Ako zvládnuť detský hnev a obdobie vzdoru

Niektoré ratolesti sú veľmi horkokrvné a často sa hnevajú. Aj keď detské výbuchy hnevu nikoho netešia, treba si uvedomiť, že hnev je normálny ľudský cit a deti majú na ne tiež právo. Či sa hnevajú na vás, na súrodencov, spolužiakov, kamarátov, na seba alebo aj na celý svet. Namiesto nadávania a kriku im pomôžte naučiť sa s hnevom manipulovať. Keď je dieťa nahnevané, je plné emócií a slová nie sú v týchto chvíľach veľmi užitočné. Hovorte málo, ale snažte sa byť empatickí.

Hnev je energia, ktorú treba dostať von. Dieťa sa môže upokojiť tak, že sa začnete naháňať, tancovať, cvičiť alebo sa pôjdete previezť na bicykloch. Mnohé deti sú fyzickým kontaktom „uzemnené“ a upokoja sa. Uvítajú možnosť cítiť útechu a vašu fyzickú prítomnosť.

Obdobie vzdoru - často láskavo (alebo zúfalo) nazývané aj "prvá puberta" - je normálna, zdravá a absolútne nevyhnutná fáza vo vývoji dieťaťa. Vzdor u detí je v skutočnosti zrážka medzi dvomi dôležitými faktormi: rastúcou túžbou dieťaťa po nezávislosti (chcem urobiť sám/sama) a jeho zatiaľ nedostatočnými kognitívnymi a rečovými schopnosťami na spracovanie a vyjadrenie silných emócií, ako je frustrácia, hnev alebo sklamanie. Dieťa sa cíti bezmocné, chce niečo povedať, ale nevie to, alebo chce niečo dosiahnuť, ale nemôže. Tvorba identity: Dieťa si vďaka vzdoru uvedomuje, že je samostatná osobnosť s vlastnými názormi, odlišná od rodičov. Emocionálna regulácia: Hoci je to pre rodičov najťažšia časť, záchvaty hnevu sú tréningom. Stanovenie hraníc: Vzdor ho učí, že svet má pravidlá a že nie všetky jeho priania sa dajú splniť.

Kedy začína a ako dlho trvá obdobie vzdoru?

Je dôležité vedieť, že je to veľmi individuálne. U niektorých detí vrcholí a končí skôr, u iných pretrváva v miernejšej forme dlhšie. Typicky však najintenzívnejšie emocionálne výbuchy vrcholí medzi 2. a 3. rokom. Prvý vzdor (okolo 1. roka) prichádza s objavom slova „Nie!“ Typické prejavy sú často fyzické: hádzanie jedla, odmietanie spolupráce pri obliekaní alebo prebaľovaní, zmena nálady z minúty na minútu. Dieťa sa snaží presadiť svoju vôľu v základných činnostiach, ale ešte nemá plne vyvinutú reč na verbálny prejav. Toto sú kľúčové roky, kedy sa prejavuje najčastejšie a najintenzívnejšie. Obdobie vzdoru 2 roky a obdobie vzdoru 3 roky sú pre rodičov často najväčšou výzvou. Typické prejavy zahŕňajú hádzanie sa o zem, krik, kopanie, záchvaty zúrivosti, ktoré môžu trvať 10-20 minút. Obdobie vzdoru 4 roky, 5 rokov, 6 rokov a 7 rokov mení svoju formu. Fyzický vzdor sa postupne mení na verbálny: drzosť, odhováranie, neustále testovanie logických pravidiel, ignorovanie pokynov. Dieťa má už lepšiu reč, ale bojuje o svoje miesto v kolektíve (škôlka, škola) a neustále testuje hranice a autority.

Typický záchvat hnevu začína prejavmi frustrácie (plač, nespokojnosť, stonanie). Potom prichádza vrchol hystérie: krik, kopanie, búchanie, zadržiavanie dychu, alebo hádzanie sa o zem. Dieťa v tomto stave stráca kontrolu nad svojím telom aj emóciami a jeho reakcie sú nevedomé.

Trucovanie vs. Záchvat hnevu: Je to nevedomá strata kontroly nad emóciami. Trucovanie: Je to vedomé odmietanie spolupráce s jasným cieľom - väčšinou ide o snahu vynútiť si svoje. ⚠️ Dôležité upozornenie: V plnom záchvate hnevu dieťa nevníma logické argumenty!

Ako zvládnuť obdobie vzdoru a detský hnev?

Ako zvládnuť obdobie vzdoru je otázka, na ktorú existuje jedna hlavná odpoveď: Empatia v kombinácii s dôslednosťou. Vaša kľúčová rola je ostať ukotvený a pokojný. Dieťa v emocionálnej búrke potrebuje dospelého, ktorý je stabilný. Dôslednosť je pilierom: ak raz pravidlo platí (napr. "nie sú sladkosti pred obedom"), musí platiť vždy.

Neignorujte a netrestajte emóciu. Použite empatický prístup: "Vidím, že si veľmi nahnevaný/á, lebo nemôžeš jesť nanuk pred obedom. To ma mrzí, viem, že by ti chutil." Oddelenie správania od identity: Prijmite emóciu, ale nie správanie. Dieťa nie je zlé, má len zlé správanie.

