Príspevok sa zameriava na analýzu troch stavov bytia, ktoré významne ovplyvňujú správanie, reakcie a vzťahy človeka. Tieto stavy, odhalené počas psychologických sedení, sú Rodič, Dospelý a Dieťa. Cieľom je priblížiť tieto stavy a ich vplyv na naše každodenné fungovanie, aby čitateľ mohol lepšie porozumieť sebe aj druhým. Poznanie týchto stavov a ich prejavov môže prispieť k rozvoju všímavosti a schopnosti vedome s nimi pracovať.
Tri Stavy Bytia: Rodič, Dospelý, Dieťa
Psychiater Thomas A. Harris vo svojej knihe Ja som OK - Ty si OK predstavil model troch stavov bytia, ktoré sú našou súčasťou - Rodič, Dospelý a Dieťa - a ktoré v jednotlivých situáciách prehrávajú skôr uložené nahrávky. Tieto stavy bytia výrazne ovplyvňujú celkové správanie človeka, jeho nálady, reakcie či vzťahy s druhými.
Rodič: Nahrávky z Detského Detstva
Pre Rodiča je charakteristické, že reprodukuje to, čo sme videli či počuli u našich rodičov, keď sme boli malí. Tento stav bytia nazývame Rodič, pretože práve tu sú uložené „nahrávky“ od našich vlastných rodičov, ktoré nám predali prostredníctvom správania a výrokov (Harris, 2019). „Všetko, čo dieťa rodičov počulo hovoriť a videlo robiť, je nahrávané do Rodiča.“ (Harris, 2019, str. 25).
V Rodičovi sa teda nachádzajú aj všetky domnienky, pravidlá či zákony prevzaté od našich rodičov. V útlom veku sú nám nahrávané ako pravda, pretože „malým“ človiečikom ju poskytujú „veľkí“ ľudia - autority, ktoré sa o nás starajú a od ktorých závisí naše vlastné prežitie. Nahrávky sú charakteristické aj svojou protirečivosťou (rodičia nám vravia: „Neklam!“ - no sami klamú), čo je pre nás často mätúce.
Nahrávky uložené v Rodičovi sú čisté dáta, ktoré sme prevzali od našich rodičov v útlom veku a ktorým sme uverili. Dnes ich často používame bez toho, aby sme si boli vedomí, že presne tie isté slová používali naši rodičia v podobných situáciách. Poznanie existencie Rodiča v nás a jeho spôsobov prejavu nám umožní odhaliť momenty, v ktorých sa tieto nahrávky spustia, a zároveň vytvoriť priestor pre odlišnú, nami zvolenú, vedomú reakciu.
Dieťa: Pocity a Zážitky z Raného Detstva
Ďalší stav bytia - Dieťa - možno definovať ako: „… čo človek videl, počul, cítil a chápal.“ (Penfield, 1952). Keďže malý človečik nedisponuje v období svojich prvých zážitkov žiadnou slovnou zásobou, väčšina jeho reakcií je tvorená pocitmi.
Harris uvádza, že: „… dnes sa nám môže prihodiť veľa vecí, ktoré znova vytvoria situáciu z detstva a vyvolajú rovnaké pocity ako vtedy.“ (Harris, 2019, str. 46 - 47). Tiež dodáva, že „… keď zlosť prevláda nad rozumom, hovoríme o tom, že človeka ovláda Dieťa.“ (Harris, 2019, str. 53). V našom Dieťati často pociťujeme strach, ktorý môžeme zmierniť tým, že k nemu budeme pristupovať s láskou a pochopením.
Dospelý: Vedome Rozhodovanie a Zmena Reakcií
Asi vo veku 10 mesiacov sa dieťa začína vedome pohybovať a manipulovať predmetmi. V istom zmysle možno povedať, že sa začína osamostatňovať, a tak samo spoznáva svet. Dieťa takto zisťuje, že „… je schopné vedome urobiť niečo [podľa] svojej pôvodnej myšlienky. Takáto sebaaktualizácia je začiatkom Dospelého. Informácie v Dospelom sa zhromažďujú ako výsledok schopnosti dieťaťa samostatne zisťovať, aký je v živote rozdiel medzi ,naučenou predstavou‘ o živote v Rodičovi a ,pocitovou predstavou‘ o živote v Dieťati.“ (Harris, 2019, str. 78).
