Prípady zanedbávaných a týraných detí sú pre väčšinu z nás šokujúce a nepochopiteľné. Kde a prečo sa to v niektorých z nás berie, ako je to vôbec možné? V médiách sa každú chvíľu dozvedáme o narúšaných osudoch detí, ktorých pomliaždeniny a zranenia svedčia o brutalite ich vlastných či nevlastných rodičov. V najtragickejších prípadoch už dieťa nemožno zachrániť, v tých "lepších" si "len" ponesie do ďalšieho života nezmazateľnú traumu. Nehovoriac o tom, že ho napospol čaká prechodné obdobie v prostredí ústavnej starostlivosti, ktorá ďalšiemu rozvoju príliš neprospieva.
Domáce násilie označujeme správanie sa medzi blízkymi ľuďmi (manželia, partneri, rodičia vs. deti, zdravý vs. príbuzný s mentálnym alebo fyzickým postihnutím atď.), ktoré sa vyznačuje zámerným mocenským a kontrolujúcim správaním jedného voči druhému. Toto správanie sa môže prejavovať nielen fyzickou agresiou, ale tiež sexuálnym násilím (znásilnenie, nútenie k sexuálnym praktikám atď.), psychickým násilím (ponižovanie, vyhrážanie a podobne), ekonomickým násilím (napríklad obmedzovanie prístupu k finančným prostriedkom).
V patriarchálnej spoločnosti mal muž (bez ohľadu na to, či bol triezvy alebo opitý) viac práv ako žena. V 19. storočí vo viktoriánskom Anglicku sa síce množili zákony na ochranu obetí domáceho násilia, ale v spoločenskom povedomí sa telesné ublíženie na ženách často prirovnávalo k bitiu neposlušného psa. Neskôr prevládli romantizované predstavy o manželstve, ktoré treba zachovávať za každú cenu. Prakticky až do polovice 20. storočia sa domáce násilie bagatelizovalo alebo popieralo. A len minimum prípadov sa dostalo na verejnosť, ostatné boli tabu. Tyranii v domácnosti sa médiá i na vyspelom Západe venovali až vtedy, keď prerástlo do trestného činu. Samozrejme, že vraždou alebo ťažkým ublížením na zdraví sa policajné orgány a po nich súdy museli zaoberať.
Podľa sociologických výskumov, realizovaných v rokoch 2001 až 2006 agentúrou STEM, v 80% rodín, v ktorých sa odohráva domáce násilie, sa vyskytujú deti. Negatívne dosahy na fyzickú i psychickú stránku detí, ktoré sú priamo týrané či zanedbávané zo strany rodičov alebo iných blízkych ľudí, sú nepopierateľné. A hoci si nezainteresovaní pozorovatelia často myslia, že keď dieťa nie je priamym terčom útoku, tak to naň nemá vplyv, nie je to pravda. Deti vždy vnímajú, že sa doma niečo deje. Sú bezbranné voči násiliu rodičov, ale cítia sa spoluzodpovedné za násilie, ktoré doma prebieha. Môžu sa snažiť ochraňovať rodičov v pozícii ohrozenej osoby, a tak sa sami vystavovať nebezpečenstvu útoku. Deti mávajú ako následky prežitého domáceho násilia poruchy chovania, problémy v škole, psychosomatické symptómy. K nim sa pridružujú sychické poruchy, poruchy spánku, znížená sebaúcta.
Zo štúdie Agentúry Európskej únie pre základné práva (FRA) so sídlom vo Viedni, ktorá bola prezentovaná v roku 2014, vyplýva, že až tretina žien z EÚ sa stala aspoň raz za svoj život obeťou sexuálneho alebo fyzického násilia. U týchto prípadov drvivá väčšina násilných prejavov prichádza zo strany blízkej osoby, resp. priamo od partnera. Ženy sa obávajú ohlásiť násilie na svojej osobe z rôznych dôvodov - napríklad z obavy, že im nikto neuverí; boja sa pomsty zo strany partnera; boja sa rozpadu manželstva a následnej straty domova, či detí a podobne. Mužské obete však o násilí páchanom na nich hovoria ešte menej. Popri rovnakých strachoch, ako majú ženy, ich v tom limituje aj pocit, že zlyhali vo svojej „mužskej role“, ktorá podľa bežne zažitých stereotypov má byť tá silná a dominantná.
Boli vykonaných množstvo štúdií o vplyve domáceho násilia na deti. Dôkazy jasne ukazujú, že život v rodine, kde je rodič týraný, má na deti značné traumatické účinky. Mnohé deti sú svedkami zneužívania a aj keď nie, uvedomujú si, že sa deje. Sú si vedomé napätia, strachu a úzkosti, ktoré to spôsobuje ich matke. Namiesto toho, aby bol ich domov miestom bezpečia, deti žijú v strachu, obavách a obavách o svoju vlastnú bezpečnosť a blaho svojej matky a prípadných súrodencov.
