Láska, hoci je najdôležitejším ovocím Ducha Svätého, je zároveň najmenej pochopená. Podľa svätého Tomáša Akvinského „milovať znamená chcieť dobro druhého“. Navzdory tomu, čo si svet myslí, láska nie je pocit. Je to rozhodnutie.
V gréčtine existuje viacero slov pre lásku, pričom „agapé“ označuje najvyššiu formu lásky. Ježiš nám prikazuje milovať druhých rovnakou obetavou láskou, akú má on k nám, a to je ľudsky nemožné bez pomoci Ducha Svätého. Tento článok preskúma, ako sa táto láska prejavuje v manželstve, najmä v kontexte plodnosti, a ponúkne pohľad na výzvy a duchovné aspekty s tým spojené.
Manželstvo ako obraz Božej lásky
Nový ľudský život sa odovzdáva pohlavným stykom medzi mužom a ženou. Človek je však jediným stvorením, ktoré nesie v sebe Boží obraz, takže toto najintímnejšie spojenie muža a ženy má svoje miesto jedine v manželstve, ktoré je pre manželov povolaním k jednote a plodnosti. Manželstvo a s ním aj pohlavné stretnutie sa tak stáva obrazom Božej lásky k človeku, ktorá sa daruje bezvýhradne a celá.
Cirkev predkladá manželstvo ako povolanie, ako možnosť: nemôže to byť príkaz alebo podmienka pre prosperujúci kresťanský život. Z toho potom vyplýva, že celibát a panenstvo musí existovať v spoločenskom živote Cirkvi preto, aby manželstvo bolo slobodným, nie povinným rozhodnutím.
Nie každý je povolaný do manželstva. Ale každý život má byť plodný. Každý život má schopnosť a potrebu dávať nový život - ak nie prostredníctvom plodenia a vychovávania detí, tak potom cez iné životné formy sebadarovania, budovania a služby.
Jednota, vernosť a sviatosť manželstva
Manželská láska má byť otvorená na vzájomnú vernosť a na plodnosť. Vernosť vyplýva z daru seba samého. Láska má byť definitívna. Iba on, iba ona. Nikto iný, tretí. Láska má byť plodná. Plodnosť manželskej lásky presahuje len plodenie detí a zahŕňa aj morálny, duchovný a nadprirodzený život, ktorý rodičia odovzdávajú svojim deťom výchovou.
Manželská láska má v sebe úplnosť, v ktorej majú miesto všetky zložky ľudskej osoby: požiadavky tela a pudu, sily zmyslov a citov, túžby ducha a vôle. Táto láska smeruje k čo najhlbšej osobnej jednote, ktorá ponad spojenie v jednom tele vedie k tomu, aby vytvorila jedno srdce a jednu dušu; vyžaduje nerozlučiteľnosť a vernosť v definitívnom vzájomnom sebadarovaní a otvára sa pre plodnosť.
Manželská láska samou svojou povahou vyžaduje od manželov neporušiteľnú vernosť. Vyplýva to z daru seba samých, ktorým sa manželia odovzdávajú jeden druhému. Láska chce byť definitívna. Nemôže trvať iba „do nového rozhodnutia“. Najhlbším dôvodom je vernosť Boha svojej zmluve a vernosť Krista svojej Cirkvi. Sviatosť manželstva robí manželov schopnými, aby túto vernosť predstavovali a vydávali o nej svedectvo.
Sviatosť manželstva dáva vznik trvalému a výlučnému zväzku medzi manželmi. Sám Boh spečaťuje súhlas manželov. Preto uzavreté a manželským úkonom zavŕšené manželstvo medzi pokrstenými nemôže byť nikdy rozviazané. Okrem toho táto sviatosť udeľuje manželom milosť potrebnú na dosiahnutie svätosti v manželskom živote, na zodpovedné prijatie detí a na ich výchovu.
Výzvy v oblasti plodnosti
Túžba po dieťati je hlboko zakorenená v mnohých manželstvách. Snaha o dieťa môže priniesť sklamanie a vnútorný konflikt, ak sa nedarí otehotnieť prirodzene. Podľa štatistík je neplodný každý šiesty pár. Osobná skúsenosť s neplodnosťou:
„Zapadli sme do štatistiky, že každý šiesty pár je neplodný. Čelili sme situácii, ktorá bola pre nás úplne nová, nečakaná. Nazvali sme ju naším manželským „team-buildingom“.
