Po sviatkoch Narodenia Pána nasledujú dni, ktoré sú venované spomienke na svätých. Stredovek ich nazval „Comites Christi“ - Kristovi sprievodcovia. V rímskej liturgii sú to prvomučeník Štefan (26. 12.), apoštol a evanjelista Ján (27. 12.) a deti, ktoré dal zavraždiť Herodes v Betleheme (28. 12.).
Pôvod a vývoj Sviatku svätých Neviniatok
Sviatok svätých Neviniatok vznikol pravdepodobne na Západe. Po prvýkrát sa spomína v kalendári severoafrického mesta Kartága v roku 505. Už predtým mučeníctvo týchto detí spomínali mnohí cirkevní otcovia. Termín tohto sviatku ovplyvnil jeho súvis s Vianocami. 28. decembra sa pôvodne slávil „Útek do Egypta“. Sviatok mal galským vplyvom smútočný charakter, čo sa prejavilo fialovou farbou liturgického rúcha a vynechaním oslavnej piesne. Až od roku 1960 má tento deň črty typické pre sviatky mučeníkov.
Dnes si Cirkev spomína predovšetkým na povraždené nevinné deti v Betleheme, ktoré dal zavraždiť po odchode mudrcov kráľ Herodes Veľký. Ich sviatok sa začal najskôr sláviť na západe. Cirkev je verná tejto tradícii a sviatok svätých neviniatok kladie do vianočnej oktávy. Vyznáva, že betlehemské deti oslávili Boha mučeníckou smrťou, ktorá im pre zásluhy narodenia Ježiša Krista udelila korunu mučeníctva.
Herodesova paranoja a strach z konkurencie
V dnešnom evanjeliu nachádzame anjelov príkaz: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil!“ Evanjelium sa vyjadruje všeobecne: „...bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil!“ Akoby nešlo len o toto dieťa a len o Herodesa. Za touto snahou Herodesa stojí Satan, ktorý je vrahom ľudí od počiatku.
Z historickej správy evanjelistu Matúša vieme (2,16-18), že kráľ Herodes dal povraždiť v Betleheme a na okolí všetkých chlapcov, ktorí mali menej ako dva roky. Urobil to preto, lebo od mudrcov sa dozvedel, že v Betleheme sa narodil Ježiš Kristus, o ktorom sa Židia vyjadrovali ako o novom kráľovi. Herodes sa bál, že mu ukradne kráľovskú korunu. Preto sa takto chcel poistiť, myslel si, že medzi zabitými deťmi bol aj Ježiš.
Keď sa dozvedel, že mudrci sa vrátili inou cestou, „veľmi sa rozhneval a dal povraždiť v Betleheme a na jeho okolí všetkých chlapcov od dvoch rokov nadol, podľa času, ktorý zvedel od mudrcov“ (Mt 2,16,). Herodes sa bál, že jeho trón zaujme niekto iný. Veľa ľudí je takých ako on. Nedovolia, aby niečo narušilo ich kariéru, postavenie, moc, ambície, plány alebo životný štýl. Nehodlajú dovoliť, aby sa kráľom ich života stal niekto iný.
Herodes bol Idumejec. Nebol ani Žid. Jeho otec Antipater urobil Rímu niekoľko láskavostí. Ako odmenu dostala Herodesova rodina právo vládnuť Judei, ktorá bola pod rímskou okupáciou. Herodes bol dokonalý politik. Naďalej robil všetko, čo mohol, aby si získal priazeň Ríma. Na oplátku mu rímsky senát poskytol armádu. Herodes dokázal rozšíriť svoju ríšu od Judey cez Jordánsko, Sýriu až po Libanon. Niet divu, že spanikáril, keď sa dozvedel, že sa narodil niekto iný, kto je titulovaný ako židovský kráľ.
Herodesova krutosť a kultúra smrti
Herodes bol bezohľadný. Jeho hlavným prínosom pre Rím bola nemilosrdná účinnosť, s akou dokázal od ľudí vyberať dane. Vyvraždil všetkých Hasmoneovcov, synov Makabejcov, ktorí viedli revolúciu proti gréckej nadvláde. Chcel sa uistiť, že to už neurobia, a tak ich jednoducho všetkých vyvraždil. Mal desať manželiek a dvanásť detí. Jedna z jeho manželiek, Mariamne, mala brata Aristobula, ktorý bol veľkňazom. Herodes sa Aristobula bál, a tak ho zavraždil. Jeho paranoja bola legendárna. Bál sa, že jeden z jeho dvoch synov by ho mohol pripraviť o trón, a tak zavraždil oboch. Celý jeho život sa niesol v znamení sprisahania a popráv. Päť dní pred svojou smrťou popravil všetkých svojich potomkov, ktorí si mohli nárokovať na trón. V jednom z posledných činov svojho zlého života dal uväzniť všetkých významných občanov Jeruzalema a prikázal, aby ich v okamihu jeho smrti zabili.
Herodes bol taký brutálny, nemilosrdný človek, takže nie je ťažké si predstaviť, akým spôsobom sa rozhodne vybiť si zlosť, keď sa dozvie, že sa narodilo dieťa, ktoré je podľa proroctva skutočným kráľom Židov. „Keď Herodes videl, že ho mudrci oklamali, strašne sa rozhneval a dal povraždiť všetky deti v Betleheme a na celom jeho okolí, počnúc od dvojročných nadol, podľa času, na ktorý sa dôkladne povypytoval mudrcov. Vo svojej šialenej snahe vyhladiť jedno dieťa dal Herodes povraždiť desiatky detí.
