Zvládať detský hnev je pre väčšinu rodičov náročné, málokto si dokáže zachovať pokoj Angličana, no dá sa to natrénovať.
Martina Vagačová, propagátorka láskyplného prístupu v rodičovstve, radí, ako si poradiť s prejavmi detskej frustrácie. Ak dieťaťom lomcuje nekontrolovateľný hnev, to najlepšie, čo môžete urobiť - a urobte to ako prvé -, je dostať pod kontrolu samých seba.
„Ak chcete vyriešiť situáciu s dieťaťom vo chvíli, keď vo vás začne narastať hnev a strácate orientáciu, v prvom rade musíte niečo urobiť so sebou, stiahnuť narastajúcu emóciu a nevôľu, pretože pre svoju potrebu nevidíte potrebu dieťaťa. Ak sa dáte strhnúť hnevom svojho dieťaťa, je to s najväčšou pravdepodobnosťou preto, že sa jeho potreba zrazila s vašou potrebou. Hneváte sa na jeho prejavy hnevu, pretože máte obavu, že sa vám pre ne nepodarí dokončiť nákup? Cítite sa neschopne, pretože vaše dieťa sa nespráva tak, ako sa má? Uvedomte si, že hnev vášho dieťaťa vás neohrozuje na živote, hoci vaše telo tak reaguje - hnev je signál, že niekto prekročil našu hranicu, červená kontrolka blikajúca STOP. Zorientujte sa, čo sa s vami deje, zapnite zdravý rozum a upokojte sa. V tomto momente je rodič schopný empaticky vnímať nahnevané dieťa.
Podľa Martiny Vagačovej by sme nemali správanie dieťaťa brať hneď na prvú - robí scény, lebo sa nevie správať, je zlé, ale zistiť, aká neuspokojená potreba sa za jeho podráždenosťou a nevôľou skrýva. Čo bolo spúšťačom hnevu?
„Ak je dieťa na emočnom vrchole, nedá sa urobiť nič rozumnejšie než ho sprevádzať na pokojné miesto, kde nie je mnoho ľudí, a nechať ho, aby si prešlo emóciou a za vašej prítomnosti sa upokojilo, pokiaľ hnev doznie. Pre dieťa nie je bezpečné hocikde kričať a kopať nohami, preto je vhodné vziať ho niekam, kde si svoju frustráciu môže odžiť a urobiť pre seba to, čo potrebuje,“ radí Martina Vagačová.
Nepokúšajte sa zastaviť hnev dieťaťa tak, že sa budete snažiť odviesť jeho pozornosť alebo ho potláčať, či bagatelizovať slovami: „Nehnevaj sa, veď to nič nie je.“
„Malému dieťaťu treba dovoliť, aby svoje emócie v danej chvíli naplno prejavilo, vypustilo zo seba energiu, ktorá ho zaplavuje a ktorú v tom veku ešte nevie ovládať. Potom by sme ho mali objať, dať mu najavo, že chápeme, že je to pohlcujúce, no stojíme pri ňom a spolu s ním to nakoniec zvládneme.
Nie vždy dokážeme dešifrovať, čo dieťa v danom momente potrebuje a prečo sa hnevá. Dôležité je spýtať sa ho, či chcelo to či ono, alebo staršieho, čo potrebuje. Povedať dieťaťu, aby sa upokojilo, absolútne nedáva zmysel. Deti, najmä tie menšie, sa nevedia upokojiť, nevedia zvládať svoje emócie. Rodičia sa často snažia dieťa zaujať a odviesť jeho pozornosť od toho, čo ho frustruje.
„Vôbec by sme to nemali robiť, lebo to v podstate ničomu nepomáha, len to odďaľuje nevyhnutné, a to vypustiť emóciu. Treba však rozlíšiť, o aké dieťa ide. Dieťaťu mladšiemu než jeden rok treba pomáhať upokojiť sa - aj odvádzaním pozornosti, pretože nemá psychickú výbavu na to, aby sa upokojilo samo.
Poučovať plačúce či zúriace dieťa nemá absolútne žiaden význam. Keď dieťa napríklad spadne z bicykla a začne plakať, prvá reakcia mnohých rodičov je: No vidíš, ja som ti hovorila, aby si si dával pozor! Tendencia dospelých poučovať dieťa v emócii je uvoľnením ich napätia, obáv či stresu.
Rodičia často pošlú emocionálne rozrušené dieťa premýšľať nad jeho konaním alebo ho nechajú osamote, aby sa vyplakalo, vykričalo a samo upokojilo. „Odísť od dieťaťa v okamihu, keď je v emócii, poslať ho do izby, prípadne ho odmietnuť so slovami nechoď za mnou, to si dieťa preloží ako - keď mi je najhoršie, na teba, rodič, sa nedá spoľahnúť. Takéto rodičovské reakcie budujú vo vzťahu s dieťaťom silnú nedôveru. Dieťa ešte nemá vyvinutý racionálny mozog, správa sa ako dieťa, nič iné robiť nevie.