Niektoré páry sa rozhodnú pre adopciu, ak sa im prirodzenou cestou nepodarí mať dieťa. Hoci nie každý neplodný pár sa ňou má vydať, môže priniesť naplnenie a radosť do života.
Nové výskumy ukazujú, že stravovanie budúcich oteckov zohráva kľúčovú úlohu v zdraví svojich budúcich detí. Spermie odovzdávajú „spomienky“ na otcovu stravu. Kanadskí vedci zistili, že spermie nesú „spomienky“ na otcov životný štýl a po počatí ich prenášajú na potomstvo. Preto odporúčajú mužom, ktorí premýšľajú o založení rodiny, aby sa vyhýbali nezdravému jedlu a nahradili ho listovou zeleninou. Najvhodnejšou diétou pred počatím je pre mužov strava bohatá na zelenú zeleninu, špeciálne na ružičkový kel.
Symptotermálna metóda prirodzeného plánovania rodičovstva (PPR) je univerzálny systém zahŕňajúci pozorovanie, zaznamenávanie a vyhodnocovanie zmien príznakov plodnosti (symptómov). Umožňuje plánovanie rodičovstva, ktoré rešpektuje priebeh menštruačného cyklu a nezaťažuje ženský organizmus vonkajšími zásahmi.
STM umožňuje manželom „monitorovať“ priebeh menštruačného cyklu, ale nezneplodňuje pohlavný styk muža a ženy. Poskytuje im potrebné informácie o tom, či pohlavný styk v daný deň môže viesť k tehotenstvu alebo nie. Ak zistia, že sú v plodnom období a vnímajú, že prípadné tehotenstvo by nebolo pre nich dobrom, zrieknu sa pohlavného styku v daný deň, aj keď to môže byť pre nich náročné. Táto metóda umožňuje žene rozumieť priebehu svojho cyklu, taktiež ju môžu spoľahlivo praktizovať aj ženy s nepravidelnými cyklami. Stáva sa účinným prostriedkom k prehĺbeniu osobnej komunikácie medzi manželmi. Pomáha mužom vnímať cyklické zmeny v tele svojej manželky alebo snúbenice, čo mu umožní lepšie rozumieť jej náladám, reakciám a „čítať medzi riadkami“.
Manželstvo a plodnosť v kontexte viery
Plodnosť je ovocie a znak manželskej lásky, žijúce svedectvo úplného vzájomného odovzdania sa manželov: ozajstné uskutočnenie manželskej lásky a úplného zmyslu rodinného života, ktorý z toho vyplýva. Má jediný cieľ - ten, že pár je pripravený s rozhodnosťou v srdci spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorá ich prostredníctvom bude deň čo deň rozširovať a obohacovať Jeho vlastnú rodinu.
Keď muž a žena v manželstve vzájomne dávajú a prijímajú jeden druhého v jednote „jedného tela“, logika úprimného odovzdania seba samého sa stáva súčasťou ich života. Bez toho by bolo manželstvo prázdne, tak, ako sa stáva spoločenstvom rodičov a detí, ktoré je vybudované na logike dávania sa.
Dieťa nie je vec, ktorú môže niekto vlastniť, ale je darom. Zvrchovaným darom manželstva je ľudská osoba. Dieťa nemôže byť považované za časť vlastníctva, ako by nás k tomu mohla viesť myšlienka domnelého „práva na dieťa“. Z tohto pohľadu má iba dieťa skutočné práva: právo byť ovocím špecifického aktu manželskej lásky svojich rodičov a právo byť rešpektovaný ako osobnosť od okamihu svojho počatia.
Cirkev už nevníma plodnosť ako hlavný zmysel a cieľ manželstva. Neplodnosť ako taká ešte nijako neumenšuje dôstojnosť manželstva. Pre každé manželstvo je dôležitá predovšetkým dimenzia „otvorenosti” pre „dar” a jeho „zodpovedné” prijatie. Avšak láska, ktorej jednou z foriem je láska manželov, môže a má byť plodná aj v iných dimenziách, pretože je obrazom a prejavom Božej milosti, ktorá je tiež „mnohotvárna“.
