Úzkosti patria k najrozšírenejším psychickým poruchám u detí. Niektoré pre ne nechcú chodiť do školy, bolí ich brucho, vyhýbajú sa rovesníkom, iné sa boja o svoje zdravie. Psychologička a arteterapeutka Lucia Šimončičová v rozhovore vysvetľuje, že úzkosť u detí často súvisí s nespracovanými strachmi a traumami rodičov. „Často sa vo svojej terapeutickej praxi stretávam s tým, že rodičia detí majú nespracované vlastné strachy alebo traumy. Neraz sú ochromení, keď ich dieťa zažíva úzkosť, a nechcú ho vystavovať tomu, čoho sa bojí, lebo majú pocit, že mu tým ublížia,“ priblížila.
Lucia Šimončičová sa vo svojej praxi venuje najmä deťom, tínedžerom a rodinám. Špecializuje sa hlavne na klientov so senzitívnou osobnosťou, na prácu s úzkosťami a so vzťahovou väzbou. Terapeutickú prax získavala v Kanade a Írsku, v súčasnosti sa venuje klientom na Slovensku.
Prvé príznaky úzkostí u detí
Rodičia môžu ako prvé znaky spozorovať, že ich dieťa sa začne vyhýbať chodeniu do školy, sťažovať sa na bolesti brucha, vyhýbať sa svojim kamarátom, radšej zostáva vo voľnom čase doma, má problém si objednať jedlo v reštaurácii, ísť do obchodu, samo sa prepravovať MHD, nechce zaspávať samo vo svojej izbe a podobne.
Aj keď niektoré deti nemusia spĺňať kritériá na diagnostikovanie úzkostnej poruchy, potrebujú pomoc so zvládnutím svojich úzkostí, aby sa nerozšírili aj na ďalšie oblasti ich života. Úzkosť má totiž tendenciu šíriť a zintenzívňovať sa v priebehu času, a preto je potrebné daný problém začať riešiť čím skôr, keďže im to výrazne zasahuje do bežného fungovania.
Rodičia za Luciou Šimončičovou často prídu, keď už ich deti zažívajú stredne ťažké alebo ťažké úzkostné prejavy, pretože to už presahuje ich možnosti, ako aj kapacitu im pomôcť.
Ako rozlíšiť problémovú úzkosť od bežného strachu
Keď sú úzkosti intenzívne, dieťa má panické stavy denne alebo viackrát týždenne, je rozrušené, reaguje neprimerane aj na najmenšie podnety z okolia, snaží sa vyhnúť aktívnemu zapájaniu sa do bežných situácií, z ktorých má strach. Úzkosť však pritom nie je v danej situácii logická, ale je iracionálna.
Deti sa za každú cenu snažia vyhnúť situáciám alebo druhým ľuďom, pretože ich vnímajú ako ohrozenie, aj keď pre ne nie sú skutočným ohrozením. Nám sa to však prirodzene zdá ako obyčajná situácia, ktorá si nevyžaduje takú intenzívnu reakciu. Vtedy je potrebné vyhľadať pomoc odborníka.
Čiže je to o intenzívnych symptómoch ako silné búšenie v hrudi, intenzívne potenie, niektoré deti pri pocite ohrozenia začnú plakať, hnevať sa či byť podráždené. Situáciu treba riešiť, keď im tieto symptómy narúšajú bežné fungovanie, keď nedokážu rozvíjať sociálne skúsenosti primerané svojmu veku a keď sa príliš viažu na rodičov a domáce prostredie. Teda ak dieťa odmieta chodiť na krúžky, na tábory, prespávačky s kamarátmi, do školy napriek tomu, že má dobrý kolektív, dobrú pani učiteľku či trénera.
