Emocionálna narušenosť predstavuje stav trvalých patologických prejavov v emocionálnej sfére, ktorý sa vyznačuje dlhodobosťou. Netýka sa samotných emócií, ale narušeného terénu emocionality, na ktorom poruchy vznikajú a ktorý spôsobuje nadmerne intenzívne, dlhodobé alebo sociálne neprimerané prežívanie emócií. Sociálna narušenosť zase opisuje jednotlivca, ktorý nedodržiava a prekračuje alebo porušuje spoločensky záväzné pravidlá, zásady, predpisy a ustanovenia určujúce správanie a konanie človeka vo vzťahu k spoločnosti. Vyjadruje najmä nesúlad jednotlivca s jeho spoločenským prostredím a narušenie štruktúry osobnosti.
Psychosociálna narušenosť je pojem vznikajúci z hľadiska psychického, biologického a sociálneho správania. V medzivojnovom období sa jednotlivcom s poruchami správania a sociálnych vzťahov venovala pomerne dobrá pozornosť. Na ich označenie sa používal termín "mravne chybná mládež", pričom v dobovej literatúre nachádzame aj súvisiace pojmy ako mravná skazenosť, mravná chybnosť či mravné chyby. Neskôr, v 40. rokoch, sa hovorilo skôr o ťažko vychovateľných, a potom, v druhej polovici 20. storočia, sa v pedagogickej oblasti presadilo označenie sociálne a emočne narušení. Toto označenie v sebe presnejšie odrážalo mravný aspekt správania, čiže aspekt naviazaný na sociálne normy a ich dodržiavanie v kombinácii s vnútorným prežívaním správania u konkrétnych osôb. Dnes vravíme o osobách s poruchami správania, čím sa akcentuje skutočnosť, že narušenie sociálnych vzťahov či maladaptívne správanie nemá tvoriť bytostný a nemenný pohľad na danú osobu. Jednotlivec má so vzťahmi problém, nemožno ho však "ontologicky" definovať ako problém samotný.
Predmetom záujmu sa stala predovšetkým vnútorná história výchovy, zameraná na odbornú charakteristiku dotknutých jednotlivcov a formy, metódy a prostriedky ich ústavnej výchovy. Cieľom príspevku je na základe kritickej analýzy a komparácie dobovej pedagogickej literatúry a právnych noriem zvýrazniť celú šírku vtedajších pohľadov. Prostredníctvom rekonštrukcie obsahovej komplexnosti sa vytvorí plastickejší obraz na túto problematiku a zároveň sa preukáže, že obdobie 1. Československej republiky sa dá považovať za skutočnú prvú etapu modernej starostlivosti o deti a mládež s poruchami správania a sociálnych vzťahov.
Terminológia a chápanie
Pojem "mravne chybná mládež" označoval osoby s neprispôsobivým až antisociálnym správaním, ktoré nebolo možné vychovávať bežnými výchovnými postupmi. Zastrešoval jednak celú skupinu, jednak označoval iba jej časť - "mravne chybní v užšom slova zmysle", kde previnenia a sklony k antisociálnym skutkom tvorili habituálny stav. V ústavoch sa jednotlivci z týchto skupín mohli deliť aj podľa príčin na tzv. psychopatov s úchylkami vôle alebo citu a jednotlivcov prichádzajúcich zo sociálnych dôvodov, ktorí vykazovali menšie alebo hrubšie chyby. Pojem "psychopat" sa dnes už v odbornej terminológii nepoužíva a má skôr hanlivé konotácie, pričom ho nahradili pojmy ako poruchy osobnosti (u dospelých) a poruchy správania a disharmonický vývin osobnosti (u detí a mládeže). Rovnako tak treba rozumieť pojmom vôľa a cit ako odborným termínom vypovedajúcim o vedome ovládanom/neovládanom konaní a rozvinutom/plytkom emočnom živote u osôb.
Príčiny vzniku porúch správania
Rozlišovali sa dve hlavné skupiny príčin vzniku porúch správania a narušenia sociálnych vzťahov: vnútorné (endogénne) a vonkajšie (exogénne).
- Vnútorné príčiny zahŕňali vlohy, osobné založenie, dedičnosť (výskyt tej istej tzv. mravnej chyby v geneticky relevantnom príbuzenstve) a choroby (rôzne psychózy a psychopatické konštitúcie). Niektorí autori do tejto skupiny zaraďovali aj alkoholizmus, tuberkulózu, syfilis, epilepsiu, spavú chrípku a mentálne deficity a postihnutia, zatiaľ čo iní ich uvádzali medzi vonkajšími príčinami. Tieto príčiny boli prevažne genetické, psychopatologické a medicínske.
- Vonkajšie príčiny zahŕňali rozvrátenú rodinu (nesprávne výchovné postupy, negatívne vzory správania od rodičov, prostitúcia matky, domáce násilie, úmrtie rodičov, rozvody, rozluky) a zlé sociálne pomery (chudoba, bytová núdza, nezamestnanosť, vážne ochorenie matky). Ďalšie vonkajšie príčiny spočívali v nevhodnom spoločenskom prostredí - deťom vyrastajúcim pri hostincoch, výčapoch, baroch, kabaretoch, herniach a tanečných sálach, ale aj vplyv neprístupných filmov či pornografickej literatúry. Išlo teda najmä o sociálne aspekty a sociálnu patológiu.