Dajte dieťaťu pocit, že má kontrolu nad situáciou, čím znížite jeho potrebu bojovať. Počas hádky stačí zopakovať krátku, neutrálnu vetu, ktorá je jasná a konečná. "Rozumiem, že chceš tú hračku, ale dnes ju nekúpime."

Silné objatie: Ak dieťa bojuje so silným emocionálnym stavom, pevné, ale láskavé objatie (držíte ho, nie agresívne) mu môže pomôcť regulovať emócie. Zmena miesta: Ak je to možné, zmeňte prostredie. Odveďte dieťa z obchodu na chodbu, prejdite do inej izby alebo len vyjdite na chvíľu na balkón.

V skoršej fáze frustrácie, skôr ako sa vyvinie plný záchvat, sa snažte dieťa rozptýliť (napr. nečakanou otázkou, vtipnou grimasou, smiešnym tancom alebo zmenou témy).

Až keď je dieťa úplne pokojné, sadnite si s ním a analyzujte situáciu. Bez obviňovania. "Keď si sa hádzal o zem, bol si veľmi nahnevaný, však? Nabudúce, keď sa hneváš, môžeš mi to namiesto kriku povedať. Alebo môžeš..."

Prvým krokom je uznať, že vaše dieťa má právo cítiť sa nahnevané. Zároveň dieťaťu potvrďte, že cítiť hnev je v poriadku, no musí sa naučiť, ako ho správne prejaviť. Deti potrebujú návod, ako opísať, že sú nahnevané.

Ak už záchvat hnevu začal, nemusíte mu ihneď ustúpiť, ale pomôžte dieťaťu nájsť inú cestu. „Je ťažké podeliť sa o tvoju obľúbenú hračku. „Chápem, že chceš ísť na pieskovisko, ale prší. Ak dieťa len necháte vyplakať, naučí sa iba to, že naňho nereagujete.

Dôležité je dieťaťu vysvetliť, že hnev je v poriadku, ale nie je v poriadku ubližovať druhým či sebe. Keď dieťa napríklad udrie súrodenca, zdôraznite, že rozumiete jeho hnevu, ale pripomeňte pravidlo: „Je v poriadku sa hnevať, no nesmieme biť. Keď sa dieťa hnevá, potrebuje cítiť istotu, že jeho emócie nie sú prehliadané, ale tiež potrebuje vedenie, ako hnev správne prejavovať. Tak sa naučí, že hnev zvládne bez toho, aby sa uchýlilo k fyzickým prejavom alebo dlhodobej frustrácii.

V prípade, že sa scénka odohráva na verejnosti, je prirodzené cítiť rozpaky. Skúste sa presunúť na miesto, kde nebudete mať toľko zvedavých pohľadov. Pokojný priestor dáva dieťaťu pocit bezpečia a vám obom umožní podeliť sa o emócie bez nátlaku či rušivého hluku.

Čo sa môže skrývať za záchvatom zlosti?

Záchvatmi zlosti nás deti zvyčajne nechcú nahnevať. Namiesto domnienok a konštrukcií typu “chce ma strápniť” skúsme zistiť, prečo dieťa koná tak, ako koná. Zvyčajne nemá zmysel aktuálne rozčúleného dieťaťa sa na to pýtať. Jediné, čo v tej chvíli vieme je, že dieťa je v strese. Psychológovia tvrdia, že tomuto stresu je možné predchádzať tak, že vytvoríme deťom bezpečné prostredie a pozitívnu skúsenosť z detstva (príjemné chvíle, kedy dieťa cíti našu bezpodmienečnú lásku).

Čo sa môže skrývať za záchvatom zlosti:

• Únava
• Hlad
• Pocit nedostatku pozornosti a lásky
• Bolesť
• Akýkoľvek fyzický diskomfort
• Nepriaznivá udalosť v rodine - hádky či rozvod rodičov, smrť
• Frustrácia
• Strach

Možno ste nepočuli, že aj neustále “odpinkávanie” dieťaťa je určitou formou zanedbávania. Ak permanentne na dieťa nemáte čas, právom sa cíti odstrčené a nemilované. Záchvaty zlosti môžu byť jedným z prejavov, že dieťa tieto pocity nemá spracované.

K tomu nám napríklad môže pomôcť nastolenie rodinnej rutiny. Čas strávený s deťmi môže napríklad prebiehať ako spoločné čítanie pred spaním, rozhovor o prežitom dni, prezeranie fotografií, rozprávanie o predkoch, rozprávanie príhod z detstva.

Hračky ako nástroj na zvládanie emócií

Hračky môžu byť užitočným nástrojom na zvládanie emócií u detí. Hračky na stláčanie (Squishies), senzorické hračky, jemné plyšové hračky alebo mäkké mojkáčiky poskytujú senzorický vstup (tlak, dotyk, žmolenie), ktorý pomáha deťom uvoľniť fyzické napätie počas stresu alebo hnevu. Tieto hračky poskytujú senzorický vstup (tlak, dotyk, žmolenie), ktorý pomáha deťom uvoľniť fyzické napätie počas stresu alebo hnevu.

