domov pomáha, nie je v jeho silách 8 hodín denne pracovať a v noci k dieťatku dlhodobo vstávať. Prečo by to teda malo byť v silách matky? Matka cez deň nerobí? Nemá na starosti dieťa, domácnosť a niekedy ešte aj prácu? Mali by ste to vydržať, lebo inak ste zlá matka? A záver, týchto netradične dlhých riadkov? Vaše dieťa má právo plakať a tento plač mu neškodí, pokiaľ je krátkodobý a mimo tento plač je dieťa bezpodmienečne milované a jeho potreby sú naplnené. To, že dieťaťu nedáte napríklad rožok a ono potom 30 minút plače mu neškodí, rovnako ako mu neškodí to, že mu odmietnete dať prsník zakaždým na uspatie a tým ho naučíte, že zaspať sa dá aj inak. Tiež mu to pomôže spať dlhšie a zdravšie. Akceptujte, že niekedy sa na nás naše deti aj hnevajú. Ten nôž, čo ste im zobrali z ruky, alebo ten kúsok bratovho lega, s ktorým sa chcelo dieťa práve hrať, spôsobia, že sa rozhnevá a chvíľu plače. Dôležitý detail - tento článok chce prezentovať iný pohľad na plač. Vysvetliť, že sa svet nezrúti, keď vaše dieťatko plače vo vašej prítomnosti. Nechce hovoriť a nabádať k žiadnej ignorácii a nevšímaniu si prejavov a emócií, ktoré nám naše deti zdeľujú.
Kedy Vyhľadať Odbornú Pomoc
V niektorých prípadoch môže byť častý plač dieťaťa znakom vážnejšieho problému, ktorý si vyžaduje odbornú pomoc. Ak si nie ste istí, či je plač vášho dieťatka primeraný alebo je už naozaj až príliš, určite stojí za to poradiť sa s vaším detským lekárom, prípadne aj psychológom. Budete tak mať istotu, že je to naozaj len fáza, alebo že vaše dieťa je jednoducho citlivejšie a odborník vám môže poradiť aj spôsoby, ako tieto náročné uplakané situácie zvládať lepšie.
Veľmi významný je nepokoj, plač dieťaťa a opakovane zistená vysoká teplota bez ďalších klinických príznakov. Mohlo by ísť napríklad o infekciu močových ciest alebo iné závažné ochorenie, ktoré by prípadne vyžadovalo nejakú ďalšiu ako len proti horúčkovú terapiu.
Prietrž alebo zlomenina? Príčinou neobvyklého plaču a nepokoja môže byť aj prietrž alebo zlomenina. Kosti dojčiat sú veľmi krehké a hrozí nebezpečenstvo ich poranenia. U dieťaťa si preto vždy všímame pohybovú aktivitu rúk aj nožičiek.
Ak si myslíte, že vaše dieťa má zdravotné problémy, alebo si nie ste istí príčinou plaču, vždy je najlepšie vyhľadať lekársku pomoc.
