Psychické problémy detí: Príčiny, prejavy a ako ich riešiť

Problémy s kakaním, nočné desy, zajakavosť, nadmerný vzdor - to je len hŕstka problémov, ktoré môžu byť symptómami niečoho oveľa horšieho v psychike dieťaťa. Často za to však ony samé nemôžu, chybu môže niesť aj iný vinník - rodič, kamarát, učiteľ či súrodenec. Každý rodič pozná svoje dieťa, no často práve kvôli tomu má ‘klapky‘ na očiach. Vníma jeho reakcie, pozná jeho správanie, nálady, vyjadrovanie emócií, no aj napriek tomu, že naše deti máme denne na očiach, často nevieme, čo robiť, keď sa vyskytne iný ako zdravotný problém.

Nejde o chrípku či laryngitídu. Vtedy, ak nepomáha domáca liečba, často utekáme za detským lekárom a spoliehame sa, že pomôže. Pravdou však je, že často aj zdravotný problém býva len dôsledkom toho psychického. Ak sami nevieme prísť na to, čo dieťatku daný stav spôsobilo alebo nám to ono nechce povedať, je vhodné navštíviť odborníka - psychológa, ktorý môže svojimi metódami prispieť k odhaleniu toho, čo dieťatko trápi. Napríklad, aj také nechutenstvo, zaryté odmietanie jedla, nemusí spôsobovať len to, že našej ratolesti nechutí alebo nemá v danej chvíli na jedlo chuť. Môže to mať oveľa hlbší podtón...

Kedy reagovať a začať ťažkosti detí vnímať vážnejšie?

Bežne by rodičia mali vedieť vycítiť, kedy sú atypické prejavy a ťažkosti dieťaťa iba prechodný jav a kedy si vyžadujú už odbornú starostlivosť. „Práve toto je pri psychických ťažkostiach komplikovanejšie, rodičia sa snažia orientovať na základe internetových zdrojov, rád od známych, len aby nemuseli ísť k psychológovi a nie to ešte k psychiatrovi,“ hovorí Mgr. Lýdia Adamcová, detská psychologička s viac ako 40-ročnou praxou v oblasti výchovy.

Odborníčka nám prezradila dôvody, pre ktoré by sme mali brať situáciu vážne:

• ak sú psychické ťažkosti dieťaťa neprimerané veku,
• ak prejavy trvajú dlhšie obdobie, nereagujú na liečbu,
• ak niektorí z rodičov mal v detstve podobné ťažkosti,
• ak sa pridružujú aj iné ťažkosti, vtedy je už potrebné vyhľadať odborníka a poradiť sa.

Najčastejšie rizikové prejavy u detí

Ľudská psychika je niečo úžasné, no ťažko rozlúsknuteľné zároveň. Stačí si len predstaviť, ako každý na jednu konkrétnu situáciu reaguje inak. Niekto sa uzavrie pred svetom, iný zdesí, no ide ďalej, ďalší naberie odvahu a nerieši. U detí sa však rôzne psychické problémy môžu prejavovať aj inak.

Podľa detskej psychologičky Mgr. Lýdie Adamcovej sú toto tie najčastejšie symptómy problémov v psychike u dieťaťa:

• nočné desy a nadmerný plač dieťaťa, už v kojeneckom veku, ktorý sa neskôr môže zmeniť v pomočovanie, strach z tmy, ktorý ho núti spávať s rodičmi.
• problémy ‘s kakaním‘ (čiže dieťa nekaká niekoľko dní). Rodičia sa uspokoja napr. s tým, že sú to „pasívne črievka“. Ako ale budú neskôr pasívne črevá reagovať na školské stresy a všetko, čo dieťa prežije ale aj zje, až do dospelosti? V dospelosti sú zdôrazňované preventívne vyšetrenie pre onkologické ochorenie hrubého čreva. Prečo nerobiť prevencie skôr, už v detskom veku a to uvoľnením potlačených emócií hnevu. Tráviaci trakt je citlivý práve na emóciu hnevu.
• veľkou témou u detí je kašeľ, astma, alergie, ktoré majú hlboké psychické súvislosti.
• oneskorenie v motorickom vývine, prípadne dieťa preskočí fázu lezenia, čo má spravidla dopad na sústredenie a učenie dieťaťa v staršom veku.
• vzdorovité správanie - ako príklad uvediem, že príde maminka jedenapolročného dieťaťa, ktoré sa správa vzdorovito a povie, že dieťa je už asi v období vzdoru a pritom môže ísť o afektívne kŕče, ktoré neskôr prejdú do porúch správania a pod.
• problémy s jedením, so zvracaním, bolesťami bruška, ktoré v puberte môžu prejsť do anorexie alebo bulímie.
• zlozvyky detí - obhrýzanie nechtov alebo tiky, grimasy, rôzne atypické pohyby, ktoré signalizujú vnútorné napätie spojené s dlhodobejším chronickým stresom. Práve vnútorné napätie dieťaťa býva rodičmi mylne považované za prebytok jeho energie, ale pritom ide o jeho napätia, ktoré vzniká v strese.
• deti sú často obviňované z lenivosti, v pozadí ktorej ale býva aj depresia.