Hračky na hranie rolí, ako sú bábky, domčeky pre bábiky, sady na hranie sa na doktora, alebo kuchynky, umožňujú deťom preniesť svoje frustrujúce zážitky a silné emócie na iné postavy. Môžu sa "zahrať" na nahnevanú bábiku, krikľavého medvedíka alebo lekára, ktorý lieči ubolené bruško.

Jednoduchý cvik na upokojenie

Položte si ruku na brucho a povedzte dieťaťu, aby urobilo to isté. Urobte tri pomalé a jemné nádychy do brucha a potom počítajte do desať. Tento jednoduchý cvik si deti ľahko zapamätajú, ale najlepšie je nacvičovať ho vtedy, keď je všetko v poriadku.

Prevencia a zvládanie

Nesnažte sa záchvatom zúrivosti predchádzať tým, že dieťaťu vždy vyhoviete. Neprospelo by to ani jemu samotnému, ani vám a dieťa by si tým menej so sebou vedelo dať rady. V žiadnom prípade nedovoľte dieťaťu, aby v záchvate hnevu ubližovalo ostatným.

Vy ako rodič ste ten, kto má držať kormidlo, aby dieťa netápalo v neistote. Aj pravidlá sa dajú stanoviť s láskou a bez kriku.

Majte po ruke gumenú loptičku alebo krúžok na stláčanie. Ak nič podobné nemáte, dovoľte dieťaťu riadne si zadupať alebo poskákať si. Pomáha aj krik, nie nadávanie a hádanie sa, ale jednoducho možnosť vykričať svoj hnev.

Ak tieto jednoduché dostupné techniky u vášho dieťaťa nezaberajú, je na čase začať sa zaoberať tým, čo výbuchy hnevu u neho spúšťa!

Hnev je základná emócia a nastupuje hneď, ako človek cíti nepohodu. Formy sú rôzne. Na deťoch je krásne to, že všetko robia prirodzene. My, dospelí, už máme naučené správanie. Deti sú však úprimné, a to sa týka akejkoľvek emócie. Ak sa dieťa hnevá, rodič sa často neudrží a začne sa hnevať tiež. Je to taká interakcia. Ak je rodič temperamentný, tak vzniká situácia, že dieťa kričí a rodič tiež. Ale nie všetci to takto prežívajú. Žiaden extrém nie je dobrý.

Mnohí si myslia, že hnev treba okamžite zastaviť. Neuvedomujeme si pritom, ako dlho sme sa my sami učili s hnevom pracovať. Dieťa sa to len učí. Asi najdôležitejšie, čo by bolo dobré vedieť o hneve, je, že je to normálna emócia. U rodičov či dospelých však nie je obľúbená. Snažíme sa, aby hnev našich detí nebol viditeľný. Väčšine rodičov totiž ani tak neprekáža, že sa ich dieťa hnevá.

Rodičia vlastne stále balansujú medzi tým, aby sa v dieťati hnev uvoľnil, a tým, aby to nebolo agresívnym spôsobom. Asi tá najťažšia úloha pre rodiča je nájsť ten stred. Ak hnev necháme na dieťa, tak to môže ísť až do extrému. Môže byť až agresívne, keďže nedostáva žiadne hranice správania. V našej spoločnosti však nie je akceptované živelné správanie. Je dobré, ak rodič pozná svoju hranicu. Určí si hodnoty. Niekto napríklad netoleruje už to, že sa s hračkami búcha. Iný má túto hranicu posunutú až tam, že hračky sa neničia. Dôležité je mať túto hranicu ako rodina jednotnú a nájsť spôsob, ako ju komunikovať dieťaťu.

Odporúčam rodičom aj zmapovať, či nedávajú zákazy príliš často, a to aj pri správaniach, ktoré môžu byť tolerované. Lebo druhým extrémom je, že ak ten hnev nepôjde von, ostane vnútri a začne sa prejavovať iným spôsobom. Napríklad existuje prepojenie medzi problémami s kakaním a potlačovaným hnevom. To si nemyslím. Skôr ide o to, že tá emócia ostane preň nepoznaná a nevie s ňou narábať.

Treba si uvedomiť, že hnev je aj prospešný. Ozýva sa vtedy, keď je narušená moja osoba. Keď na mňa niekto príliš tlačí v kolektíve, chce odo mňa niečo, čo ja nechcem. Ak nie som vyrovnaný s hnevom, tak potom sa môže stať, že v takých situáciách stále ustupujem.

V období medzi dvomi až štyrmi rokmi je bežné, že dieťa skúša, ako ďaleko môže zájsť. Mnoho vecí sa snaží si vyplakať. Ono to navzájom súvisí. Hnev často u detí nastupuje ako emócia, že „nie je po mojom“. To, že si to vyplače, je spôsob, akým sa „svoje snaží dosiahnuť“. Tie spôsoby sú rôzne. Jedno dieťa kričí, iné sa búcha alebo plače. Našlo spôsob, s ktorým funguje a na ktorý reagujú rodičia. Niektorí rodičia fungujú na vyplakanie, niektorí na to, že dieťa robí taký cirkus, že mu radšej ustúpia. Je to sociálne učenie. Ja sa hnevám, dávam svoj hnev prirodzene von a rodič koná. Navzájom sa učíme, ako to bude vyzerať. Preto je výhoda začať s učením, ako hnev zvládať, už pri malom dieťati.