„My musíme byť tými, ktorí to celé vezmú pod kontrolu. Nenútime ho však robiť nič proti sebe, len mu pomôžeme uvoľniť emócie. Po takomto emocionálnom výbuchu dieťa potrebuje cítiť, že rodič ho má naozaj rád aj napriek jeho nie úplne príjemným prejavom.
Ak máte dieťa, ktoré má práve obdobie, keď pripomína rozbušku, vezmite ho radšej na miesta, kde ste sami, aby tam dávalo zo seba čo najviac frustrácie a ťažkých emócií. „Ak môžete, choďte s ním každý deň von, najlepšie do lesa, aby sa dieťa z toľkej energie doslova ,vybilo‘. Potom ani tie prejavy nie sú až také intenzívne. „Ak máte temperamentnejšie dieťa, odporúčam v citlivejšom období robiť preventívne rôzne emočno-inteligentné hry, napríklad každú štvrťhodinku zaraďte hru, pri ktorej sa dieťa hýbe a smeje.
Hnev ako prirodzená emócia
Špeciálna pedagogička SOŇA PEKAROVIČOVÁ vysvetľuje, ako si poradiť s detským hnevom. Čo robiť, ak sa začne dieťa hádzať o zem, biť seba aj druhých? Hnev je základná emócia a nastupuje hneď, ako človek cíti nepohodu. Formy sú rôzne. Na deťoch je krásne to, že všetko robia prirodzene. My, dospelí, už máme naučené správanie. Deti sú však úprimné, a to sa týka akejkoľvek emócie. Ak sa dieťa hnevá, rodič sa často neudrží a začne sa hnevať tiež. Je to taká interakcia. Ak je rodič temperamentný, tak vzniká situácia, že dieťa kričí a rodič tiež. Ale nie všetci to takto prežívajú. Žiaden extrém nie je dobrý.
Mnohí si myslia, že hnev treba okamžite zastaviť. Neuvedomujeme si pritom, ako dlho sme sa my sami učili s hnevom pracovať. Dieťa sa to len učí. Asi najdôležitejšie, čo by bolo dobré vedieť o hneve, je, že je to normálna emócia. U rodičov či dospelých však nie je obľúbená. Snažíme sa, aby hnev našich detí nebol viditeľný.
Pomôžem si citátom od kolegu, ktorý na jednej diskusii vysvetľoval, že rodičia vlastne stále balansujú medzi tým, aby sa v dieťati hnev uvoľnil, a tým, aby to nebolo agresívnym spôsobom. Asi tá najťažšia úloha pre rodiča je nájsť ten stred. Ak hnev necháme na dieťa, tak to môže ísť až do extrému. Môže byť až agresívne, keďže nedostáva žiadne hranice správania. V našej spoločnosti však nie je akceptované živelné správanie. Je dobré, ak rodič pozná svoju hranicu. Určí si hodnoty. Niekto napríklad netoleruje už to, že sa s hračkami búcha. Iný má túto hranicu posunutú až tam, že hračky sa neničia. Dôležité je mať túto hranicu ako rodina jednotnú a nájsť spôsob, ako ju komunikovať dieťaťu.
Odporúčam rodičom aj zmapovať, či nedávajú zákazy príliš často, a to aj pri správaniach, ktoré môžu byť tolerované.
Lebo druhým extrémom je, že ak ten hnev nepôjde von, ostane vnútri a začne sa prejavovať iným spôsobom. Napríklad existuje prepojenie medzi problémami s kakaním a potlačovaným hnevom. To si nemyslím. Skôr ide o to, že tá emócia ostane preň nepoznaná a nevie s ňou narábať. Treba si uvedomiť, že hnev je aj prospešný. Ozýva sa vtedy, keď je narušená moja osoba. Keď na mňa niekto príliš tlačí v kolektíve, chce odo mňa niečo, čo ja nechcem. Ak nie som vyrovnaný s hnevom, tak potom sa môže stať, že v takých situáciách stále ustupujem.
V období medzi dvomi až štyrmi rokmi je bežné, že dieťa skúša, ako ďaleko môže zájsť. Mnoho vecí sa snaží si vyplakať. Ono to navzájom súvisí. Hnev často u detí nastupuje ako emócia, že „nie je po mojom“. To, že si to vyplače, je spôsob, akým sa „svoje snaží dosiahnuť“. Tie spôsoby sú rôzne. Jedno dieťa kričí, iné sa búcha alebo plače. Našlo spôsob, s ktorým funguje a na ktorý reagujú rodičia. Niektorí rodičia fungujú na vyplakanie, niektorí na to, že dieťa robí taký cirkus, že mu radšej ustúpia. Je to sociálne učenie. Ja sa hnevám, dávam svoj hnev prirodzene von a rodič koná. Navzájom sa učíme, ako to bude vyzerať. Preto je výhoda začať s učením, ako hnev zvládať, už pri malom dieťati.