„Snažím sa viesť rodičov k tomu, nech sú otvorení riešiť tieto problémy už u malých detí. Práve popieranie psychických problémov u detí, zvyšuje ich pocity bezradnosti. Deti cítia, že ich ťažkosti vás znervózňujú, hnevajú, a tak ich radšej popierajú. Neskôr ich začnú riešiť s kamarátmi, možno drogami alebo sú tu aj nevyslovené myšlienky o samovražde, ktoré sa v kombinácii s problémami v puberte môžu aj naplniť,“ upozorňuje odborníčka rodičov na dôležitosť riešenia psychických problémov. Neskôr môžu vyústiť v niečo oveľa horšie.

Rodičia, takto reagujeme na problémy detí?

Detská psychologička sa vo svojej praxi stretáva s odlišnými postojmi rodičov, v prípade ak ich deti majú zdravotné alebo psychické problémy. U zdravotných resp. somatických ochorení detí, sa snažia rodičia riešiť problém u lekára, podporujú liečbu, naopak u psychických problémov skôr nedôverujú, obviňujú deti aj okolie a odmietajú terapiu.

V tabuľke nižšie môžete vidieť rozdelenie reakcií rodičov na zdravotné a psychické problémy detí. Odborníčka Mgr. Lýdia Adamcová to vidí takto:

Pri pohľade na túto tabuľku možno zostanete zhrození, no keď sa obzriete späť, zamyslíte sa nad svojím správaním alebo konaním rodičov v okolí, tak zistíte, že realita je skutočne taká. Pritom nielen zdravé telo, ale zdravého ducha potrebujú deti k správnemu vývoju a životu.

Vždy začínajme od seba

Zvyčajne to teda býva tak, že rodič skôr rieši zdravotný problém dieťaťa, než ten psychický, pričom sa často stáva, že zdravotné ťažkosti sú už len ‘dozvukmi‘ problémov v detskej psychike. Najlepšie poznáte svoje dieťa, preto ak má niektorý z vyššie uvedených symptómov, netreba čakať, ale poradiť sa s odborníkom, hľadať príčinu problému a riešiť ju. Často by sme však mali začať práve od seba. „Rodičia najčastejšie vnímajú problémy dieťaťa iba v danej časovej realite, čiže príčiny ťažkostí vidia iba v prítomnosti, obviňujú škôlku, školu, kamarátov, ktorí ho šikanujú, druhého rodiča, ak sú rozvedení. Tieto situácie ale nemôžu spôsobiť ochorenie! Môžu byť spúšťačom niečoho, čo je uložené hlbšie, ale nie sú príčinou. Často sa stáva, že si jeden z rodičov uvedomí, že tiež mal v detstve podobné ťažkosti. Niekedy ale rodičia oponujú tým, že dieťa toto ich správanie nevidelo, nevedelo o ňom. Neuvedomujú si, že prenos strachov, depresií, agresivity je tiež genetický,“ objasňuje Adamcová.

Problémom sú aj predstavy rodičov ako riešiť ťažkosti detí. Chcú ich zmeniť u dieťaťa, riešiť jeho strach, aby sa nebálo, nedalo sa šikanovať, aby ho nebolelo bruško, riešiť jeho agresivitu, aby vedelo čítať. Často tak deti žijú v rodinách s ustráchanou mamou alebo depresívnym otcom.