Nerada hovorím, čo je správne. Vyplakávanie môžeme vnímať ako naučený spôsob pritiahnuť pozornosť rodiča na to dôležité. Môže byť ohraničené na konkrétne osoby, u ktorých to funguje. Môže byť ohraničené nejakým obdobím a potom vymizne. Väčšina detí však nastúpi do kolektívu. A nejde len o škôlku. Môže sa to stať aj v skupine mamičiek na ihrisku alebo na návšteve. Vo vás, ako v rodičovi, to vzbudí obavy.

Dá. Rodič si dokáže cez rôzne kurzy efektívneho rodičovstva vybudovať nové zručnosti. Zmení sa tak jeho reakcia, začne konať inak a dieťa musí zareagovať nanovo. Niekedy je krásne vidieť, ako to dieťa vysleduje. V tomto sociálnom učení sa sú deti veľmi múdre.

Hovorí sa, že ak rodič raz povie „nie“, tak by to malo platiť. Ja mám naučené spojenie: „A dosť!“ Ale môže to byť hocijaké iné slovo. Zistila som totiž, že bežne niečo robím a deti sa na niečo opýtajú, či môžu, a ja poviem, že nie. Vôbec som nad tým ani nerozmýšľala. Následne začnem uvažovať, či naozaj budem na tom nástojiť. Preto mám radu pre rodičov, ktorí ku mne chodia, nech si vyberú nejaké iné slovo ako nie. Ak ho však poviem, tak to znamená, že už nediskutujeme. Dieťa naučíme, že „nie“ neznamená „nie“. Naučíme ho takej hre. Ak dieťa bude v hre pokračovať napríklad krikom, plačom, tak dosiahne svoje. A tak sa dieťa naučí vzorcu správania. Ak niečo veľmi chce, tak musí pokračovať, až sa „nie“ zmení na „áno“. Mama môže mať hranicu pri hádzaní o zem, ale otec už pri kriku. Dieťa to často vie vycítiť. Stáva sa, že najskôr príde za mamou, ktorá povie nie. Ide teda za tatinom, o ktorom vie, že ten nezvládne už krik. Deti vlastne len našli, ako fungovať.

Určite áno. Mám skúsenosť, že pokiaľ rodičia vyhľadávajú odbornú pomoc, tak sú ochotní meniť svoje správanie. V záujme pomoci dieťaťu dokážu nájsť silu na zjednotenie. Tie prejavy sú, samozrejme, rôzne. Určite sú v puberte iné ako u malých detí. Už v malom veku vieme naučiť dieťa, že ním zvolený spôsob ventilovania hnevu nie je vhodný. Dôležité však je, aby rodič bol stále pri ňom a dával mu jasné hranice. Nie však tak, aby bolo valcované jeho autoritou. Nikdy však nenájdete čarovnú formulku, po vyslovení ktorej dieťa zrazu prestane túžiť po tom svojom a bude spokojné. Treba vnímať, že hnev je živelná emócia a niekedy bude iskriť. Rozdiel je však v tom, že deti budú svoje staré stratégie využívať menej.

Sama máte deti. Ja som napríklad moje dvojičky učila už od prvého roka, že hračky sa z ruky netrhajú. Platí to doteraz, ale stále vznikajú situácie, keď sa hádajú o hračky. Zároveň sú naučené aj na stratégie, ktoré sú spoločensky akceptovateľné. To, že ak niečo chcú, tak si to vypýtajú, povedia prosím alebo sa pri hračkách striedajú. Ja učím deti, ako veci robiť. Neupozorňujem ich len na to, čo robiť nemajú. A to platí aj pri hneve.

Dnes sa veľa deťom zakazuje, ale neriešime ich emóciu. Myslím si, že nie. Väčšinou, ak sa bavíme o hneve ako o emócii, rodičia rozumejú. Majú pochopenie, pretože rozumejú tomu, že ani oni nedokážu žiť život bez hnevu. To, čo je na tom ťažké, je naučiť sa na detský hnev reagovať iným spôsobom. Pýtam sa ich, prečo nedodržujú hranice, ktoré dieťaťu dávajú. Prečo ich vlastne dávam, keď ich nedodržím? Čo vo mne vyvolávajú prejavy detského hnevu? Keď rodič nahliadne na svoje motívy, veľmi často ľahšie hľadá nové spôsoby. Myslím, že to má byť podstata kurzu rodičovských zručností. Pretože „techniky“ sú len „techniky“ a bez porozumenia sebe sa nikdy nestanú zručnosťou.

