Staroveké Grécko je často spájané s filozofiou a vedou, no len málokto si uvedomuje, že práve Gréci začali uplatňovať vedecký prístup aj v medicíne a stravovaní. Už vtedy sa vedelo, že jedlo môže byť liekom. Starogrécky lekár Hippokrates z Kósu okolo roku 450 pred n. l. vyriekol slávnu frázu: „Nech je jedlo tvojím liekom a medicína tvojim jedlom“ a konceptualizoval pojem „superpotraviny“.
Staroveké poľnohospodárske kultúry sa rozvíjali od konca 7. tisícročia p. n. l. v Grécku, Thesálii a Macedónii. Odtiaľ sa šírili ďalej do Európy. Nositeľmi tejto poľnohospodárskej kultúry bola kultúra s lineárnou keramikou. Toto obyvateľstvo prinieslo nový spôsob výroby a obživy, nový spôsob myslenia, náboženstva aj spoločenskej organizácie. Pestovali pšenicu a jačmeň ako hlavné obilniny. Existovalo viacero odrôd, prevládali tie, ktoré boli odolné a nenáročné. Ďalej sa pestoval hrach, šošovica, vzácnejšie proso. Využitie dopestovaných plodín, najmä obilia, nečakalo až do dozretia. Ešte mäkké a zelené klasy na začiatku zrelosti neolitickí poľnohospodári odrezávali alebo odtrhávali a hneď jedli; nebolo možné ich uskladňovať. Žlté klasy ešte pred stvrdnutím spracovávali pražením na ohni, priamou konzumáciou alebo ako polotovar pre ďalšiu prípravu či dlhodobé uchovávanie. Niekedy opražené zrno rozbíjali na krupicu a tú potom varili na kašu. Úplne zrelé obilie sa spracovávalo opäť niekoľkými spôsobmi. Buď sa pražilo na ohni prípadne aj na peci a jedlo sa okamžite ešte teplé. Značná časť obilia sa postupne drvila na ručných „mlynčekoch“ buď hrubo na krupicu alebo jemnejšie na múku. Z múky sa piekli placky, forma pôvodného, ešte nekvaseného chleba. Výroba bola jednoduchá, na hrubo podrvené obilie sa zmiešalo s vodou, urobili sa malé placky a tie sa opiekli na ohnisku alebo na rozpálenom kameni. Veľmi rozšírené boli kaše a varené jedlá na spôsob polievok. Dochucovali sa na slano alebo sladko mliekom, ovocím alebo rôznymi ovocnými šťavami, prípadne aj tukom. V chove dobytka prevládal hovädzí dobytok, ovce, kozy a ošípané. Zvieratá sa chovali najmä na mäso. Mäso sa pripravovalo opekaním na ohnisku, ale aj pečením, respektíve dusením v jamách, nad ktorými sa rozložil oheň. Mliečne hospodárstvo existovalo, ale bolo obmedzené a nemalo zásadnejší vplyv. Veľký význam mal v pravekom stravovaní aj rybolov.
Vývoj poľnohospodárstva postupoval podobne aj v neskorších obdobiach. V dobe bronzovej sa poľnohospodárstvo ešte viac rozširuje. Pestovali sa rôzne kultúrne plodiny, predovšetkým obilniny, niektoré strukoviny a ľan. Skladba pestovaných plodín bola rovnaká, len s tým rozdielom, že v eneolite a najmä v dobe bronzovej sa čoraz viac rozširuje pestovanie jačmeňa, popri dovtedy najčastejšej obilnine pšenici. V eneolite má svoj počiatok aj chov koní. V dobe železnej pristupuje k tradične pestovaným obilninám a strukovinám žito, proso a repka, z ktorej sa lisoval olej. Z ovocia sú doložené jablká a čerešne. Rozvoj ovocinárstva a vinárstva sa spája s keltským poľnohospodárstvom. Z ovocných stromov sú doložené jablone, hrušky, drienky, rôzne odrody sliviek, zo zbieraných plodín černice a maliny.