Deti potrebujú vo svojom živote bezpečie a istotu, aby sa im darilo. Potrebujú dôslednosť, rutinu a schopnosť dôverovať, že ich základné potreby budú uspokojené. Pre deti žijúce v domovoch s domácim násilím to často nie je prípad. Bábätká a batoľatá môžu trpieť výrazným narušením svojho denného režimu a základných potrieb pravidelného stravovania a spánku. Matka nemusí mať žiadnu kontrolu ani prístup k peniazom, čo jej znemožňuje kúpiť dostatok jedla pre svoje deti. Deti sa stávajú neúmyselnými obeťami domáceho násilia. Mnohé ženy si spomínajú na prípady, keď držali svoje dieťa a ich partner ich napadol, alebo keď ich deti zasiahli v snahe ochrániť ju pred násilím.
Deti potrebujú hranice a obmedzenia. Potrebujú sa naučiť, aké správanie je prijateľné a aké neprijateľné. Keď neexistujú žiadne obmedzenia týkajúce sa správania násilného rodiča, je pre deti ťažké sa ich samy naučiť. Niektoré deti žijúce v domácnosti, kde dochádza k domácemu násiliu, majú extrémne obmedzenia svojho správania, aby sa snažili udržať pokoj, nerozrušiť otca a predchádzať násiliu. Deťom je často bránené v tom, aby sa samy rozhodovali a skúšali nové zručnosti. Pocit seba samého a sebakontroly dieťaťa môže byť narušený, pretože trauma spôsobuje zmätok, neistotu a obmedzenie jeho vývoja, nezávislosti a sebaúcty. Deti potrebujú povzbudivé a pozitívne prostredie, kde sú cenené, aby dosiahli pozitívny obraz o sebe.
Pre deti zažívajúce domáce násilie môže dynamika utajovania a „sprisahania mlčania“ zohrávať v ich živote významnú úlohu. O násilí doma sa nemusí hovoriť ani sa o ňom nediskutuje s členmi rodiny alebo priateľmi. Deti môžu svoj život doma utajovať z pocitov hanby alebo strachu. Staršie deti si môžu byť obzvlášť vedomé stigmy spojenej s touto problematikou a následne prežívajú pocity poníženia a degradácie. Deti nemusia byť schopné alebo nemusia chcieť priviesť domov svojich priateľov alebo sa socializovať so svojimi rovesníkmi, čo môže ovplyvniť ich schopnosť nadväzovať vzťahy s inými deťmi.
Deti, ktoré žijú v domácnosti, kde dochádza k domácemu násiliu, žijú s chronickou a zvýšenou úrovňou napätia a stresu. Aj keď nie sú svedkami konkrétnych prípadov fyzického týrania, sú si vedomé a cítia zjavné napätie a úzkosť spôsobené týmito činmi. Okrem toho páchateľ často používa slovné útoky, ako je zahanbovanie a obviňovanie, a niekedy aj fyzické násilie, na kontrolu správania detí. Niektoré deti sa stávajú hyper-obezretnými, neustále v strehu a pripravené poskytnúť ochranu svojej matke, súrodencom a sebe samým. V dôsledku toho sa deti môžu snažiť vybudovať si stratégie zvládania, aby sa vyhli násiliu a kontrolovali ho. To na ne kladie ohromujúce a nemožné nároky. Hlavný stres pramení zo skutočnosti, že zranená osoba je niekto, koho milujú, a že násilník je tiež milovanou a dôveryhodnou osobou, takže môžu mať ambivalentné a mätúce pocity voči jednej alebo obom rodičovským postavám.
Násilná rodina sa vyznačuje strachom, bezmocnosťou a zúfalstvom. Deti môžu byť v neustálom stave strachu o svoju bezpečnosť, ako aj o bezpečnosť svojej matky alebo súrodencov. Dôveru, ktorá je nevyhnutná pre zdravý vývoj, môže nahradiť úzkosť a zraniteľnosť. Dieťa stráca pocit, že jeho rodina je v bezpečí a jeho domov je útočiskom. Môže si začať vytvárať pocit, že svet okolo neho je neistý a nepredvídateľný, čo môže nepriaznivo ovplyvniť všetky jeho vzťahy. Deti, ktoré žijú v atmosfére chronického zneužívania, čelia každodennému tlaku neustálej bdelosti a pocitom bezmocnosti, niekedy sprevádzaným strachom zo smrti.
Niektoré deti žijúce v domácnosti, kde dochádza k domácemu násiliu, zažívajú neistotu. Môže byť pre ne ťažké naučiť sa potrebné zručnosti na to, aby sa samy rozhodovali, naučili sa spolupracovať, nadväzovať priateľstvá alebo používať pozitívne komunikačné zručnosti. Možno nevedia, ako riešiť konflikty pomocou úctivých a efektívnych komunikačných zručností alebo riešenia problémov a nie sú schopné robiť kompromisy. Namiesto toho sa môžu uchýliť k slovnému urážaniu, vyhrážkam alebo dokonca násiliu. Môžu sa ocitnúť izolovaní, pretože priateľstvá nie sú podporované, alebo sa môžu príliš hanbiť za návštevu priateľov. Môžu sa tiež ocitnúť v situácii, keď majú pocit, že musia za každú cenu udržať rodinné tajomstvo a cítia sa neschopní rozvíjať vzťahy s ostatnými. Iné deti môžu tráviť doma čoraz menej času, aby unikli zneužívaniu. Svoje emocionálne, fyzické a holistické potreby môžu uspokojovať kamaráti a rodiny, prípadne iní mentori v škole alebo v spoločenských/športových kluboch.