Keď je vyhrotená situácia, je dôležité získať nadhľad. Nápomocné môže byť zahľadieť sa pozorne dieťaťu do tváre a čítať, čo v nej vidíte. Mne to veľmi pomáha. Prestanem sa zameriavať na seba a na riešenie situácie. Skúsime sa teda pozrieť dieťaťu do tváre. Keď sa pozorne dívate do tváre dieťaťa, väčšinou sa vo vás ozvú tie pravé pocity porozumenia. Je to podľa mňa lepšia cesta ako len hľadanie návodov. Tých návodov je veľa. Môžete použiť logické dôsledky, zadávať hranice, dávať mu na výber. Existuje veľa techník. Ja sa snažím s rodičmi hľadať takú, ktorá im sedí. Nemá význam nadiktovať jednu, lebo časom môžeme zistiť, že ten rodič je plný temperamentu a vôbec mu nebude sedieť.

Známa je technika time-out. Čiže dať dieťa niekam, aby bolo samo. Napríklad do vedľajšej izby. Sú však rodičia, ktorí to jednoducho nezvládnu. Na kurze sa môže rodič nejakú techniku naučiť. Je veľmi ťažké zotrvať doma v odhodlaní, s ktorým prídu z kurzu. Je to ako s chudnutím, keď si povieme, že budeme viac športovať. Časom však naša pozornosť pri tomto predsavzatí klesá. Veľmi závisí od každého rodiča. Pomôcť môže stretávanie sa rodičov, hoci len raz do mesiaca. Pravidelne sa rozprávať a tým si opakovať zručnosti. Ja som si na prácu s rodičmi vybrala filiálnu terapiu. Tento kurz trvá desať týždňov, počas ktorých sa rodič raz za týždeň hrá polhodinu s dieťaťom tak, aby si osvojoval nové zručnosti. Iba krátky čas sa tak sústredí na to, čo sa učí, a nemusí myslieť na nič iné. Ľahšie sa mu to potom dostáva pod kožu.

Na kurzoch sa napríklad učí reflektívne počúvanie. To znamená, že sa rodičia učia vcítiť do dieťaťa. Prihovárať sa mu, ako rozumieme jeho pocitom - vidím, že si nahnevaný, lebo chceš zmrzlinu a nedostal si ju. Technika výberu je o tom, že ponúkneme alternatívu. Napríklad pri odchode z ihriska poviem, že si dieťa môže vybrať, čo ešte urobí, na akú preliezačku pôjde, a potom ideme domov. Ale napríklad už len samotná príprava odchodu je technikou. Nepoviem zrazu, že odchádzame, ale sledujem si čas. Nedostanem sa do stresu, lebo už je neskoro. Odchod zahlásim desať minút vopred. Asi len málo detí bude súhlasiť. Ak nepôjdu, tak im dám na výber, že ešte trikrát sa môžu šmyknúť alebo odísť hneď. Z vlastnej skúsenosti viem, že ani po tých troch šmyknutiach nebudú chcieť odísť. Tým, že už v prvom kole ony rozhodovali, čo si vyberú, je väčšia šanca na spoluprácu. Ak nechcú, ide o pevné stanovenie hraníc. Čím je dieťa staršie, tým máte menší výber. Môžete ísť do výberu s následkom. Pri malých deťoch je to ešte jednoduché, následkom môže byť odnesenie dieťaťa z ihriska.

A čo vysvetlenie, že ak teraz nepôjdu z ihriska, tak nestihnú večerník? To nie je zlé. Veď dieťa sa nemôže učiť zvládať svoj hnev bez prežívania hnevu. Musíme však myslieť na tie dôsledky. Počítať s tým, že keď príde čas večerníčka, tak dieťa bude natešené a my mu zopakujeme, že nebude pozerať, lebo si vybralo byť dlhšie na ihrisku. Bude sa hnevať, ale to je prirodzené. Treba mu dať porozumenie a pripomenúť, že vtedy, keď sa rozhodlo neodísť z ihriska, rozhodlo sa, že dnes nebude pozerať večerníček. Aj to. Zároveň aj prenášame zodpovednosť na ne. Ak rodičia všetko riešia namiesto detí, tak oni sú za rozhodnutia vinní. Ak však necháte rozhodnúť deti a ste v tom prístupe dôslední, zodpovedné budú ony. Nefunguje to však tak, že raz to zažijete a už sa to nezopakuje.

Spomenuli ste hádku o hračky. V každej rodine s viacerými deťmi zrejme bežná situácia. Ako reagovať? Závisí od toho, kedy a čo ste naučili deti. Ak sa od malička učí deliť s hračkami, tak sa môže stať, a ja to zažívam, že zrazu sa dohodnú na striedaní. Naše deti sa to naučili. Dôležité je nebyť sudcom či policajtom. Ja hovorím, že len deťom prekladám. Ak vznikne hádka, tak prídem a deťom vysvetlím, že také auto majú len jedno a že verím, že to vyriešia tak, aby boli spokojné. Vyzvem ich, aby navrhli riešenia. Prvý návrh bude taký, že s autom sa bude hrať dcéra a syn si má zobrať niečo iné. Ja teda synovi pretlmočím, čo navrhla. Syn to odmietne a povie, že on sa bude hrať s autom a dcéra si má vybrať niečo iné. Dcéra povie, že nesúhlasí. Vyzvem ich, aby dali ďalšie návrhy. Keď nie sú, musíte do toho vstúpiť vy ako rodič. Ja mám napríklad rada presýpacie hodiny, a tak navrhnem striedanie. Nesúhlasia. Zhrniem teda opäť riešenia - najskôr sa bude hrať jeden, potom druhý alebo sa budú striedať. Nič nie je dobré, tak navrhnem, že nateraz, kým sa nedohodnú, auto zoberiem. A deti veľmi dobre vedia kalkulovať. Áno, teraz to vidím. Keď vznikne spor a ja sa opýtam, či im mám prísť pomôcť to vyriešiť, tak ma odmietnu. Vedia, že to nebude až také výhodné, ako keď sa dohodnú samy. A toto vedia použiť aj v iných situáciách, ale, samozrejme, neplatí to vždy.