Nerada hovorím, čo je správne. Vyplakávanie môžeme vnímať ako naučený spôsob pritiahnuť pozornosť rodiča na to dôležité. Môže byť ohraničené na konkrétne osoby, u ktorých to funguje. Môže byť ohraničené nejakým obdobím a potom vymizne. Väčšina detí však nastúpi do kolektívu. A nejde len o škôlku. Môže sa to stať aj v skupine mamičiek na ihrisku alebo na návšteve. Vo vás, ako v rodičovi, to vzbudí obavy.
Dá. Rodič si dokáže cez rôzne kurzy efektívneho rodičovstva vybudovať nové zručnosti. Zmení sa tak jeho reakcia, začne konať inak a dieťa musí zareagovať nanovo. Niekedy je krásne vidieť, ako to dieťa vysleduje. V tomto sociálnom učení sa sú deti veľmi múdre.
Hovorí sa, že ak rodič raz povie „nie“, tak by to malo platiť. Ja mám naučené spojenie: „A dosť!“ Ale môže to byť hocijaké iné slovo. Zistila som totiž, že bežne niečo robím a deti sa na niečo opýtajú, či môžu, a ja poviem, že nie. Vôbec som nad tým ani nerozmýšľala. Následne začnem uvažovať, či naozaj budem na tom nástojiť. Preto mám radu pre rodičov, ktorí ku mne chodia, nech si vyberú nejaké iné slovo ako nie. Ak ho však poviem, tak to znamená, že už nediskutujeme. Dieťa naučíme, že „nie“ neznamená „nie“. Naučíme ho takej hre. Ak dieťa bude v hre pokračovať napríklad krikom, plačom, tak dosiahne svoje. A tak sa dieťa naučí vzorcu správania. Ak niečo veľmi chce, tak musí pokračovať, až sa „nie“ zmení na „áno“. Mama môže mať hranicu pri hádzaní o zem, ale otec už pri kriku. Dieťa to často vie vycítiť. Stáva sa, že najskôr príde za mamou, ktorá povie nie. Ide teda za tatinom, o ktorom vie, že ten nezvládne už krik. Deti vlastne len našli, ako fungovať. Určite áno. Mám skúsenosť, že pokiaľ rodičia vyhľadávajú odbornú pomoc, tak sú ochotní meniť svoje správanie. V záujme pomoci dieťaťu dokážu nájsť silu na zjednotenie. Tie prejavy sú, samozrejme, rôzne. Určite sú v puberte iné ako u malých detí. Už v malom veku vieme naučiť dieťa, že ním zvolený spôsob ventilovania hnevu nie je vhodný. Dôležité však je, aby rodič bol stále pri ňom a dával mu jasné hranice. Nie však tak, aby bolo valcované jeho autoritou. Nikdy však nenájdete čarovnú formulku, po vyslovení ktorej dieťa zrazu prestane túžiť po tom svojom a bude spokojné. Treba vnímať, že hnev je živelná emócia a niekedy bude iskriť. Rozdiel je však v tom, že deti budú svoje staré stratégie využívať menej.
Sama máte deti. Ja som napríklad moje dvojičky učila už od prvého roka, že hračky sa z ruky netrhajú. Platí to doteraz, ale stále vznikajú situácie, keď sa hádajú o hračky. Zároveň sú naučené aj na stratégie, ktoré sú spoločensky akceptovateľné. To, že ak niečo chcú, tak si to vypýtajú, povedia prosím alebo sa pri hračkách striedajú. Ja učím deti, ako veci robiť. Neupozorňujem ich len na to, čo robiť nemajú. A to platí aj pri hneve. Dnes sa veľa deťom zakazuje, ale neriešime ich emóciu.
Myslím si, že nie. Väčšinou, ak sa bavíme o hneve ako o emócii, rodičia rozumejú. Majú pochopenie, pretože rozumejú tomu, že ani oni nedokážu žiť život bez hnevu. To, čo je na tom ťažké, je naučiť sa na detský hnev reagovať iným spôsobom. Pýtam sa ich, prečo nedodržujú hranice, ktoré dieťaťu dávajú. Prečo ich vlastne dávam, keď ich nedodržím? Čo vo mne vyvolávajú prejavy detského hnevu? Keď rodič nahliadne na svoje motívy, veľmi často ľahšie hľadá nové spôsoby. Myslím, že to má byť podstata kurzu rodičovských zručností. Pretože „techniky“ sú len „techniky“ a bez porozumenia sebe sa nikdy nestanú zručnosťou.
Keď je vyhrotená situácia, je dôležité získať nadhľad. Nápomocné môže byť zahľadieť sa pozorne dieťaťu do tváre a čítať, čo v nej vidíte. Mne to veľmi pomáha. Prestanem sa zameriavať na seba a na riešenie situácie. Skúsime sa teda pozrieť dieťaťu do tváre. Keď sa pozorne dívate do tváre dieťaťa, väčšinou sa vo vás ozvú tie pravé pocity porozumenia. Je to podľa mňa lepšia cesta ako len hľadanie návodov. Tých návodov je veľa. Môžete použiť logické dôsledky, zadávať hranice, dávať mu na výber. Existuje veľa techník. Ja sa snažím s rodičmi hľadať takú, ktorá im sedí. Nemá význam nadiktovať jednu, lebo časom môžeme zistiť, že ten rodič je plný temperamentu a vôbec mu nebude sedieť.