Kým Dieťa a Rodič fungujú na báze automatických reakcií odvodených od toho, čo človek videl u druhých, resp. čo ho naučili, Dospelý je ten, kto má možnosť vedome si vybrať a zmeniť spôsob svojej reakcie. Obsah nahrávok v Dieťati a Rodičovi síce nemôžeme vymazať, no môžeme ho pochopiť a naučiť sa s ním pracovať. Tá je už riadená a kontrolovaná naším Dospelým, ktorý nám umožňuje riešiť konflikty vznikajúce z nesúladu názorov medzi Rodičom a Dieťaťom.
Naším hlavným cieľom pri riešení akýchkoľvek konfliktov a napätých situácií by malo byť logicky a srdečne vysvetliť situáciu, ktorá napätie či nezhodu vyvolala. Klasifikácia stavov bytia podľa Harrisa nám môže v konečnom dôsledku poslúžiť nielen pri vedomej práci s naším vlastným ja, ale aj pri snahe o pochopenie konania iných.
Vplyv Rodičov na Sebavedomie Dieťaťa
Na budovanie detského sebavedomia majú primárny vplyv najmä rodičia a ich vzťahy. Celková rodinná energia a dynamika dokáže ovplyvniť jeho budúce vnímanie určitých situácií a aj to, ako na ne zareaguje. Sebavedomie človeka sa začne formovať hneď ako si dieťa začne uvedomovať svoju oddelenosť od svojej primárnej vzťahovej osoby (väčšinou matky) a formuje sa spoločne s jeho osobnosťou.
Sebavedomie je vlastne hodnotenie jednotlivcovej osobnej hodnoty a vypovedá o postoji k sebe samému, často sa označuje aj ako sebaocenenie alebo sebaúcta. Prvé a primárne vzťahové väzby má väčšina detí k svojim rodičom, predovšetkým k svojej matke. Mnohí už určite počuli prirovnanie, že deti sú ako „špongie“. Rodič, ako primárna vzťahová osoba, je jednak ten, ktorému dieťa najviac dôveruje, kto je pre neho najbližšou osobou a jednak je to človek, ktorého stretáva najčastejšie, s kým je v najužšom kontakte.
U malých detí a detí všeobecne sa mozog rýchlo formuje. Vytvárajú sa v ňom spoje, ktoré sa na seba napájajú a začne sa vytvárať niečo ako strom. Neskôr sa medzi sebou začnú prekrývať konáre stromov a stromy vytvoria niečo ako les. Človek tak získava určitú anatomickú zásobu, ktorú môže využívať pri riešení situácii, s ktorými sa stretáva.
Dieťa na začiatku svojho života nie je ešte schopné porovnávať a samé si vyberať a rozhodovať sa. Inštinktívne začne používať vzorce, ktoré vidí u svojich rodičov a v domácom prostredí. Stávajú sa pre neho akousi normou a postupne ich uplatňuje vo svojom živote. Tvrdenie, že dieťa nám ako malé nerozumie alebo že nevie dostatočne vnímať naše pôsobenie na seba, nie je preto úplne pravdivé. Deti správanie rodičov v mladom veku vnímajú ako referenciu. Na jeho základe budú neskôr hodnotiť svet a životné situácie, s ktorými sa stretnú. Je dôležité, aby dal rodič dieťaťu, jednoducho povedané, dobrý základ. Deti svojich rodičov kopírujú.
