Diéta neznesie mamu: Ako zvládnuť náročné správanie dieťaťa a toxické rodinné vzťahy

Život s náročným dieťaťom môže byť pre matku nesmierne vyčerpávajúci a stresujúci. Neustály plač, vzdor a emocionálne výbuchy dokážu narušiť rodinnú harmóniu a negatívne ovplyvniť psychickú pohodu matky. Mnohé mamy sa stretávajú s ťažkosťami pri výchove svojich detí. Staršia dcéra, ktorá od malička celé dni plakala, môže byť extrémne náročná. Aj keď boli zdravotné dôvody na plač, problém pretrváva aj v 5 rokoch. Čas strávený s ňou sa stáva nepríjemným a vyvoláva úzkosti. Aj keď ju milujete nadovšetko, je ťažké to zvládať.

Problémy s deťmi a vyčerpaná mama sú častým spojením. Príkladom je situácia, keď dcéra dostala záchvat hnevu, pretože jej otec nekúpil cukríky. Emócie ju prevalcujú a nevie ich ovládať. Doma hodila ružu do koša a odmietala ju dať do vody. Mnohokrát sa hádala za hlúposti a nechcela ísť spať. Nakoniec sa upokojila až neskoro v noci. Pediatrička si všimla jej hyperaktivitu, čo vedie k úvahám o ADHD a potrebe psychologického vyšetrenia.

Príčiny náročného správania u detí

Existuje mnoho faktorov, ktoré môžu prispievať k náročnému správaniu u detí. Je dôležité identifikovať potenciálne príčiny, aby bolo možné zvoliť najvhodnejší prístup a stratégiu.

Zdravotné dôvody

U niektorých detí môže byť príčinou náročného správania zdravotný problém.

• Alergie a intolerancie: Niektoré potraviny môžu u detí vyvolávať podráždenosť, hyperaktivitu alebo iné nežiaduce reakcie.
• Problémy so spánkom: Nedostatok spánku môže viesť k zvýšenej podráždenosti a problémom s koncentráciou.
• ADHD (Porucha pozornosti s hyperaktivitou): Deti s ADHD majú ťažkosti s pozornosťou, impulzivitou a hyperaktivitou, čo sa môže prejavovať náročným správaním.
• Autizmus a Aspergerov syndróm: Tieto poruchy ovplyvňujú sociálnu interakciu, komunikáciu a správanie, čo môže viesť k náročným situáciám.

V poslednom čase pribúda na Slovensku počet detí, ktoré majú Aspergerov syndróm. Patrí medzi autistické poruchy a nie vždy je včas diagnostikovaný. Dieťa, ktoré ním trpí, má zväčša neporušený intelekt, niekedy ho má aj vyšší ako priemerný. Na rozdiel od iných sa však toto dieťa čudne správa. Na prvý pohľad deti s Aspergerovým syndrómom vyzerajú ako malí profesori. Veď sa mu aj hovorí ´syndróm čudákov´ zmiešaný z talentu a hendikepu. V jednej alebo v niektorých oblastiach sú deti veľmi múdre, dokážu ako odborník rozprávať o vesmíre, prírodopise, o zvieratách. Na druhej strane nie sú schopné vylúštiť slovné úlohy z matematiky. Nemajú rozvinuté abstraktné myslenie, nedokážu spájať súvislosti. Vo viacerých predmetoch zlyhávajú a dostávajú zlé známky. Mnohé nevedia strihať nožnicami, sú neobratné, čo sa prejavuje najmä na telocviku.

Rodičia len ťažko vedia pochopiť, prečo ich dieťa niečo ovláda nadmieru a v inom nepozná ani základné veci. I keď má bohatú slovnú zásobu, takmer s nikým nekomunikuje. Nevie sa zapojiť do kolektívu, bežné detské problémy a hry ho nezaujímajú, a tak väčšinou stojí odstrčené v kúte. A trpí i tým, že rovesníci, ktorí túto chorobu nepoznajú, sa mu posmievajú.

Oveľa vážnejší je autizmus, ktorý predstavuje jednu podskupinu pervazívnych porúch. Môže byť priamou jadrovou chorobou, teda od narodenia dieťaťa a získať ju mohlo metabolicky, čiže zmenami hormonálnych hladín, alebo ju zdedí. Táto forma je celoživotná, nemení sa. Autizmus, ak je to hlavná porucha, sa nedá vyliečiť. No pacienta možno naučiť, aby istým spôsobom fungoval, ak sa odstráni napríklad motorický nepokoj, zníži úzkosť, precitlivelá senzorika, miera agresivity, nespavosť.