Izolácia je kľúčovou stratégiou pre efektívne využívanie moci a kontroly páchateľom. Ak sú deti izolované od dospelých mimo svojej rodiny, môžu si osvojiť predstavy o bezcennosti a nemilovateľnosti, ktoré sprevádzajú násilie už od útleho veku. Izolované deti si tiež nedokážu rozvíjať a precvičovať svoje sociálne zručnosti. Deti môžu mať problém s nastavením zdravých osobných hraníc a s pochopením a rešpektovaním hraníc ľudí okolo seba. Môžu mať problém naučiť sa vhodné metódy riešenia problémov alebo prijateľné stratégie riešenia konfliktov. Mladšie deti často nevedia, ako sa hrať, a staršie deti môžu mať nedostatok schopnosti nadväzovať alebo udržiavať priateľstvá.
Deti zažívajúce domáce násilie sa snažia pochopiť a nájsť zmysel svojej skúsenosti. Hľadajú spôsob, ako sa vysporiadať s ťažkými a desivými situáciami, ktorým čelia. To môže byť ovplyvnené úlohou, ktorú zohrávajú v rodine. Túto úlohu môže dieťa prevziať samo alebo jej ju vnútia iní a je súčasťou jedinečného spôsobu, akým sa každé dieťa prispôsobuje a vyrovnáva sa so situáciou, v ktorej žije. To vysvetľuje, prečo môžu mať rôzne deti v tej istej rodine výrazne odlišné chápanie toho, čo sa v ich rodine stalo. Aj po tom, čo opustia násilnú situáciu a bezprostredné nebezpečenstvo, deti často naďalej plní tieto úlohy, pretože je to jediný spôsob, ako sa s tým vyrovnať.
"Otec" ako tyran
Z dostupných štatistík domáceho násilia páchaného na deťoch je zrejmé, že veľmi často sú hlavnými agresormi muži, ktorí žijú v spoločnej domácnosti s partnerkou a jej dieťaťom či deťmi z predchádzajúceho vzťahu. "Pokiaľ ide o narušenú osobnosť, či už citovo alebo s psychopatickými rysmi, s potrebou partnerku bezvýhradne vlastniť alebo so žiarliveckými sklonmi, môže sa stať prvou obeťou práve jej dieťa. Už len pocit, že nie je "jeho" v ňom vyvoláva averziu," konštatuje psychológ Martin Weissman. Ako dodáva, niekedy títo ľudia nie sú schopní si k dieťaťu nájsť sebemenší pozitívny vzťah, vidia v ňom len dôkaz ťažkostí a "pozostatku bývalého prehrešku" partnerky. Veľmi často považujú akúkoľvek snahu dieťaťa získať si pozornosť a matkinu starostlivosť za prejav rozmaznanosti, ktorý nehodlajú trpieť.
"Zjednodušene povedané ide takým mužom o to, aby sa im partnerka venovala úplne bezvýhradne. Poznám prípad, kedy len odskočila postarať sa o malú plačúcu dcéru a partner dostal záchvat zúrivosti," hovorí svoje skúsenosti doktor Weissman.
Aj vlastný otec?
Menej často, ale stáva sa, že sa podobnému správaniu k dieťaťu dopúšťa aj jeho biologický otec. V podstate má rovnaký postoj, aký sme spomenuli - neschopnosť dieťa prijať ako závislého, bezmocného tvora, ktorý je odkázaný na starostlivosť dospelých.
"Nedokážem povedať, či ide častejšie o takzvané nechcené počatie. Ale mám skúsenosť skôr s tým, že si ten muž ženu naopak chce ešte viac privlastniť aj tým, že jej "urobí" dieťa. Potom ale nevie zvládnuť rodičovskú situáciu, ktorá je mu na obtiaž. A svoju neschopnosť prispôsobiť sa zmene chodu domácnosti rieši agresivitou," tvrdí psychológ Igor Vesenský.
Svoju úlohu tu opäť môže zohrávať žiarlivosť, ak partnerka starostlivosť o dieťa uprednostňuje. Niekedy však v starostlivosti zlyháva aj ona: nesnaží sa dieťa brániť, a o to je jednoduchšie si na ňom dokazovať pocit absolútnej moci, prípadne potreba mu ubližovať.
Prečo zlyhávajú matky
Hocikomu sa v tejto súvislosti vynorí povestná "kauza", v ktorej matka a ďalší blízki ľudia týrali dvoch malých chlapcov. Väčšina iných prípadov týrania detí však má podľa štatistík aj odborníkov celkom iné korene. "V týchto kauzách figuruje závislosť na alkohole a drogách. Aj v ženách dokážu stavy omámenia alebo stavy abstinenčných príznakov utlmiť prirodzené materské pudy," uvádza psychológ Weissman. Ďalším typom sú ženy, ktoré v dôsledku svojej závislosti na partnerovi, prípadne strachu z neho, sú nezdravo odkázané a neschopné dieťa ochrániť. Niekedy sa o to pokúšajú, ale partnerove agresie sa potom obrátia aj proti nim.