Známa je technika time-out. Čiže dať dieťa niekam, aby bolo samo. Napríklad do vedľajšej izby. Sú však rodičia, ktorí to jednoducho nezvládnu. Na kurze sa môže rodič nejakú techniku naučiť. Je veľmi ťažké zotrvať doma v odhodlaní, s ktorým prídu z kurzu. Je to ako s chudnutím, keď si povieme, že budeme viac športovať. Časom však naša pozornosť pri tomto predsavzatí klesá. Veľmi závisí od každého rodiča. Pomôcť môže stretávanie sa rodičov, hoci len raz do mesiaca. Pravidelne sa rozprávať a tým si opakovať zručnosti. Ja som si na prácu s rodičmi vybrala filiálnu terapiu. Tento kurz trvá desať týždňov, počas ktorých sa rodič raz za týždeň hrá polhodinu s dieťaťom tak, aby si osvojoval nové zručnosti. Iba krátky čas sa tak sústredí na to, čo sa učí, a nemusí myslieť na nič iné. Ľahšie sa mu to potom dostáva pod kožu.
Na kurzoch sa napríklad učí reflektívne počúvanie. To znamená, že sa rodičia učia vcítiť do dieťaťa. Prihovárať sa mu, ako rozumieme jeho pocitom - vidím, že si nahnevaný, lebo chceš zmrzlinu a nedostal si ju. Technika výberu je o tom, že ponúkneme alternatívu. Napríklad pri odchode z ihriska poviem, že si dieťa môže vybrať, čo ešte urobí, na akú preliezačku pôjde, a potom ideme domov. Ale napríklad už len samotná príprava odchodu je technikou. Nepoviem zrazu, že odchádzame, ale sledujem si čas. Nedostanem sa do stresu, lebo už je neskoro. Odchod zahlásim desať minút vopred. Asi len málo detí bude súhlasiť. Ak nepôjdu, tak im dám na výber, že ešte trikrát sa môžu šmyknúť alebo odísť hneď. Z vlastnej skúsenosti viem, že ani po tých troch šmyknutiach nebudú chcieť odísť. Tým, že už v prvom kole ony rozhodovali, čo si vyberú, je väčšia šanca na spoluprácu. Ak nechcú, ide o pevné stanovenie hraníc. Čím je dieťa staršie, tým máte menší výber. Môžete ísť do výberu s následkom. Pri malých deťoch je to ešte jednoduché, následkom môže byť odnesenie dieťaťa z ihriska.
A čo vysvetlenie, že ak teraz nepôjdu z ihriska, tak nestihnú večerník? To nie je zlé. Veď dieťa sa nemôže učiť zvládať svoj hnev bez prežívania hnevu. Musíme však myslieť na tie dôsledky. Počítať s tým, že keď príde čas večerníčka, tak dieťa bude natešené a my mu zopakujeme, že nebude pozerať, lebo si vybralo byť dlhšie na ihrisku. Bude sa hnevať, ale to je prirodzené. Treba mu dať porozumenie a pripomenúť, že vtedy, keď sa rozhodlo neodísť z ihriska, rozhodlo sa, že dnes nebude pozerať večerníček. Aj to. Zároveň aj prenášame zodpovednosť na ne. Ak rodičia všetko riešia namiesto detí, tak oni sú za rozhodnutia vinní. Ak však necháte rozhodnúť deti a ste v tom prístupe dôslední, zodpovedné budú ony. Nefunguje to však tak, že raz to zažijete a už sa to nezopakuje.
Spomenuli ste hádku o hračky. V každej rodine s viacerými deťmi zrejme bežná situácia. Ako reagovať? Závisí od toho, kedy a čo ste naučili deti. Ak sa od malička učí deliť s hračkami, tak sa môže stať, a ja to zažívam, že zrazu sa dohodnú na striedaní. Naše deti sa to naučili. Dôležité je nebyť sudcom či policajtom. Ja hovorím, že len deťom prekladám. Ak vznikne hádka, tak prídem a deťom vysvetlím, že také auto majú len jedno a že verím, že to vyriešia tak, aby boli spokojné. Vyzvem ich, aby navrhli riešenia. Prvý návrh bude taký, že s autom sa bude hrať dcéra a syn si má zobrať niečo iné. Ja teda synovi pretlmočím, čo navrhla. Syn to odmietne a povie, že on sa bude hrať s autom a dcéra si má vybrať niečo iné. Dcéra povie, že nesúhlasí. Vyzvem ich, aby dali ďalšie návrhy. Keď nie sú, musíte do toho vstúpiť vy ako rodič. Ja mám napríklad rada presýpacie hodiny, a tak navrhnem striedanie. Nesúhlasia. Zhrniem teda opäť riešenia - najskôr sa bude hrať jeden, potom druhý alebo sa budú striedať. Nič nie je dobré, tak navrhnem, že nateraz, kým sa nedohodnú, auto zoberiem. A deti veľmi dobre vedia kalkulovať. Áno, teraz to vidím. Keď vznikne spor a ja sa opýtam, či im mám prísť pomôcť to vyriešiť, tak ma odmietnu. Vedia, že to nebude až také výhodné, ako keď sa dohodnú samy. A toto vedia použiť aj v iných situáciách, ale, samozrejme, neplatí to vždy.