„Môžem s dieťaťom pracovať, ale ono príde domov k ustráchanej a smutnej mame a strach sa u dieťaťa objaví znovu. Ak ale pracujem s matkou, problém prestane zaťažovať aj dieťa, pretože má doma silnú a veselú mamu, pri ktorej sa cíti bezpečne. A pre deti je to veľká úľava, nie sú to iba oni, ktorí musia chodiť k psychológovi.

Ako rozpoznať poruchy správania u detí?

Poruchy správania u detí predstavujú náročnú výzvu nielen pre rodičov, ale aj pre pedagógov a odborníkov. Ich prejavy môžu byť rôznorodé - od nepozornosti a impulzívneho konania, cez agresivitu, až po odmietanie komunikácie. Ako však spoznať, že ide o skutočný problém a nie iba o bežné detské huncútstva?

Najčastejšie príčiny porúch správania

Poruchy správania majú zložité príčiny, ktoré sú často kombináciou genetických, environmentálnych a psychologických faktorov:

• Genetické faktory: Genetika môže hrať významnú úlohu v sklone k poruchám správania. Ak rodičia alebo blízki príbuzní mali nejaké ochorenie, ako sú ADHD alebo poruchy správania, dieťa môže zdediť určité predispozície. Tieto faktory nemusia nutne určovať budúci vývoj, ale zvyšujú riziko.
• Traumatické zážitky: Udalosti ako strata rodiča, fyzické alebo emocionálne zanedbávanie, alebo často sa opakujúce konflikty v rodine môžu spôsobiť dlhodobú psychologickú záťaž na duševné zdravie dieťaťa. Tieto traumy môžu ovplyvniť schopnosť dieťaťa regulovať svoje emócie a správanie.
• Poruchy v ranom vývoji: Problémy, ktoré vznikli počas tehotenstva, ako napríklad nedostatočná výživa matky alebo vystavenie toxickým látkam môžu ovplyvniť vývin mozgu. Podobne aj komplikácie pri pôrode, napríklad nedostatok kyslíka, ktoré malo bábätko po narodení môžu mať negatívny dopad na neurologický vývoj dieťaťa.
• Zanedbané prostredie a výchova: Deti, ktoré vyrastajú v chaotickom prostredí bez jasných pravidiel a hraníc, môžu mať problémy so sebakontrolou a disciplínou. Rovnako dôležité je, aby deti mali pozitívne vzory, ktoré im ukazujú, ako riešiť konflikty a vyjadrovať emócie zdravým spôsobom.

Varovné signály, ktoré by ste nemali ignorovať

Každé dieťa niekedy prejavuje vzdor. Niektoré prejavy však môžu signalizovať potrebu odborného zásahu:

• Extrémna agresivita: Opakované ubližovanie ostatným, či už fyzicky alebo slovne.
• Hyperaktivita a nepozornosť: Dieťa sa nedokáže sústrediť na ľahké úlohy, neustále je v pohybe.
• Sociálna izolácia: Vyhýbanie sa kontaktu s rovesníkmi a rodinou.
• Impulzívne správanie: Dieťa koná bez premyslenia, čo často vedie k problémom.

Ak takéto správanie pretrváva dlhšie ako šesť mesiacov a ovplyvňuje bežný život dieťaťa, je vhodné navštíviť odborníka a poradiť sa. Lekár či psychológ vám pomôže diagnostikovať poruchy ako ADHD, autizmus alebo poruchy opozičného vzdoru (ODD).

Tipy na zlepšenie správania detí

Stanovte jasné hranice: Deti potrebujú vedieť, čo sa od nich očakáva. Jasné pravidlá im dávajú pocit istoty. Buďte dôslední: Dodržiavanie pravidiel by malo byť pevné a jednotné. Dôsledky musia byť spravodlivé a predvídateľné. Chváľte úspechy: Pozitívne povzbudenie je často silnejšou motiváciou než kritika. Vyzdvihujte dobré správanie a ukážte, že si ho vážite. Venujte deťom čas: Spoločné chvíle - hranie, rozhovory alebo výlety - budujú pevné puto a posilňujú dôveru. Podporte ich pohodu: Ak dieťa čelí stresu alebo problémom s koncentráciou, môžu pomôcť vhodné doplnky výživy. Napríklad, produkty na zlepšenie koncentrácie alebo zvládanie stresu z lekárne Dr. Max môžu podporiť ich mentálnu pohodu.