Autistické deti sa naozaj dosť uťahujú do vlastného sveta, za akúsi železnú oponu. Dnešné mamy, najmä tie vnímavejšie, dokážu včas vyhľadať pomoc lekára. Podnetom môže byť to, že ich dieťaťko je výnimočne pokojné, nekomunikuje s okolím, neusmieva sa, keď sa nad neho naklonia, nehrá sa s rúčkami, nevníma zvuky, neskúša gagotať. Len pokojne leží. Keď príde obdobie, že takéto dieťa začne robiť prvé kroky, často chodí po špičkách. Neudrží očný kontakt. Veľmi dlho plienkuje, pretože sa nevie naučiť čistote. Nemá rado dotyk, nechce sa mojkať.

Tieto deti sú vyberavé v jedle. Každá nová potrava, ktorú dostanú, im spôsobí traumu, pretože sú zvyknuté na stereotyp. Každé autistické dieťa je iné. Neexistuje pri nich žiadna šablona. Čo však majú spoločné, je neskorá reč. Tieto deti nepovažujú rozprávanie za spôsob kontaktu. Len mechanicky opakujú, čo počujú, pritom hovoria ako keby recitovali, no nevedia si predstaviť, že nejaké slovo môže znamenať konkrétnu vec, predmet.

Výchova takého dieťaťa je veľmi náročná a rozhoduje každý deň. Autistické deti, pokiaľ sa nepridruží iné onemocnenie, trebárs mentálny postih alebo epilepsia, sú veľmi pekné. Len sú iné. Kvôli zvláštnemu pohľadu očí, ktorý pripomína pohľad ako zo sklenenej gule, sa im hovorí tiež deti z inej planéty. I keď paradoxne najlepším spôsobom ako zdolať autizmus je - porozumieť mu.

Psychologické faktory

Okrem zdravotných dôvodov môžu k náročnému správaniu prispievať aj psychologické faktory:

• Úzkosť a stres: Deti, ktoré prežívajú úzkosť alebo stres, môžu reagovať podráždene, plačlivo alebo vzdorovito.
• Problémy s reguláciou emócií: Niektoré deti majú ťažkosti s rozpoznávaním a zvládaním svojich emócií, čo vedie k emocionálnym výbuchom.
• Potreba pozornosti: Deti sa niekedy správajú náročne, aby získali pozornosť rodičov.
• Traumatické zážitky: Zážitky ako rozvod rodičov, strata blízkej osoby alebo šikanovanie môžu mať negatívny vplyv na správanie dieťaťa.

Výchovné faktory

V neposlednom rade môžu k náročnému správaniu prispievať aj výchovné faktory:

• Nedostatok hraníc a pravidiel: Deti potrebujú jasné hranice a pravidlá, aby sa cítili bezpečne a vedeli, čo sa od nich očakáva.
• Nekonzistentná výchova: Ak rodičia nie sú konzistentní v tom, ako reagujú na správanie dieťaťa, môže to viesť k zmätku a neistote.
• Prílišná prísnosť alebo povoľnosť: Príliš prísna výchova môže viesť k vzdoru a agresivite, zatiaľ čo príliš povoľná výchova môže viesť k rozmaznanosti a nedostatku sebadisciplíny.
• Krik a fyzické tresty: Tieto metódy výchovy sú neúčinné a môžu mať negatívny vplyv na psychický vývoj dieťaťa.

Často sa stretávame s názorom, že krik k výchove patrí a funguje ako posilnenie autority. Rodičia vravia, že ich dieťa nepočúva, pokiaľ naň nezvýšia hlas. Mali by sme sa však zamyslieť, ako samotný rodič dostal dieťa do tohto stavu, že nepočúva, dokiaľ rodič nezakričí. Deti sú nepopísané plátno a čo tam rodič namaľuje, to tam zostáva a to dieťa zrkadlí.

Krik je efektívny len dočasne. Ak rodič kričí, dieťa pociťuje voči nemu strach. Bojí sa, že mu bude ublížené a vzhľadom k tomu, že pre dieťa sú rodičia osoby, ktorým má bezpodmienečne dôverovať a ktoré predstavujú budúcu víziu sveta, ktoré dieťa bude mať, nie je to vhodná emócia.

Čím častejšie sa bude kričať, tým rýchlejšie sa dieťa prestane v domove cítiť bezpečne. A ak dieťa vyrastá v domácnosti, ktorá predstavuje viac hrozbu ako láskyplnú náruč, chýba mu istota. Celý svet bude pokladať za nebezpečný a nemôže byť teda prekvapením, že bude neurotické, úzkostné, alebo nadmerne kontrolujúce svoje okolie.