Ešte sa vráťme na to ihrisko. Deti odmietli odísť, začali kričať, možno sa aj hádzať o zem. Zrazu začali situáciu riešiť okolité mamičky. Už pre samotné deti to spôsobuje veľký stres, ak sa do toho zapojí niekto ďalší. Tú situáciu to robí menej zrozumiteľnou. Dieťa dostáva zrazu veľa návrhov, pričom niektoré ani nemusia byť akceptované mamou. Na verejnosti sa dostáva rodič do stresu, pretože sa hanbí za prejav svojho dieťaťa. Chce ho čo najskôr utíšiť a začne mu sľubovať, že ak sa prestane hnevať, dostane doma sladkosť. Otázka je, či vy ste s tým spokojná. Ak je matka spokojná, tak nie je čo riešiť. Jasné, že sa veľa hovorí o posolstvách, ale dnešná doba je taká, že každý vie byť lepšou mamou ako ste vy. Nemáte šancu byť takou dokonalou mamou, ako by od vás okolie chcelo. To sa nedá. Ide o vaše priority. Ak je to pre vás ok, tak to je v poriadku. Neznamená, že v dospelosti z neho musí byť zlý človek. Zoberte si, ako sa vychovávalo kedysi. Dnes by všetci zalamovali rukami. Tak budete hľadať iné riešenia. Ak sa to však nestáva opakovane, tak to nenabúra váš výchovný systém. Ide len o to, ako často tie techniky používate a či vy ako mama ste s tým spokojná a či vnímate, že to vášmu dieťaťu prospieva.
A čo ignorovanie hnevu? Ignorácia emócií vzbudzuje nepochopenie. Ignorácia je dosť krutá, ale to neznamená, že ako rodič ste vždy schopná vydržať to, čo vaše dieťa robí. Pokiaľ viete, že nechcete na dieťa kričať a už stačí len málo, aby sa to stalo, tak treba povedať, že na chvíľku odídete, aby ste sa upokojili. Veľmi záleží na tom, akým spôsobom to urobíte. Pomáha, ak ste obaja rodičia na jednej výchovnej lodi. Môžete sa teda vystriedať a navzájom sa podporiť. Nie vždy predsa môžete úplne odísť. A okrem toho, vždy je lepšie, ak to dieťa neostane samo. Je lepšie ho presmerovať. Napríklad sa mu prihovoríte, že viete, ako veľmi sa hnevá, ale že ten krik vám veľmi prekáža. Raz som napríklad mala nápad, aby mi syn kričal do brucha. Predsa len to bolo tlmené. Ale ešte lepšie je napríklad mu ponúknuť palicu, aby začalo búchať o zem. Pri synovi som už ako pri malom našla hru - zatĺkanie kladivkom. Keď som už videla, že začína byť nervóznejší a zapára stále do sestry, tak som mu ponúkla, aby sa išiel so mnou zahrať na zatĺkanie.
Určite zlé je kričanie, bitie a ignorácia dieťaťa. Všetko má však svoje ale. Napríklad techniku time-out, ktorú naozaj nemám rada, som musela využívať pri vlastnom synovi. Síce nerada, ale nič lepšie som pri ňom nevymyslela. Musela som hľadať spôsob, ako k nemu pristúpiť, aby to nebolo pre neho ponižujúce a nevnímal to ako trest. Išlo mi len o to, aby sme mali priestor sa upokojiť. Síce bol zavretý v kúpeľni, ale hlasom som bola stále s ním prítomná a vo veľmi krátkych intervaloch som mu otvárala dvere. Potom som cez filiálnu terapiu našla iné možnosti a syn si od štyroch rokov zvykol v hneve odchádzať sám do svojej izby. Čo však bolo pre mňa dôležité, na záver sme sa vždy udobrili. Nestretla som sa s rodičom, ktorý by túto metódu hrdo prezentoval. Ani jeden nie je rád, že to robí. Nie je to predsa nič, čo by človek robil rád, veď predsa svoje dieťa ľúbi. Sú však rodičia, ktorí nenachádzajú iné východisko. A vtedy hľadáme iné možnosti a snažím sa poradiť, aby presmerovali to ventilovanie hnevu.
