V histórii ľadového hokeja sa objavilo mnoho talentovaných hráčov, ktorí sa narodili v mesiaci apríl. Títo športovci zanechali nezmazateľnú stopu v tomto dynamickom športe, či už ako hráči, tréneri alebo osobnosti, ktoré ho formovali. Ich príbehy sú často plné odhodlania, talentu a nezabudnuteľných momentov.
Medzi hokejistami, ktorí sa narodili v apríli, nájdeme aj také legendy ako Ivan Hlinka. Ivan Hlinka, legenda československého i českého hokeja, sa ako stredný útočník československej reprezentácie stal trikrát majstrom sveta. Zo zimných olympijských hier si odniesol bronz a striebro. Jeho hráčsku kariéru zdobia aj päť strieborných a tri bronzové medaily zo svetových šampionátov. Českú reprezentáciu ako tréner priviedol v roku 1998 v Nagane k historickému olympijskému zlatu a o rok neskôr aj k titulu majstrov sveta. Do Siene slávy Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF) ho uviedli v roku 2002. Od roku 2008 sa jeho meno vyníma aj v zozname členov Siene slávy českého hokeja. Český prezident Václav Havel dal v roku 1999 Ivanovi Hlinkovi Medailu Za zásluhy. Jeho meno nesie litvínovský hokejový štadión a v apríli 1998 sa stal aj čestným občanom Litvínova. Ivan Hlinka sa narodil 26. januára 1950 v Moste. Hokejovo však vyrastal v neďalekom Litvínově. Do kolotoča najvyššej československej súťaže v drese "chemikov" naskočil v roku 1966 proti Pardubiciam, keď nemal ešte ani 17 rokov. Vo svojej prvej sezóne vo federálnej lige strelil štyri góly. Už v nasledujúcom ročníku dal 15 gólov a zaradil sa na tretie miesto strelcov v litvínovskom tíme. V tretej sezóne nastrieľal už 21 gólov a v ročníku 1970/1971 sa stal najlepším strelcom tímu. Sezónu 1978/1979 absolvoval v Dukle Trenčín, po ktorej sa opäť vrátil do Litvínova, kde hral do roku 1981. V tomto období, predtým ako odišiel do NHL, dosiahol 23 hetrikov a celkovo nastrieľal 305 gólov. V roku 1981, keď mal 31 rokov, odišiel do NHL, kde hrával za Vancouver Canucks, za ktorý nastúpil v 153 zápasoch a strelil 45 gólov. S mužstvom postúpil v roku 1982 aj do finále Stanleyho pohára. Vo federálnej lige v 19 sezónach odohral 544 zápasov a dal 347 gólov. V roku 1975 sa stal najproduktívnejším hráčom ligy, ocenenie Zlatá hokejka dostal v roku 1978. Tak ako klubovú mal Ivan Hlinka aj bohatú reprezentačnú kariéru. Najcennejší dres si prvýkrát obliekol 12. marca 1969 v Prahe proti Kanade. Československo naposledy reprezentoval 26. apríla 1981 v Göteborgu na majstrovstvách sveta proti Sovietskemu zväzu. Za Československo celkovo odohral 256 duelov, v ktorých strelil 132 gólov. V reprezentačnom drese získal tri tituly majstra sveta, v roku 1972 v Prahe, o štyri roky neskôr v Katoviciach a v roku 1977 vo Viedni. Zo zimných olympijských hier) v Sappore 1972 si odniesol bronz a na olympijskom turnaji v Innsbrucku 1976 získal striebro. Hlinkovu reprezentačnú kariéru zdobia aj päť strieborných a tri bronzové medaily zo svetových šampionátov. Nemenej úspešnú trénerskú kariéru začal v roku 1985 v Litvínově. Viedol aj nemecký Freiburg (1989-1990), potom opäť Litvínov (1990-1994). V roku 1999 odišiel do zámorského Pittsburghu Penguins, kde bol do roku 2000 asistentom Herba Brooksa. V rokoch 2000 až 2001 bol hlavným trénerom "tučniakov", čím sa spolu s Fínom Alpom Suhonenom (Chicago Blackhawks) zaradil medzi prvých Európanov, ktorí z pozície hlavných trénerov viedli tím NHL. Na reprezentačnej úrovni začal pôsobiť od roku 1991 a už o rok neskôr priviedol československý tím spolu s Jaroslavom Walterom k bronzovým medailám na ZOH v Albertville. Po rozpade Československa priviedol českú reprezentáciu v roku 1993 k bronzu na svetovom šampionáte v Nemecku. K českému národnému tímu sa po trojročnej pauze vrátil v roku 1997 a z MS vo Fínsku si pod jeho vedením Česi odniesli opäť bronz. Už o rok nato však priviedol Ivan Hlinka český národný tím k historickému zlatu na ZOH v Nagane, na ktorých sa prvýkrát zúčastnili aj hráči NHL. Český výber nepatril medzi favoritov, ale na ceste za zlatom v play-off postupne vyradil Spojené štáty americké, Kanadu a vo finále zdolal Rusko. Legendárny hráč a tréner Ivan Hlinka, ktorého prezývali "Hlína" či "Šéf", zomrel 16. augusta 2004.