Pochopte vaše dieťa a pomôžte mu

Poruchy správania u detí nemusia byť len problémom, ale aj príležitosťou. Príležitosťou spoznať ich svet, odhaliť, čo prežívajú, a ukázať im, že nie sú na svoje výzvy samy.

Deti potrebujú pevných vodcov, nie nesebeckých martýrov

„Práve som doma nechala svoje vrešťajúce dieťa, ktoré protestovalo proti tomu, aby som víkend strávila s priateľmi - Prečo nemôžem ísť s tebou???? Netrávime spolu dosť času!!!! … Naratív o tom, aké martýrstvo musí byť materstvo máme zakorenené tak hlboko v sebe, že keď naše deti začnú protestovať, pretože konečne prevezmete starostlivosť o svoje vlastné ja do vlastných rúk a chcete sa venovať len sebe samej, pomyslíme si - robím niečo zlé, som vážne taká hrozná mama? Vec sa ale má tak - deti nepotrebujú nesebeckých martýrov. Deti potrebujú pevných a stabilných vodcov. Aj keď plačú. Keď trávim čas so svojimi priateľkami a rozprávame sa o iných veciach, než naše deti, prepájame sa navzájom, staraním sa o svoje potreby, venovaním sa tomu, čo milujeme alebo nás robí šťastnými, je kritické pre moje mentálne zdravie a schopnosť byť tam, prítomná pre svoje deti. Mám povolenie robiť rozhodnutia dôležité pre seba, nastavovať hranice, napĺňať si vlastné potreby a - pozor - môj syn, moje dieťa má zase dovolené sa na to hnevať. Jeho pocity hnevu a krivdy ale neznamenajú, že robím zlé rozhodnutie. A rozhodnutie, ktoré som urobila a verím, že je dobré, nepotrebuje mať ako odmenu jeho oslavovanie toho, že niekam odchádzam. A to si, prosím, zapamätajte. Môžete, máte to povolené starať sa o seba," hovorí na úvod psychologička.

3 geniálne spôsoby, ako komunikovať s dieťaťom, keď odvráva

Ako teda reagovať v situácii, keď aj váš anjelik, inak dobré dieťa protestuje a postaví sa proti vám a vašim požiadavkám s výčitkou? V prvom rade je dôležité vedieť, že neexistujú žiadne rýchlokvasené riešenia konfliktov s deťmi. Nič nezabráni tomu, aby sa situácia s drzým dieťaťom alebo už tínedžerom opakovala, zhoršovala sa spoločne s búriacimi hormónmi a rašiacim akné počas adolescencie. Práve to je vlastne dobrá správa, priznala pre Najmama.sk poradkyňa z Ipčka Zuzana Juráneková: „Ak vám doma odvráva dieťa a pretáča očami, ak je s vami v konflikte a buduje si vlastné miesto na zemi, tak je to indikátor k tomu, že máte doma zdravé dieťa. A ak má od vás vaše fanúšikovanie, povzbudenie, blízkosť, váš záujem, adrenalín, že pôjdete spolu na hokej, alebo koncert, je to ideálna pôda na zvládnutie náročného obdobia.“

A klinická psychologička Becky vysvetľuje: „Bez ohľadu na to, ako staré máte doma dieťa, potrebujete poznať tieto tri spôsoby, ako odpovedať na drzosť a odvrávanie svojich detí. Pomôžu vám deeskalovať situáciu a napätie a ihneď vás priblížia k pozitívnej interakcii s dieťaťom.“

Tu sú:

1. „Počujem ťa. A musíš byť poriadne nahnevaný/á, keď mi hovoríš niečo takéto.“
2. „Pozri, to, čo chcem povedať, je, že viem, že si dobré dieťa. Dokonca aj keď mi hovoríš niečo takéto nie dobré.“
3. „Viem, že existuje aj iný spôsob, akým by si mi mohol/a toto povedať. Chcel/a by si to skúsiť?“

„Rozumiem, čo si myslíte. Mám vôbec dovoliť môjmu dieťaťu túto drzosť? Nie. Práveže v tejto situácii sa chováte ako dospelý, zrelý človek. Nedovolíte vtiahnuť sa do mocenského boja a nedovolíte situácii ani drzosti eskalovať. Samozrejme, že sa môžete cítiť dobre, keď na to zareagujete, ako chcete v prvej chvíli zareagovať, ako - nemôžeš takto so mnou rozprávať! Tvoje správanie je nerešpektujúce, neospravedlniteľné, dnes žiadny iPad!“

Lenže dobre vieme, že keď na drzosť a odvrávanie budeme reagovať takto, drzosťou, tak presne aj oni budú na nás reagovať ešte väčšou drzosťou. A to je neefektívne. My musíme byť v tomto tí dospelí,“ dodáva na záver s tým, že naše deti budú spolupracovať s väčšou pravdepodobnosťou, keď si zvyknú, že práve doma sa môžu cítiť aj napriek tomu, čo prežívajú, napriek impulzívnym reakciám, rešpektovaní, vypočutí, videní.