Príklady Toxického Rodičovstva
Toxické rodičovstvo je také, ktoré vedie k veľmi narušeným vzťahom medzi dospelým a dieťaťom. Deti „toxických“ rodičov následne nemajú zručnosti pri vytváraní kvalitných a zdravých vzťahov nielen v rodine, ale ani v okruhu kamarátov, známych, vlastných životných partnerov a dokonca ani u vlastných detí. Ako toxické rodičovstvo môžeme vnímať napríklad formovanie detí podľa vlastných (napríklad nenaplnených) prianí a očakávaní. Prejavuje sa aj zvykom rodiča využívať pri spätnej väzbe u detí znevažujúce komentáre, negatívne postoje a obviňovanie: „Nikdy z teba nič nebude. Všetko iba pokazíš.“ V toxickom rodičovstve často chýba akceptácia akýchkoľvek kompromisov či preberanie zodpovednosti za deti. Ľudia, ktorí majú takúto skúsenosť, rozprávajú o tom, že u nich doma chýbala stabilita, porozumenie aj láska: „Nevedel som, čo sa stane, čo mám čakať.“
Manipulatívny rodič dokáže narábať so svojimi slovami a prejavmi správania tak, že jeho dieťa sa správa presne podľa jeho želaní a neuvedomuje si to. Narcistický rodič je málo empatický a veľmi ťažko (ak vôbec) dokáže svoje dieťa pochopiť. Od ostatných očakáva uznanie, i keď nespravil nič oceneniahodné. Neprejavujú emócie a pocity - majú napríklad úsmev na tvári, aj keď si rozbijú kolená. Skeptické a opatrné - mohli si napríklad vypočuť, že ich ďalší týždeň vezme rodič na dovolenku a budú mať celý týždeň pre seba. V skutočnosti sa nič z toho nestane. Zdanlivo necitlivé - deti MPN rodičov ani „nehnú brvou“ v prípade úrazov, sklamaní, posmeškov od ostatných a podobne. Zľahčujú svoju situáciu - podobným princípom, ako si môžu vypočuť od svojho rodiča. Napríklad: „To, že som ťa udrel, nie je dôvodom na plač. Je to prianie Boha a ak sa chceš dostať do neba, budeš mi za to ďakovať.“ Takéto deti môžu v reálnom živote povedať: „Nič sa nestalo. Takto to malo byť.“ Prejavujú strach zo samoty - dieťa toxického rodiča potrebuje, aby mu ostatní odsúhlasili to, čo robí. Vyrastať s toxickým rodičom, či už s manipulátorom, narcistom, alebo tým, kto opakovane prekračuje hranice, zanecháva stopy. Možno ste si ich dlho neuvedomovali. Možno ste si hovorili, že „takto to predsa bolo všade“. Dobrou správou je, že vplyv toxického rodičovstva sa dá liečiť. Prvým krokom je uvedomiť si, čo sa skutočne dialo. Dôležité je tiež vedieť, že máte právo na hranice, aj keď ide o rodičov. Máte právo rozhodnúť sa, čo ešte prijímate a čo už nie. Toxické dedičstvo sa nemusí prenášať ďalej.
Praktické Rady pre Rodičov
Stavajte deťom pravidlá „hry“: Deti potrebujú pevné pravidlá. Pravidlá predstavujú pevné body všedného dňa. Problémy v rodine vznikajú vtedy, ak je pravidiel príliš mnoho alebo príliš málo, a keď vďaka nedôslednosti strácajú zmysel. Ale skôr než začnete konať, mali by ste sa dohodnúť na kompromise a stáť si za ním. Deti sa tak naučia, že nejednotnosť nemôžu zneužívať, že nemôžu stavať rodičov proti sebe, že existujú síce rôzne názory, ale že je ich možné tolerovať.
Buďte dôsledný pri dodržiavaní pravidiel správania sa: Dbajte dôsledne a s vytrvalosťou na dodržiavaní už raz stanovených pravidiel. Správajte sa k deťom priateľsky, ale rozhodne. Vysvetlite im zmysel konkrétnych pravidiel a upozornite ich na dôsledky nedodržania pravidiel. Odpúšťajte chyby, ale nepoľavte. Premýšľajte o tom, čo ste vy alebo dieťa urobili zle a aké to malo príčiny.
