Viera Švenková: Portrét spisovateľky

Viera Švenková, rodená Dindošová, je významná slovenská prozaička, esejistka, spisovateľka pre deti a mládež, publicistka, prekladateľka a pôvodným povolaním redaktorka. Jej život a tvorba sú úzko späté s rodným podtatranským krajom, ktorý sa stal nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie a zázemím pre jej literárne dielo.

Narodila sa 3. novembra 1937 vo Veľkej, v súčasnosti súčasť mesta Poprad, v rodine železničiara. Základné a stredoškolské vzdelanie získala v rodisku. Po maturite v roku 1955 pokračovala v štúdiách v Bratislave. Jej profesionálna dráha začala v roku 1960 ako redaktorka Slovenského vydavateľstva poľnohospodárskej literatúry. Neskôr pôsobila vo vydavateľstve Mladé letá, pracovala na Zväze slovenských spisovateľov a ako redaktorka v literárnych časopisoch Slovenské pohľady a Revue svetovej literatúry. Po období práce vychovávateľky v Domove mládeže sa vrátila k redaktorskej práci vo vydavateľstve Smena a neskôr v denníku Smena. V roku 1994 odišla do dôchodku, pričom naďalej externe pôsobila ako redaktorka Slovenských pohľadov.

Publikovať začala básňami v časopise Mladená tvorba, ktorý koncom 50. rokov združoval mladú generáciu autorov otvorených novým myšlienkam. Jej poviedky sa objavili v niekoľkých významných zborníkoch: v zbierke 52 príbehov Života (1969), ktorá predstavila diela 23 autorov, v zbierke poviedok na tému vojny To bola vojna (1975) a v Antológii súčasnej poviedky Soľ zeme (1982), ktorá priniesla výber próz zo 70. rokov od 20 slovenských autorov.

Hoci Viera Švenková odišla z rodného kraja za vzdelaním a usadila sa v Bratislave, jej tvorba, s výnimkou niekoľkých diel, neustále reflektuje tatranské a podtatranské prostredie. Po návrate do Popradu sa rodný kraj s majestátnou panorámou Tatier stal ústredným zdrojom jej literárnej inšpirácie a priestorom pre snívanie o detstve. V jej dielach ožívajú obyčajní ľudia z horských dedín, postavy pohltené každodennými starosťami.

Viera Švenková je autorkou viac ako tridsiatich prozaických kníh, prevažne zbierok poviedok. Jej poetika je tradičná, s dôrazom na žáner psychologickej realistickej poviedky. Debutovala v roku 1973 zbierkou poviedok Biela pani Zuzana, za ktorú získala Cenu Ivana Krasku za najlepší debut roka a Cenu vydavateľstva Smena. V roku 1974 napísala román Limbový háj o nenaplnenej láske počas Slovenského národného povstania a vojny.

V novele Zátišie s gitarou (1977) sa zamerala na ľúbostný príbeh študentov, čím naznačila svoj záujem o tému vzájomných vzťahov, často nenaplnených. Sledovanie žien a mužov vo vzťahu, s dôrazom na osamotenosť ženy v jej rannej tvorbe, sa neskôr stalo nosnou líniou jej rozsiahlejších próz. V zbierke Malý herbár (1979) predstavila desať "variačných etúd" na tému hľadania zmyslu života ženami rôznych vekových kategórií a životných situácií. V knihe Jablčné jadierka (1988) zostala verná citovým problémom žien, pričom jej poviedky spája konfrontácia súčasného života s minulosťou, najmä vojnovou.

Po návrate do rodného kraja napísala Faraónov úsmev (1998), kde sa sústredila na hľadanie identity modernej ženy a otázky morálnych deficitov. Psychologizácia a zobrazenie vnútorného sveta mladých ľudí dominuje v jej neskorších zbierkach, ako sú Internátne lásky (2001), kde mapuje vzťahy na vysokoškolskom internáte, a Tatranské romance (2005), inšpirované zničením tatranských lesov po víchrici. Kniha Tatranské romance vznikla v spolupráci s dizajnovým štúdiom Pergamen, ktoré získalo cenu UNESCO.

V románovej novele Listy vo vetre (2005) spracovala rodinnú kroniku, popisujúc storočnú históriu podtatranskej rodiny a osudy detí v kontexte spoločenských a politických zmien. V Rozmarných sebaláskach (2008) zachytáva obyčajných ľudí konfrontovaných s ťažkou realitou života, prežívajúcich nedoľúbené lásky, choroby a stereotyp. V zbierke 13 poviedok (2010) sa opäť sústreďuje na medziľudské vzťahy s empatiou voči obyvateľom sídlisk a malých miest, hľadajúc istotu v neistom svete.

Kniha Počúvaj vietor (2013) rozvíja tému osudu súčasnej ženskej hrdinky, ktorá napriek vonkajšej emancipácii túži po plnohodnotnom vzťahu a domove. Zbierka poviedok Hory na dosah (2014) sa vracia k rodnému podtatranskému kraju, zobrazujúc životy ľudí v náročnom svete. Sociálny román Hry vetra (2015) situovaný do Bratislavy reflektuje súčasnú sociálnu realitu a intelektuálne prostredie.

V novele Deň je krátky (2016) sa vracia do podtatranského kraja, ktorý sa mení pod vplyvom moderných čias. Zbierka poviedok Hra o perly (2016) sa venuje jeseni života, vyprchávajúcim silám a bolestiam spojeným so zdravotným stavom, pričom "perly" predstavujú svetlé chvíle života. V knihe Modrý encián (2018) prináša poviedky o bežných ľuďoch z podtatranského mestečka, ktorí sa snažia reagovať na moderné trendy a problémy súčasnosti. Próza Modré obdobie (2018) sú beletrizované zápisky z obdobia po auguste 1968, zachytávajúce osudy politicky prenasledovaných novinárov.

V novele Lesné ticho (2020) zachytáva priebeh pandémie koronavírusu a jej vplyv na starších ľudí, izolácia umožňuje životnú rekapituláciu a spomienky. Zbierka Horské zákruty (2020) zobrazuje medziľudské vzťahy vystavené krízam, hľadanie odpovedí na nejasné otázky. V próze Dámska volenka (2021) sa venuje premenlivému obrazu súčasnej ženy, jej hľadaniu istoty a prekonávaniu pochybností, pričom téma "otcov a detí" je ústredná. Kniha Známe miesta, známe tváre (2023) je spojením poviedok a autobiograficky štylizovaného príbehu, vracia sa do rodného podtatranského kraja.

Mnohé z jej poviedok boli preložené do jedenástich jazykov a reprezentujú slovenskú literatúru v zahraničných antológiách a časopisoch.

tags: #sramkova #viera #narodenie