Možné príčiny problémov so školou
Pri úzkosti spojenej s chodením do školy môže ísť aj o problém so šikanou, ale nemusí to tak vždy byť. Môže to súvisieť napríklad s učiteľkou, s ktorou si dieťa nesadlo, so strachom z prezentovania, s výkonovým zameraním, ak je učivo už ťažšie a dieťa nestíha, porovnáva sa s inými spolužiakmi. Alebo rodičia očakávajú viac, ako je dieťa schopné, pretože učivo môže byť neprimerané veku. Dozrievanie mozgu v jednotlivých vývinových etapách neprebieha u všetkých detí uniformne a naraz. Najmä abstraktnejšie typy učiva môžu ísť niektorým deťom ťažšie, a tak prežívajú neúspech, ktorý ich môže zúzkostňovať.
Problémy s chodením do školy však môžu súvisieť aj so situáciou dieťaťa mimo školy. Dieťa, u ktorého sa objavila úzkosť, si môže prechádzať veľkými alebo náhlymi životnými zmenami, ako je napríklad rozvod rodičov, presťahovanie sa či narodenie nového súrodenca. Následkom toho potom aj každá menšia zmena preň predstavuje stres.
Súčasne môže byť úzkosť aj odozvou na neprimerané množstvo mimoškolských činností, na chýbajúci oddych či voľnú hru a rôzne ďalšie okolnosti, ako je zvýšené napätie v rodine, trauma a podobne.
Úzkosti spojené so zdravotnými obavami
Respondenti, ktorí sa s nami podelili so svojím príbehom, mali obavy z oblasti zdravia. Rodičia v takom prípade zbystria a začnú to riešiť s lekármi a chodiť na vyšetrenia. Niekedy býva náročné pre rodiča odlíšiť, či ide o reálny fyzický problém alebo či ide o psychiku.
V niektorých špecifických prípadoch môže byť nápomocné ísť na vyšetrenie a zistiť, či naozaj nejde o nejaký fyzický problém, ale treba sa zamýšľať v prvom rade nad tým, odkiaľ pochádza daný prejav.
Väčšinou sa prejavy úzkostí prekrývajú s prejavmi istých zdravotných ťažkostí. Dieťa malo napríklad zlý zážitok z dusenia alebo zo zvracania či prekonalo náročný priebeh covidu a vyvinulo si obavu z ďalšieho ochorenia alebo dokonca úmrtia. Podľa špecifických jemných prejavov psychológovia môžu vo väčšine prípadov spoľahlivo odlíšiť, či ide o reálny zdravotný problém alebo prejav úzkosti.
Situácie a ich kombinácie môžu byť rôzne. Dieťa môže prežiť niečo ťažšie, avšak napriek tomu potom môže fungovať normálne ďalej, vie sa adaptovať na zmeny aj na smrť blízkeho a úzkostné prejavy, ak neboli primerane spracované, sa môžu objaviť neskôr.
Väčšinou sa úzkosti vyskytnú v období, keď je dieťa unavenejšie alebo rodičia sú veľmi vyťažení, nie sú dostupní a dieťa málo validujú, teda nedostatočne si všímajú, v čom si dieťa dobre počína, a málo mu vyjadrujú uznanie a ocenenie za úsilie či výsledok nejakej jeho činnosti. Nie sú prítomní v takej miere, v akej by to dieťa potrebovalo. Keď dieťa zažíva náročné obdobie, má tendenciu sa dostávať do stavu ohrozenia rýchlejšie aj intenzívnejšie a vtedy je náchylnejšie na vytvorenie úzkosti.
Čo je podstatou úzkosti?
Úzkosť nie je len diagnóza. Je to adaptívna reakcia organizmu na ohrozenie a možné riziko s cieľom ho ochrániť. Nám všetkým bola daná obranyschopnosť organizmu nato, aby sme si vedeli poradiť s náročnými situáciami, a to rýchlo a efektívne.
Za pohotové obranné reakcie, mobilizáciu v našom mozgu je zodpovedná časť s názvom amygdala. Na ohrozenie reaguje spôsobom útok alebo útek, známy ako „flight or fight“. Pri úzkosti sa mozog naučí reagovať intenzívne aj na tie situácie, ktoré nie sú v súčasnosti ohrozujúce. Začne ísť automaticky do módu útok alebo útek, aj keď situácia dieťa reálne neohrozuje. Problém teda nastáva vtedy, keď nie je schopné rozlíšiť bezpečné od nebezpečného, ale mnohé doposiaľ bezpečné situácie začne automaticky jeho mozog považovať za potenciálne rizikové.