Rimanom vďačíme za mnoho výdobytkov v rôznych oblastiach života, a to aj pri stravovaní. Mnohé suroviny a potraviny sa dostali do strednej Európy s rímskou nadvládou. S armádou tiahlo aj množstvo civilného obyvateľstva so svojimi zásobami a kuchynskými zvyklosťami. Prostredníctvom týchto vplyvov sa s novými chuťami, jedlami a plodinami zoznámilo aj domáce obyvateľstvo. V období 1. storočia n. l. bol dôležitý import poľnohospodárskych, ale aj remeselných výrobkov. Významný bol import vína a olivového oleja. Tento jav priamo súvisí s nárastom prisťahovalectva romanizovaného obyvateľstva a rímskych légii, ktoré tunajšiu výrobu využívali.
Z obdobia rímskej prítomnosti v strednej Európe máme okrem archeologických prameňov k dispozícii aj písomné pramene antických autorov. Písomné pramene k problematike poľnohospodárskych plodín a zložiek stravy sú skromné. Ide len o drobné zmienky napr. vo vybraných kapitolách encyklopedického diela Plinia Staršieho Naturalis Historia. Z tohto dôvodu môžeme siahnuť po všeobecných príručkách Rimanov, ktoré majú výpovednú hodnotu pre celé Rímske impérium: po jedinej zachovanej latinskej kuchárskej knihe De re coquinaria, zachovanej pod menom autora Apicia, alebo po diele Marca Porcia Catona De agri cultura, prípadne po dielach autorov, ktorí opisujú každodenný život rímskej spoločnosti. Všetky tieto práce, hoci nehovoria priamo o strednej Európe, majú presah aj na toto územie. Podobne problematiku stravovania dokumentujú aj archeologické nálezy z Pompejí.
Rozvoj poľnohospodárstva a obchodu sa spája s Rimanmi a ich dobývaním území Európy. Mnohé rímske prvky sú archeologicky doložené z rímskych provincií v strednej Európe. Práve tu sa kládol veľký dôraz na pestovanie pšenice, ktorá bola dôležitým obchodným artiklom pre vývoz do Ríma. Cassius Dio spomína medzi najrozšírenejšími obilninami v Panónii proso a jačmeň. Obilie sa spracovávalo na chlieb v provinciách aj v Ríme. Starovek poznal niekoľko druhov kvaseného chleba. V Grécku poznali chlieb pečený dvakrát, chlieb pečený v peci, v krbe, na ražni, vo forme, v tégliku, v popole a na žeravom uhlí. V starovekom Ríme sa do jednotlivých druhov chleba dávali rôzne prísady - olej alebo iný tuk, syr či tvaroh, niekedy aj vosk, mak, sezam, med, kôpor, korenie, tiež mlieko alebo víno a dokonca vajcia. Soľ bola častá, ale nie nevyhnutná. Chleby boli malé a zvyčajne okrúhle, vzácnejšie boli chleby hranaté alebo chlebové figúrky. Rímske chleby mali hore ešte pred pečením urobené zárezy, najčastejšie štyri v tvare kríža. Chlieb sa nekrájal, ale lámal a zárezy slúžili práve na jednoduchšie porciovanie. Kvasený chlieb sa v posledných storočiach pred n. l. stával bežnou potravinou nielen v klasických kultúrach staroveku, ale zrejme aj u Keltov, ktorí prispeli k jeho spracovaniu tým, že značne rozšírili rotačné mlynčeky na obilie.
Pestovanie ovocia v rímskych provinciách je doložené mnohými archeologickými prameňmi: jablone, hrušky, čerešne, vlašské orechy, slivky boli na území rímskych provincií pestované od praveku. V neskorej dobe laténskej a najmä v dobe rímskej došlo k veľkému rozvoju pestovania ovocných stromov. Nálezy zvyškov ovocia sú častejšie a početnejšie, sortiment druhov a odrôd bohatší. Najneskôr v 1. storočí n. l. Broskyne a marhule sa do provincií dostali priamym stykom z juhovýchodu. Rimania poznali oveľa viac druhov ovocia a orechov a napríklad ich jablká mohli mať výraznejšiu alebo lepšiu chuť ako domáce jablká. Vedeli štepiť ovocné stromy a včasnostredoveké texty sú svedectvom o tom, že toto remeslo zaviedli do strednej Európy.