V prvom povojnovom desaťročí tvorila zlá sociálno-hospodárska situácia a frustrácia z nej dôležitý spúšťač i akcelerátor nežiaduceho správania. V tomto období bola tiež známa myšlienka, že niektoré konštitúcie osobnosti podliehajú poruchám správania bez ohľadu na spoločenské krízy a úpadky alebo naopak rast. Začiatok 20. storočia bol časom rozvoja psychoanalýzy, ktorá viac osvetľovala vnútornú dynamiku osobnosti, a pedagogická prax sa čoraz viac dostávala do prieniku s psychiatriou a neurobiológiou. Zlú sociálno-hospodársku situáciu preto nemožno ako determinant príliš paušalizovať, hoci určite má svoj nezastupiteľný význam.
Inštitucionálna výchova a jej prostriedky
Jednotlivci s poruchami správania potrebovali intervenciu, ktorá sa k nim dostávala buď v preventívnej alebo represívnej podobe, a to podľa závažnosti ich klinického obrazu. Cieľom bolo korigovať a pozitívne ovplyvniť nežiaduce správanie jednotlivca prostredníctvom edukačných procesov, prípadne ho zmeniť, ak sa už závažne prejavilo. Mnohé aktivity v tomto smere sa nezameriavali len na koncepcie príčin a pôvodu (sociálneho alebo psychologického), ale aj na behaviorálny aspekt a budovanie praktických návykov.
V rámci preventívnej starostlivosti bolo potrebné, aby sa dotknutí jednotlivci vyňali zo škodlivého prostredia (vrátane odňatia dieťaťa rodičom z rozvrátených rodín a jeho umiestnenia do výchovných inštitúcií). Pod túto starostlivosť spadali jednotlivci ohrození, prípadne narušení, ktorých situácia si vyžadovala riešenie nepriaznivej sociálnej situácie a zároveň celkové usmernenie výchovného prostredia, čím sa mala rehabilitovať zanedbávaná časť ich života. Upozorňovalo sa na dôležitosť čo najrýchlejšej intervencie, aby sa ohrozenie neprehlbovalo.
Represívna starostlivosť bola zameraná na potlačenie dokonaných skutkov s cieľom potrestania a nápravy previnilca. V zmysle zákona č. 48/1931 o trestním soudnictví nad mládeží sa mládež delila na nedospelých (do 14 rokov) a mladistvých (14-18 rokov). Nedospelé osoby neboli trestne zodpovedné; rozhodovali poručnícke súdy a ukladali výchovné alebo liečebné opatrenia. Mladiství boli trestne zodpovední a súdil ich trestný súd, ktorý mohol upustiť od trestu, potrestať podmienečne alebo nepodmienečne, pričom sa zohľadňoval presný vek, okolnosti, pohnútky, pomery, spôsob života, povaha rozumovej vyspelosti a tzv. mravnej skazenosti.
V medzivojnovom období boli publikované dve reprezentatívne súborné diela: monografia Aloisa Zikmunda Mládež mravně vadná (1930a) a učebnica Karla Hlavu Nauka o dětech mravně ohrožených, porušených a vadných pre učiteľské ústavy (1931). Dôležité boli aj zborníky ako Prednášky z nauky o mravně vadných (1928) a Sborník prací z oborů péče o mládež úchylnou (1931). Z periodík sa výhradne špeciálnopedagogickej tematike venoval časopis Úchylná mládež (1925-1944).
V tomto období sa na území Slovenska literatúra o deťoch a mládeži s poruchami správania nevydávala, no česká literatúra napomáhala rozvoju špeciálnej pedagogiky. Sporadicky sa téma objavovala na stránkach časopisu Sociálne rozhľady s prílohou Abnormálna mládež (1942-1943), ktorý sa považuje za prvé slovenské periodikum v odbore špeciálnej pedagogiky.
Výchovné prostriedky
V kontexte inštitucionálnej výchovy sa reflektovali a presadzovali nasledujúce výchovné prostriedky:- Osobnosť vychovávateľa: Kľúčová bola kvalita a prístup vychovávateľa.
- Vyučovanie: Vzdelávanie zohrávalo dôležitú úlohu v procese nápravy.
- Odmeny a tresty: Využívali sa ako nástroje na formovanie správania.
- Fyzická práca: Podporovala sa pracovná morálka a disciplína.
- Telesná výchova: Cieľom bolo posilnenie fyzického zdravia a budovanie charakteru.
- Čítanie dobrých kníh: Slúžilo na obohatenie vedomostí a morálne formovanie.
- Hudba a ušľachtilé zábavy: Podporovali kultúrny rozvoj a pozitívne trávenie voľného času.
- Samospráva zverencov: Umožňovala rozvoj zodpovednosti a samostatnosti.
V súvislosti s mravne chybnými sa hovorilo o troch rovinách: mravné ohrozenie, mravné narušenie a mravné postihnutie. V tomto kontexte sa rozvíjala aj tzv. nápravná pedagogika, ktorá sa neskôr transformovala do etopédie a úzko spolupracovala so sociálnou pedagogikou.
Hoci sa pojmy a prístupy v priebehu času vyvíjali, základná potreba odbornej starostlivosti o deti s poruchami správania a sociálnych vzťahov zostala konštantná. Dnešné disciplíny ako špeciálna pedagogika a sociálna pedagogika nadväzujú na tieto historické základy a prostredníctvom kooperácie a vzájomného dopĺňania sa snažia poskytovať komplexnú podporu deťom a mládeži v náročných životných situáciách.
Špeciálna pedagogika sa zameriava na symptómy správania sociálne rizikových alebo ohrozených subjektov, ich edukáciu, reedukáciu či resocializáciu. Sociálna pedagogika sa primárne zameriava na prostredie a jeho činitele, skúmajúc ich pôsobenie a dopad na vznik rizikových skupín detí a mládeže. Nakoľko problematika edukácie osôb s poruchami správania a emocionality je zložitá a komplexná, je nutná a prospešná kooperácia týchto disciplín pre napĺňanie cieľov.