Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá do času, kým dieťa nie je schopné sa samo živiť. Kedy nastane takýto právny stav, závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť vykonávať prácu, majetkové pomery a pod.
Platenie výživného je pre rodičov zákonnou povinnosťou, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné živiť sa samé. Pri rozvode súd určí sumu, akou bude prispievať rodič, ktorému dieťa nebolo zverené do opatery. V prípade, že sa rodičia nedohodnú, alebo súd ich dohodu pre rozpor so záujmami dieťaťa neschváli, určí sa výška výživného súdnym rozhodnutím.
Zákonom nie je presne stanovený spôsob výpočtu výšky výživného. Existuje však niekoľko pravidiel, na základe ktorých súd určí výšku výživného.
Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom
Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa.
Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Do úvahy sa berú aj výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Plnenie vyživovacej povinnosti
Plnenie výživného povinným sa započítava najprv na istinu a až po uhradení celej istiny sa započítava na úroky z omeškania. Právo na výživné sa nepremlčuje.
Pred dosiahnutím plnoletosti sa výživné platí do rúk rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Po dovŕšení 18 rokov sa však situácia mení. Keďže plnoleté dieťa je už spôsobilé na právne úkony, vyživovacia povinnosť sa plní priamo k rukám dieťaťa. Dôležité je, že ak by rodič aj naďalej posielal výživné druhému rodičovi (napr. matke), môže sa dostať do situácie, kedy v skutočnosti výživné neplatí oprávnenej osobe. Plnoleté dieťa má právo oznámiť povinnému rodičovi číslo účtu, na ktoré si želá výživné dostávať. Ak by si želalo, aby výživné naďalej prichádzalo na účet matky alebo inej osoby, musí to oznámiť rodičovi, ktorý platí výživné.
V prípade, ak dieťaťu vznikne nárok na priznanie sociálneho štipendia, štipendium sa bude považovať za príjem dieťaťa, a ten bude zohľadnený pri určovaní výšky výživného vo vzťahu k povinným osobám, teda obom rodičom. Rovnaký záver však nemožno vyvodiť v prípade prospechového štipendia, nakoľko ide o príjem jednorazový s motivačným charakterom, ktorý závisí od aktuálneho prospechu študenta.
Kedy dochádza k zániku vyživovacej povinnosti?
Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom je upravená v ustanovení § 62 a nasl. zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov. V zmysle uvedených ustanovení majú obaja rodičia povinnosť vyživovať svoje dieťa, nakoľko dieťa má zákonom o rodine upravené právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Zákon o rodine explicitne upravuje aj dĺžku trvania vyživovacej povinnosti a to do doby, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť, teda úplne a trvale uhrádzať/uspokojovať svoje životné potreby, ktoré môžeme zaradiť medzi tzv. relevantné.
Z uvedeného vyplýva, že pre naplnenie skutkovej podstaty nestačí, ak má dieťa len jednorazový príjem, alebo ak má nepravidelný príjem, napr. zo študentskej brigády. Do pozornosti by sme chceli dať tzv. obnoviteľný charakter vyživovacej povinnosti. V súčasnosti nie je ničím výnimočná situácia, keď sa dieťa uchádza o miesto na niektorej z prestížnejších vysokých škôl, no prijímacie skúšky dopadnú tak, že sa v prvom roku na štúdium nedostane, a tak je nútené dočasne pracovať. Tým, že má dieťa príjem, či už zo závislej činnosti alebo podnikateľskej činnosti, stáva sa schopné samo sa živiť, čo vedie k zániku vyživovacej povinnosti rodičov.
