Niektoré bábätká a malé deti chcú byť neustále na rukách, a to nielen počas spánku, ale aj keď sú hore. Keď sa tak nedeje, nechcú prestať plakať. To môže byť veľmi frustrujúce hlavne pre rodičov. Viete, prečo k tomu dochádza a čo sa s tým dá robiť? Takéto správanie má svoje hlboké korene v prirodzenom vývoji dieťaťa a jeho emocionálnych potrebách.
„Bábätká chcú byť v blízkosti primárneho opatrovateľa. Keď je dieťa nepokojné alebo má nejaké fyzické či emocionálne potreby, často reaguje plačom, a vtedy túži po tom, aby ho rodič vzal na ruky. Pre novorodenca je svet mimo maternice úplne nový a neznámy. Pocit bezpečia, ktorý zažíval počas deviatich mesiacov v tele matky, je teraz nahradený množstvom podnetov, ktoré môžu byť pre neho stresujúce. Byť na rukách poskytuje dieťaťu pocit blízkosti, tepla a ochrany. Túžba byť na rukách je tiež prejavom emocionálneho spojenia. Keď rodič drží dieťa na rukách, dochádza k posilňovaniu ich vzájomného puta. Deti sa od svojich rodičov učia neverbálne komunikačné signály - prostredníctvom dotykov, úsmevov a očného kontaktu.“
Vaše bábätko sa mení zo dňa na deň a zrazu chce byť neustále na rukách? Čo sa deje v 2.mesiacoch? V dvoch mesiacoch sa vaše dieťatko mení pred očami. Z bezbranného novorodenca sa stáva malý zvedavec, ktorý vníma okolie, sleduje pohyby a chce byť súčasťou diania. Fyzická blízkosť je základnou potrebou malého bábätka. Chce vidieť, cítiť, počuť a byť v bezpečí vo vašom náručí. Zároveň je v tomto období čoraz ťažšie a nosenie na rukách vás môže poriadne vyčerpať.
Pri nosení dochádza k dôležitému procesu tzv. „regulácie autonómneho nervového systému“ (ANS). Telo dieťatka sa zosúlaďuje s telom rodiča - pokojný dych, rytmus krokov, teplo a kontakt.
Myslíte, že svoje bábätko rozmaznáte? Prečo by ste ho chceli nechať plakať, ak ste po ňom túžili a tak veľmi ste sa na neho tešili? Lebo vám to poradili? Lebo tak sa to má robiť? Aby bolo dieťatko stále pri srdci alebo: Prečo ich nosiť?
Možno ste sa aj vy stretli s radou, aby ste svoje bábätko veľmi nenosili na rukách, nebežali k nemu pri každom zamrnčaní, nechali ho aj trochu vyplakať... To všetko preto, aby ste svojho potomka náhodou nerozmaznali. Ľudia akosi stále veria, že ak budú svoje bábätko často pestovať na rukách a nosiť, bude dieťa rozmaznané, nebude chcieť byť samo a bude stále vyžadovať nosenie. Podobne aj s plačom a našou reakciou naň - ak hneď pribehneme, keď dieťa zaplače, bude podľa presvedčenia mnohých ľudí plakať viac, lebo sa naučí, že plačom si nás privolá.
Napriek tomu, že ide o veľmi hlboko zakorenené názory, ktorými sa mnohí rodičia riadia aj v dnešnej dobe, nie je to celkom tak. Malé bábätko sa v podstate nedá rozmaznať.
Čo ak je to práve naopak?
Podľa mnohých odborníkov a detských psychológov je to vlastne skôr naopak. Dieťa, ktoré zažíva pocity istoty a bezpečia v matkinom náručí a ktorého potreby sú napĺňané v útlom „bábätkovskom“ veku, je neskôr istejšie a samostatnejšie ako deti, ktoré toto nezažili. Okrem toho sa takýmto prístupom, teda primeraným reagovaním na potreby bábätka, buduje hlboký vzťah dôvery medzi dieťaťom a matkou. Dieťa nezažíva frustráciu a stres kvôli (včas) nenaplneným potrebám.