Odolajte citovému vydieraniu dieťaťa: Deti vedia byť úspešnými citovými manipulátormi, dokonca „malými tyranmi“. Takéto dieťa nerešpektuje žiadne dohody a pravidlá, robí si podľa seba, nepočúva príkazy a zákazy, má veľa konfliktných situácií s inými deťmi. Doma sa jeho rodina krúti len okolo potrieb a požiadaviek dieťaťa, celý svet sa točí podľa jeho požiadaviek, tak si nakoniec aj to nové autíčko vydupe aj keby mal použiť náhly príval falošných sĺz. Neverte teda uslzeným očkám, ktoré sa hneď po dosiahnutí svojho zámeru zázračne vysušia. Ani tie najsmutnejšie pohľady neospravedlnia jeho výtržnosti.
Vymedzujte deťom hranice: Rovnako ako určené pravidlá, tak i hranice vytvárajú rámec, v ktorom sa deti môžu prejaviť, získať skúsenosti, pohybovať sa. Všetky deti chcú stanovené hranice stále rozširovať, a je to v poriadku. Čím je dieťa staršie, tým viac hranice rozširujeme a nechávame ho od seba odísť.
Staňte sa pre svoje deti autoritou aj priateľom: Aj keď by sa tak možno na prvý pohľad nezdá, ale autorita a priateľstvo sa vôbec nevylučujú. Autorita neznamená diktátorskú túžbu po moci.
Nezabudnite deti aspoň raz za deň pochváliť: Existuje princíp, ktorý sa dá pri výchove detí označiť za univerzálny. Získate viac toho, čo pravidelne oceníte. Ak zistíte, že vaše deti robia to, čo majú robiť, oceňte ich, pochváľte ich, povedzte im, že to urobili správne. Uznajte aj nepodarené pokusy. Dobrý úmysel je treba povzbudiť. Nič sa na prvý pokus nemusí podariť. Povedzte deťom, že sa tešíte z toho, aké sú zodpovedné, húževnaté, pomáhajúce, tolerujúce, odpúšťajúce… Aj keď tieto vlastnosti ešte nemajú dokonalé, chváľte ich za ne.
Spoločne si plánujte deň, týždeň, mesiac: Spoločný plán dáva deťom istotu. S deťmi by ste mali hovoriť o tom, čo sa v rodine ide robiť, čo sa bude kedy diať, kedy kto príde, kam sa pôjde. Dobré je urobiť si spoločne s deťmi plán na týždeň, alebo na mesiac. Naplánovať si rôzne akcie, výstavy, divadielka, kiná, výlety, návštevy, rôzne hry, aktivity. Rozvrh týždňa pomáha deťom rozdeliť si čas a učí ich rozvrhnúť si deň tak, aby si stihli urobiť domáce úlohy, pohrať sa a aj si oddýchnuť.
Prejavujte voči deťom lásku: Minimálne raz denne si dieťa pritúľte a povedzte mu, ako ho máte nadovšetko radi. A nikdy svojmu dieťaťu nepovedzte, že neľúbite, ani keď vás veľmi nahnevá, alebo ani keď donesie päťku v žiackej knižke a nebodaj na vysvedčení.
Poskytujte deťom v rodine pokoj, stabilitu, harmóniu: Deti potrebujú pokojné láskyplné rodinné prostredie, ktoré v nich vyvoláva pocit istoty a bezpečia. Medzi partnermi zákonite dochádza k výmene názorov, hádke, kríze, ktorá sa odohráva pred očami detí, ale vždy by mali byť svedkami toho, že rodičia si odpustia, uzmieria, dohodnú, navrhnú kompromisné riešenie. Vo výchove detí je dobré myslieť aj na to, že deti vychováva viac ich okolie, ako rodina. Je to surové tvrdenie. Ale v dobrej štvrti sa jednoducho deťom darí lepšie. Akokoľvek dobrá ste rodina, ak bude vaše dieťa obklopené grázlami, stane sa pravdepodobne grázlom. Výchova detí teda zahŕňa aj to, aké prostredie im vytvoríte.
