Pavol Emanuel Dobšinský sa narodil 16. marca 1828 v Slavošovciach do rodiny evanjelického farára. Jeho životná púť ho zaviedla na mnohé miesta, kde zanechal nezmazateľnú stopu v slovenskej kultúre, predovšetkým ako zberateľ a vydavateľ ľudových rozprávok a povestí.
Vzdelanie získal na gymnáziu v Rožňave a Miškovci. Následne, v rokoch 1840 až 1848, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči. Už počas štúdií prejavil záujem o ľudovú slovesnosť a hlavne ľudovú prózu. V tomto období sa zapojil do študentského spolku a začal prispievať do rukopisného časopisu Holubica. Zároveň prekladal diela svetových romantických básnikov ako Byron, Lamartine a Mickiewicz.
Počas revolúcie v rokoch 1848 - 1849 sa zapojil do Slovenského povstania a neskôr slúžil ako vojak cisárskej armády. Po zložení farárskej skúšky v roku 1850 začal pracovať ako asistent u evanjelického farára a etnografa Samuela Reussa v Revúcej. Práve tu sa začal intenzívnejšie venovať zbieraniu a vydávaniu slovenskej ľudovej slovesnosti. Vďaka svojmu zamestnávateľovi, Samuelovi Reussovi, ktorý videl v rozprávkach bohatstvo ľudovej kultúry, sa Dobšinský pustil do práce, ktorá mu priniesla celoslovenskú slávu.
Jeho profesionálna kariéra bola pestrá. Od roku 1852 pôsobil ako pomocný redaktor v časopise Slovenské pohľady. Neskôr pôsobil ako kaplán v Brezne, profesor slovenského jazyka a literatúry na Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. Nakoniec sa usadil v Drienčanoch, kde od roku 1861 až do svojej smrti pôsobil ako evanjelický farár. Tu 22. októbra 1885 aj zomrel.
Ťažisko Dobšinského celoživotnej práce spočíva vo folkloristike. Už ako študent sa zaoberal problematikou ľudovej slovesnosti. Sústavne zbieral a zapisoval piesne, príslovia, porekadlá, hádanky, hry, obyčaje a povery. Pred publikovaním ich v rámci svojich úprav zbavil pôvodnej erotickosti a nevhodného humoru, čím sa ľudové diela, pôvodne určené dospelým, stali obľúbenými a vhodnými medzi detskými čitateľmi.
Spolu s Augustínom Horislavom Škultétym zostavili a v rokoch 1858 - 1861 vydali súbor 64 rozprávok v šiestich zošitoch pod názvom Slovenské povesti. Krátko pred smrťou vydal 90 rozprávok v ôsmich zošitoch pod názvom Prostonárodnie slovenské povesti (1880 - 1883). Tieto zbierky sú základným a dodnes reprezentatívnym dielom slovenskej folkloristiky.
Vďaka Dobšinského zberateľskej činnosti sa do povedomia mnohých generácií slovenských detí a ich rodičov dostal bohatý svet ľudových rozprávok a povestí. Jeho dielo nám pripomína dôležitosť zachovania kultúrneho dedičstva a poukazuje na múdrosť, vieru a lásku našich predkov. Dobšinský dokázal, že sny o krajšom živote a sile prekonávať nástrahy sveta sa môžu stať skutočnosťou, a že génius slovenského ľudu dokázal vymyslieť zázračné deje, ktoré prekračujú hranice medzi snom a skutočnosťou.
Jeho práca ďaleko presiahla svojho autora a žije aj v dnešných dňoch. Na Dobšinského povestiach sa vychovalo mnoho generácií slovenských detí, ktoré si takto vycibrili zmysel pre krásu reči, ľahkonohosť a všemocnosť fantázie.
V Gemerskom komitáte, ktorý má korene až v 12. storočí, sa v čase národnoobrodeneckého hnutia stal Gemer oázou záujmu o slovenskú ľudovú kultúru. Medzi významných nadšencov tohto obdobia patrili Samuel Reuss, Janko Francisci, August H. Škultéty, Peter Kellner Hostinský, Štefan Daxner, Samuel Ormis a samozrejme Pavol Dobšinský. Títo ľudia, často v roliach duchovných, učiteľov a študentov, spájali ušľachtilý záujem o slovesnú umeleckú tvorbu slovenského ľudu.
Ich cesty viedli k prameňom ľudovej múdrosti a často sa spájali aj regióny ako Horné Pohronie. Príkladom je zápis rozprávky "O kocúrikovi", kde Samuel Ormis z Hrona v Gemerskej stolici ju podal a rozprával, pričom Pavol Dobšinský jeho reč a výrazy "napravil" na Šumiaci v roku 1859. Táto rozprávka je zaujímavá tým, že prvá časť je zapísaná v šumiackom a druhá v pohorelskom nárečí. Dobšinský pri prepise robil len nutné pravopisné úpravy, čím zachoval autenticitu nárečia.
Dobšinského osobnosť v krásnych slovách vyjadril národný umelec Vladimír Mináč: "Bol to slovenský Homér, muž, ktorý vyrozprával vnútorné príbehy svojho ľudu. Žil teda tu, uprostred pokojnej prírody... Bol to muž stálosti a vernosti, muž nie výbušný, nie prchký a náhlivý, ale práve trvajúci v pokojnej práci. Kázal a učil, utvrdzoval a vychovával mladých aj starých, gazdoval, včelárčil a záhradníčil, bol robotníkom medzi robotníkmi. Ako by ten nemal dôverne poznať život svojho ľudu? Bol to jeho život."
V roku 1970 bola v Slavošovciach zriadená Pamätná izba P. E. Dobšinského, ktorá dodnes slúži na pripomienku jeho života a diela. V roku 2004 bola vo Francúzsku vydaná zbierka 100 najkrajších rozprávok sveta, kde Slovensko reprezentuje Dobšinského rozprávka "Ružová Anička".
Pavol Dobšinský bol vojakom cisárskej armády, tajomníkom Samuela Reussa v Revúcej, pomocným redaktorom Slovenských pohľadov, od roku 1861 evanjelickým farárom v Drienčanoch. Prekladal tvorbu svetových romantických básnikov, ako študent redigoval zábavník Holubica a Sokol. Zaslúžil sa o vydanie prác J.Čajaka, J.Bottu a L.Kubányho, publikoval pedagogické a kultúrne články, štúdie a monografie.
Jeho najväčším prínosom je však zberateľská činnosť, hlavne ľudových rozprávok a povestí, ktoré prostredníctvom jeho diel poznávajú celé generácie.
Základné informácie o Pavlovi Emanuelovi Dobšinskom:
| Narodenie: | 16. marec 1828, Slavošovce |
| Úmrtie: | 22. október 1885, Drienčany |
| Povolanie: | Evanjelický farár, folklorista, spisovateľ, prekladateľ |
| Najznámejšie diela: | Slovenské povesti (1858 - 1861), Prostonárodnie slovenské povesti (1880 - 1883) |