Vinárstvo sa opieralo o rímske vplyvy a skúsenosti. Znalosť pestovania vínnej révy bola síce na území rímskych provincií už pred príchodom Rimanov, ale o kvalitnej starostlivosti o vinič nemôžeme hovoriť. To malo aj za následok, že akosť vína bola len veľmi nízka. Obrat nastal v druhej polovici 3. storočia, kedy za vlády cisára Proba bolo povolené pestovanie vínnej révy v Panónii, Galii a zrejme aj v iných provinciách. Oficiálne povolenie prispelo nielen k rozšíreniu viníc, ale aj k skvalitneniu starostlivosti podľa rímskych vzorov.
Archeologické nálezy ukazujú, že v období rímskej nadvlády sa do strednej Európy dostávalo veľké množstvo potravín. Tento import však nenahrádzal tradičné miestne jedlá. Mnohé z nových surovín, ak to klimatické podmienky dovoľovali, boli začlenené do miestneho systému výroby potravín a stali sa súčasťou jedálnička. Tým sa podstatne rozširovala škála jedál a chutí. Nie všetky potraviny sa však dali pestovať lokálne, niektoré kvôli chladnejším klimatickým podmienkam vôbec, iné len so značným úsilím. Tieto potraviny zostali luxusným tovarom. Medzi potraviny, ktoré majú z archeologických nálezov jasný súvis s Rimanmi a môžeme ich pokladať za luxusný tovar dovážaný pre ich potreby, môžeme zaradiť ryžu, cícer, tekvicu, čierne korenie, pistácie, mandle, borovicové jadierka aj šišky, datle, granátové jablko, olivy, melón.
Gréci sú jedni z najzdravších ľudí na svete, dožívajú sa pomerne vysokého veku. Vedci sa domnievajú, že tento jav je výsledkom stredomorského životného štýlu a stravovania. Stredomorská strava je pre kardiológa odporúčanou stravou číslo 1. Táto strava pozostáva z veľkého množstva čerstvého ovocia a zeleniny, morských plodov, kuracieho mäsa, orechov, fazule a olivového oleja.
Stredomorský región je liahňou superpotravín - potravín, ktoré sú nabité prospešnými živinami a fytochemikáliami. Extra panenský olivový olej je nabitý prospešnými fytochemikáliami, bol podrobne skúmaný pre svoje antioxidačné, protizápalové a protirakovinové účinky. Obsahuje viac ako 30 fytochemikálií, vrátane zlúčeniny nazývanej oleocanthal, ktorá sa považuje za tzv. NSAID (nesteroidné protizápalové liečivo). Vedci naznačujú, že denný príjem oleocanthalu môže výrazne znížiť riziko vzniku chronických zápalových ochorení ako sú srdcové choroby, mŕtvica, artritída alebo rakovina. Pri výbere olivového oleja je dôležité siahnuť po extra panenskom so skorým zberom, ktorý obsahuje najviac fytochemikálií. Najlepšie je ho konzumovať surový, pretože jeho zahrievaním môžeme zničiť jeho cenné zlúčeniny.
Oregano je nabité flavonoidmi a fenolovými kyselinami, čo sú fytochemikálie, ktoré majú silne antioxidačné a protizápalové vlastnosti. Používa sa tradične v ľudovom liečiteľstve na zmiernenie stavov ako astma, bronchitída, kašeľ, hnačky, poruchy trávenia, bolesti žalúdka a menštruačné poruchy. Cesnak sa po celé stáročia využíval na odvrátenie infekcií. Je to silný posilňovač imunity, ktorý zvyšuje imunitný systém stimuláciou tvorby bielych krviniek. Surový cesnak je úžasným doplnkom prakticky ku každému jedlu.
Med má širokospektrálne antimikrobiálne vlastnosti. Ukázalo sa, že má pozoruhodné vlastnosti pri hojení rán. Jogurt obsahuje dobré baktérie, známe ako probiotiká. Ukázalo sa, že konzumácia jogurtu bohatého na probiotiká znižuje riziko cukrovky, obezity a rakoviny. Grécky jogurt je obzvlášť zdravý kvôli vysokej hladine tukov a bielkovín. Citrusové plody sú vynikajúcim doplnkom vášho jedálneho lístka. Citróny sú plné silných fytochemikálií, ktoré majú antioxidačné, protizápalové a protirakovinové účinky. Obsahujú tiež veľa vitamínu C na posilnenie imunitného systému a podporu metabolizmu.