Hnev a krik nespája, ale rodiča a dieťa rozdeľuje. Krikom si síce krátkodobo vybudujete autoritu, ale strácate dôveru svojho dieťaťa. Dieťa necíti voči rodičom rešpekt, ale strach, a to je veľký rozdiel. Nie z rešpektu dieťa poslúchne, ale zo strachu pred trestom. Práve preto dieťa rebeluje a skúša prekročiť hranice, pretože rodič mu neukázal, čo je to rešpekt, ale poslušnosť si vynútil krikom.

Čo robiť, keď stratím s dieťaťom trpezlivosť?

Krikom a hnevom sa rozumné a zrozumiteľné pravidlá nedajú nastaviť. Jednak si krikom autoritu nezískate, a jednak si môžete byť istí, že dieťa vás buď napodobní a začne kričať aj ono, alebo sa od vás úplne izoluje a váš vzťah bude chladný.

Netvrdím, že správna výchova je tá kamarádska a že si máte nechať dieťa skákať po hlave. Ako ste už určite čítali, dieťa napodobuje - vy, ako prvé a najdôležitejšie osoby v jeho živote ste jeho model v chovaní, ktorému sa dieťa bude chcieť podobať.

Úplne postačí, ak sa budete správať a vravieť veci, aké chcete vidieť a počuť od vášho potomka. Aj v prípade malej rebélie bude mať dieťa vtesnaný ten základ, ku ktorému sa jeho podstata navráti.

Na záver pár rád, ako sa vysporiadať s pretečeným pohárom trpezlivosti:

• Než „vybuchnete“, skúste zhlboka dýchať. Lepšie napočítať do desať, ako potom ľutovať povedané slová a činy.
• Občasný krik si nevyčítajte. Dieťaťu vysvetlite, čo sa stalo a prečo ste kričali.
• Nehanbite sa ospravedlniť. Dieťa je osoba, nie menejcenná bytosť.

Ako sa vyrovnať s náročným dieťaťom

Zvládanie náročného dieťaťa si vyžaduje trpezlivosť, pochopenie a konzistentný prístup. Tu je niekoľko tipov, ktoré vám môžu pomôcť:

• Identifikujte príčiny správania: Snažte sa zistiť, čo spúšťa náročné správanie u vášho dieťaťa. Sú to konkrétne situácie, osoby alebo časové obdobia? Akonáhle identifikujete spúšťače, môžete sa pokúsiť im predchádzať alebo na ne lepšie reagovať.
• Stanovte jasné hranice a pravidlá: Deti potrebujú vedieť, čo sa od nich očakáva.
• Používajte pozitívne posilňovanie: Namiesto trestu za zlé správanie sa zamerajte na odmeňovanie dobrého správania. Chváľte a oceňujte svoje dieťa, keď sa správa dobre.
• Naučte dieťa zvládať emócie: Pomôžte svojmu dieťaťu rozpoznávať a zvládať svoje emócie. Učte ho, ako sa upokojiť, keď je nahnevané alebo frustrované.
• Komunikujte so svojím dieťaťom: Počúvajte, čo vám vaše dieťa hovorí, a snažte sa mu porozumieť. Dajte mu najavo, že ho milujete a podporujete, bez ohľadu na jeho správanie.
• Hľadajte pomoc: Ak máte ťažkosti so zvládaním náročného správania svojho dieťaťa, neváhajte vyhľadať pomoc odborníka. Psychológ, psychiater alebo terapeut vám môžu poskytnúť cenné rady a podporu.

Dôležitosť pochopenia a trpezlivosti

Rodičia sa obávajú, že ak okamžite nezasiahnu, utrpí ich „dospelácka“ autorita. Psychológovia za nevhodné reakcie na detský hnev považujú buchnutie po zadku či iné fyzické násilie, krik, ignorovanie, znechutený odchod, nabádanie dieťaťa, nech kričí ešte viac, sprchovanie studenou vodou či ešte pred časom veľmi populárnu metódu pevného objatia, v ktorom sa vraj má dieťa upokojiť.

Psychologička Pavla Koucká, autorka knihy Uvoľnené rodičovstvo (Rozumne, citlivo a s menším nasadením) uvádza: „Sama som žiadnu z týchto metód nepraktizovala. Všetky považujem za silové a ponižujúce. Trpí tým dôstojnosť dieťaťa aj jeho dôvera k nám.“

Ako to teda so svojimi tromi deťmi robila? „Keď sa na vyššie uvedené metódy pozrieme s odstupom, zistíme, že okrem toho, že sú ponižujúce, majú ešte jednu spoločnú črtu: aktivitu. Nikoho nenapadne, že keď sa dieťa hnevá, nemusíme robiť vôbec nič. Práve toto nič je pritom často tým najlepším riešením,“ hovorí psychologička s tým, že vo výchove ide predsa o to, aby sa dieťa naučilo zvládnuť svoje emócie samé, bez nášho zásahu. Svojou aktivitou mu v tom však bránime.