Stačí čistá plienka a plné bruško
„Je nakŕmené, prebalené, no aj tak v tej postieľke stále plače...,“ aj takúto sťažnosť možno často počuť od mnohých mamičiek. Akosi predpokladáme, že bábätko, ktorému naplníme potrebu nasýtenia a dáme mu čistú plienku, musí byť automaticky spokojné a nevyžadovať už nič ďalšie. Takto to ale nefunguje. Bábätká prichádzajú na svet s veľmi silnou potrebou telesného kontaktu s matkou. Deväť mesiacov boli súčasťou jej tela a potrebujú túto blízkosť aj naďalej, aby sa cítili v bezpečí. Je to úplne prirodzená ľudská potreba a mali by sme na ňu brať ohľad. Vaše nakŕmené a prebalené dieťa nemusí spokojne ležať v postieľke, môže plakať a byť nervózne, lebo mu chýba vaša blízkosť.
Deti nevedia manipulovať
Novorodenci a malé bábätká nedokážu manipulovať, hoci si to mnohí rodičia myslia. Bábätká ale naozaj neplačú preto, aby vás manipulovali a cvičili s vami. Plačú preto, že sa niečo deje, niečo nie je v poriadku. Nedokážu to povedať inak, ako svojím plačom. A vašou úlohou by malo byť prísť na to, čo vášmu bábätku chýba, ak plače. Plač nie je zlý, je to jediný komunikačný prostriedok vášho bábätka, kým sa nenaučí rozprávať alebo inak naznačovať svoje potreby.
Nech sa vyplače? Ale prečo?
Bežať k dieťaťu zakaždým, keď zaplače alebo ho nechať vyplakať? Dokonca mnohí rodičia nedajú dopustiť na „vyplakávaciu“ metódu ako spoľahlivý prostriedok, ktorý naučí dieťa samé zaspávať. Opäť je to ale chyba. Odborné štúdie a štatistiky ukazujú, že deti, ktoré rodičia nenechávali vyplakať, sú neskôr v živote samostatnejšie a sebaistejšie. V detstve sa totiž naučili, že na ich potreby rodičia reagovali, že ich plač ako jediný komunikačný prostriedok nebol ignorovaný. Dieťa, ktoré necháte vyplakať, síce po čase naozaj zaspí, naučí sa totiž, že je zbytočné dávať najavo svoje potreby, lebo nikoho nezaujímajú. Jeho potreba vašej blízkosti vás nezaujíma a ono po čase rezignuje a zmieri sa s týmto stavom. Psychológovia varujú pred týmto spôsobom učenia detí samostatne zaspávať, nakoľko môže mať veľmi negatívne dôsledky na psychiku dieťaťa, i na vzťah medzi dieťaťom a rodičom. Je prirodzené, že si vaše dieťa želá, aby ste pri zaspávaní boli pri ňom. Veľa detí zaspáva v náručí matky, alebo potrebujú, aby ich mama držala za ruku, ležala pri nich v posteli, veľmi veľa detí zaspáva pri dojčení na prsníku. Je to normálne a tak to má byť.
Náš strach z toho, že budú naše deti príliš rozmaznané, že si ich naučíme na nosenie na rukách, alebo že budú na nás príliš naviazané, ak ich nenaučíme samé zaspávať, je vlastne strachom vybudovaným touto spoločnosťou. Pritom ľudské mláďa úplne prirodzene potrebuje pozornosť a blízkosť svojich rodičov, najmä matky, aby sa cítilo v bezpečí a mohlo pokojne rásť a objavovať svet. Nosené deti a deti, ktorých rodičia adekvátne reagovali na ich potreby, bývajú neskôr v živote samostatnejšími a vyrovnanejšími osobnosťami ako deti, ktorým sa tohto nedostalo. Preto pokojne vezmite svoje bábätko do náručia a noste ho. Bežte k plačúcemu bábätku. Nechajte svoje dieťa zaspať na prsníku. Samozrejme.