Úzkosť teda nasadá na prirodzenú biologicky danú ochrannú reakciu, a ak ju zažíva príliš často, rozšíri ju v mozgu dieťaťa aj na tie situácie, ktoré nie sú ohrozujúce. Daná situácia dieťaťu môže pripomínať situáciu, ktorá bola preň v minulosti stresujúca alebo ohrozujúca, a obava sa snaží presvedčiť dieťa: „Pozor, hrozí ti nebezpečenstvo, znova sa deje tá istá situácia, takže by si sa mal obávať!“ Snaží sa tak zúžiť jeho premýšľanie, prežívanie emócií a konanie výlučne na perspektívu prežitia, namiesto perspektívy bezpečia a očakávania niečoho dobrého.
Obavy a strachy sú u úzkostných detí veľmi silné, často ich opakujú slovne aj veľakrát dookola, hoci reálne riziko im nehrozí.
Ako môžu rodičia pomôcť?
Je dobré naučiť sa zručnosti reflektívneho rodičovstva, teda uznať tie pocity, ktoré dieťa prežíva, lebo preň sú v danej situácii reálne, a nepopierať, bagatelizovať či neminimalizovať ich. Zároveň však nezostávame iba pri uznaní jeho strachu, ale cieľom je pomôcť dieťaťu sa prakticky premostiť k tomu, aby bolo schopné s našou pomocou obavu prekonať. Aby si nakoniec aj samo vedelo pomenovať, že symptóm, ktorý prežíva v tele, je v podstate obava vo forme myšlienky, ktorá prichádza zvonka, aby sa jej vedelo brániť a nenechalo sa úzkostnými myšlienkami šikanovať.
Snažíme sa obavu externalizovať - teda nie je to niečo, čo vychádza zvnútra dieťaťa, ale prichádza to zvonka a snaží sa ho do niečoho nútiť alebo, naopak, nabáda ho vyhnúť sa niečomu, čo v skutočnosti doposiaľ malo rado.
Môže povedať: „Rozumiem ti, dáva to zmysel, že sa teraz obávaš, že budeš chorý, pretože, pretože, pretože…“ Je dobré skúsiť vymenovať viacero dôvodov, prečo dieťa môže prežívať svoje pocity.
Pri úzkosti je však menej niekedy viac. Keď zostaneme iba pri pomenovaní úzkosti a opisovaní jej dôvodov, môže sa paradoxne úzkosť prehĺbiť a môže byť následne pre dieťa a pre rodiča ťažšie ju zvládnuť. Teda popri uznaní obavy je potrebné súčasne dieťa povzbudiť, podporovať jeho vrodenú odvahu, aby išlo do niečoho, čoho sa bojí, a vymenovať mu výhody, ktoré sú spojené s prekonaním danej obavy.
Treba vysvetliť: „Ja som tu pre teba, sme jeden tím, spolu to zvládneme. Spolu obavu porazíme.“ Treba budovať odvahu postupne a v malých krôčikoch. Netreba riešiť naraz celú oblasť obáv, ale rozložiť si jeden obávaný problém na malé čiastky, ktoré sú pre dieťa zvládnuteľné, a pomenovať si to.
Pri úzkostiach je potrebné, aby dieťa čelilo tomu, čoho sa bojí, nesťahovať ho z obávaných vecí. Keď dieťa napríklad nechce ísť do školy, plače, má k tomu veľký odpor, ako ho do školy dostať?
Keby sme dieťa nechávali doma zakaždým, keď cíti bolesť brucha, úzkosť by v tom postupne našla cestu a ešte viac by sa zosilňovala, pričom panika by bola časom intenzívnejšia. Ponechávanie dieťaťa doma tak môže spôsobiť v konečnom dôsledku väčšiu úzkosť a ochromenie.