Herodes je známy pre svoju krutosť. Stal sa stelesnením kultúry smrti. Cisár Augustus, vládca vtedajšieho sveta, vyhlásil, že je lepšie byť Herodesovou sviňou než jeho synom. A mal pravdu. No v každom človeku šípil nepriateľa, každý bol potenciálny zradca. Ešte aj vlastných synov Alexandra a Aristobula podozrieval zo zrady. Urobil s nimi krátky proces: v Samárii ich dal popraviť. Aj jednu zo svojich manželiek a jedinú ženu, ktorú skutočne ľúbil, dal Herodes popraviť, pretože ju podozrieval zo sprisahania.
Teologický pohľad na život a potrat
Každý otec i každá matka musí predovšetkým chrániť svoje dieťa pred touto hrozbou. Každé dieťa sa môže rozvinúť do dokonalosti Bohočloveka. A tak sa stať Božím obrazom. Možno práve v týchto súvislostiach je vhodné zamyslieť sa nad tým, akým strašným zločinom proti Božej láske je potrat. Boh chce život a nikdy nesúhlasí so smrťou. Smrť je dôsledkom našej hriešnej existencie, ale nie je niečím, čo by Boh chcel. Boh plače nad Adamovým skonom. Ježiš zaplakal nad smrťou Lazára. Boh smrť nestvoril a ani s ňou nikdy nesúhlasil. Teológovia hovoria, že aj smrť Božieho Syna, Otec pripustil len preto, lebo už mal pred očami Vzkriesenie. Ježiš zvíťazil nad smrťou. Boh chce človeka ale človek nechce človeka.
Ľudia biblickej epochy si boli plne vedomí jednej pravdy, ktorá sa modernému človeku akosi zahmlieva, a to pravdy o Bohu Stvoriteľovi, ktorý si dieťa utvára už v lone matky. Na mnohých miestach Písma Svätého nájdeme túto pravdu vyjadrenú. Pri povolaní proroka Jeremiáša Boh hovorí: „Skôr než som ťa vytvoril v živote matky, poznal som ťa“. (Jr 1,5) Z toho vyplýva, že sme predmetom Božieho záujmu ešte skôr ako sme sa počali v živote matky.
„Boh stvoril človeka, aby bol jeho obrazom, stvoril ho, aby bol Božím obrazom, ako muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1,27). Človek zaujíma v stvorení jedinečné miesto: je „Božím obrazom“: vo svojej prirodzenosti spája svet duchovný a hmotný: je stvorený ako muž a žena: Boh ho urobil svojim priateľom. Ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti už od prvej chvíle jej jestvovania treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život.
Cirkev už od prvého storočia učila, že každý vyvolaný potrat je morálne zlo. Toto učenie sa nezmenilo. Vedomá a dobrovoľná a nie len materiálna spolupráca pri potrate je ťažký hriech. Cirkev trestá tento zločin proti ľudskému životu kanonickým trestom exkomunikácie (vylúčenia z cirkvi). „Kto zapríčiní potrat, ktorý skutočne nastane, upadne do exkomunikácie uloženej vopred vyneseným rozsudkom, „samým činom spáchania deliktu“ a za podmienok stanovených právom. Cirkev tým nemieni zužovať oblasť milosrdenstva. Keďže sa s embryom má už od počatia zaobchádzať ako s osobou, treba ho chrániť v jeho neporušiteľnosti, liečiť ho a uzdraviť, pokiaľ je to možné, ako každú inú ľudskú bytosť.
„Predpôrodná diagnostika je morálne dovolená, ak „rešpektuje život a neporušiteľnosť ľudského embrya a plodu a je zameraná na jeho individuálne zachovanie alebo uzdravenie. Je však v závažnom rozpore s morálnym zákonom, ak predvída, v závislosti od výsledkov, možnosť vyvolať potrat.
Súčasný význam Sviatku svätých Neviniatok
Dnes si Cirkev spomína predovšetkým na povraždené nevinné deti v Betleheme, ktoré dal zavraždiť po odchode mudrcov kráľ Herodes Veľký. Tento deň je aj spomienkou na všetky deti, ktorým nebolo dovolené narodiť sa. Počas tridsaťročnej vojny bolo jej zobrazenie používané ako protest proti vojne, dnes sa občas využíva na protest proti potratom. Téma vraždenia neviniatok sa odzrkadľuje v histórii vo výtvarných dielach viacerých umelcov. Vyjadrujú emócie hnevu, bolesť, plač a brutalitu.
Zavraždené deti dostali pomenovanie neviniatka z viacerých dôvodov - ich život bol bez viny, nikdy nikomu neublížili, ani Bohu, ani blížnemu, ani sebe samým nijakým hriechom. Nevinnými boli chlapci nazvaní aj pre trest, lebo trpeli nevinne a nespravodlivo.
Prežívaj svätú omšu -Catalina Rivas
Mnohí teológovia si kládli otázku - môžu byť tieto zavraždené nevinné deti sväté, keď ešte nemali dostatočne vyvinuté myslenie a nevedeli prečo sú zavraždené? Cirkev sa zhodla, že môžu byť vyhlásené za sväté. Ako mučeníkov ich spomína prvýkrát sv. Irenej z Lyonu koncom 2. storočia. S tým sa stotožňujú aj ďalší - sv. Cézar z Arles a sv. Augustín.
V týchto číslach však treba vidieť len symbolické vyjadrenie. Odhaduje sa, že v Betleheme a okolí mohlo v tom čase žiť okolo tisíc obyvateľov, čo by znamenalo, že reálne mohlo ísť o desiatky (desať až štyridsať) detí mužského pohlavia. Koľko ich bolo, to sa historicky podložiť nedá. Dôležitejšie ako presné číslo je niečo iné: Celé storočia si pripomíname obeť týchto detí, ich zbytočná smrť teda nezostala zabudnutá a stále nanovo je aktualizovaná. Presné číslo nie je dôležité - aj jedno je veľa.