Z uvedeného vyplýva, že vyživovacia povinnosť nie je viazaná na dosiahnutie žiadneho konkrétného veku. Jednou zo základných povinností rodiča je viesť dieťa k získaniu vzdelania, a tým vytvoriť priestor pre jeho sebarealizáciu. Počas tohto obdobia, teda počas obdobia, kedy dieťa študuje, vyživovacia povinnosť rodičov voči nemu trvá. V aplikačnej praxi sa ako ukončenie prípravy na budúce povolanie chápe ukončenie vysokej školy v určitom študijnom programe; za relevantné vo vzťahu k pokračovaniu vyživovacej povinnosti by sme nemohli brať ďalšie štúdium, t.j. na vysokej škole v inom študijnom odbore, resp. akékoľvek postgraduálne štúdium.
Vzhľadom na súčasnú situáciu na trhu, existuje pomerne veľké množstvo osobitných foriem vzdelávania, ktoré sú často pre sebarealizáciu nevyhnutné - rôzne rekvalifikačné kurzy, nadstavbové štúdium či zahraničné stáže. V týchto prípadoch bude pomerne náročné ustáliť, či je dieťa schopné sa samo živiť. Do úvahy musíme vziať jednak schopnosti a nadanie dieťaťa, no na druhej strane nemôže dochádzať k zneužívaniu vyživovacej povinnosti snahou vyhnúť sa pracovným povinnostiam.
Do pozornosti by sme zároveň chceli dať fakt, že vyživovacia povinnosť nadobudnutím plnoletosti, t.j. 18 rokov veku, či dokonca veku 26 rokov nezaniká. Na konkrétny vek sa viaže len vyplácanie prídavku na dieťa, ktorý je ohraničený dovŕšením 25 rokov veku, ak dieťa spĺňa podmienku nezaopatrenosti.
V praxi sa vyskytujú prípady, že aj ťažko zdravotne postihnuté deti študujú na vysokej škole, pokiaľ im to mentálne zdravie dovoľuje. Je však vysoko pravdepodobné, že po ukončení štúdia sa nebudú môcť realizovať v žiadnej profesii. V súvislosti so štúdium na vysokej škole sa stáva relevantná aj otázka podania návrhu na zvýšenie výživného. Odôvodnenosť potrieb dieťaťa sa v prípade štúdia mimo miesta svojho bydliska zvyšuje. Je zrejmé, že výživné určené rozhodnutím súdu na stredoškoláka nebude postačujúce pre zabezpečenie potrieb študenta vysokej školy.
„Vzhľadom na konštrukciu zákona a z dôvodu, že plnoletosťou stráca účinnosť úprava výchovy dieťaťa, na ktorú sa prihliadalo pri výživnom, dieťa pri nadobudnutí plnoletosti, ak nie je schopné samo sa živiť, môže podať žalobu na určenie výživného proti matke, otcovi alebo proti obom rodičom na základe zmeny pomerov.“ (E. Horváth, E. Varga - Zákon o rodine komentár.
Naďalej však platí, že rodičia môžu vyživovaciu povinnosť plniť aj dobrovoľne a to aj v naturálnej forme - zaplatenie internátu, hradenie telefónnych nákladov, výdavky na poistné, poskytovanie stravy atď. Upozorňujeme, že za výživné nemožno považovať príležitostné plnenia, ktoré rodič poskytne dieťaťu v čase osobného styku s dieťaťom, t.j. bežné nákupy, zaplatenie účtu v reštaurácii, lístok do kina atď., ak tieto plnenia nepresiahnu hranicu tzv. relevantných potrieb.
Schopnosť dieťaťa osamostatniť sa a samo si zabezpečovať základné životné potreby sa vyhodnocuje komplexne, v závislosti od viacerých premenných. Okrem veku dieťaťa je dôležitým ukazovateľom tejto schopnosti aj jeho zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy dieťaťa a jeho potreby, majetkové pomery a pod. (zdroj: Pavelková: Zákon o rodine - Komentár, 3. vydanie, C.H. Beck, 2019). Ani nadobudnutie schopnosti dieťaťa aktívne vykonávať zárobkovú činnosť či úspešné ukončenie strednej odbornej školy (čo vytvára predpoklad pre jeho uplatnenie sa vo vyštudovanom odbore) nie sú bez ďalšieho dôvodmi na zrušenie povinnosti platiť výživné.