"V rámci celkového kontextu to je stále lepšia varianta, pretože dieťa má pocit, že sa ho niekto aspoň pokúša zastať. Má to ale aj obrátenú stranu mince: dieťa vidí, že sa ubližuje aj mamičke, teda jedinej milujúcej bytosti, ktorú má. Nie len, že to ťažko znáša, ale niekedy sa potom aj obviňuje, že je v podstate vinníkom celej situácie," vysvetľuje Igor Vesenský.
Vplyv pôvodnej rodiny nikto neodparí
Tuzemské i zahraničné štatistiky potvrdzujú, že medzi ľuďmi, ktorí týrajú svoje alebo partnerove deti, je relatívne vysoké percento tých, ktorým osud tiež nenadelil práve radostné detstvo: sú z rozvrátených rodín, niekedy sami týraní. V každom prípade sami nezažili v pravom slova zmysle skutočnú rodičovskú lásku a obetavosť. "Zažité modely sú veľmi silné. Nezainteresovaný pozorovateľ by mohol povedať, že u rodičov skôr prevláda tendencia dopriať vlastným deťom niečo lepšie, ako prežili sami.
Sebectká láska
Veľmi neradostné detstvo môžu prežiť aj deti, ktorých rodičia sa nepohybujú v akomkoľvek narušenom sociálnom prostredí, dokonca môžu byť veľmi kultivovaní, vzdelaní ... "Vo výsledku to ale môže vyzerať tak, že neberú ohľad na individualitu dieťaťa, jeho sklony a záujmy. Všetko podriaďujú len tomu, čo oni sami považujú za správne, užitočné. Niekedy ide o to, že na svojho potomka premietajú svoje nesplnené túžby a vízie. Inokedy o to, že dieťa si neželá pokračovať v ich šľapajach a má úplne inú predstavu o spokojnom živote," opisuje ďalší typ patologickej rodinnej atmosféry Igor Vesenský. I tento prístup totiž môže viesť k obmedzovaniu a týraniu dieťaťa. "Výsledkom sa stáva psychický teror, ktorý hocikedy vyústi aj vo fyzické tresty a násilie," podotýka.
Nezatvárajte oči
Najmä keď ide o deti, je v odkrytí a riešení domáceho násilia dôležitý prístup okolia. Dieťa sa samo nedokáže brániť, nieto získať zvonku pomoc. Preto záleží na lekároch, učiteľoch, susedoch a blízkych, ktorí musia nájsť odvahu na domáce násilie upozorniť.
"Nemusí ísť len o to, že dieťa nesie znaky fyzického týrania. Mnohokrát môže byť prvotným signálom jeho správanie, zakríknutosť, nespolupráca rodičov," upozorňuje Martin Weissman.
Podľa zákona má každý, kto pojme podozrenie na týranie dieťaťa - či už je to sused, učiteľ, známy - povinnosť to oznámiť polícii. Boli ste svedkom násilia na deťoch alebo poznáte dieťa, ktoré sa stalo obeťou násilia? Násilie na deťoch zahŕňa všetky formy ujmy, ako je fyzické alebo psychické násilie, ubližovanie alebo zneužívanie, zanedbávanie alebo nedostatočná starostlivosť, zlé zaobchádzanie alebo vykorisťovanie, vrátane sexuálneho zneužívania detí. Môže mať rôzne podoby a môže sa ho dopustiť ktokoľvek vrátane dieťaťu blízkych osôb alebo osôb v pozícii autority.
V roku 2021 bolo polícii nahlásených 415 prípadov sexuálneho zneužívania osoby mladšej ako 18 rokov. V roku 2021 bolo polícii nahlásených 99 obetí úmyselného ublíženia na zdraví mladších ako 18 rokov. V roku 2020 bolo evidovaných 5 obetí úmyselných vrážd mladších ako 15 rokov.
Obete a ich rodinní príslušníci majú právo na ochranu pred sekundárnou a opakovanou viktimizáciou, zastrašovaním, odvetou a emocionálnou ujmou. Účelom individuálneho posúdenia je zistiť, či majú obete špecifické potreby ochrany, a či a do akej miery by pre ne boli prínosné osobitné opatrenia v priebehu trestného konania. Obete majú právo byť vypočuté, pochopené a rešpektované. Akákoľvek komunikácia s obeťami (písomná aj ústna) musí byť jednoduchá a zrozumiteľná.
50 až 70 % detí, ktorých matky sú týrané, je takisto postihnutých priamym fyzickým, psychickým alebo sexualizovaným násilím. Každé dieťa, i keď samo nie je priamo týrané, veľmi trpí v dôsledku násilia páchaného na jeho matke. U mnohých sa začína toto trápenie už pred narodením: k týraniu počas tehotenstva dochádza veľmi často. Tieto deti žijú v atmosfére násilia a strachu. Niektoré, najmä staršie deti, sa snažia matke pomôcť, a tak si môžu privodiť priame fyzické ohrozenie. Iné sú priam ochromené strachom. Niektoré telefonujú na políciu.