Znaky Dobrej Výchovy
Dieťa pred vami slobodne a bez strachu vyjadruje emócie: Pokiaľ dieťa bez strachu vyjadruje pred vami celú škálu emócií, znamená to, že ste ako rodič vytvorili bezpečné prostredie plné istoty. Vzťah medzi vami a dieťaťom je otvorený, dieťa sa neobáva pred vami prejaviť, čo má na srdci.
Necháte dieťa zlyhať a chybovať, aby sa poučilo: Ak ich necháte zlyhať, ale neskôr sa pozhovárate o tom, aké ponaučenie si z toho vzali, učíte ich húževnatosti a tvrdej práci. Navyše sa dieťa naučí s pocitom sklamania a negatívnymi emóciami pracovať, a nástrahy sveta bude zvládať lepšie vďaka odolnosti, ktorú tým pomáhate v ňom vybudovať.
Nenútite dieťa, aby sa podobalo vašej vysnívanej predstave, má vlastnú identitu: Rodičia, ktorí nechajú deti byť kým sú a nenútia ich splniť ich vlastnú ideu o tom kto sú, odvádzajú skvelú výchovnú prácu.
Budovanie sebavedomia vášho dieťaťa
Dieťa sa neučí len tým, že mu poviete, čo má robiť. Ale hlavne tým, že napodobňuje správanie rodičov. Možno sme si sľúbili, že správanie, ktoré nám v detstve alebo v dospievaní vadilo, nebudeme opakovať. Za pár rokov sa ale pristihneme, že robíme úplne to isté ako mama alebo otec, dokonca sme okopírovali aj gestá.
„Keď má niekto na seba vysoké nároky, najčastejšie to neznamená, že mal prísnych rodičov. Znamená to, že rodičia mali prísne nároky sami na seba." Nestačí, že rodič povie dieťaťu, že to nevadí, že dostalo trojku. Keď dieťa vidí, že rodič je v práci na seba veľmi prísny, tak bude aj ono na seba veľmi prísne. Toto si zoberie ako vzor správania, a tak sa začne správať. Dieťa si minimálne všíma, čo rodič hovorí.
David Code, autor svetového bestselleru Deti nás vo všetkom kopírujú: Stres rodičov je pre dieťa toxický (Kids Pick Up On Everything: How Parental Stress Is Toxic To Kids) vo svojej knihe tvrdí, že neexistuje čas, kedy stres rodičov negatívne nevplýva na dieťa, ale najkritickejšie obdobie je už počas tehotenstva. Mozog dieťaťa i jeho gény sú zasiahnuté. Výskum preukázal súvis medzi stresom tehotnej ženy a problémami vo vývine detí, nevynímajúc nervové vypätie, ADHD a zvýšené riziko autizmu. Hoci sú za tieto ochorenia zodpovedné hlavne genetické faktory, odborníci potvrdzujú nezanedbateľný vplyv environmentálnych faktorov, ako je napríklad dlhodobý stres matky. Stresový hormón kortizol v tele matky ovplyvňuje vývin mozgu plodu. Tehotná žena, vystavená nadmernému a dlhodobému stresu podáva stresový hormón prostredníctvom placenty priamo svojmu dieťaťu. Plod automaticky reaguje a prispôsobuje svoj mozog výrazne stresovému prostrediu, ktoré ho po narodení čaká. David Code preto považuje za najdôležitejšiu métu princíp mieru a pokoja. Pre dieťa nie je dôležité šesťkrát do dňa počuť, ako veľmi ho ľúbime. Oveľa dôležitejšie je preň vytvoriť prostredie bez stresu, obáv a hrozieb. Dieťa vníma našu náladu a naše vyžarovanie. Ovplyvňujeme ho viac, ako sme si ochotní pripustiť. Sme pre neho alfou a omegou, najdôležitejšími bytosťami na svete a ak cíti, že s nami niečo nie je v poriadku, automaticky sa cíti ohrozené aj ono. Dieťa nasáva pocity zo svojho najbližšieho okolia. Štúdie potvrdili, že deti depresívnych matiek, ktoré trpeli depresiou v tehotenstve, majú v detstve komplikovanejšiu a náročnejšiu povahu a vykazujú nežiadúce správanie.