„V aplikačnej praxi sa ako ukončenie prípravy na budúce povolanie chápe ukončenie vysokej školy v určitom študijnom programe; za relevantné vo vzťahu k pokračovaniu vyživovacej povinnosti by sme nemohli brať ďalšie štúdium, t.j. na vysokej škole v inom študijnom odbore, resp. akékoľvek postgraduálne štúdium.
Podľa rozhodnutia ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 2121/14: „Je potrebné odlíšiť prípady rozhodovania o výživnom, keď sa jedná o maloleté dieťa, resp. dokonca o dieťa vykonávajúce povinnú školskú dochádzku. V týchto prípadoch musí byť priznávanie výživného zodpovedajúce odôvodneným potrebám dieťaťa samozrejme pravidlom. U detí už plnoletých je však treba na vyživovaciu povinnosť nazerať optikou výrazne odlišnou: plnoletý jedinec by mal byť zásadne schopný sa postarať sám o seba a dôvod pre stanovenie vyživovacej povinnosti by preto mal byť odôvodnený konkrétnymi okolnosťami daného prípadu. Pokiaľ plnoleté dieťa študuje už na druhej škole toho istého stupňa (strednej alebo vysokej), ktorá na predchádzajúcu školu úplne jednoznačne nenadväzuje, je namieste sa zaoberať najmä tým, či skutočne ide o racionálnu prípravu na budúce povolanie, či aktuálne študovaná škola má zodpovedajúcu kvalitu (napríklad z hľadiska uplatnenia absolventov), či zvyšuje jeho šance na uplatnenie na trhu práce a v neposlednom rade aj tým, či sa dieťa tomuto štúdiu venuje s dostatočnou starostlivosťou, teda či nedosahuje neprimerané množstvo absencií (rozumne vysvetliteľných a doložených) a či dosiahnuté študijné výsledky potvrdzujú jeho skutočný záujem o zvolený odbor.
„Môže nastať situácia, kedy síce plnoleté dieťa je schopné samo uspokojovať svoje životné potreby, avšak len čiastočne, napr. si dokáže zabezpečiť stravu, zdravotnú starostlivosť, záujmovú činnosť, kultúrne vyžitie, avšak nie bytovú otázku. Rodičia sú v takom prípade povinní z titulu vyživovacej povinnosti zabezpečiť tomuto plnoletému dieťaťu bývanie, a to až kým si nebude vedieť bývanie zabezpečiť samo. Vyživovacia povinnosť trvá i počas prípravy dieťaťa na jeho budúce povolanie. Zároveň je nutné uviesť, že zákonná vyživovacia povinnosť nezaniká iba z dôvodu ukončenia štúdia, ak na to nie sú splnené ďalšie zákonné predpoklady. Ak teda dieťa študuje a riadne v tomto štúdiu pokračuje až do jeho dokončenia, na povinnosti platiť výživné nič nemení ani skutočnosť, ak dieťa štúdium prerušilo, napr. z dôvodu nevydarenej skúšky, prípadne ak túto urobilo až na ďalší pokus. Uvedené platí i pre dobu štúdia nasledujúcu po primeranej praxi, kedy bolo dieťa zárobkovo činné. Na druhej strane, ak dieťa vstúpilo do zamestnania, ktoré mu umožnilo samostatne sa živiť, ale toto neskôr preruší s cieľom ďalšieho štúdia a kvalifikácie na iné povolanie, vyživovacia povinnosť sa neobnovuje.“ (zdroj: R. Bános - M.
Výživné sa platí do rúk rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti; to neplatí, ak ide o plnoleté dieťa, ktorému sa výživné vypláca priamo do vlastných rúk, najčastejšie na účet vedený v banke. Týmto spôsobom vie následne povinný rodič vydokladovať riadne plnenie svojej vyživovacej povinnosti voči nezaopatrenému plnoletému dieťaťu.