Keď sme v takom veku "išli von", tak to znamenalo: motkali sme sa. Zvyčajne okolo tej istej trajektórie podľa jeho výberu, okolo bytovky, na ihrisko a pieskovisko a v taký čas som často brala aj odrážadlo, lebo som vedela, že síce po piatich minútach to budem vláčiť ja ako mulica, ale nejdeme ďaleko a mňa to teda nenaštve. Vtedy mi to vlastne bolo jedno, bola som nastavená tak, že teraz sme vonku za účelom nadýchania sa čerstvého vzduchu, neponáhľame sa, nemáme cieľ, iba sa motkáme. Keď sme seriózne niekam išli, tak kočík. AJ do najbližšieho obchodu na nákup, aj na prechádzku do 15 minút vzdialeného parku, aj do jasličiek, ktoré boli cca 20 minút chôdze ďaleko, vždy a všade za každých okolností kočík, aj keby nevie čo bolo. Bez neho ani na krok. Vďakabohu sa môj aj rád vozil. Dôvod: dieťa malo 2, slovom dva roky a lietať v byte ho síce bavilo, len chodiť po vonku nie vždy, a ja mám tiež len jedny kríže a chrbticu (aj nervy). Plus objektívne, majú maličké nohy, nevládzu ešte v tom veku toľko chodiť. A myslím si, že teraz v zime im vadí aj zima, vietor, či naopak, že sú naobliekané, tak im môže byť teplo alebo úplný pocit diskomfortu.
Ako nosiť novorodenca v ring slingu.
Ahojte maminky, neviem či je to nejaké obdobie zase ale môj malý sa potrebuje NONSTOP nosiť na rukách, začalo to teraz ako mal 4 mesiace tak musí na mne stále visieť, keď bol menší občas som ho ponosila ale vedel byť aj na hracej podložke alebo v kresielku pre babätká odkial ma stále sledoval no proste vydržal byť aj mimo mňa. No teraz ho iba pokladám z rúk už sa začne nervačiť a plakať, celé dne ho iba nosím hore dole po byte, vydrží ležať iba vonku v kočíku alebo keď ho uspím tak je v postielke a keďže ho mám doma furt na rukách nedá sa uvariť, popratať trochu, nemôžem ísť poriadne ani na záchod alebo si urobiť rannú hygienu, proste mi nedá vôbec dýchať a najhoršie na tom je že keď aj príde nejaká návšteva, moja mama alebo babka či tatko tak vydrží na ich rukách chvíľu potom ma očami vyhľadáva po byte a začne plakať lebo chce byť opäť na mne. Asi ma chápete že z toho večného nosenia a nič nerobia už som na prášky. Neviem prečo je zrazu taký či je to iba obdobie alebo to bude už takto furt? Každý mi radí že sa so mnou iba zahráva a svoj plač využíva na to lebo vie že keď plače vezmem si ho na ruky, a že ho nosiť nemám inak to bude vyžadovať stále a zbláznim sa, no zároveň nedokážem ignorovať plač svojho dieťatka.