Dlhodobé štúdie na deťoch konštantne vystavených stresujúcemu domácemu prostrediu preukázali zmeny na mozgu a psychike dieťaťa. Dieťa svojich rodičov miluje bezpodmienečne a sú preň vzorom. Spôsob, akým sa vyrovnávame so stresom príjme ľahko za svoj. Problémové správanie detí vyplýva zo stresu, ktorému dieťa čelí. Výskumy potvrdzujú, že stres rodičov a problematické správanie detí majú významný súvis. Neistota. Dieťa, ktoré je často alebo neustále vystavené napätým a stresujúcim situáciám súvisiacimi so zlou náladou v rodine, trpí pocitmi neistoty a viny. Dieťa nie je schopné rozlíšiť, z čoho pramení zlá nálada a vníma iba napätú atmosféru, ktorá ho frustruje. Depresia a nervozita. Dieťa, trpiace v rodine, kde sú smútok, nervozita a depresia rodiča každodennou realitou, prijíma tieto pocity za svoje. Dieťa začne trpieť úzkosťou a značnou nervozitou. Jeho potláčané pocity, ktoré nedá najavo v domácnosti sa väčšinou vyhrotia v školskom prostredí alebo medzi vrstovníkmi. Agresivita. Rodičia, ktorí sú často zle naladení, nie sú schopní dostatočne a kvalitne sa venovať dieťaťu. Dieťa vníma ich zlú náladu ako nezáujem o svoju osobu. Dieťa začne na seba upozorňovať nežiadúcim správaním, a to hlavne agresivitou voči druhým deťom, zvieratám a hračkám. Obezita. Deti, žijúce v stresujúcom prostredí, konzumujú výrazne viac nezdravého jedla a polotovarov. Vyplýva to zo skutočnosti, že unavený a vyčerpaný rodič nemá dostatok energie a chuti pripravovať dieťaťu aj sebe hodnotnú stravu.
Čo môžeme robiť proti zlej nálade? Je veľmi dôležité, starať sa v prvom rade o seba a svoju psychickú pohodu. Veľa matiek má s týmto problém, je pre ne neprirodzené správať sa voči dieťaťu sebecky. Ak si však uvedomíme, že dieťa kopíruje naše pocity, nemôžeme očakávať spokojné dieťa, ak my samy nie sme spokojné a vyrovnané. Samozrejme, nie je možné žiť v neprirodzenom prostredí bez stresu. Priznanie problému. Keď sa odvážime priznať, že dlhšie trpíme pocitmi zlej nálady, sme na najlepšej ceste k zmene. Pomenovanie spúšťača. V prvom rade potrebujeme špecifikovať z čoho pramení zlá nálada. Hľadanie riešenia. Ďalším dôležitým krokom je naša vôľa veci zmeniť. Človek je spoločenský tvor, a ako hovorí David Code vo svojej knihe, sme naprogramovaní vytvárať spoločenské väzby. Mylne veríme, že sociálne siete, prostredníctvom ktorých udržiavame sociálne vzťahy sú dostačujúce. Naplňajúci spoločenský život eliminuje výskyt stresu a robí nás odolnejšími voči každodenným problémom. Ak máme okolo seba ľudí, na ktorých sa môžeme spoľahnúť a sú nám ochotní nie len pomôcť, ale sa s nami aj zabávať, výrazne prispievame k svojej dávke šťastia a spokojnosti. Možno ste si všimli, že dieťa je mnohokrát najspokojnejšie práve vtedy, keď okolo neho rodič nekrúži, nechá mu slobodu byť dieťaťom a on sám sa venuje napríklad veselej komunikácii s priateľmi. Tento aspekt v žiadnom prípade nenavádza ani k najmenšiemu zanedbávaniu dieťaťa, práve naopak. Úprimnosť voči dieťaťu. Hoci si mnohí rodičia myslia, že dieťa ich pocity nevníma alebo ho nezaujímajú, nie je to pravda. Dieťa markantne nasáva pocity rodiča a pokiaľ mu nie je, adekvátne k jeho veku, vysvetlené, prečo sa rodič nejako správa, ako dlho to bude trvať, kto je za to zodpovedný, dieťa veľmi rado prevezme úlohu vinníka. Máme voči dieťaťu zodpovednosť mu objasniť, čo sa s nami deje a ako ho naše správanie môže zasiahnuť.