Ešte sa vráťme na to ihrisko. Deti odmietli odísť, začali kričať, možno sa aj hádzať o zem. Zrazu začali situáciu riešiť okolité mamičky. Už pre samotné deti to spôsobuje veľký stres, ak sa do toho zapojí niekto ďalší. Tú situáciu to robí menej zrozumiteľnou. Dieťa dostáva zrazu veľa návrhov, pričom niektoré ani nemusia byť akceptované mamou. Na verejnosti sa dostáva rodič do stresu, pretože sa hanbí za prejav svojho dieťaťa. Chce ho čo najskôr utíšiť a začne mu sľubovať, že ak sa prestane hnevať, dostane doma sladkosť. Otázka je, či vy ste s tým spokojná. Ak je matka spokojná, tak nie je čo riešiť. Jasné, že sa veľa hovorí o posolstvách, ale dnešná doba je taká, že každý vie byť lepšou mamou ako ste vy. Nemáte šancu byť takou dokonalou mamou, ako by od vás okolie chcelo. To sa nedá. Ide o vaše priority. Ak je to pre vás ok, tak to je v poriadku. Neznamená, že v dospelosti z neho musí byť zlý človek. Zoberte si, ako sa vychovávalo kedysi. Dnes by všetci zalamovali rukami. Tak budete hľadať iné riešenia. Ak sa to však nestáva opakovane, tak to nenabúra váš výchovný systém. Ide len o to, ako často tie techniky používate a či vy ako mama ste s tým spokojná a či vnímate, že to vášmu dieťaťu prospieva.

A čo ignorovanie hnevu? Ignorácia emócií vzbudzuje nepochopenie. Ignorácia je dosť krutá, ale to neznamená, že ako rodič ste vždy schopná vydržať to, čo vaše dieťa robí. Pokiaľ viete, že nechcete na dieťa kričať a už stačí len málo, aby sa to stalo, tak treba povedať, že na chvíľku odídete, aby ste sa upokojili. Veľmi záleží na tom, akým spôsobom to urobíte. Pomáha, ak ste obaja rodičia na jednej výchovnej lodi. Môžete sa teda vystriedať a navzájom sa podporiť. Nie vždy predsa môžete úplne odísť. A okrem toho, vždy je lepšie, ak to dieťa neostane samo. Je lepšie ho presmerovať. Napríklad sa mu prihovoríte, že viete, ako veľmi sa hnevá, ale že ten krik vám veľmi prekáža. Raz som napríklad mala nápad, aby mi syn kričal do brucha. Predsa len to bolo tlmené. Ale ešte lepšie je napríklad mu ponúknuť palicu, aby začalo búchať o zem. Pri synovi som už ako pri malom našla hru - zatĺkanie kladivkom. Keď som už videla, že začína byť nervóznejší a zapára stále do sestry, tak som mu ponúkla, aby sa išiel so mnou zahrať na zatĺkanie.

Určite zlé je kričanie, bitie a ignorácia dieťaťa. Všetko má však svoje ale. Napríklad techniku time-out, ktorú naozaj nemám rada, som musela využívať pri vlastnom synovi. Síce nerada, ale nič lepšie som pri ňom nevymyslela. Musela som hľadať spôsob, ako k nemu pristúpiť, aby to nebolo pre neho ponižujúce a nevnímal to ako trest. Išlo mi len o to, aby sme mali priestor sa upokojiť. Síce bol zavretý v kúpeľni, ale hlasom som bola stále s ním prítomná a vo veľmi krátkych intervaloch som mu otvárala dvere. Potom som cez filiálnu terapiu našla iné možnosti a syn si od štyroch rokov zvykol v hneve odchádzať sám do svojej izby. Čo však bolo pre mňa dôležité, na záver sme sa vždy udobrili. Nestretla som sa s rodičom, ktorý by túto metódu hrdo prezentoval. Ani jeden nie je rád, že to robí. Nie je to predsa nič, čo by človek robil rád, veď predsa svoje dieťa ľúbi. Sú však rodičia, ktorí nenachádzajú iné východisko. A vtedy hľadáme iné možnosti a snažím sa poradiť, aby presmerovali to ventilovanie hnevu. Deti to budú vždy vidieť. V bežnom živote predsa nemôžete vždy skryť svoj hnev. Je dobré, ak deti vidia, že aj my sa hneváme a ako s tým pracujeme. Vidia nás a vďaka tomu sa učia, ako reagovať. To je ako s krikom. Nedá ... Približne do 7 rokov nemožno očakávať, že dieťa môže zrelým spôsobom zvládať svoj hnev. No, aby to v najbližších rokoch dokázalo a spoločnosť a jeho najbližšie okolie ho prijímalo, malo by sa to naučiť čo najskôr. Hnev nemožno zadržiavať . Musí ísť von. Veľa rodičov však na hnev detí reaguje neprimeraným až deštrukčným spôsobom. Majú predstavu, že hnev by mali zo správania svojich detí bezpodmienečne odstrániť. A to je chyba. Rodičia by sa mali snažiť, aby sa dieťa naučilo hnev ventilovať a vyhlo pasívno-agresívnemu správaniu.