Aj deti, ktoré násilnícky otec priamo týra, ho navonok odmietajú len zriedkavo. Ich vzťah k otcovi je vzťahom obete k páchateľovi. Tento vzťah charakterizuje okrem iného lojalita k páchateľovi a pripútanie sa k nemu. To je veľmi mätúce nielen pre deti a ich matky, ale aj pre ich okolie. Všetky deti sa nesprávajú rovnako, ale násilie má v každom prípade negatívne dôsledky na ich fyzické a psychické zdravie. Mnohé deti sa cítia odlišné od svojich vrstovníkov a sú uzavreté. Majú pocity viny, sú neisté, osamelé a úzkostlivé. Pociťujú zlosť, za ktorú sú často trestané dvojnásobne - v rodine aj mimo nej, ak sa ich „nápadné“ správanie stane rušivým pre okolie. Iné deti sa správajú naopak až mimoriadne „pokojne“ a prispôsobivo, preto ich dospelí často „prehliadajú“ a neposkytujú im potrebnú pozornosť.
Mnohé matky ochraňujú svoje deti pred priamym násilím zo strany otca. Páchanie násilia na deťoch býva pre ne často posledným argumentom pre rozchod. Prinajmenšom rovnaký počet matiek však deti už ochrániť nedokáže. Ženy zanedbávajú svoje deti, pretože sú poznačené vlastnými zážitkami s násilím. Mnohé ženy prestanú týrať svoje deti alebo ich zanedbávať, keď samy nie sú ohrozované. Pretože týrané ženy ich vlastná situácia extrémne zaťažuje, je najlepšou intervenciou v záujme detí podpora matky.
Násilie na deťoch je neodpustiteľné a je v záujme spoločnosti, aby sa dialo v čo najmenšej možnej miere. Dieťa sa nevie brániť a netuší, aké má možnosti. Je dôležité si uvedomiť, že v zmysle § 7 zákona 305/2005 Z.z. je každý, kto je svedkom porušovania práv dieťaťa, povinný na ne upozorniť. Či už ste rodina, lekárka, učiteľ, suseda… Za nesplnenie oznamovacej povinnosti môže hroziť trest odňatia slobody až do výšky 3 rokov. Oznamovateľ má, samozrejme, právo na ochranu, na jeho žiadosť sa v trestnom konaní neuvedú údaje o jeho totožnosti.
5 účinných spôsobov, ako hovoriť s niekým, kto zažíva domáce násilie | MedCircle
Ako postupovať, ak máte podozrenie na domáce násilie voči dieťaťu:
- Pozorne ho vypočujte, neskáčte mu do reči, nebagatelizujte, čo vraví. Pravdepodobne ho to stálo dosť odvahy, aby sa vám s tým zdôverilo.
- Snažte sa nepodsúvať mu vlastné domnienky, neklaďte sugestívne otázky, nebombardujte ho otázkami.
- Je správne, že sa rozhodlo niekomu zdôveriť.
- Nehovorte mu veci, ktoré nedokážete splniť. Napríklad, že všetko bude dobré, že to rýchlo prejde, že nič nepoviete.
- Pokúste sa primerane jeho veku vysvetliť, čo bude teraz nasledovať. Aký je postup krokov, čo sa bude diať: zavoláte na sociálnoprávnu ochranu detí a sociálnu kuratelu, na políciu. Ak nie je násilníkom rodič, tak aj rodičom. Pre dieťa je zdôverenie sa o násilí prvým krokom, ale netuší, kam kráča. Pomôže mu, ak bude mať na tejto ceste sprievodcu, niekoho, komu dôveruje a bude ho pravdivo informovať o tom, čo sa deje.
Články na tejto stránke majú za cieľ poukázať na dôsledky domáceho násilia na deti. Preberané témy sú: Domáce násilie z pohľadu dieťaťa, Vývoj dieťaťa a domáce násilie a Rozpoznávanie reakcií detí na domáce násilie. Vedomosti a porozumenie môžu zvýšiť povedomie o vplyve domáceho násilia na deti. To nám môže pomôcť chrániť deti a pomôcť im zotaviť sa z následkov domáceho násilia. Čítanie o vplyve domáceho násilia na deti však nemá za cieľ vyvolať pocity viny. Pamätajte, že plná zodpovednosť nesie páchateľ násilia.
Pre mnohých existuje iba pár vecí, ktoré evokujú upokojujúci pocit tepla, komfortu, stability a bezpečia viac, než domov. Veľa ľudí vníma svoj domov ako osobnú pevnosť - akúsi baštu plnú bezpodmienečnej lásky a podpory. Doma zvykneme mať viac slobody, viac času pre rodinu a práve tam môžeme aspoň na pár hodín uniknúť od každodenných starostí v práci a podobne.
Zlomeniny, modriny a odreniny sú ľahko viditeľné znaky domáceho násilia. Ako Americká psychologická asociácia (APA) vysvetľuje, psychologická trauma je „emocionálna odpoveď na traumatickú udalosť“, ktorá obmedzuje schopnosť človeka normálne fungovať. Miera psychického dosahu sa bude u rôznych ľudí líšiť, no väčšina z nich po traumatických udalostiach zažíva zvýšený emočný stres. No v prípade obetí, na ktorých je páchané násilia zo strany partnera alebo iného blízkeho človeka, táto situácia nebýva tak jednoznačná. Strach z odplaty od násilného partnera môže obetiam zabrániť v tom, aby vyhľadali pomoc. Tieto psychologické a emočné rany, zostávajúce a pretrvávajúce u obetí po domácom násilí, sú zničujúce. Môžu človeka prenasledovať celé roky a okrádať ich o možnosť žiť spokojný, dôstojný, plnohodnotný život. Problém s takýmito hlbokými ranami je v tom, že majú ďalekosiahle následky. Často človeka ovplyvňujú aj dávno potom, ako násilie prestalo pôsobiť, resp. ako obeť opustila svojho násilného partnera.