Starí Gréci používali svoje jedlo ako každodenný liek. Konzumovali tieto superpotraviny na posilnenie svojho zdravia a liečenie chorôb dávno predtým, ako veda mohla vysvetliť ich účinky. Týchto šesť superpotravín je nabitých silnými vitamínmi a fytochemikáliami, ktoré posilňujú váš imunitný systém a chránia vás pred škodlivými účinkami zápalu.
Pri zmienke o antickom Grécku si mnohí vybavia filozofiu, ktorá sa často prelínala s vedou. Len málo ľudí si uvedomuje, že práve Gréci začali uplatňovať vedecký prístup v lekárstve. Hippokrates z Kósu okolo roku 450 pred n. l. začal systematicky experimentovať a snažil sa ukázať, že príznaky ochorení predstavujú prirodzenú reakciu tela na vonkajšie aj vnútorné vplyvy. Jeho výpočet ľudského tepu zodpovedal takmer presne hodnotám, ktoré poznáme dnes, a preto ho história vníma ako otca západnej medicíny.
Grécka civilizácia vytvorila pevné základy klasického umenia, pričom sochárstvo patrilo medzi jeho najvýraznejšie podoby. Antickí tvorcovia sa preslávili zručnosťou aj citom pre detail. Mnohé diela zachytávali podoby gréckych bohov. Medzi významnými umelcami vynikal Praxiteles, obdivovaný pre jemné a ladné zobrazenie tela bohyne Afrodity. Ženské postavy tvaroval so širšími bokmi a ramenami, pričom zachytával plynulosť ich pohybu. Dedičstvo gréckeho sochárstva pretrváva dodnes a stále ovplyvňuje umelcov na celom svete.
Staroveké Grécko sa preslávilo ako kolíska demokracie, poznania, umenia aj estetiky, no jeho tvorcovia čerpali inšpiráciu z dávnej minulosti. Najvýraznejší vplyv mala minojská civilizácia so svojou pozoruhodnou kultúrou. Grécka architektúra sa následne sústredila na výstavbu palácov, chrámov a posvätných areálov. Najznámejším symbolom tohto obdobia zostáva aténsky Parthenón.
Už v antickom Grécku a Sparte bolo funkčné telo považované za znak zdravia, disciplíny a akceptácie v spoločnosti. V Sparte bola obezita považovaná za spoločensky neprijateľnú, preto sa praktizovali prísne cvičenia a obmedzenia v stravovaní. Neskôr, konkrétne v 19. a 20. storočí, sa objavil ideál krásy a túžba po štíhlej postave viedla k rozvoju najrôznejších praktík, ako sa k vtedajšiemu ideálu krásy priblížiť.
Temná pravda o pravěké stravě: Proč vaše paleo dieta nedává smysl (Petr Šída)
Zdravie každej spoločnosti je úzko späté s jej hygienickou a medicínskou úrovňou. V strednej Európe tomu nebolo inak. Európska medicína mala, podobne ako u iných kultúr, vo svojich počiatkoch základ v domácom lekárstve, ktoré praktizovali bežní laici bez medicínskeho vzdelania. Spoločnosť nemala inštitucionalizované zdravotníctvo ani pevne stanovené hygienické pravidlá. Medicína, resp. snahy o liečenie najrozličnejších chorôb a zranení už vo svojich raných počiatkoch úzko súvisia so snahou človeka o prežitie. Počiatky medicíny vidíme v domácom liečení, využívaní bylinných prostriedkov a rôznych magických praktík už od najstarších čias. Ľudové liečiteľstvo bolo odjakživa úzko spojené s používaním magických rituálov.
