Umelkyňa Kvet Nguyen je vietnamská Slovenka, ktorá prostredníctvom svojej tvorby skúma otázky identity, inakosti a spolužitia menšín s majoritou. Len čo začne rozprávať bezchybnou slovenčinou, ľudia sú vraj často prekvapení. Kvet Nguyen je čerstvá absolventka Vysokej školy výtvarných umení, ktorá sa rozhodla konfrontovať vlastnú identitu a skúsenosti svojej rodiny vo svojej umeleckej práci.
„Už po narodení mi pridelili nesprávne rodné číslo,“ začína svoje rozprávanie Kvet Nguyen v školskej práci, ktorá by mala vyjsť aj pre širšie publikum než komisiu pedagógov. „Neviem presne, čo za touto chybou stálo, ale mohlo to byť mojím menom: Noa Nguyen Thi.“
Kvetin otec, Nguyen Thanh Hoat, odišiel z Vietnamu v roku 1988 v rámci družby dvoch socialistických krajín. Na Slovensko prišiel sám a takmer nikoho tu nepoznal. Pôvodný plán socialistickej družby síce rátal s tým, že mladí Vietnamci u nás získajú vzdelanie a skúsenosti, aby ich potom zúročili doma, no mnohí tak neurobili, čo bol aj prípad Nguyenovcov. Dnes u nás žije približne 5- až 6-tisíc občanov vietnamskej komunity.
Nesprávne rodné číslo bola len jedna z mnohých administratívnych prekážok života vietnamskej rodiny na Slovensku. Oveľa väčšie sa ukázali byť mentálne bariéry. „Vybavuje sa mi obraz nášho Peugeota, keď som mala šesť. Všetci vietnamskí predajcovia mali v tejto dobe podobné autá alebo minibusy, ktorými prevážali tovar. Zväčša boli prelepené tak, ako aj to naše. Otec kartónom zakryl všetky okná a otvory, okrem tých najdôležitejších, aby nebolo možné zvonka vidieť, koľko toho v kufri prevážame. (…) Nechápala som, prečo sa musíme vo vnútri auta skrývať. Moji rodičia a ostatní členovia rodiny boli tí najslušnejší ľudia na svete,“ vracia sa Kvet Nguyen do svojich detských spomienok. „Veľakrát som v minulosti rodičov dokonca karhala, kriticky naznačila, že niečo robíme nesprávne.“
Uvedomuje si, že mnohé veci už vníma inak ako jej rodičia práve preto, lebo sa narodila a vyrástla na Slovensku. „Kedysi som nedokázala pochopiť, prečo mamina alebo ocino v nejakej situácii reagovali tak, ako reagovali.“
K rozhodnutiu zaoberať sa vedome vlastnou identitou aj vo svojej umeleckej tvorbe prišla v roku 2017 počas študijného pobytu v Anglicku. „Tam som si naplno uvedomila, že identita nie je nemenný stav, ale proces. Dovtedy spracúvala rôzne témy a motívy, ktoré ju niečím zaujali - napríklad chodníčky, ktoré si ľudia vyšliapali mimo asfaltových chodníkov, a podobné drobnosti. „Dlho som to robila iba akosi intuitívne, nevedela som sformulovať, prečo ma tieto témy priťahujú.“
Na presný dôvod, ktorý ju priviedol k fotografii, si už presne nespomína. Prihlášku na Vysokú školu výtvarných umení podala s obavami. „Nemala som žiadne umelecké vzdelanie a prakticky žiaden kontakt s umením. Iba som rada fotila, bavilo ma to.“ Už na prijímačkách však zažila pocit, ktorý sa rozchádzal s dovtedajšími skúsenosťami, vrátane štúdia medzinárodných vzťahov na univerzite v Banskej Bystrici, z ktorej po roku odišla. „Bol to pocit prijatia. Vôbec som si síce neverila v tom, že na túto školu patrím, ale zrazu som zažila celkom iný prístup.“
Jej primárny záujem však nebol umelecký, ale výsostne osobný. Poháňala ju najmä túžba vedieť viac - viac o konaní svojich predkov, viac o ich vnútornej motivácii aj o traumách, ktoré formovali jej príbuzných a tiež krajinu, ktorú dodnes nazývajú svojou vlasťou. „Som konzervovaná história mojej rodiny?“