Obeť domáceho násilia býva totiž vystavená najrôznejším mocenským praktikám. Jej sociálny život je veľmi obmedzený. Tieto násilnícke a kontrolujúce prejavy správania môžu mať vážny dosah na to, ako obeť funguje v spoločnosti, aj dlho po odídení zo vzťahu. Často sa stáva, že násilník chce čo najviac obmedziť sociálne kontakty obete, aby sa za ňu nemal kto postaviť - násilník teda skôr či neskôr prinúti obeť opustiť zamestnanie, čím ju pripraví o finančné prostriedky. V „normálnom“ prípade by človek so svojím problémom hľadal oporu medzi príbuznými alebo priateľmi. Aj keď sa človeku podarí z násilného vzťahu vymaniť, jazvy, ktoré si na sebe nesie z minulosti, môžu ovplyvniť aj nasledujúce intímne vzťahy. Buď vôľa uzatvárať partnerské vzťahy úplne odoznie alebo takýto človek neverí, že zdravé vzťahy vôbec existujú.
Rodičia ako obete násilia, ktoré zažívajú zo strany partnera, často argumentujú, že od partnera nechcú odísť kvôli deťom - chcú zachovať rodinu pohromade. Je však dôležité povedať, že práve tým spôsobia presný opak.
Už ste v minulosti určite počuli vyjadrenie, že „domáce násilie je súkromná záležitosť dvoch partnerov a nik ďalší im do toho nemá strkať nos“. Pokiaľ vo svojom okolí poznáte niekoho, kto zažíva podobné situácie, pripomínajúce násilie v vo vzťahu či celej rodine, nebuďte voči nemu ľahostajní. Vypočujte si potenciálnu obeť, dôverujte jej, nebagatelizujte jej situáciu, aj keď opísané príbehy týrania môžu znieť neuveriteľne. Pokiaľ je to možné a bezpečné, môžete osobe, zažívajúcej násilie, poskytnúť dočasné útočisko, prípadne jej pomôcť s vyhľadaním pomoci odborníkov a odborníčok. Nesnažte sa však robiť potenciálnej obeti násilia samozvaného „terapeuta“, pokiaľ sa v problematike nevyznáte. Ak ste sami osobou, vystavenou ohrozeniu násilia, vedzte, že v tom nie ste sami. Existujú mnohé organizácie, ktoré vám vo vašom probléme vedia pomôcť. Môžete napríklad zavolať na Národnú linku pre ženy, zažívajúce násilie, a to na bezplatnom čísle: 0800 212 212. Okrem toho sú tu občianske združenia a neziskové organizácie, ktoré poskytujú bezplatné právne poradenstvo, psychoscoiálnu podporu, či obe formy pomoci a podpory naraz.
„Domáca zabíjačka“ - tak prezývali kedysi slovenskí kriminalisti krvavú dohru sporov medzi manželmi alebo inými členmi jednej domácnosti. Rodinné tragédie nie sú fenoménom novej doby. Strašné prípady ako nedávno v Michalovciach, kde muž zabil svoju ženu a dve deti a potom spáchal samovraždu, sa diali už v minulosti. V roku 1920 publikovala Kristína Royová literárnu črtu s názvom Otcovrah. V prvom príbehu 17-ročný mladík zabil otca tyrana, ktorý terorizoval manželku i štvoro detí. Najhoršie bolo, keď sa krutý sedliak opil: jedinou záchranou pre chuderu ženu bolo utiecť aj s deťmi. Keď nestihli z domu včas ujsť, nasledovala bitka. Opitého sedliaka to dopálilo, zviazal synovi nohy, druhý koniec povrazu prehodil cez konár stromu a visiaceho dolu hlavou ho šľahal bičom. Chlapec mu to nezabudol. Poznám muža, ktorý v opilstve uviazal ženu o strom, podložil slamu a piekol jej nohy zaživa. Nikto ho za to nepotrestal, veď vraj bol opitý.
Črtu zverejnila krátko pred parlamentnými voľbami a obrátila sa s výzvou k ženám, ktoré po vzniku Československa získali volebné právo: „Spojme sa a nedajme ani jeden hlas kandidátom, ktorí nám nesľúbia oslobodenie Československej republiky od alkoholu. Zásluhou ministra s plnou mocou pre správu Slovenska Vavra Šrobára bol od začiatku roku 1919 zavedený na Slovensku „dočasný zákaz“ nalievania tvrdého alkoholu v krčmách a reštauráciách. Oficiálne platil až do roku 1929, ale veľmi často sa porušoval.