Ďalšou významnou postavou, ktorá sa narodila v apríli, je Marián Gáborík. Marián Gáborík, naša popredná hokejová celebrita, ktorú v roku 2000 draftovala Minnesota z tretej pozície v prvom kole, odohrala pre limitujúce zdravotné problémy s chrbtom posledný zápas v profilige NHL ešte v marci 2018. Marián Gáborík po vypršaní kontraktu s Tampou koncom minulého roka oficiálne ukončil kariéru. Zmyslom života čerstvého štyridsiatnika sa stala mladá rodina, okrem toho vyrába s partnerom Borisom Valábikom hokejový podcast Boris a Brambor a uvoľnene sa pohybuje na pulze spoločenského života. Ako sám vraví, nuda mu nehrozí, hokej mu zatiaľ nechýba. „Brambor“, ktorý zdedil prezývku po staršom bratovi Branislavovi, na začiatku kariéry placho bočil od mikrofónov i médií. Možno aj preto, že na hviezdne hokejové nebo vystrelil ako kométa. V šestnástich ho dvakrát v priebehu štyroch mesiacov dekorovali bronzovými medailami po svetových šampionátoch dvadsiatok v kanadskom Winnipegu a osemnástok v nemeckom Füssene v roku 1999. Ozývali sa vtedy aj hlasy, že sa uvažuje o jeho šampionátovom hetriku, ktorý sa teoreticky mohol udiať v apríli so seniorskou reprezentáciou Slovenska na MS v Nórsku. Po jeho prvej a zároveň vydarenej sezóne NHL v drese Minnesoty Wild ho novinári na tradičnej letnej tenisovej exhibícii osobností v Bratislave dlho hľadali, aby im milovník rýchlych strojov porozprával čo-to o čerstvom prázdninovom zážitku z letu v stíhačke nad tatranskými končiarmi. Mladý „Brambor“ sa vtedy ošíval, kým vypustil zopár strémovaných viet. Dnes je z trenčianskeho rodáka obľúbený podcastový, no už aj televízny moderátor. Skromne spresňuje, že k profesionálom sa neradí. Je skôr spontánny rozprávač o veciach, ktoré počas bohatej profesionálnej kariéry prežil a spoznal z každej strany. Najcennejšie hokejové danosti Mariána Gáboríka boli výnimočné korčuliarske zrýchlenie a presná streľba zápästím bez prípravy v plnej jazde. Gáboríkove ruky, nohy a talent nadobudli hodnotu 7,5 milióna dolárov ročne. „Keď je zdravý, máva tridsaťpercentnú úspešnosť streľby. Počas zápasu sa dokáže dostať do 5 - 6 šancí, keď nechá za sebou súpera. Komplexný, výnimočný hokejista,“ vravel o ňom tréner Július Šupler, ktorý Gáboríka trénoval v Dukle Trenčín a neskôr aj v reprezentácii. „Musel odvádzať najťažšiu robotu, aká v hokeji existuje. Opakovane strieľať čo najviac gólov. V jeho prípade nestačilo na ne len prihrávať, sám musel robiť vysoké čísla,“ tvrdí jeho bývalý spoluhráč Richard Lintner. Keď Gáborík začínal v NHL v Minnesote, legendárny ruský obranca Viačeslav Fetisov si ho všimol ako asistent trénera v New Jersey. „Bez faulu je neubrániteľný. Má rýchlosť od Boha a fantastickú strelu.“ „Gáboríkov rozlet však neľútostne brzdili časté zranenia,“ smutne konštatoval tréner Ján Filc, ktorý v roku 1999 na MS dvadsiatok vo Winnipegu doviedol Slovensko k bronzu. Gáborík mal vtedy sedemnásť rokov a v tej istej sezóne stihol bronz aj na MS osemnástok. Dlhodobejšie výpadky ho neskôr týrali psychicky. „Doplácal na vrodené rýchlostné dispozície štruktúry svalstva. Mal vysokú kĺbovú pohyblivosť, s čím súvisí vyššia uvoľnenosť väzív. To prinášalo riziko natrhnutia brušného svalstva,“ sumarizoval skúsenosti bývalý lekár reprezentácie Dalimír Jančovič. Gáborík mal do 25 rokov za sebou dve operácie pruhu, život mu strpčovali vlečúce sa zranenia slabín. Pred Vianocami v roku 2007 si Gáborík vytvoril rekord v NHL. V drese Minnesoty strelil päť gólov do siete Rangers. Spoluhráči Gáboríka odniesli z ľadu do kabíny na pleciach. Dojatý tréner Minnesoty Lemaire ho prirovnal k Lafleurovi. Gáboríkovci bývali do Mariánových troch rokov na sídlisku Sihoť. Keď otec dokončil rodinný dom, presťahovali sa do štvrte Za mostami. „Aj tam sa do noci hrával hokejbal. Na ozajstné tréningy na ľade sa tešil, hoci boli vždy skoro ráno. A to sa neskôr