Deti to budú vždy vidieť. V bežnom živote predsa nemôžete vždy skryť svoj hnev. Je dobré, ak deti vidia, že aj my sa hneváme a ako s tým pracujeme. Vidia nás a vďaka tomu sa učia, ako reagovať. To je ako s krikom. Nedá ... Aj to najspokojnejšie dieťa občas chytí záchvat, poznajú to všetci rodičia. Nemusíte sa báť, aj keď to spraví v spoločnosti, s týmto trikom ho upokojíte za pár sekúnd! Aj chvíľkové hnevy a stavy zúrivosti jednoducho k detstvu patria. Dieťa sa s tým vysporiada po svojom, niekedy to oveľa horšie zvládajú rodičia. Nezáleží na tom, aký je dôvod hnevu dieťatka. Raz je to kvôli pokazenej hračke, inokedy preto, že nevie, kedy prestať so sladkosťami.
„Aký veľký je problém, kvôli ktorému plačeš? Zdá sa vám to príliš jednoduché, aby to mohlo fungovať? Samozrejme, táto metóda sa najlepšie aplikuje u detí, ktoré už začínajú rozprávať, ale pokojne to skúšajte aj u menších.
AKO NAVŽDY ZASTAVIŤ ZÁCHVY HNEVU! (3 jednoduché kroky) | Dr. Paul
PETRA ARSLAN ŠINKOVÁ je psychologička, majiteľka predškolských zariadení v Bratislave a spoluautorka knihy Testujeme a rozvíjame svoje dieťa. Špecializuje sa na testovanie detí v predškolskom veku a ako jediná na Slovensku využíva program Dr. Veľký krok v emocionálnom a sociálnom dozrievaní dieťaťa.
V prvom rade odlúčenie od matky a získanie náhradnej vzťahovej osoby, ktorej dieťa bude dôverovať, prispôsobenie sa novému režimu, pravidlám a nadväzovanie vzťahov. Dieťa sa musí naučiť fungovať v skupine a deliť sa o veci. Ak nemá viacerých súrodencov, doma sa to nenaučí. Ako deti vo vnútri prežívajú toto prvé veľké odlúčenie?Odlúčenie je spojené aj so smútkom a je to v poriadku. Vývinovo je úplne normálne, že deti sú z odlúčenia smutné a radšej by boli doma s mamou. Vždy sme smutní, ak sa lúčime s niekým, koho milujeme. Pre deti je pocit bezpečia a istoty to najdôležitejšie a ten majú od svojho narodenia práve pri rodičoch. Odlúčenie a separácia má však v živote dieťaťa z viacerých dôvodov veľký význam. Prečo nie je správne nechať deti doma dlhšie?Odlúčenie je veľmi dôležitý vývinový krok a deti vďaka nemu emocionálne dozrejú. Je dôležité nielen pre každé dieťa, ale aj jeho rodiča. Najdôležitejšie je, ako tento krok urobíme. Rodičia by sa mali zaujímať, ako to čo najlepšie zvládnuť a zabezpečiť, aby z toho dieťa nemalo traumu.
Čo je dôležité, aby nástup do škôlky zvládli dobre rodičia i deti?Rodičia musia byť sami presvedčení, že dieťa chcú dať do škôlky. Akonáhle majú neistotu, či by ešte nemali počkať a pod., tak to nie je dobre. Ak aj o tejto svojej neistote nehovoria, dieťa ju vycíti. Dieťa vždy cíti našu neistotu, nech robíme čokoľvek. Mali by si byť teda v prvom rade istí svojím rozhodnutím a uvedomiť si, že toto obdobie je vždy ťažké. Byť si však istý pri takomto veľkom životnom kroku asi nie je jednoduché, nie?
Pri istote rodičov zohráva dôležitú rolu aj výber škôlky, kam svoje dieťa dávajú. Mali by sa vopred porozprávať s jej vedením, učiteľkami a budú cítiť, či sú to ľudia, ktorým chcú svoje dieťa zveriť. Musia tomu zariadeniu a jeho učiteľkám dôverovať. Ak to tak necítia, nemali by dieťa do tej škôlky dávať. Nebude to fungovať. Ale čo ak majú pochybnosti o pripravenosti dieťaťa?Vždy by to mal pri pochybnostiach posúdiť odborník, lebo rodičia nemajú potrebný odstup. Majú svoje obavy a ľahko sa môžu dať zviesť k tomu, že ich dieťa nie je na škôlku zrelé, hoci to tak nie je. Dieťa je v škôlke celý deň spokojné, šťastné, ale keď ráno zaplače, rodičia sa začnú strachovať. Zároveň, ak odborník povie, že dieťatko je zrelé, mali by mu nástup do škôlky aj umožniť. A to takým spôsobom, že mu dajú pocit istoty a podpory.