Prečo sa to stalo?

Namiesto toho, aby ste sa snažili proti detskému hnevu zasiahnuť, všímajte si skôr, prečo k nemu došlo. Podľa toho môžete voliť vhodnú reakciu alebo sa situácii dokonca preventívne vyhnúť. Pre dieťa je opojné, keď môže testovať svoje nové schopnosti. Z malého bábätka, ktoré ešte nič nemohlo, je zrazu „veľký človek“, ktorý sa môže presunúť, kam chce, povedať si, čo chce alebo sa rozhodovať, čo bude robiť. Nechápe, prečo mu v tom chcú rodičia niekedy brániť a čo robí „zle“. Je prirodzené, že reaguje plačom či hnevom.

„V prípadoch z tejto kategórie odporúčam krátko vysvetliť a na pretrvávajúci plač nereagovať. Radšej používam termín nereagovanie ako ignorovanie. Nereagovanie totiž vnímam emočne neutrálne, zatiaľ čo ignorovanie znie mierne zlostne,“ myslí si psychologička. Odporúča však nepovoliť, pretože tak by sa dieťa naučilo, že si môže vykričať čokoľvek. Samozrejme, ak máte pocit, že je to nutné, po odoznení hnevu sa s dieťaťom porozprávajte o tom, ako by sa situácia dala riešiť inak. Od najmenších detí však nemôžete čakať, že vaše slová o tom, prečo sa neváľať v obchode po zemi, pochopia úplne správne.

Pozor na únavu a potrebu pozornosti

Rodičia to dobre poznajú: ak je dieťa unavené, k prejaveniu výrazných emócií nie je nikdy ďaleko. „Často v takýchto situáciách ustupujem a pomáham aj s tým, čo deti už vedia a zvládnu. Často sa tak podarí hnevu predísť. Inokedy pomôže naša náruč. Občas ale dieťa potrebuje vyplaviť stresové hormóny krikom, a to najlepšie, čo môžete urobiť, je, nerobiť nič, nechať to tak,“ je presvedčená Pavla Koucká.

Deti potrebujú čo najviac rodičovskej pozornosti. Túžia po nej samozrejme hlavne vo chvíľach, keď sa rodič venuje niekomu či niečomu inému. Typicky keď s niekým telefonuje. Vtedy sa dieťa veľmi často začne „rozčuľovať“, že prioritu má niečo iné, nie ono. Čo s tým? Dieťa chce celého rodiča, je to jeho prirodzená potreba, či sa to niekomu páči, alebo nie.

„Klasika na rodičovskej dovolenke: dieťa sa spokojne hrá a mama sa venuje domácnosti. Idylka by pokračovala, ale mame zazvonil telefón - a dieťa zrazu niečo potrebuje, čokoľvek. Hlavne okamžite! Čo sa to deje? Dieťa prišlo o okrajovú pozornosť matky. Tá sa zrazu venuje niekomu inému a mám skúsenosť, že cez telefón je to pre dieťa ešte ťažšie stráviteľné ako vo fyzickej prítomnosti iného človeka. Tam je dieťa účastníkom aspoň v tom zmysle, že počuje a vidí i druhú stranu a je síce pasívnym, ale predsa len účastníkom dialógu,“ hovorí psychologička. Čo robiť v takých prípadoch? Ona sama menej dôležité telefonické rozhovory radšej ukončovala, ale tak to samozrejme nejde robiť stále.

Rodinné vzťahy a ohováranie

Situácia, keď svokra a jej rodina neprávom ohovára a ponižuje vás a vaše dieťa, je mimoriadne bolestivá a stresujúca. Je pochopiteľné, že vás to trápi, najmä keď sa tieto nezmysly šíria ďalej a ľudia vám o nich hovoria.

Keď žil svokor, mal záujem o vnúča, prišiel kedykoľvek a povedal, že za ním príde hocikedy. Povedal, že vás má rád a že rád k vám chodí, že sa cíti u vás v pokoji bez intríg, lebo sa doma sťažoval, že to má v rodine ťažké, že sa s ním nikto ani nerozpráva. Svokra je pravý opak, aj s ich rodinou prejavuje úplný nezáujem a len ohováranie a ponižovanie na vašu osobu a vaše dieťa, podotýkam neprávom.