Určite nie je na mieste jednoduché zmierenie sa s nejakým „slepým osudom“, keďže dnes existujú aj mnohé mravne prijateľné metódy asistovaného oplodnenia, pokiaľ je toto medicínsky možné. Preto je vždy vhodné obrátiť sa v prvom rade na veriacich odborníkov, t. j. na takých, ktorí nemajú v úmysle stavať sa na roveň Bohu Stvoriteľovi, ale chcú prirodzeným spôsobom napomáhať realizácii Božieho plánu spásy, zachovávajúc posvätnosť zrodu nového života. Okrem toho, už z vyššie uvedených riadkov vyplýva, že odovzdávanie života sa nelimituje len na plodenie (vlastných) detí, no je nanajvýš záslužné, ak sa starostlivosť o iných rozšíri poza hranice vlastnej rodiny. Konkrétne treba mať na mysli napríklad adopciu, nie ako kompenzáciu nejakého nedostatku, ale ako prejav túžby deliť sa o prebytok lásky. Napokon, aj akákoľvek iná forma pomoci iným či duchovného otcovstva/materstva sú predĺžením, a nie len náhradou, manželskej lásky, ktorá si svoje dobrá nechce ponechať sama pre seba, no chce sa rozdávať ďalej.
Neplodnosť môže viesť ku kríze viery a ťažkostiam s modlitbou. Je dôležité, aby vzťah k Bohu rovnako ako vzťah k manželovi/manželke bol posilňovaný a udržiavaný.
Ako vytvoriť lepšie vzťahy: 6 prekvapivých ponaučení z 30 rokov manželstva
Celibát a panenstvo ako alternatívy k manželstvu
Cirkev je široká rodina rozličných povolaní, pričom každé z nich je špecifické a všetky sa navzájom potrebujú. Kňazstvo, rehoľný život a zasvätení laici žijúci v celibáte a panenstve obohacujú svojím svedectvom manželský stav, a platí to aj naopak.
Povolanie ku kňazstvu alebo k zasvätenému životu je celostné a nádherné. Cirkev bude vždy potrebovať kňazov a zasvätených. Navyše, existuje veľa laikov žijúcich v panenstve a celibáte, ktorí majú vlastnú nezastupiteľnú rolu v Cirkvi. Autentický celibát a panenstvo - či už u laikov, kňazov, alebo zasvätených - je nasmerovaný k spoločenskému a komunitnému životu.
Byť „duchovným otcom“ alebo „duchovnou matkou“ - napr. ako člen duchovenstva alebo rehole, ale tiež ako starý otec, alebo ako blízky príbuzný, či ako katechéta, učiteľ, alebo jednoducho ako radca a priateľ - je úctyhodné povolanie.
Ľudia žijúci v celibáte a panenstve - a do určitej miery analogicky aj bezdetné páry - tiež oplývajú jedinečnou slobodou a sú lepšie disponovaní pre niektoré druhy služby, priateľstva a spoločenstva. Títo ľudia, bezdetné manželské páry, ba aj zdraví starší ľudia (napr. tí, ktorým už odrástli deti), majú dar času, ktorým rodičia zvyčajne nedisponujú. Môžu sa preto zaoberať katechetickou činnosťou a inými službami vo farnosti, alebo aj apoštolátom a svedectvom v rizikových situáciách, čo nie je možné pre rodiny s deťmi.
Celibát a panenstvo nie je niečím neplodným, a neznamená ani „single“ v zmysle izolovanosti alebo autonómie. V Cirkvi sme všetci vzájomne závislí, stvorení pre spoločenstvo, stvorení k dávaniu a prijímaniu lásky. Táto vízia ľudského života vzbudzuje nevyčerpateľnú mnohorakosť kreatívnych povolaní.
Keďže každý je povolaný dávať a prijímať lásku, pretože kresťanská láska je orientovaná smerom k druhým, celibát nadobúda spoločenský rozmer. Keď milujeme jeden druhého čisto (mimo manželstva), vtedy vzniká priateľstvo: „Čnosť čistoty sa rozvíja v priateľstve… Čistota sa prejavuje najmä v priateľstve s blížnym. Priateľstvo pestované medzi osobami toho istého alebo rozdielneho pohlavia je veľkým dobrom pre všetkých.