„Viem, že to môže byť ťažké. Zažila som to. A viem, že je to kľúč k tomu, aby sa situácia u vás doma zmenila.

Niektorí rodičia preplávajú „prvou pubertou“ svojho dieťaťa a ani o tom, že je v období vzdoru, netušia. Dieťa je kľudné, poslušné, okrem bežných malých konfliktov nie je treba riešiť vážnejšie situácie. Nehádže sa o zem, nevrieska, neplače, nepresadzuje si s enormným úsilím svoju vôľu. Nie je hlučné, nezatína päste. Nie ako tie nevychované deti od susedov, ktoré to robia a ich matky a otcovia si s nimi nevedia rady….. Shutterstock

Rodičia iných, tých „druhých“ detí vedia veľmi dobre, čo je to detský vzdor. S úžasom a hrôzou zisťujú, čo všetko ich deti v tomto období „dokážu“, len aby dosiahli svoje. Poznáte tieto situácie?

• Situácia č. 1: Mama ide s trojročným dieťaťom na kontrolu k lekárke po týždni choroby. Prídete na rad, zavolajú ich dnu a v tom sa dieťa hodí na zem, vrieska, kope, bije mamu rukami, vôbec nechce spolupracovať. Dieťa vrieska ako nepríčetné, až kým neprídu domov.
• Situácia č. 2: Štvorročné dieťa ide na prechádzku s mladším súrodencom a otcom. Po schodoch však nezišli v takom poradí ako si predstavovalo. Dieťa začne plakať, kričať, nechce ísť ďalej a stále opakuje: „Až za mnou, až za mnou…“ Otec sa s deťmi vracia domov.
• Situácia č. 3: Je ráno. Dieťa sa má vyzliecť z pyžamka a obliecť si veci do škôlky. Vzdorovito si ľahne na posteľ. Mama by ho mohla vyzliecť len nasilu. Nepomáha dohováranie, tresty.
• Situácia č. 4: 20-mesačné dieťa sa hádže o zem, búcha do dverí, snaží sa udrieť mamu, vreští vždy vtedy, keď sa mu nestane po vôli.
• Situácia č. 5: Dvojročné dieťa. Nedovolíte mu vonku vbehnúť do mláky. Trucovito si sadne na zem a plače, až jačí. Keď vidí, že nič nedosiahne, ľahne si a budí pozornosť všetkých naokolo.

Obdobie vzdoru

Dieťa testuje hranice. Obdobie detského vzdoru trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov. V tomto období sa deti a ich nálady menia ako počasie. V 3,5 až 4 rokoch je vzdor na vrchole! Vrcholí teda aj skúška pevnosti rodičovských nervov. Deti už majú v tomto veku slušnú slovnú zásobu a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie. Ráno dieťa pozdraví, poobede nie. Ráno si umyje zuby, večer urobí kvôli tomu scénu. Tento čas je pre dieťa dôležitý, učí sa hovoriť „nie“, čím si buduje svoju osobnosť. Skúša hranice, snaží si potvrdiť svoju nezávislosť. Už dokáže mnohé veci samo… Súčasťou tohto obdobia sú záchvaty zlosti. Dieťa ešte mnohým obmedzeniam nerozumie a nemá vyvinutý zmysel pre sebakontrolu.

Vzdor - riešenia

Najmä nekričať, nezvyšovať hlas, nevracať hnev inou formou. Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie (ako ľahko sa to píše…). Naším heslom nech sa stane: Mňa nič nemôže rozhodiť. Uvažujem triezvo a tak aj konám.