Opitý sedliak zviazal synovi nohy, druhý koniec povrazu prehodil cez konár stromu a visiaceho dolu hlavou ho šľahal bičom. V patriarchálnej spoločnosti mal muž (bez ohľadu na to, či bol triezvy alebo opitý) viac práv ako žena. V 19. storočí vo viktoriánskom Anglicku sa síce množili zákony na ochranu obetí domáceho násilia, ale v spoločenskom povedomí sa telesné ublíženie na ženách často prirovnávalo k bitiu neposlušného psa. Neskôr prevládli romantizované predstavy o manželstve, ktoré treba zachovávať za každú cenu. Prakticky až do polovice 20. storočia sa domáce násilie bagatelizovalo alebo popieralo. A len minimum prípadov sa dostalo na verejnosť, ostatné boli tabu. Tyranii v domácnosti sa médiá i na vyspelom Západe venovali až vtedy, keď prerástlo do trestného činu. Samozrejme, že vraždou alebo ťažkým ublížením na zdraví sa policajné orgány a po nich súdy museli zaoberať.
Čítajte aj Prezidentka: Proti násiliu na ženách sa musíme postaviť všetci
Manželia Puschnerovci zo Žiliny žili niekoľko rokov šťastne aj s dvoma deťmi, kým ich matka nezačala nadväzovať známosti s inými mužmi. Podľa žaloby ich do roku 1935 vystriedala nie menej ako 17. Manžel o milostných pletkách ženy vedel a 12 rokov ich celkom hrdinsky znášal. Jozef Puschner sa však dozvedel, že manželka vedie aj v tejto obci neusporiadaný život a o dievča sa nestará napriek tomu, že bolo choré. Vybral sa 22. decembra 1935 do Varína a žiadal ju, aby mu dcéru vrátila. Odmietla a ešte mu vulgárne vynadala. Denník Slovák napísal, že finále súdneho pojednávania bolo „veľmi dojímavé“: „Keď mali deti svedčiť proti otcovi, rozplakali sa, plakal aj otec a o chvíľu plakala celá porota i s jej predsedom.“
Strieľalo sa aj v Sobranciach, ale v opačnom garde. Večer 17. augusta 1930 mladá žena Jolana Exenbergerová zastrelila po ostrej hádke manžela. Podľa vyšetrovateľov konala zo žiarlivosti a v sebaobrane. Čo sa skrýva za detskou krutosťou? Vzťahy medzi manželmi sa zhoršili po smrti ich deväťmesačného prvorodeného synčeka. Ján Exenberger sa dal na pitie a voľné chvíle trávil s milenkami. Pracoval ako vodič autodrožky (tak sa vtedy volali taxíky). Raz v opitosti dokonca priviedol ľahkú ženu domov a nútil Jolanu, aby ju pohostila, čo na súde dosvedčila jedna rodinná priateľka. V osudný večer opäť prišiel domov opitý, strhla sa hádka. Ako napísali regionálne noviny Slovenská pravda, verejná mienka sa pred vynesením rozsudku rozdelila. Jedni boli za oslobodenie obžalovanej, iní za prísny trest. Porota ju poslala „vzhľadom na poľahčujúce okolnosti“ na dva roky za mreže so započítaním času stráveného vo vyšetrovacej väzbe.
Foto: SITA, KR PZ Trnava útok sekerou, domáce násilie Sekera často slúžila ako zbraň domáceho násilia. Žiaľ, platí to aj súčasnosti. Na policajnej snímke je sekera, ktorou v roku 2019 17-ročný chlapec z Váhoviec v okrese Galanta napadol svojho o rok mladšieho brata. Ráno prišiel k jeho posteli a zahnal sa mu na hlavu. Napadnutý si stihol zakryť tvár a sekera sa mu zaťala do dvoch prstov ľavej ruky.
Z čiernych kroník a zo súdničiek v dobovej tlači vyplýva, že „domáce zabíjačky“ sa častejšie vyskytovali počas hospodárskych kríz. Najväčšiu z nich zažilo Slovensko v rokoch 1930 - 1935. Sociologička Gabriela Lubelcová, ktorá sa na Univerzite Komenského venuje aj sociálnym aspektom kriminality, potvrdzuje súvislosť medzi počtom, závažnosťou a brutalitou násilných trestných činov páchaných v súkromí rodiny a jej finančnou či sociálnou situáciou: „Tento vplyv však nie je priamočiary. V obci Pribeta pri Hurbanove zabil 14. marca 1930 roľník Alexander Szanyó so sekerou v záchvate zúrivosti svoju manželku. Keď matke pribehli na pomoc syn a dve dcéry, chytil do rúk vidly a vrhol sa na deti. Začiatkom marca 1934 rozvíril hladinu verejnej mienky v celom Československu prípad vraždy, ktorý sa stal v Ostrave. Mária Spáčilová predložila manželovi železničiarovi na večeru salámu. Spáčil hodil niekoľko koliesok z nej aj svojmu psovi. A hoci to bola lacná konská saláma, 44-ročná manželka sa rozzúrila do nepríčetnosti. Chytila nôž a muža ním pichla priamo do srdca. Po prevoze do nemocnice zomrel. Ani jedna z týchto i ďalších rodinných tragédií na Slovensku sa však nevyrovnala masakre, ktorú rozpútal obuvník József Borbás v mestečku Maglód v susednom Maďarsku. Britvou podrezal hrdlá piatim svojim deťom a potom sa obesil na povale.