Rodičia väčšinou pri výchove detí robia všetko najlepšie, ako vedia. Niekedy však po rokoch dospelé deti majú chuť svojim rodičom niečo vyčítať. „Ideálne je, keď dokážeme vnímať rodičov takých, akí v skutočnosti sú, nič im nevyčítame a pritom ich máme radi,“ povedala psychiatrička a psychoterapeutka Dana Holubová v rozhovore českého rádia Wave. To je ideálny stav. Realita je však často úplne iná. Mnohé prvky učenia prebiehajú nevedome, a tak my často ani nevieme, ktoré formy správania sme si odniesli z pôvodnej rodiny. Nad mnohými vzorcami správania nepremýšľame, nespochybňujeme ich. A to sa týka aj tých vzorcov správania, ktoré nám nefungujú dobre. Od rodičov sa učíme aj to, ako sa správať vo vzťahoch a ako zaobchádzame s ľuďmi. Niekedy nám niektoré prejavy nášho správania skutočne prekážajú a máme snahu ich meniť. Dana Holubová radí, že ak chceme nejaké vzorce správania zmeniť, tak pomáha napríklad rozhovor s rodičmi na túto tému. Keď nám vysvetlia pozadie určitých prejavov ich správania, tak to urýchľuje proces zmeny k lepšiemu. Niekedy nám je ľúto, že sme od rodičov v detstve niečo nedostali. Je to väčšinou niečo, po čom sme tak veľmi túžili. „V takýchto situáciách je potrebné si uvedomiť, že väčšinou nám to rodičia nedali nie preto, že by nechceli, ale jednoducho nám to nevedeli dať,“ upozorňuje psychiatrička. Alebo im to nedovoľovali okolnosti. Bola napríklad vojna, kríza, zlé ekonomické podmienky, rodič mohol byť chorý alebo mal depresiu a podobne. Zrelé dospelé dieťa nevyčíta rodičom túto skutočnosť, ale snaží sa hľadať to, čo je na rodičoch pozitívne a vzťah rozvíja v týchto oblastiach. Dana Holubová tiež hovorí: „Niekedy sa menia aj rodičia a naše potreby naplnia neskôr. Trebárs to predtým nemohli urobiť kvôli už rôznym spomínaným okolnostiam. Ale každý človek sa vyvíja a starnúci rodičia tiež. A niekedy si až neskôr uvedomia, kde urobili chybu a snažia sa ju napraviť. Dovoľme im to.“ Keď sa rodičia takto dokážu pozitívne zmeniť aj vzťahy v rodine sa môžu vylepšiť. Kľúčový posun k lepšiemu môže nastať napríklad pri narodení vnúčat. Všetko sa môže zlepšiť, keď má mladá mamička podporu vo svojej matke, ktorá ju dokáže upokojiť. Podobne, keď otec vie byť vzorom pre svojho syna pri preberaní otcovských povinností. V týchto chvíľach sa vedia dospelé deti so svojimi rodičmi veľmi pekne zblížiť. Inokedy si zase vedia nahradiť nedostatky niekde inde. „Ak sa o seba dokážeme postarať a zaplniť deficity z detstva u priateľov, partnerov alebo v terapii, tak nás následky zo zlej výchovy v detstve nemusia až tak veľmi zaťažovať. Toto napĺňanie potrieb však musíme robiť s mierou, a to najmä v partnerských vzťahoch. Partneri nie sú rodičia, aj keď sú niekedy trochu matkou, otcom alebo i dieťaťom.