Keď sa problém s chodením do školy stane chronickým, je dobré, keď sa v spolupráci so školským podporným tímom alebo s dostupnými odborníkmi v škole nastaví konkrétny a dosiahnuteľný postup. Napríklad na začiatku dieťa ide do budovy, zostane tam hodinu, povedzme u školskej psychologičky. Potom ide do triedy na hodinu, dve, na doobedie a neskôr aj na celý deň.
Vplyv rodičovskej úzkosti na dieťa
Úzkosti detí často súvisia s nespracovanými traumami, úzkosťami rodičov, dieťa to nasáva z ich reakcií - úľaku, neistoty či strachu o budúcnosť. Dieťa zblízka vníma to, ako rodičia sami prejavujú odvahu čeliť vlastným výzvam, a to, či sa do niečoho púšťajú aj vtedy, keď majú z toho obavy, alebo nie. Dieťa sa učí emočnej regulácii od rodičov. Nehovorím, že úzkosť je vinou rodičov alebo že nevyhnutne súvisí s úzkosťou rodičov, ale v mnohých prípadoch je to veľmi prepojené.
Často sa vo svojej terapeutickej praxi stretávam s tým, že sú to práve dospelí, rodičia detí, ktorí majú nespracované vlastné strachy alebo traumy z detstva alebo prípadne z neskoršieho obdobia života. Neraz sú ochromení, keď ich dieťa zažíva úzkosť, a nechcú ho vystavovať tomu, čoho sa bojí, lebo majú pocit, že mu tým ublížia. Sami sa nenaučili zvládnuť svoje strachy, nedostali náležitú podporu svojich vlastných rodičov pri zvládaní svojich strachov a o to ťažšie je pre nich sprevádzať v tom svoje dieťa.
Často vysvetľujem rodičom, že oni a ich deti sú spojené nádoby a všetko sa prenáša na ich deti, ich odvaha a odolnosť voči stresu, ale aj ich vlastné nevyriešené obavy.
Na dieťa vplýva aj nevhodné správanie rodičov, často neuvedomované, ktoré si prinášajú zo svojich rodín alebo ktoré považujú za správne a nevšímajú si, aký vplyv má na dieťa. Napríklad neprimerané tresty alebo disciplína v situáciách, keď dieťa potrebuje povzbudiť alebo viac motivovať, ako sme spomínali pri zručnostiach reflektívneho rodičovstva.
Externalizácia problému - „Zákerníčka“ a iné
Táto efektívna technika naratívnej terapie, ktorá sa nazýva externalizácia, nám v terapii pomáha oddeliť problém od dieťaťa. Nielenže im napomáha zmenšiť alebo odstrániť prežívanie hanby za ich problém, vo veľkej miere uľahčuje dieťaťu aj prácu s úzkostnými myšlienkami. Deti vediem k tomu, aby si s mojou pomocou pomenovali obavu svojím preferovaným menom, ako napr. „Zákerníčka“, „Našepkávačka“ alebo „Votrelkyňa“. Ďalej ich podporujem k tomu, aby si obavu výtvarne zobrazili, aby sme si ju tak zhmotnili či zviditeľnili a bola tým ľahšie uchopiteľná. Vďaka externalizácii začnú deti postupne prežívať nádej na vyriešenie problému.
Pri úzkosti je však menej niekedy viac. Keď zostaneme iba pri pomenovaní úzkosti a opisovaní jej dôvodov, môže sa paradoxne úzkosť prehĺbiť a môže byť následne pre dieťa a pre rodiča ťažšie ju zvládnuť. Teda popri uznaní obavy je potrebné súčasne dieťa povzbudiť, podporovať jeho vrodenú odvahu, aby išlo do niečoho, čoho sa bojí, a vymenovať mu výhody, ktoré sú spojené s prekonaním danej obavy.
Treba vysvetliť: „Ja som tu pre teba, sme jeden tím, spolu to zvládneme. Spolu obavu porazíme.“ Treba budovať odvahu postupne a v malých krôčikoch. Netreba riešiť naraz celú oblasť obáv, ale rozložiť si jeden obávaný problém na malé čiastky, ktoré sú pre dieťa zvládnuteľné, a pomenovať si to.