Ako spoznáte, že na toto odlúčenie nie je pripravená mamička alebo otecko?Ak sa ráno mama pri odovzdávaní dieťaťa v škôlke rozplače, je jasné, že sa rovnako bude správať aj dieťa. Bude si myslieť, že sa má tejto novej situácie tiež báť. Ak je rodič dobre nastavený, dieťa je zrelé a pani učiteľka vtiahne dieťa do kolektívu, adaptácia je otázkou niekoľkých dní. Aj ten veľký plač, čo rodičia zažívajú v šatni, vždy do pár sekúnd ustane, keď zatvoria dvere. Možno to znie neuveriteľne, ale je to tak.
Je niečo, čo si rodičia pred nástupom do škôlky často neuvedomujú?To, že v ich živote nastane veľký zlom, kedy sa ich dieťa začne odpútavať a bude dozrievať. Ich vzťah nadobudne nový rozmer. Adaptujú sa niektoré deti aj bez plaču?Sú aj také deti. Rodičia bývajú vtedy prekvapení, či je to v poriadku. Pravda je, že ich to zväčša dobehne neskôr, a predsa si to odplačú. Na niektoré deti ten smútok príde aj po pár týždňoch, keď si uvedomia, že už naozaj doma s mamou nebudú a takto to bude navždy. Každopádne rodič môže vo veľkej miere ovplyvniť adaptáciu dieťaťa. Ak mu dal dobré základy, zvládne ju oveľa ľahšie.
Musí byť už dieťa pripravené na odlúčenie vo veku 3 rokov?Sú deti, ktoré sú pripravené skôr, ale aj také, čo nie sú ani v 3 rokoch. Dá sa povedať, že v priemere sa však väčšina detí v tomto veku dokáže odlúčiť od matky.
Ako sa to prejavuje, kedy ešte dieťa nie je emocionálne zrelé na odlúčenie od matky? Kedy mu odporučíte zostať doma?Ešte pred nástupom do škôlky sa veľa rodičov o dieťati pýtam. Pozveme si dieťa na pozorovanie, aby sme videli, či je dieťa vôbec schopné vzdialiť sa od mamy a ísť k hračkám, alebo sa jej stále drží. Na nezrelých deťoch vidno úzkosť.
Čo odporúčate rodičom, aby prebehol nástup do škôlky bez problémov?Tréning separácie považujem za kľúčový. Odlučovanie je potrebné začať postupne a nespôsobiť dieťaťu šok. Možno to robiť s pomocou otca, babičiek a pod. Sú rodičia, ktorí mi pred nástupom do škôlky povedia, že dieťa s nimi chodí úplne všade, spávajú spolu a vôbec nie je zvyknuté bez nich fungovať. Mali by teda rodičia pravidelne nechávať dieťa od malička aj s inými osobami?
Vývinovo si má dieťa prechádzať určitými štádiami a veľmi dôležité výzvy sú pri tom aj odlúčenia. Vo vývinovej psychológii sa hovorí o štádiách, kedy sa dieťa cíti byť súčasťou tela matky, postupne prechádza do diády, teda už vníma „ja a ty“. V tomto momente ho má začať rodič trošku púšťať.
Ako by ich mali začať púšťať?Mali by sme mu začať dávať viac voľnosti, možnosti spoznávať svet okolo seba. Veľmi sa mi páči vo výchove prístup, že dieťa sa má možnosť kedykoľvek sa ku rodičovi dostať a zároveň sa spolieha samé na seba. Napr. aj pri spaní môže mať dieťa postieľku umiestnenú tak, že sa samé dokáže ku mne dostať, ak chce. Ak ma dieťa v noci potrebuje a príde za mnou, či je staršie alebo mladšie, má na to svoj dôvod. Potrebuje si niečo nasýtiť, alebo niečo zažilo počas dňa, cíti sa choré a chce sa pritúliť, treba mu to dovoliť. Som za to, aby si rodičia cez dieťa neriešili svoje neistoty a nezdravo nenaväzovali deti na seba. Neskôr je to pre ich deti ťažšie. Takéto deti majú väčšie problémy s nadväzovaním nových vzťahov. Je lepšie stáť pri nich a byť im oporou, keď to potrebujú.
Zostane dieťa, ktoré je priveľmi „natesno pripútané k rodičovi“ vývinovo pozadu?Po diáde prechádza dieťa do triády, kedy sa priberá otec a na to si začne dieťa vytvárať ďalšie vzťahy.
Ako si rodič môže otestovať, či je dieťa zrelé na odlúčenie od mamy?Najprv je dobré testovať ho doma. Matka môže ísť do obchodu a dieťa zostane s babkou. Začať je dobré s krátkymi intervalmi. Ak má dieťa problém zostať s inou osobou bez mamy, už je to prvý znak, že môže mať problém s odlúčením. Rodičia by mali premýšľať, ako mu pomôcť. Dobré je využívať rôzne krúžky či detské centrá, aby si zvykalo, že sú okrem neho ďalšie deti, že učiteľka dáva nejaké inštrukcie a ono ich má nasledovať. Aj tam rodičia uvidia, či je dieťa schopné sa vzdialiť. Ak dieťa mamu stále nesleduje, je to dobré znamenie.