Dozvedáte sa potom od druhých ľudí úplné nezmysly na vašu osobu, ale ľudia sami vám povedia, že sa nemáte trápiť, že oni vedia, že ste dobrá a že oni o tých ľuďoch vedia svoje. Teraz čakáte druhé bábätko, ale manžel povedal, že im to oznamovať nejde. Vy ste mu povedali, ak chce, nech jej to povie, ale on povedal, že nie. A vy ste to tiež nepovedali, načo, keď len uráža.

V tomto kontexte je dôležité chrániť svoju psychickú pohodu a minimalizovať kontakt s toxickými rodinnými príslušníkmi. Ak je to možné, obmedzte ich vplyv na váš život a najmä na život vašich detí. Manželova podpora v tejto situácii je kľúčová. Je dôležité, aby ste sa navzájom podporovali a chránili svoju rodinu pred negatívnym vplyvom.

Skúsenosti rodičov s autistickými deťmi

Tu sú skúsenosti rodičov s výchovou autistických detí, ktoré môžu byť inšpiratívne a poučné:

• Marek: Rád sa hral s vlastným tieňom, nevedel sa umyť, pretože bol schopný hodiny pozorovať, ako voda tečie z kohútika. Sústavne otváral a zatváral dvere a keby sa stalo, že nejaká zásuvka ostala otvorená, ani zaspať nevedel. Svojím spôsobom trošku pripomínal Monka z televízneho seriálu, lebo tiež všetko urovnával. Marek navštevuje 3. ročník ŠZŠ na Vojenskej ulici a výsledkami robí radosť. Veľmi dobre pracuje, i keď sa učí len mechanicky. Tomu, čo robí, alebo píše, nerozumie. Učí sa len v škole. Keď príde domov, o povinnostiach nechce ani počuť, vtedy väčšinu času venuje počítaču.
• Kristián: Na prechádzke, i keď na to nemal dôvod, sa začal napríklad z ničoho nič nahlas smiať. Keď mal 3 a pol roka a stále sám nerozprával, vybrala sa k psychiatričke. Kristián sa po návštevách u lekárky naučil chodiť na nočník, neskôr pochopil, načo je záchod. Rodičia sa stále držali toho, že ich dieťa musí byť v kolektíve podľa možností zdravých detí, ktoré by ho svojím spôsobom "ťahali" k lepším výkonom.
• Adam: Bol pokojný, uzavretý a nevedel sa hrať s ostatnými deťmi. Po operácii došlo k zvratu. Už nechcel čítať knihy, i keď predtým ich miloval, ani pozerať v televízii rozprávky. Lekári povedali len to, že možno narkóza pri operáciach spustila nečakaný proces.

Dojčenie a vývoj dieťaťa

Médiá a dojčenie: Je dojčené dieťa nezdravo naviazané na matku? Mnohé ženy znepokojil rozhovor s psychiatrom a psychoterapeutom Petrom Pöthem, v ktorom sa vyjadroval o nevhodnosti dojčenia napríklad 4-ročných detí či spoločného spania väčších detí s rodičmi. V článku pre tieto tvrdenia neuvádzal žiadne vedecké argumenty a svoje nepodložené názory obhajoval len úvahami o tom, že súčasní štyridsiatnici nie sú v partnerskom živote „šťastní a spokojní“ a tridsiatnici sú „nezrelí, závislí, nevedia mať vzťahy“. Čo je paradoxné, pretože práve generácia súčasných štyridsiatnikov a tridsiatnikov, je na Slovensku či v Čechách generácia, kde boli deti v drvivej väčšine nedojčené, kŕmené umelou výživou veľmi skoro po narodení a nebolo typické, že by s rodičmi vo vysokom percente spávali väčšie deti. A v tej generácii boli 4-ročné dojčené deti naozaj výnimkou, nie pravidlom. Súčasní dospelí v strednom veku sú teda generácia nedojčených detí a ich prípadné problémy nemožno pripisovať dlhodobému dojčeniu. Rozhovor s Petrom Pöthem spochybnil vhodnosť dojčenia starších detí ako aj ich spoločné spanie a vyvolal v rodičoch obavy, že poškodzujú vývin svojho dieťaťa. Jeho tvrdenia pritom nemajú oporu vo vedeckých poznatkoch.