Antická medicína sa vďaka expanzii Rímskej ríše rozšírila všade tam, kam siahalo rímske impérium. Lekárske znalosti a postupy, stavba a organizácia nemocníc, hygienické návyky sa v rímskych provinciách výrazne nelíšili od tých, ktoré boli v centre ríše. Postupne rímske zvyklosti a znalosti prenikali aj za hranice rímskych provincií a ovplyvňovali aj susediace územia. V rímskych provinciách sa snažili obyvatelia dosiahnuť rovnaký životný štýl, na aký boli zvyknutí z Ríma, tak sa dostáva spolu s armádou, obchodníkmi a ich rodinami do strednej Európy vysoký hygienický štandard Rimanov. Ten je symbolizovaný najmä rímskymi kúpeľmi, toaletami, kanalizáciou, vodovodným vedením, nemocnicami a samozrejme lekármi a ich medicínskymi znalosťami.
Antická medicína sa odvíja od medicíny gréckej. Prvé písomné zmienky o lekárskych praktikách nachádzame už u Homéra v Iliade. Už z popisu vidíme, ako vtedajší ľudia vnímali choroby - považovali ich za vôľu bohov, resp. za prejav ich nepriazne. Ošetrovať zranenia svojich druhov boli schopní nielen profesionálni lekári, ale aj bežní vojaci. Za boha lekárstva bol v antike považovaný Asklépios. V antickom Grécku bolo veľa stredísk jeho kultu. Najvýznamnejšia bola svätyňa v Epidaure.
Rozhodujúcim podnetom pre vznik modernej medicíny bola grécka filozofia. Od 6. st. pred Kr. prírodná iónska filozofia sa pokúšala vysvetliť prírodu pomocou svojich skúseností založených na zmysloch, ako aj predstavivosti založenej na empirických analógiách a racionálnych predpokladoch. V tomto čase bola medicína neoddeliteľnou súčasťou filozofie, pričom niektorí filozofi boli aj lekármi.
Za „otca medicíny“, zakladateľa modernej medicíny, ktorá sa nespolieha na náboženské presvedčenie a liečiteľskú mágiu, ale je založená na pozorovaní klinických príznakov a na racionálnych záveroch, považujeme Hippokrata z ostrova Kos. Hippokrates položil základy medicíny ako vedeckého odboru. Jeho činnosť spadá do obdobia vrcholu gréckej civilizácie, do 5. stor. Hippokratovo meno nesie zbierka spisov, ktorá odráža prakticky všetky lekárske znalosti svojej doby.
Hippokratovská medicína bola ovplyvnená pytagorejskou prírodnou teóriou, ktorá hlása, že príroda bola vytvorená zo štyroch prvkov. Preto sa telo podobným spôsobom skladá zo štyroch telesných štiav (humores). Tieto telesné šťavy sú u zdravého človeka vždy v rovnováhe. Ak sa tieto tekutiny dostanú do nerovnováhy, postihnutý človek ochorie. Z humorálnej teórie vychádza aj delenie ľudských temperamentov: sangvinik, flegmatik, cholerik a melancholik.
Základom hippokratovskej medicíny bolo presvedčenie, že choroby nemajú žiadne iracionálne, náboženské príčiny a pozorovanie pacienta je veľmi cenné pre prax. Hippokratovskí lekári považovali za najdôležitejšiu časť práce lekára určiť prognózu. V ich centre záujmu bol pacient, nie choroba. Úlohou lekára malo byť presvedčiť pacienta o spôsobe liečby. Od čias Hippokrata sa medicína stáva praktickým umením, ktoré nesie vysoké etické ideály.
Rímske lekárstvo vychádzalo pôvodne z domácej medicíny, liečiteľstva a magických praktík. Mnoho sa Rimania naučili od pôvodného obyvateľstva Itálie, najmä hygienické pravidlá, odvodňovanie, kanalizáciu a kúpeľníctvo prevzali od Etruskov. Vedeckú medicínu prebrali až od Grékov. Prvými lekármi v Ríme boli Gréci, najprv grécki otroci, ktorí svojimi znalosťami výrazne prevyšovali schopnosti domáceho liečenia Rimanov. Od 1. storočia pred Kr. s príchodom významného gréckeho lekára Asklepiada z Bithýnie môžeme hovoriť o rozvoji medicíny v Ríme. Priniesol humánnu medicínu a odporúčal kúpele a masážnu terapiu.