Ako rozpoznáte pasívno-agresívne správanie? Je to správanie, s ktorým sa môžeme stretnúť u detí, ktoré sa nenaučia zrelým spôsobom včas zvládať hnev. Je nepriamym vyjadrovaním hnevu, ktorý je nasmerovaný voči autorite. Dieťa vedome koná presne naopak, ako si autorita želá. Dieťa napr. začne mať zlé známky napriek tomu, že je veľmi chytré, začne sa biť, napriek tomu, že je povahou plaché a pod. Cieľom takéhoto správania dieťaťa je nahnevať predstaviteľa autority. Môže to byť rodič, učiteľ, tréner a pod. Môžete sa napr. O to, aby sa v dieťati nepoložili základy pasívno-agresívneho správania by sa rodičia mali snažiť skôr, ako dieťa dovŕši sedem rokov. Jediným obdobím, kedy je takéto správanie prirodzené, je obdobie dospievania. Preto je veľmi dôležité, naučiť deti čeliť emóciám hnevu do 17 roku života. Inak nikdy nebudú môcť vystúpiť z tohoto štádia a svoje nezrelé správanie budú používať proti partnerovi vo vzťahu, v práci alebo aj voči vlastným deťom aj v dospelosti.

Čo teda robiť? Neprerušujte ani nepopierajte pocity detí. Malé deti dokážu prejaviť skutočne veľkú dávku hnevu v malom okamihu. Vašou úlohou je však zostať pokojným a vyrovnaným. Pomáha to deťom zostať v bezpečí a rýchlejšie sa upokojiť. Ak sa hneváte a to je vaša odpoveď na ich hnev, nemôžu mať vo vás istotu a veriť vám. Reagujete sami nezrelo a ukazujete tým svojmu dieťaťu, že takéto správanie na „zúfalú situáciu“ niekoho iného je prirodzené. Je dôležité dať dieťaťu najavo, že je pre vás dôležité, to čo prežívajú. Nikdy im napr. nehovorte: „ Neplač, to nestojí za to!“ Radšej pripíšte hodnotu tomu, čo prežívajú: „Áno, chápem, že ťa trápi, že sa s tebou Peťko s Maťkom nechce hrať. Tiež by ma to rozplakalo.“ Aj vďaka takýmto reakciám sa vám dieťa učí dôverovať. Ak si s nimi budete trénovať techniky dýchania a upokojenia, dokážu si časom sami v konfrontácii s hnevom pomôcť. Napr. Ak sa deti previnia svojim správaním, neizolujte ich, ale naopak. Priblížte sa k nim, znížte sa na ich „výškovú úroveň“, sadnite si spolu a hovorte. Najväčší hnev predýchajte a pýtajte sa na ich pocity. Vašou úlohou je naučiť zvládať deti hnev medzi ľuďmi a nie vtedy, keď budú osamote. Ak deti rozumejú svojmu správaniu, dokážu ho aj jednoduchšie ovládať. Dokážu rozpoznať emócie sprevádzajúce hnev a to im dá časový náskok predtým, ako sa dostanú do chaosu vlastných neovládateľných emócií. Ak im pomôžete spoznať pocity únavy a ich uvedomenie a následné správanie, vyhnete sa mnohým situáciám, ktoré môže sprevádzať hnev. Ak sú napríklad unavené, sadnite si s nimi a rozprávajte sa, čítajte si spolu, proste relaxujte. Toto by sa mali naučiť, aj keď nebudú vo vašej prítomnosti. Dieťa nesmie chápať váš pokoj a akceptáciu jeho negatívnych pocitov, ako schvaľovanie svojho zlého správania. Vyzvite deti, nech pomenujú 5 vecí, ktoré ich upokojujú. Môže to byť napríklad hlboké dýchanie, kresba obrázka a pod. Nechajte obrázok s tipmi na mieste, kde ho dieťa môže stále vidieť.