Ako nastaviť hranice pri nekonečných otázkach
Odpovedanie na nekonečné otázky alebo neustále uisťovanie dieťaťa nazývame akomodácia úzkosti alebo prispôsobovanie sa úzkosti.
Užitočnejšie než odpovedať na otázky je dať situáciu do kontextu. Môže sa to síce na prvý pohľad zdať ignorantské, neodpovedať naliehavým a neústupčivým otázkam dieťaťa, avšak my sa potrebujeme do istej miery naučiť úzkosť ignorovať. Odpovedaním na všetky otázky ju paradoxne posilňujeme.
Úzkostné otázky sa v skutočnosti nedajú zodpovedať, lebo keď sa zodpovie jedna, v poradí je séria ďalších. Uisťovaním ani odpovedaním na otázky reálne nedochádza k vyriešeniu koreňa úzkosti, dokonca ani k upokojeniu dieťaťa.
Riešenie tak nespočíva v zodpovedaní otázok, ale v naučení dieťaťa, aby si vedelo pomenovať samo svoju skutočnú obavu, ktorá sa skrýva za danými otázkami. Najprv sa to väčšinou deje s pomocou terapeuta a rodiča a neskôr to postupne dieťa dokáže identifikovať aj samo. Ďalej od nás potrebuje pomoc v znovunadobudnutí sebaistoty, že si bude vedieť poradiť aj s novými a nečakanými situáciami, lebo na to má vnútorné zdroje a schopnosti. Zároveň potrebuje vedieť, že v prípade potreby sa môže s dôverou obrátiť na dospelých.
Okrem nekonečného kladenia otázok sa môže úzkosť prejavovať aj nekonečnou argumentáciou a zdôvodňovaním prečo nečeliť danej úzkosti. Tie môžu často predstavovať ešte omnoho väčšiu výzvu pre rodičov, ako aj terapeuta.
Kedy spozornieť a vyhľadať odbornú pomoc
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach. Čo by ste si mali všímať? Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.
Úzkosti u detí zahŕňajú neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť. Úzkosti ovplyvňujú účasť detí na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách.
Je neustále smutné? Nebavia ho aktivity, ktoré predtým zbožňovalo? Izoluje sa? Nechce vstať z postele? Ignoruje kamarátov či blízkych? To sú signály, že môže ísť o depresívnu poruchu. Pri depresii majú deti problémy dokončiť bežné školské práce alebo sa spoločensky začleniť.
Prejavy PTSD zahŕňajú výraznú emocionálnu úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky.
Bipolárna afektívna porucha (BAP) sa kedysi nazývala maniodepresívna psychóza. Je biologicky podmienená psychická porucha, ktorá neraz vzniká už v detstve alebo v období dospievania. Tento stav charakterizujú výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania. V typickom prípade sa striedajú obdobia poruchy nálady - depresia a mánia. Depresívna fáza trvá zvyčajne najmenej 2 týždne, manická fáza najmenej týždeň. Počas manickej fázy je osoba s BAP euforická, expanzívna alebo podráždená, čo nie je pre ňu typické v bežnom stave.
Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania.
Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.
Ak sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa. Úlohu zohráva nielen genetická predispozícia, ale tiež prostredie v akom dieťa vyrastá, a správanie rodičov, ktoré môže byť poznačené psychickou poruchou. Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom. Hovorí sa im neurotransmitery a ich primárnym účelom je komunikácia.
Ak sa tieto chemické látky vychýlia z rovnováhy, môže sa to prejaviť príznakmi psychickej poruchy. Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy.
Ak si všimnete na dcére alebo synovi zmeny správania a máte podozrenie, že trpí duševnou poruchou, nepanikárte.
Epidémia detskej úzkosti: Nový prístup k liečbe | Kathryn Boger | TEDxWalthamED
Strach ako prirodzená súčasť vývoja
Strach je prirodzená emócia, ktorá nás chráni a u detí to platí dvojnásobne. Detský strach je prejav vyvíjajúceho sa mozgu a ich schopnosti uvedomovať si riziká, ktoré ešte nevedia správne vyhodnotiť. Niektoré strachy sú typické pre určitý vek. Napríklad strach z odlúčenia okolo 8. mesiaca, strach z tmy vo veku 2-6 rokov, obavy z príšer a strašidiel okolo 4 rokov. Či strach z neúspechu alebo výsmechu v škole, ktorý je viditeľný u starších predškolákov a školákov.