Aké návyky by mali mať deti, aby bol prechod do škôlky ľahší?Neodporúčam robiť naraz veľa zmien v čase nástupu do škôlky. Mali by sme si zodpovedne naplánovať nástup dieťaťa do škôlky a podmieniť tomu aj ostatné veci. Ak rodič nastupuje do práce, mal by zaškôlkovať dieťa aj 2 - 6 mes. vopred ako nastúpi do práce. Je to úplne nová situácia pre všetkých. Odnaúčanie od plienok, cumlíka či dojčenia je dôležité robiť vopred lebo tých zmien by bolo na dieťa veľa. Podobne aj v prípade, ak sa má narodiť súrodenec. Každá zmena prináša dieťaťu pocit narušenia istoty a bezpečia. Bude sa musieť vyrovnávať so zmenami, ktoré budú výrazne vplývať na jeho život. Čím menej zmien, tým lepšie.
Ako vyzerá ideálny adaptačný proces?Najprv je predprípravná fáza, kedy by rodičia mali o škôlke deťom rozprávať. Hovoriť im, čo sa tam deje, hrať sa na ňu. Čítať si príbehy, kde sa spomína nástup dieťaťa do škôlky. Z rozprávky sa dokáže dieťa krásne vcítiť do situácie a mať predstavu, čo ho asi čaká. Potom by sa mali chodiť prechádzať k škôlke. Ak sa dá, ísť sa do nej pozrieť. Úžasné by bolo, ak by všetky škôlky umožňovali, aby rodičia mohli zotrvať aspoň prvé dni 30 min. až 1,5 hodiny. Nesmie to byť viac. Dieťa si nemá zvykať fungovať v prostredí s rodičom, ale bez neho. Rodič by mu mal sprostredkovať pocit istoty a bezpečia.
Ako dlho by v škôlke mali rodičia zostať?Ak dieťa vyzerá bezproblémovo, už aj druhý deň ho môžeme nechať samé. Povieme mu, že si ideme nakúpiť jabĺčka a zatiaľ môže napr. postaviť s deťmi vežu. Tak, aby sme vedeli dodržať ten sľub a prídeme preň aj s jabĺčkami. Dieťa má pocit, že rodič dodržal sľub a zároveň vie, kde bol. Deti musia vedieť, kam mama odišla. Rodič nesmie meškať. Hlavne v prvé dni neexistuje, aby meškal, lebo to nabúra u dieťaťa pocit jeho istoty. Čas v škôlke dieťaťu postupne predlžujeme. V prvý deň tam môže byť pol hodinu, ďalší deň hodinu a pol. Ak nemá problém, tak aj pol deň. Ak je úzkostnejšie, necháme ho len hodinu a pol. Treba to riešiť individuálne a sledovať, ako reaguje. Je dôležité dobre naplánovať, kedy sa dieťa dostane z pol dňa na celý deň. Bežne hovoríme o 1-2 týždňoch.
Je stres zo zmeny dôvodom, prečo sú niektoré deti často choré?Nemusí to byť len stresom. Je to jednoducho zvýšenou záťažou. Tým, že sa kladú väčšie požiadavky na dieťa, musí nasledovať inštrukcie, prispôsobiť sa režimu, je tam viac detí, nové aktivity, je z toho unavené. Keď je organizmus vyčerpaný, má slabšiu imunitu a ľahšie ochorie.
Súvisí s týmto vyčerpaním, že bývajú deti po návrate zo škôlky podráždenejšie a plačlivejšie?Na jednej strane je adaptácia, ktorá sa deje v škôlke. Dieťa je najprv väčšinou vo fáze pozorovateľa, sleduje, čo sa okolo neho deje, nezapája sa veľmi. Potom sa začne aktívnejšie zapájať, skúša, testuje a následne si začne hľadať v kolektíve pozíciu. Zmeny v správaní nastanú aj doma. Dieťa bude unavenejšie, môže byť uzavretejšie. Potrebuje si spracovať zážitky. Často býva doma aj mrzutejšie. Tým, že v škôlke sa začne prispôsobovať novým pravidlám a režimu, doma môže skúšať posúvať túto hranicu a nechce sa mu už počúvať inštrukcie. Môže s rodičom viac bojovať, lebo potrebuje niekde „vypustiť paru“. Niekedy deti dostanú záchvat hnevu ešte v šatni, keď príde rodič. Mali by mu však dať šancu vykričať sa, uvoľniť sa. Je to to isté, akoby rodič začal chodiť do práce a stále od neho niekto niečo chce. Dieťa sa musí všeličomu prispôsobovať. Doma chce mať pokoj alebo sa vykričať, aby to dostalo zo seba. Nie je to znakom toho, že by mu v škôlke bolo zle.
Na Univerzite Komenského v Bratislave vyštudovala špeciálnu pedagogiku. Pracovala v združení Odyseus, bola dobrovoľníčkou vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie. Založila CentrumDys, centrum zamerané na riešenie problémov s ADHD a výchovných problémov detí.