Niektoré bábätká a malé deti chcú byť neustále na rukách, a to nielen počas spánku, ale aj keď sú hore. Keď sa tak nedeje, nechcú prestať plakať. To môže byť veľmi frustrujúce hlavne pre rodičov. Viete, prečo k tomu dochádza a čo sa s tým dá robiť? Takéto správanie má svoje hlboké korene v prirodzenom vývoji dieťaťa a jeho emocionálnych potrebách. „Bábätká chcú byť v blízkosti primárneho opatrovateľa. Keď je dieťa nepokojné alebo má nejaké fyzické či emocionálne potreby, často reaguje plačom, a vtedy túži po tom, aby ho rodič vzal na ruky. Pre novorodenca je svet mimo maternice úplne nový a neznámy. Pocit bezpečia, ktorý zažíval počas deviatich mesiacov v tele matky, je teraz nahradený množstvom podnetov, ktoré môžu byť pre neho stresujúce. Byť na rukách poskytuje dieťaťu pocit blízkosti, tepla a ochrany. Túžba byť na rukách je tiež prejavom emocionálneho spojenia. Keď rodič drží dieťa na rukách, dochádza k posilňovaniu ich vzájomného puta. Deti sa od svojich rodičov učia neverbálne komunikačné signály - prostredníctvom dotykov, úsmevov a očného kontaktu. Okolo šiesteho až ôsmeho mesiaca života sa u detí často objavuje tzv. separačná úzkosť. Ide o fázu vývoja, kedy si dieťa začína uvedomovať, že jeho rodič nie je neustále prítomný, a to môže vyvolávať strach.
Zuzana odporúča, že zo začiatku vám môže význačným spôsobom pomôcť nosič, aby ste mali voľné ruky. „Neskôr zistíte, že bábätko viete položiť z rúk najmä v doobedných hodinách, no s pribúdajúcim časom bude chcieť byť viac a viac na rukách. Je to normálne, pretože dieťatko sa pribúdajúcim dňom prestimulováva viac a chce byť pri vás. Môžete si tiež skúsiť vytvoriť nejaké upokojujúce rituály pred spaním alebo počas nepohody, ako napríklad spievanie alebo jemné hojdanie. Taktiež mu môžete dať mojkáčika alebo plienku, ktoré budú voňať ako vy. Môžete ich skúsiť pokropiť aj materským mliekom. Postupne uvidíte, že sa to bude zlepšovať.“
Niektoré deti začínajú chodiť už v ôsmom alebo deviatom mesiaci, iné až po prvom roku života. Každé dieťa má svoje vlastné tempo a porovnávanie s inými deťmi nie je vždy užitočné. Ak dieťa nechodí ani ako 14 až 16-mesačné, môže byť opatrnejšie alebo neistejšie a potrebuje viac času. Ak dieťa nezačne chodiť do 18 mesiacov, je vhodné poradiť sa s pediatrom a hľadať príčiny.
| Vek dieťaťa | Bežný vývoj | Kedy spozornieť |
|---|---|---|
| 8-9 mesiacov | Niektoré deti začínajú chodiť | - |
| Po 1. roku | Štandardný vek pre začiatok chôdze | - |
| 14-16 mesiacov | Dieťa môže byť opatrnejšie, potrebuje viac času | - |
| 18 mesiacov | - | Vhodné poradiť sa s pediatrom, hľadať príčiny |
Ak dieťa v 18 mesiacoch stále nechodí, je dôležité zistiť, či zaostáva aj v iných oblastiach vývoja, ako je jemná motorika alebo reč. Ak nie, obvykle nejde o vážny problém. Pediatri môžu odporučiť neurologické vyšetrenie na vylúčenie neurovývinových alebo svalových porúch. V niektorých prípadoch sa odporúča Vojtova metóda, odborná Vojtova reflexná rehabilitácia.
Ako podporiť dieťa v chôdzi:
- Netlačte na dieťa: Ak dieťa nie je pripravené, nútenie môže mať opačný efekt.
- Vytvorte bezpečný priestor: Zabezpečte, aby sa dieťa pri pokusoch o chôdzu nemohlo zraniť.
Niekedy sa stáva, že dieťa odmieta chodiť, či už ide o chôdzu ako takú, alebo o dochádzku do školy či škôlky. Tento článok sa zaoberá rôznymi aspektmi tejto problematiky, od oneskoreného vývoja chôdze u batoliat až po odmietanie školskej dochádzky u starších detí, a ponúka rady a riešenia pre rodičov.
Príčiny odmietania škôlky:
- Strach z odlúčenia: Dieťa sa bojí odlúčenia od rodičov.