Vzdor u malých detí

Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť. Takéto detičky nevedia ešte vyjadriť to, čo chcú. Jediná cesta je vyčkať, kým záchvat zlosti prejde. Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať, až zovrieť (tak, aby sme mu neublížili). Pomáha aj odvedenie pozornosti. U nás doma fungujú napr. hviezdičky na oblohe alebo vtáčiky. Zoberiem dieťa na ruky a s nadšením hlasno opakujem, že sú na balkóne vtáčiky a ideme ich pozrieť. Ak tam nie sú, poviem, že odleteli, vyjdem s dieťaťom na balkón a hľadáme nejaké na oblohe, pričom vyzývam dieťa, aby spolupracovalo (kde sú vtáčiky, ukáž).

Nechať dieťaťu možnosť rozhodnúť

Necháme dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné. Najväčšie umenie je nájsť správny pomer v tom, kedy a v čom dieťaťu ustúpiť a kedy trvať na svojom. Ak dieťa napríklad odmietne nastúpiť do výťahu, povieme: „Dobre, ideme peši.“ Druhýkrát sa opýtame: „Chceš ísť výťahom alebo pôjdeme pešo?“ Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dať na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť.

Rozhodne sa nenechať biť

Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš“. Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný.

Dať presne opačný povel

Treba využiť našu dočasnú intelektuálnu prevahu a dať presne opačný príkaz ako to, čo by sme chceli od dieťaťa. Treba si, samozrejme, overiť, či to u toho nášho drobca funguje.

Naučiť ich povedať, čo chcú

Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú. „Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“ Takto sa postupne naučia, že dosiahnu viac, ako keď len budú revať.

Vysvetľovať, vysvetľovať, vysvetľovať

Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vrátiť sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávať.

Určiť mentálny vek dieťaťa

Väčšinou sú tieto vzdorovité deti zároveň veľmi nadané. Ich mentálny vek je vyšší ako fyzický - napríklad dieťa, ktoré má tri roky, môže mať mentálny vek päť rokov, lenže emócie spracúva na úrovni svojich trojročných rovesníkov. Ich výrazná osobnosť sa presadzuje, ale schopnosť sebaovládania je rovnaká ako u detí s rovnakým fyzickým vekom. Dieťa sa musí naučiť zvládať seba samé. Mentálny vek stanoví detský psychológ.

Hovoriť s nimi ako s partnermi

Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci.

Ako to bolo nedávno u nás

Pol štvrtej ráno. Náš 3,5 ročný chlapček sa budí so strašným revom. Keď večer zaspáva, ukladá si okolo seba plyšové hračky, ktoré „spinkajú“ s ním. Teraz sa budí a zisťuje, že sú hračky rozhádzané (logicky, veď sa v noci otáčal z boka na bok). Reaguje strašným ryčaním. Prenášame ho do obývačky. Ideme si ľahnúť (skúšame možnosť odísť z miestnosti - odíde divák, predstavenie sa skončilo). Po pol hodine sa nič nemení, dieťa ryčí ďalej. Preblyslo mi hlavou, že sú už hore všetci susedia a niektorí volajú políciu, že ho určite týrame… Ehm… Už to trvá dlho a som nervózna. Prichádzame k nemu a ja (stokrát cestou som to predýchavala) hlasno dookola opakujem: „Čo sa stalo? Bolí ťa niečo? No, keď takto strašne plačeš, asi si chorý. Ideme na pohotovosť. Tam ti dá pani doktorka liek. Tatko, choď sa obliecť, treba ísť na pohotovosť….“ Postupne (trvá to asi 20 minút) sa ukľudňuje. Našli sme vhodnú formu. Nakoniec chlapček vyhlasuje, že chce zostať spinkať v obývačke. Rozťahujem mu sedačku, ukladám ho. Najprv chce spinkať sám, ale ja si po niekoľkých minútach prenášam perinu a ľahnem si k nemu. Najprv sa odťahuje. Neskôr si nechá hladkať hlavičku, až nakoniec si prenáša sám svoj vankúšik k môjmu. Potom zaspáva - a držíme sa za ruku. Všetko to trvalo asi 90 minút. Tentokrát sme to zvládli. Ráno sa ho potom pýtam, čo sa to v noci stalo… A on mi hovorí (a zrejme sa aj hanbí): „Mami, ale to som nebol ja, vieš?“

Útecha pre rodičov

Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi (mnohokrát okolie, žiaľ, na ne takto reaguje). Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia. Keď vzdor odíde, máte doma predškoláka!

tags: #dieta #sa #sprava #ako #babatko