Hnev je normálna emócia, ktorú prežívajú deti aj dospelí. U detí je však často spojený s frustráciou, bezmocnosťou a neschopnosťou vyjadriť svoje pocity. Deti prežívajú hnev z rôznych dôvodov, ako napríklad:

• Nemožnosť dosiahnuť to, čo chcú: Dieťa chce ísť na pieskovisko, ale prší.
• Obmedzenia a pravidlá: Dieťa nemôže jesť sladkosti pred obedom.
• Nedostatok pozornosti: Dieťa sa cíti prehliadané alebo nepočúvané.
• Únava, hlad alebo choroba: Tieto faktory môžu zhoršiť emocionálnu reguláciu dieťaťa.
• Obdobie vzdoru: Medzi 2. a 3. rokom života deti prechádzajú obdobím vzdoru, kedy sa snažia presadiť svoju nezávislosť.

Je dôležité naučiť sa rozpoznávať príznaky hnevu u detí, aby ste mohli včas zasiahnuť a pomôcť im zvládnuť túto emóciu. Medzi najčastejšie príznaky patria:

• Plač a nespokojnosť
• Krik a záchvaty zúrivosti
• Kopanie a búchanie
• Zadržiavanie dychu
• Hádzanie sa o zem
• Agresívne správanie (bitie, hryzenie, kopanie)
• Pasívno-agresívne správanie (zlé známky, vzdorovanie autoritám)
• Zrýchlený tep
• Napätie svalov
• Zvieranie pästí
• Bolesti žalúdka

Zvládanie hnevu u detí vyžaduje trpezlivosť, empatiu a dôslednosť. Tu je niekoľko tipov, ako na to:

• Uznajte a validujte pocity dieťaťa: Dajte dieťaťu najavo, že je v poriadku cítiť hnev, ale musí sa naučiť, ako ho správne prejaviť. Povedzte napríklad: "Chápem, že si nahnevaný, pretože sa s tebou Peťko s Maťkom nechce hrať. Tiež by ma to rozplakalo."
• Pomôžte dieťaťu pomenovať emócie: Naučte dieťa slovnú zásobu pre rôzne emócie, ako napríklad "frustrovaný", "nahnevaný" alebo "sklamaný". Pomôžte mu opísať, čo cíti.
• Zostaňte pokojní a vyrovnaní: Vašou úlohou je zostať pokojným a vyrovnaným. Pomáha to deťom zostať v bezpečí a rýchlejšie sa upokojiť. Ak sa hneváte, nemôžu mať vo vás istotu a veriť vám.
• Ponúknite alternatívne spôsoby vyjadrenia hnevu: Ak už záchvat hnevu začal, pomôžte dieťaťu nájsť inú cestu. Napríklad: "Je ťažké podeliť sa o tvoju obľúbenú hračku. Čo keby si sa s ňou pohral neskôr?"
• Zmeňte prostredie: Zmena prostredia tiež pomáha. Presuňte sa na miesto, kde nebudete mať toľko zvedavých pohľadov. Pokojný priestor dáva dieťaťu pocit bezpečia a vám obom umožní podeliť sa o emócie bez nátlaku či rušivého hluku.
• Stanovte jasné hranice a pravidlá: Dieťa potrebuje vedieť, čo sa smie a čo nie. Ak raz pravidlo platí (napr. "nie sú sladkosti pred obedom"), musí platiť vždy.
• Učte dieťa techniky upokojenia: Trénujte s deťmi techniky dýchania a upokojenia, aby si časom sami v konfrontácii s hnevom pomohli. Môžete ich vyzvať, nech pomenujú 5 vecí, ktoré ich upokojujú. Môže to byť napríklad hlboké dýchanie, kresba obrázka a pod.
• Používajte pozitívnu komunikáciu: Namiesto zákazov a príkazov používajte čarovné vety. Napríklad, namiesto "Prestaň fňukať!" sa opýtajte: "Vieš mi to povedať aj iným hlasom?"
• Buďte príkladom: Deti sa učia napodobňovaním. Ukážte im, ako zvládate svoj hnev konštruktívne.
• Podporujte hru a pohyb: Deti sú aktívne a potrebujú sa hýbať. Poskytnite im dostatok príležitostí na hru a pohyb, aby mohli vybiť svoju energiu.
• Venujte dieťaťu pozornosť a lásku: Nevhodné správanie dieťaťa je často odrazom nedostatku lásky a prijatia. Uistite sa, že vaše dieťa cíti vašu lásku a podporu.
• Vyhnite sa komentovaniu osobnosti dieťaťa: Nekomentujte osobnosť dieťaťa, iba jeho správanie. Namiesto "Si nemožný!" povedzte: "Ok, máš teraz ťažké obdobie. Poďme spolu skúsiť nájsť riešenie."

Detská kresba je skvelým nástrojom na pochopenie detského vnútra. Kresba vyjadruje emócie, poznatky, psychický stav a prežívanie dieťaťa. Odborníci vedia prostredníctvom kresby spoznávať úroveň vývinu dieťaťa, emócie, ktoré prežívajú a vzťahy, ktoré ho obklopujú. Ak dieťa silno tlačí farbičkami a zanecháva tak silnú stopu na papieri, môže to byť tým, že je momentálne nahnevané. Naopak, nesmelé dieťatko kreslí jemné línie. Je dôležité nehodnotiť obrázok subjektívne, ale nechať dieťa, aby vám ho samo opísalo.

tags: #dieta #nahnevane #kreslene