- Obavy z učiteľov alebo detí: Dieťa má strach z nových ľudí a prostredia.
- Potreba viac času na adaptáciu: Dieťa potrebuje viac času, aby si zvyklo na nové prostredie.
- Nechuť vstávať skoro ráno: Dieťa je unavené a nechce sa mu vstávať.
Ako pomôcť dieťaťu prekonať ťažkosti:
- Porozumieť príčine: Zistite, prečo dieťa odmieta chodiť do škôlky.
- Postupné zoznamovanie: Zoznamujte dieťa so škôlkou postupne, začnite krátkymi návštevami.
- Pravidelná rutina: Zaveďte pravidelnú rannú rutinu, ktorá dieťa pripraví na odchod do škôlky.
- Pozitívny prístup: Hovorte o škôlke s nadšením a sústreďte sa na pozitívne stránky.
- Sebavedomie: Pomôžte dieťaťu budovať sebavedomie tým, že ho budete povzbudzovať a chváliť.
- Komunikácia s učiteľmi: Spolupracujte s učiteľmi a hľadajte spoločné riešenia.
Výber pomôcky závisí od vášho životného štýlu a osobných preferencií. Nie je už na nosenie neskoro v 2. mesiacoch? Vôbec nie. Práve naopak - bábätko je stále malé, ale už dosť silné na to, aby si nosenie začalo aktívne užívať. Áno. Nosenie poskytuje upokojujúci kontakt, uľahčuje dýchanie a znižuje plačlivosť. Určite. Kvalitné nosiče ako Sestrice sú nastaviteľné pre všetky typy postáv. Každý deň s bábätkom prináša nové momenty plné nežnosti, ale aj výziev. Nebojte sa hľadať riešenia, ktoré vám dávajú zmysel a fungujú práve pre vás. Nosenie nie je len praktický pomocník - je to spôsob, ako byť spolu. S pokojom. S istotou.
Ahojte, moj 8.t syn si vyžaduje byť nonstop na rukách... keď ho mám položeného alebo v kresielku a všemožne sa mu venujem... nikdy ho nenechám samého aj tak po 5 minútach plače a musí ísť na ruky... a aj to si nemôžem sadnúť a držať ho ale len chodiť... ide o to že je ťažký a ja už pred tehu som mala problémy s chrbtom čiže nevládzem... ani kočík či vajíčko nefunguje... už ozaj neviem čo s ním môže byť... a zamýšľam sa nad tým ako fungujú ženy čo už dieťa majú... ako by som sa venovala už keby som mala iné dieťa aj jemu?
Ahoj Zuzi, neboj sa, dietatko máš úplne v poriadku. Nosenie detí je prirodzené a deti sú na to zvyknuté už z bruška. Vyzadujú to do cca 9. mesiaca života, kým sa nenaučia loziť a chodiť. Nie je pravda, že si dieťatko "naučíš na ruky" alebo že ťa bude "zneuživať", je to hlúposť, ktorú nám dali do hláv. Mám osobnú skúsenosť s tým, že čím viac dieťa cez deň nosíš (šatka alebo Manduca - ostatné nosiče neodporúčam!!!!) tým lepšie v noci spinka. Predstav si, že tvoje dieťa má v sebe nejakú nádobku a na nej napísané nosenie. A kým ju nebude mať plnú, bude plakať a robiť veci, ktoré nechceš. Keď mu ju bez reči naplníš, budeš mať spokojné a šťastné dieťatko. Hlavne počúvaj svoj vnútorný hlas. Určite ti hovorí, čo je správne. Veď žiadna maminka nechce, aby jej "telo" malo pocit, že ho nechce privinúť.... Nie som žiadna amazonka z pralesa, som pôrodná asistentka, mám to naštudované a vyskúšané na mojom synčekovi, má 1,5 roka a už ma nechce ani vidieť. Všade iba bezo mňa. Myslím, že je to tým, že on má nádobku materinská náruč úplne preplnenú a chce sa ukázať sám.... Držia palce, nedaj sa zmiasť, si jeho mama, daj mu čo si pýta.... veď ho ľúbiš, no nie? :) Určite si skvelá maminka, držia palce (y)