Dojčenie je biologická norma. Dojčenie nie je len pre bábätká, ale aj pre staršie deti, nie je to nič nenormálne, nič patologické. Dojčenie síce dostáva slovnú podporu, ale keď dieťa prekročí prvý alebo druhý rok života, tak zrazu je akoby všetko inak: Ľudia nie sú na dlhodobo dojčené deti zvyknutí a z dojčenia sa stáva akoby niečo nevhodné, niečo nežiaduce. Ako keby všetky dôvody - zdravotné, imunitné, psychologické, vzťahové, sociálne, výživové - pominuli a dojčenie začalo dieťaťu škodiť. Hoci kŕmenie 3-ročného dieťaťa umelým mliekom sa zvykne spájať s predstavou investície do výživy dieťaťa. Prečo nie je dojčenie 3-ročného dieťaťa takto vnímané tiež? Dojčenie 4-ročného dieťaťa nepredstavuje žiadny problém, nie je to nič negatívne či patologické, pre jeho psychiku ako aj sociálne zručnosti je to pozitívny faktor. Dojčenie je počas celého obdobia jeho trvania nástroj na aktívny rozvoj dieťaťa vo všetkých oblastiach.

„Narcistické, nezrelé ženy, ktoré nevedia, kedy svoje telo odovzdať späť partnerovi?“ Pri tomto tvrdení ide o dva nesprávne závery, a síce, ničím nepodložený predpoklad, že dojčiť 4-ročné dieťa spôsobuje problémy - a to tak nie je. A po druhé, že matky, ktoré dojčia väčšie deti, to robia vlastne pre seba a že tieto deti by nemali už dávno o dojčenie záujem, ak by im ho matky nevnucovali. Okrem toho tento výrok znamená to, že telo ženy nepatrí žene samotnej, ale patrí jej partnerovi, ktorý ho akoby dočasne prepožičiava bábätku a potom si ho žiada späť - neuveriteľná predstava v 21. storočí. Matky nedojčia štvorročné deti len tak z rozmaru alebo pre svoje vlastné potešenie. Dojčia svoje deti, pretože ich dieťa sa dojčiť chce, pretože im dojčenie pomáha pri uspávaní, pri ich vzájomnom vzťahu, vidia, ako dieťaťu dojčenie prospieva, dodáva mu istotu, odvahu, bezpečie, pomáha mu v objavovaní sveta a v prekonávaní prekážok. Dojčenie pre dieťaťa v tomto veku podporuje rozvoj jeho reči, jeho rozumových schopností ako aj jeho psychický vývoj. Nie je jediný dôvod predpokladať, že by ho vo vývoji brzdilo alebo mu prekážalo. Dojčenie bolo v histórii súčasťou normálneho vývoja detí a dokonca otázkou ich prežitia.

„Odstavte, inak nebude samostatné?“ O dojčení starších detí často hovoria rôzne teórie ľudia, ktorí v skutočnosti nepozorovali staršie dieťa, ktoré je dojčené. Ľudia, ktorí netušia, prečo sa vlastne staršie dieťa dojčí. Netušia, prečo nakoniec dieťa dospeje k odstaveniu. Nemajú žiadnu vedomosť o tom, že dieťa, ktoré je pripravené sa odstaviť, už do dojčenia nie je možné „donútiť“. Každé dieťa sa odstaví samo bez toho, aby ho matka k tomu musela donútiť. Nie je opodstatnené tvrdiť, že ak sa dieťa neodstaví predčasne v prvom, či druhom roku života, neskôr je pre dieťa ťažké sa oddeliť od matky. Pöthe vo svojich výrokoch spája dojčenie starších detí s tým, že nebudú samostatné - vraj. Samostatnosť pri deťoch nabáda dosahovať tým, že dieťa bude v prvom alebo druhom roku života odstavené. Dojčenie nie je hrozbou pre samostatnosť, naopak. Samostatnosť však vzniká z pocitu istoty. Z vybudovania si istoty a dôvery v to, že sa oplatí spoliehať sa na vzťahy, a nie na veci. Táto dôvera vyplýva z toho, že potreby dieťaťa sa napĺňajú. Rovnako, ako novorodenec očakáva, že ak bude niečo potrebovať alebo bude plakať, rodičia ho vezmú na ruky, budú ho utišovať, uspávať, bude nasýtený a v bezpečí, tak aj staršie dieťa má potreby a dojčenie ho učí, že sa oňho niekto stará, zaujíma a berie ich vážne. Medzi jeho potreby patrí aj potreba dojčiť sa či potreba bezpečia počas spánku. Takýmto spôsobom nadobúda istotu, že môže vykročiť do sveta a byť nezávislé a samostatné bez toho, aby mu nútená „samostatnosť“ priniesla pocit opustenia a vnútornej neistoty. Núteným predčasným odstavením a ukončením starostlivosti o dieťa v noci sa nedosahuje pocit bezpečia a istoty. A už vôbec nie samostatnosť.