Náhradné výživné
V prípade, ak výživné nie je povinným riadne platené, Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže žiadateľov poučí o možnosti požiadať príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v mieste bydliska oprávneného o náhradné výživné.
Právne vzťahy pri poskytovaní náhradného výživného pre dieťa upravuje zákon č. 201/2008 Z. z. Náhradné výživné slúži na zabezpečenie výživy nezaopatreného dieťaťa (oprávnenej osoby) v prípade, ak si povinná osoba (t.j. rodič alebo iná fyzická osoba) neplní vyživovaciu povinnosť voči nezaopatrenému dieťaťu alebo sirote nevznikol nárok na sirotský dôchodok alebo na sirotský výsluhový dôchodok, resp. súdu bol podaný návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom z dôvodu, že povinná osoba neplní vyživovaciu povinnosť v plnej výške.
Ak povinná osoba neplní vyživovaciu povinnosť v plnej výške, náhradné výživné sa poskytuje vo výške určenej rozhodnutím súdu alebo vo výške rozdielu medzi výškou výživného určeného rozhodnutím súdu a výškou zaplateného výživného povinnou osobou. Ak oprávnenej osobe nevznikol nárok na sirotský dôchodok alebo sirotský výsluhový dôchodok, náhradné výživné sa poskytuje vo výške 0,7 - násobku sumy životného minima pre nezaopatrené dieťa.
Je potrebné informovať úrad o každej zmene skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre trvanie nároku na náhradné výživné, na jeho výšku a na jeho vyplácanie bez zbytočného odkladu, najneskôr však do ôsmich dní odo dňa zmeny týchto skutočností.
V prípade, ak je dieťa schopné sa samo živiť, odporúčame podať návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti na príslušný súd. V prípade plnoletých detí totiž platí, že ak by návrh podal povinný rodič a súd bude mať za preukázané, že dieťa je schopné sa samo živiť už po nejaký čas (napr. začalo pracovať a jeho príjem je dostatočný na pokrytie životných nákladov), vyživovacia povinnosť môže byť zrušená.
So žiadosťou o pomoc pri vymáhaní výživného zo zahraničia je možné obrátiť sa na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (www.cipc.gov.sk). Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (ďalej len “Centrum”) plní úlohy orgánu určeného na vykonávanie medzinárodných dohovorov a právnych aktov Európskej únie upravujúcich cezhraničné vymáhanie výživného zo zahraničia.
Pri prvotnom kontakte žiadateľ opíše svoj problém a následne zašle Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže žiadosť o pomoc pri vymáhaní výživného z cudziny a rozsudok o určení výživného. Referent Centra vysvetlí žiadateľovi postup vymáhania zo zahraničia, ktorý sa líši v závislosti od krajiny, kde sa nachádza povinná osoba. Žiadateľovi je vysvetlené, aké dokumenty je potrebné pripraviť a akým spôsobom si ich môže zabezpečiť. Keď je žiadosť kompletná, Centrum ju postúpi do zahraničia na ďalšie konanie. Toto konanie prebieha podľa právneho poriadku daného štátu a Centrum má preto obmedzené možnosti toto konanie ovplyvniť alebo urýchliť.
Úspešnosť vymáhania výživného závisí od viacerých skutočností, najmä od postupov danej krajiny, ekonomickej situácie a ochoty povinného, pružnosti rozhodovania súdov a iných orgánov a od iných okolností prípadu. Centrum zároveň žiadateľov poučí o možnosti požiadať príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v mieste bydliska oprávneného o náhradné výživné, ak výživné nie je povinným riadne platené. Centrum pre dané konanie vydáva potrebné potvrdenie. Žiadateľ je v priebehu procesu povinný s Centrom náležite spolupracovať, priebežne predkladať vyžadované doklady a poskytovať pravdivé informácie. Centrum žiadateľom poskytuje pomoc a asistenciu v priebehu celého konania. Ak žiadateľ potrebuje konzultovať dodatočné informácie, môže sa obrátiť na svojho právneho zástupcu.