Ahoj Zuzi, moja malá má 5,5 mesiaca a tiež si vyžadovala nonstop nosenie, naučila ju to babka (moja mama) :) Ale keďže má už cez 7 a pol kila a ja mám problémy s chrbticou, tak sa ju pokúšam odučiť od toho. V podstate som celkom úspešná, ale malá si vyžaduje stále pozornosť, už nepotrebuje byť stále na rukách, ale stále musím byť pri nej. Podávame hračky, hladkáme sa, spievame. Dúfam, že keď začne sama sedieť bude samostatnejšia. Problém je aj v tom, že ona by lozila, chodila, sedela, ale ešte to nedokáže sama. A keď nie je v dosahu nikto, kto by ju rozptýlil, zlostí sa. Skús si dať drobca do nejakej sedačky, vajíčka a pod. a podávaj mu hračky, alebo mu daj nejaké závesné hrkálky. Treba len preklenúť tých pár mesiacov, kým drobci začnú loziť, chodiť a potom bude dobre.... teda dobre ako dobre, potom ich nebudeme vedieť chytiť :) :)
Ahojte,prosím vás ako trávite čas s bábätkami, náš 4,5 mesačný syn sa chce celý deň len nosiť, mám s ním bojovať alebo je to normálne? Hráme sa, máme hojdačku, detskú telocvičňu, ale nevydrží tam dlho. A čo robíte ak sa vám zobudia v noci? Tiež nosiť?
A ja si myslím, že nosené deti fakt "odchádzajú" z náručia dosť skoro, mne synček odišiel už v 9 mesiacoch, a teraz som z toho trochu smutná :) Už ma vôbec nepotrebuje :)
tiež som toho názoru, že mojkané deti, ktorým dáš, čo si žiadajú (nosenie, zaspávanie na rukách, spanie pri mame alebo aspoň veľmi blízko) sú potom neskôr samostatnejšie. vedia, že sa môžu na mamu spoľahnúť. Tvojmu drobcovi je na rukách dobre, vidí, čo robíš, má prehľad o veciach, ktoré sú mu zo zeme ukryté. horšie by to bolo, keby už behal a stále by sa pýtal na ruky. ale pokiaľ ho vynosíš teraz, potom už bude všetko objavovať sám, verím tomu.
A čo sa týka noseného budenia, určite ho nenos v noci, len si ho polož na seba na prsia, prikry ho, prípadne mu daj mliečka a keď zaspí, pomaly ho zosúň vedľa seba :) Dobrú noc, my spíme už od pôrodu dobre :)
Ahoj Zuzi, keď sa chce nosiť, tak ho nos. Niektoré deti sú také, že to vyslovene vyžadujú, môj prvý syn taký nebol, ale tento druhý bol taký, že prvých 6 mesiacov som pri ňom nič neurobila, stále sa chcel pestovať a nosiť, zaspal mi cez deň len v kočíku. Keď sa naučil sedieť, bolo to lepšie, už sa začal trochu zabávať aj sám s hračkami. Neboj sa, ono ho to časom prejde, za pár mesiacov ťa bude naháňať. :)
ahoj.. náš malý sa tiež rád nosí, myslím si, že je to normálne, niektoré detičky to asi potrebujú.. snažili sme sa ho "odnaučiť" ale pokusy boli márne :3 náš bude mať 18.teho 8 mesiacov, takže teraz je to už o trosku lepšie, keď začína sedieť.. ale dlho to netrvá, svoje si odohrá a dávaj na ruky :/ ani by mi to nevadilo, keby nebol taký ťažký, riešim to nosičom.. ešteže v noci nechce byť na rukách, spinka celkom dobre