Úplne zbaviť dieťa strachu nie je cieľ, a ani to nie je reálne. A napokon ani zdravé. „Každý strach dieťaťa je volaním po istote. Pomenujte emócie. „Vyzeráš vystrašene. Ponúknite stratégiu. Vymyslite spolu rituál, ochranný predmet, napríklad plyšáčika strážcu. Netrvajte na hrdinstve. Niekedy dieťa potrebuje čas. Ak strach neustupuje a je príliš intenzívny alebo začne ovplyvňovať bežné fungovanie, napríklad, ak sa dieťa bojí ísť do školy, nechce spať samé bez vás v izbe alebo máva nočné mory, je namieste konzultácia s detským psychológom. Nie je hanbou sa báť. Strach je súčasťou rastu. Dieťa sa cez strach učí, čo je bezpečné a čo nie.
Strach je úplne prirodzená reakcia nášho tela (respektíve mozgu) na neznámu a potenciálne nebezpečnú situáciu, predmet alebo osobu. Potlačovať v deťoch strach sa nevypláca. Strach (spojený so zvýšením stresových hormónov a opatrnosťou) máme v genetickej výbave ešte po našich predkoch z obdobia praveku. Prirodzený strach im pomohol prežiť a napríklad skryť sa pred nebezpečným zvieraťom.
Ak sa dieťa bojí naozaj všetkého a neviete prečo, možno bude lepšie konzultovať tento problém s detským lekárom a nehľadať odpovede na blogoch alebo fórach pre mamičky :-). Opäť je však veľký rozdiel v tom, či má dieťa 3 mesiace alebo 3 roky. Trojmesačné dieťa môže reagovať plačom naozaj skoro na každý podnet, každú ľudskú tvár a nemusí to pritom znamenať žiadny problém. Takéto správanie môže byť len reakciou na nejakú formu diskomfortu alebo ide proste len o fázu v živote bábätka, ktorá sama za pár dní až týždňov odznie. Ak však takéto chovanie vykazuje trojročné dieťa, je potrebné prísť na príčinu a odstrániť ju. V žiadnom prípade však dieťa za jeho strach netrestajte, nezosmiešňujte a nesnažte sa ho zľahčovať. Lekár vám odporučí jednoduché postupy, pomocou ktorých dieťa zoznámite s vecami, ktorých sa bojí bezpečnou a kontrolovanou formou - ukážte mu vec, ktorej sa bojí, napríklad v detskej knižke, kde nepôsobí tak hrôzostrašne ako v skutočnom živote.
Komunikujte s dieťaťom. Od veku dvoch rokov dokáže väčšina detí už jasne pomenovať stovky vecí, pocitov a procesov. Pýtajte sa ho, čoho sa bojí, prečo sa bojí, aké má pri tom pocity a čo by mu pomohlo strach prekonať. V drvivej väčšine prípadov ide naozaj len o iracionálny strach z neznámeho, ktorý sa dá prekonať postupným zoznamovaním. Napríklad deti, ktoré vyrastajú v domácnosti so psíkom, s ním žiadny problém nemajú, no pre dieťa, ktoré vidí psíka prvý raz v živote u niekoho doma až vo veku dvoch rokov, môže aj čivava predstavovať obrovské nebezpečenstvo.
Okrem postupného zoznamovania a vysvetľovania môžete využiť aj moderných pomocníkov - internet, televíziu a ďalšie zdroje. Ak dieťa uvidí, že na nejakom videu iné deti napríklad hladkajú spomínaného psíka, postupne pochopí, že sa nemusí báť. Veľmi dobrou pomôckou je aj kolektív - keď niečo zvládnu ostatné deti v partií, skúsi to aj to, ktoré sa bojí, len aby sa mu nesmiali alebo aby sa nestal outsiderom.