Jednou z prvých prác osobného charakteru, ktoré urobila, bola séria Dekadencia rodiny (2017). Neprekážalo im alebo sestre, že ich súkromný príbeh sa zrazu začal stavať verejným? „Myslím, že vo výsledku sú s tým stotožnení, no bolo to pre nás veľmi zvláštne. Napokon sme si však uvedomili, že tieto rozhovory sa stali miestom, v ktorom sme sa dokázali stretnúť,“ hovorí Kvet Nguyen. „Bežne sme sa v minulosti nerozprávali ani o tom, ako vlastne prišli na Slovensko, lebo to súvisí s politikou a o tej sa vo Vietname nikdy nehovorí, lebo by to mohlo mať nejaký negatívny následok. Lenže politika a veci verejné často súvisia s tým, čo človek prežíva vo svojom vnútri, s jeho intímnymi pocitmi.“
Niektoré z týchto „kultúrnych kódov“ v sebe nachádza aj ona. „Cítim sa omnoho slobodnejšie a otvorenejšie, ale aj ja sa niekedy prichytím pri tom, že rozhodnutie, ktoré robím, prispôsobujem, lebo sa bojím niečo povedať alebo urobiť celkom priamo.“
Výsostne rodinný, osobný príbeh sa v tvorbe Kvet Nguyen postupne otvoril do širšieho kontextu (post)migrácie, (post)kolonializmu a k teórii intergeneračnej traumy, ktorá hovorí, že po svojich predkoch nededíme iba fyzické vlastnosti. Aj to sú však často témy, o ktorých sa doma - nielen vo Vietname - nehovorí. „Znovu mi naši iba v skratke povedali o tom, ako bol dedo mučený. Spoľahla som sa na vlastnú predstavivosť a dokreslila sivú, šerú miestnosť, do ktorej svetlo presakovalo cez mrežovitú dieru v stene. Uprostred stála stolička, dedo bol o ňu rukami priviazaný.“
Fotografia v rukách Kvet Nguyen je len výnimočne záznamom skutočnosti. Nie je to dokument. Nie je to pravda, čo je iste ovplyvnené i tým, že krajina jej rodičov bola často zobrazovaná s iným cieľom, než ukázať skutočnosť. Fotka je v jej rukách východisko pre ďalšiu (fyzickú či mentálnu) prácu/manipuláciu, je to priestor pre voľnosť asociácií, pocitov, spomienok na strane autorky i divákov, na kladenie otázky, či to, čo vidíme, je skutočné alebo upravené filtrom vlastných predsudkov, očakávaní a neistôt.
Ľudí z rôznych minorít žijúcich na Slovensku sa pýtala, ako sa u nás cítia. Na základe ich odpovedí vytvorila kľúčové slová, ktoré sa stali základom performance vo verejnom priestore. Veľkoformátové fotografie, na ktorých sú postavy ľudí zahalené do rôznych tkanín, dávajú tušiť, že odpovede na jej otázku neboli veľmi pozitívne. Postavy ľudí pripomínajú nemé solitéry, bez tvárí, bez výrazu, neidentifikovateľné, neznáme, odcudzené, no zároveň neprehliadnuteľné.
„Ľuďom často stačí jediný pohľad. Na základe výzoru dokážu človeka okamžite zaradiť do nejakej skupiny. To by možno mohol byť prvý krok, ktorý by sme mohli urobiť - nemať na základe jednej črty človeka okamžite nejaké predsudky či predpoklady,“ hovorí Kvet Nguyen.
„Neviem, či mám už všetky otázky spojené so svojou identitou vyriešené. V kontakte s inými ľuďmi zrejme nastanú nové, ale nateraz cítim, že to mám akosi uzatvorené. Niekedy som si už aj sama liezla na nervy, mala som veľa príležitostí hovoriť o tejto téme aj verejne, no bolo oslobodzujúce dať to všetko, čo sa vo mne premlelo, dohromady,“ hovorí Kvet Nguyen, keď sa pýtam, čo pre ňu záverečná práca, ktorá sumarizuje jej doterajšie úvahy o identite, znamená. „Možno, že si raz poviem: Dobre, už som urobila dosť, a čo ďalej? Neviem, čo sa stane. Zatiaľ ten pocit nemám, vnímam to ako svoje poslanie.“
Umelkyňa Kvet Nguyen svojou prácou otvára dialóg o komplexných témach identity, migrácie a kultúrnych rozdielov, čím prispieva k hlbšiemu porozumeniu medzi rôznymi komunitami.