Žeby dojčenie „izolovalo dieťa od otca“? Zahrnúť otca do starostlivosti o dojčené dieťa nepredstavuje problém. Dojčenie nie je prekážkou pre to, aby otec už od narodenia trávil čas so svojím dieťaťom. Nieto ešte dieťaťom, ktoré má už 4 roky. Štvorročné deti robia mnoho iných vecí, netrávia čas iba tým, že sa dojčia, mnohé z nich sa dojčia napríklad aj len raz za deň, pri večernom zaspávaní. A otcovia majú mnoho možností, ako deťom variť, kŕmiť ich jedlom, hrať sa s nimi, čítať im, blázniť sa s nimi, uspávať ich, pomáhať im, počúvať ich, rozprávať sa s nimi a užívať si spoločný čas.

Má dieťa byť „vývojovo ďalej“ tým, že sa prestane dojčiť? Psychiater Pöthe sa domnieva, že dojčenie väčšieho dieťaťa je nezdravý fenomén. Tvrdí, že dojčenie bráni správnemu vývoju dieťaťa, pretože „dieťa by už malo byť vývojovo ďalej“. Ide o nepochopenie toho, ako dojčenie pozitívne vplýva na rozvoj sociálnych zručností a rozumových schopností. Dojčenie je kľúčové pre rozvoj vzťahov, že dojčenie je kľúčovým bodom vzťahovej výchovy. Existuje množstvo štúdií a informácií o význame dojčenia starších detí.

Rozvoj reči u detí

Mamičky často riešia, či je normálne, že ich dieťa v určitom veku ešte nerozpráva. Tu je niekoľko pohľadov od iných mamičiek:

• "Mám dve dcéry, jednu 2-ročnú a druhú polročnú. Od kedy som bola v pôrodnici s mladšou dcérou, tak ma staršia začala odmietať. Brali sme to ako prechodné obdobie, ktoré trvalo nakoniec iba niekoľko dní."
• "Moja dcéra mala pred týždňom dva roky a ešte stále nerozpráva všetko, z niektorých slov povie len prvú slabiku... Keď mala 15 mesiacov, začala slabikovať, z každého slova, ktoré poznala, povedala len prvú slabiku. Často si slová aj vymýšľala... Najväčšia sranda, keď sme boli niekde vonku a ona na mňa volala 'jangi-jangi' 🤩 🤩 🤩 Den čo deň vie toho povedať viac, spája slová do viet, veľa sa spolu nasmejeme... Kamoška má tiež rovnako starú dcéru a tá jej rozpráva od roka úplne všetko, dokonca krásne od roka skladá vety, aj skloňuje a časuje 👏 vraj jej ocko tak skoro rozprával a tiež takisto, ktovie, možno dedičné..."
• "No naša má takmer 17 mesiacov a ešte nepovedala ani mama, tata, jednoducho nič. Jediné čo vie tak je mňam 😂 Dôležitejšie je to, či tvoja dcérka rozumie. Ostatné nerieš, a hlavne neporovnávaj. Naša síce nerozpráva, ale čo potrebuje to si vypýta."
• "Ahoj, netráp sa preto. Toto hovoril dva mesiace a keď mal 20 mesiacov, tak nás každý deň prekvapil nejakým novým slovom, vtedy sa za deň naučil aj 5 slov. Máme kamarátku, ktorej dcéra začala rozprávať keď mala 3 roky a tri mesiace. Verím ti, že svokrine reči ťa trápia a asi sa to jednoducho povie, aby si si nič z toho nerobila."
• "Ahoj, môj synček začal prejavovať záujem o rozprávanie keď mal niečo cez 2,5 roka, teraz má 3,5 a tiež sa mu ešte všetko nechce. Takže skús ešte pár mesiacov počkať, či sa dcérke predsalen rozviaže jazyček."
• "Naša mala má 19 mesiacov a všetko čo povie, je mama, baba a mamut ...... "
• "Nácvik na nočník s rozprávaním veľmi súvisieť nemusí, mne sa syn začal najskôr pýtať a až potom hovoril ... vedel to len ukázať, naznačiť a až v 23 mes. Hlavne, že ti dieťa rozumie a vieš, že isto dobre počuje. Rozvoj reči je individuálny, je veľa detí, čo sa naučia hovoriť veľmi skoro, ale nečisto, zle vyslovujú, slovíčka si zjednodušujú a rodičia nakoniec musia ísť aj k logopédovi. A sú deti, čo začnú neskôr, ale hneď čisto, napr. môj syn začal ako som písala až po 2. narodeninách, ale do 2,5 roka vedel povedať skoro všetko, čo potrebuje také malé dieťa oznámiť a vedel aj ťažké hlásky ako R, L ,... len si niekedy vymieňal slabiky v slovách, napr. miesto ponožky hovoril požonky. Teraz má 3,5 a zopakuje hocijaké ťažké aj dlhé slovo bez problémov."
• "18-mesačná nevie/nechce rozprávať? Náš chlapček má 25 mesiacov a okrem svojej hatlaninky a mama nepovie nič. Načo sa tým vôbec zapodievaš? Veď ešte bude rozprávať celý život. Uži si chvíle, kedy si len tak "hmká". To je to najkrajšie obdobie. Nebuď netrpezlivá. Teraz ti lezie na nervy, že nerozpráva a keď začne rozprávať, budeš chcieť, aby prestala. Prečo sa tak stresuješ? Veď je na tomto svete ešte len rok a pol... Nechaj ju detstvo prežiť tak, ako ho také malinké deturence prežiť majú. Pozorovaním....."
• "Zrejme to chce len čas. Ale aj keď len hmmká, tak treba s ňou podľa mňa stále hovoriť. To nie je na škodu. Moja má teraz 17 mesiacov a vie povedať pomaly všetko. Niekedy jej stačí nejaké slovíčko počuť raz a hneď ho vie, inokedy jej ho zopakujem dva krát a šup ho a už ho vie. Dá sa povedať, že aj rozpráva zrozumiteľne. Usúdila som aj podľa toho, že ju každý rozumie, keď im niečo hovorí. Ale zasa treba povedať, že každé dieťa je iné a každé je šikovnejšie v niečom inom. Naša zasa keď bola mimino, tak bola taká polenivšia. Dosť neskoro sa naučila otáčať, štvor nožkovať a tak. Treba tomu zrejme dať čas. Neboj nič, ono sa jej rozviaže jazyček."
• "Veru je to pravda, raz príde na to, že si ešte aj uši budeš zakrývať, lebo sa tvojmu drobčekovi ústa nezatvoria. Hovorím z vlastnej skúsenosti, mne tak tiež bolo povedané a neverila som tomu, kým sme to nezažili. Náš mladší drobec nemal do dvoch rokov skoro žiaden záujem rozprávať. Mal svoje obľúbené slová a frázy a podobné veci, ktoré používal, vedel sa tak dorozumievať hlavne s nami doma. Niekedy sme nerozumeli, ale nevadí. No a potom zrejme pochopil, že musí viac a lepšie rozprávať, keď sa chce s niekým dorozumievať a už to išlo. Zrazu začal slovíčka sypať jak z rukáva a poviem ti, občas by som brala to ticho, čo bolo predtým, jak sa mu rozviazal jazyk, ale sa teším, že stačil iba rok na to, aby sa zlepšil o 100%. Je pravda, že aj teraz sa stane, že mu nerozumieme, lebo trepne voľakú hatlaninu alebo rozpráva niekedy rýchlejšie, ale inak je to v pohode."
• "Môj malý mal 2,5 roka, keď začal hovoriť, dovtedy vedel len málo slovíčok."
• "Napíšem, čo tu píšu skoro všetci: všetko má čas a ono to príde. Naša dcérka do 19 mesiacov nepovedala nič. Vôbec nič. Rozumela všetko, ale nevydala zo seba ani slabiku. A potom sa to jedného pekného dňa rozbehlo, nachytala aj 10 slov za deň a bolo. Najprv jedno a dvojslabičné."
• "1. Neporovnávaj! 2. Naša začala rozprávať až keď mala viac než 2 roky, teraz má 3,5 roka a ústa sa jej nezatvoria. 3. Mám 2 ročnú neter a tá vie tiež povedať iba mama, tata, baba, kde je, tu je, čo to je, poď a dudu (ale to nie je dudka, to je džús)."
• "Ahoj, pridávam sa k ostatným mamičkám. Netreba porovnávať deti. Môj syn, teraz už 4-ročný nám do 3. rokov nehovoril skoro nič, do kopy asi len 20 slov. Nakoniec sa rozrečnil, presne ako mu padol 3. rôčik. Teraz mám 17-mesačného syna a ten tiež ešte nerozpráva, džavoce si svojou hatlaninkou a povie mama, tata, toto, baba, ja."
• "Počula som o niečom, čo sa volá ranná intervencia. Vtedy dieťatko navštevuje logopéda dokonca aj v predrečovom období. Týka sa to však len detičiek, u ktorých sa už pri narodení predpokladajú problémy pri osvojovaní reči. Skús si nájsť nejakého logopéda a porozprávať sa s ním o tom."

tags: #dieta #neznesie #mamu