Čítajte aj Gangy aj jednotlivci. Prehľad 8 prípadov detských útokov z minulosti V tom období sa množili vraždy detí ich rodičmi aj na Slovensku. Noviny často písali aj o otcovrahoch. V apríli 1933 Gregor Kováčík zabil v Dubovej pri Čiernom Balogu sedemročného syna. V opitosti ho udrel doskou po hlave. Potom sa síce snažil s manželkou dieťa oživiť, dokonca svätenou vodou, ale márne. V Uhrovci 36-ročný robotník Štefan Plkanec nožom dobodal trojročnú dcérku. Slovenská psychologička Mária Hargašová sa nazdáva, že svoju úlohu zohráva aj medializácia takýchto zločinov: „Najmä ak sa takáto tragédia podá v médiách sugestívne, nájdu sa psychicky labilní jedinci, ktorých inšpiruje k napodobeniu a nasledovaniu - či už k vražde alebo k rozšírenej samovražde“. Čo je rozšírená samovražda? Človek má spravidla „rozšírené Ja“, ktoré zahŕňa i jeho blízkych. Niekedy ho s nimi spája patologicky silné puto. Až také silné, že si nevie predstaviť, že by odišiel z tohto sveta bez nich. Všetko zatiaľ naznačuje, že pred dvoma týždňami sa práve takáto rozšírená samovražda udiala aj v bytovke na Bieloruskej ulici v Michalovciach. Zrejme málokto si však spomenie na podobnú tragédiu v Tušiciach, čo je obec 18 kilometrov vzdialená od Michaloviec. Pred 20 rokmi tam psychicky narušený otec zastrelil svoje dve maloleté deti. Údajne preto, aby sa pomstil manželke.
Mohlo by sa zdať, že aspoň vojna dokáže stlmiť (ak už nie celkom zastaviť) domáce násilie. Veď dosť krvi sa preleje na bojisku, aspoň doma by mal zavládnuť pokoj - ale opak je pravdou. Potvrdzujú to aj štatistiky na Ukrajine po spustení ruskej invázie. „Násilníci nevedia normálne vyjadriť pocit strachu, a tak útočia na obete v najbližšom okolí, ktoré sú dnes úplne bezmocné. Počas druhej svetovej vojny to nebolo inak ani na Slovensku. Napríklad 39-ročný debnár Jozef Jurínek z Turčianskeho sv. Martina zabil v marci 1943 sekerou svoju o rok mladšiu ženu. Vzápätí kuchynským nožom podrezal krk 12-ročnému nevlastnému synovi. Vraj aj sám sa chcel zmárniť, ale nedokázal to, hoci sa potúžil fľašou borovičky. V apríli 1944 prešovský súd odsúdil istého Belka zo Stankovian na 15 rokov väzenia za vraždu manželky. Trikrát ju udrel dreveným kolom do hlavy a potom dobil, keď už ležala zakrvavená na zemi. Čo ho k tomu viedlo? Chorobná žiarlivosť umocnená ešte alkoholom.
V socialistickom Československu bolo domáce násilie (a vôbec kriminalita) považované za prežitok predchádzajúceho spoločenského zriadenia v povedomí ľudí. Malo zmiznúť s výchovou „nového človeka“ a rozvíjaním humanistických medziľudských vzťahov. Ani štyridsať rokov „prevýchovy“ však veľa nezmenilo. Manželské spory v päťdesiatych rokoch 20. storočia sa v Československu snažili riešiť tzv. súdružské súdy, ale bez výraznejšieho efektu. Solídny prehľad aj o najväčších slovenských kauzách poskytuje české virtuálne Múzeum zločinu Miloslava Jedličku. V marci 1956 sa 61-ročná Irena Liptáková zbavila v Kežmarku nenávidenej nevesty. Synovi nahovorila, že žena mu odišla s neznámym mužom do Rakúska. Matke neuveril a po týždni nahlásil nezvestnú na polícii. Liptákovú popravili o dva roky neskôr v Prahe. Veľmi smutne známou sa stala druhá vraždiaca Irena: Čubírková z Bolerázu. V decembri 1964 zabila sekerou svojho druha. Potom mu odrezala hlavu a poslala ju zabalenú v novinách na toalete vlaku smerujúceho z Trnavy do Bratislavy. Telo spálila v murovanej peci na pečenie chleba. Dôvod vraždy? Alkoholizmus druha a neustále hádky. A do tretice jeden muž - ako kat svojej rodiny. Štefan Svitek, prezývaný Horehronský rozparovač, mal ešte len 27 rokov, ale už bol recidivista, ktorý si dovedna odsedel 8 rokov. Celý deň 30. októbra 1987 strávil v breznianskych krčmách s kamarátom a domov sa vrátil nadránom úplne opitý. „Každú z dcér som udrel sekerou najmenej dvakrát,“ priznal sa Svitek na súde. Žene potom rozpáral brucho, vybral z neho ešte živý plod a rozrezal ho žiletkou. Súd v Banskej Bystrici ho odsúdil na smrť, popravili ho 8. júna 1989 v Bratislave.