stalo hlavným dôvodom, prečo sa sám rozhodol postaviť tréningovú halu,“ povedal jeho starší brat Branislav Gáborík. Práve jemu vymyslel prezývku „Brambor“ Pavol Bratranec, telocvikár a tréner v hokejovej škole na Hodžovej ulici. Keď po rokoch zbadal v telocvični mladšieho Mariána, automaticky sa stal „Bramborom“ aj on. Podobne, ako bratov Mariána a Marcela Hossu volali v Trenčíne „Fery“ po otcovi Františkovi. Mama Silvia Gáboríková spomínala, že vždy sa chcel dotiahnuť na brata, ktorý však s hokejom skončil v 22 rokoch. Posledný krok Mariána Gáboríka na ceste k zisku Stanleyho pohára v roku 2014 napäto sledovali jeho bývalí spoluhráči, tréneri i rodina. „Marián chcel od malička vyhrávať. Vždy a všetko. Či išlo o hokejbal, futbal, hádzanú. Okrem hokeja sa vždy pýtal do bránky, kde bol veľmi pohyblivý. Bol som o osem a pol roka starší, ale vždy sa motal v našej partii, snažil sa vekovo starším chalanom vyrovnať,“ dodal starší brat Branislav. „S Mariánom som v mladosti sedával v spoločnej lavici v škole. Keď mi po finálovom zápase Stanleyho pohára telefonoval, že konečne zdvihol nad hlavu slávnu trofej, vravel, že tomu stále nemôže uveriť. Mal šťastný hlas ako malé decko. Bol som namäkko spolu s ním,“ tešil sa Marcel Hossa, jeho dlhoročný spoluhráč v reprezentácii. „Bol som sa na Maja pozrieť na niekoľko zápasov v 1. kole play-off, keď Kings hrali proti San Jose. Bol uvoľnený, výmena do Los Angeles mu prospela, výborne sa tam rozohral. Hral ako starý dobrý Majko, živé striebro,“ dodal Marcel a spomínal, ako sa pre neposednosť z trojice Kopecký, Marcel Hossa a Gáborík najčastejšie ušla poznámka do žiackej knižky poslednému z nich. Mladého „Brambora“ viac, ako matematika na základnej škole, bavilo štúdium módneho návrhára na trenčianskej odevnej priemyslovke, kde zmaturoval s vyznamenaním. Okrem toho jeho blízki pozorovali uňho výtvarný talent. Obľuboval krajinomaľby. „Brambor“ mal, podľa Marcela Hossu, odjakživa nos na góly, bol rodený strelec. „Nevyhľadával fyzické mlátenie v rohoch, vždy sa vedel odpútať rýchlosťou. Hrávali sme za žiakov v spoločnom útoku, krásne časy.“ Tréner Jindřich Novotný sa teší, že mal podiel na výchove ďalšieho držiteľa Stanleyho pohára. Po Tomášovi Kopeckom, Mariánovi Hossovi a Zdenovi Chárovi mal v mládežníckej reprezentácii aj Mariána Gáboríka. „Bol skromný, presne vedel, čo chce v živote dosiahnuť. Pre mimoriadny talent hrával, podobne ako Marián Hossa, s o rok staršími. Hoci mal výnimočné korčuliarske predpoklady, bol tímový hráč. Aj pre svoju príjemnú, bezkonfliktnú povahu,“ spomína Jindřich Novotný. Podľa neho sa Gáborík neskôr v Los Angeles dočkal satisfakcie za obdobie, keď s ním bývalý kouč New Yorku Rangers, John Tortorella, zametal, ako chcel. „V Kings mu našli pri Kopitarovi optimálnu pozíciu. Obaja hráči mali cit pre hru a orientáciu na ľade v rýchlosti.“ Gáborík mal v prvých sezónach ako nováčik v Minnesote motivujúco postavený kontrakt. Na bonusoch zarobil o tri milióny viac, než mal zakotvený začiatočnícky plat. NHL už vyniesla na výslnie stovky dolárových milionárov, ale nik z nich neurobil gesto ako Gáborík. Vo svojich 23 rokoch, za podpory otca Pavla, brata Braňa a celkove približne troch miliónov dolárov z vlastného účtu, dokončil útulný štadión v areáli jeho bývalej základnej školy. „Motivácia výstavby zimáku bola u mňa zrejmá. Chcel som uľahčiť život s hokejom deťom v Trenčíne. Sám som roky musel vstávať za tmy, aby som sa dostal na tréning. Ak by som potreboval len otočiť peniaze, mal by som na to iks istejších a výnosnejších spôsobov. MG ring je pre mňa a moju rodinu srdcová záležitosť. Zamestnávame 22 ľudí a na ľade vídam celé dni korčuľujúce sa deti,“ spokojne bilancuje Marián Gáborík. Marián Gáborík sa narodil 14. februára 1982.
Ďalším významným hráčom, ktorého meno sa spája s aprílom, je Martin Marinčin. Martin Marinčin (* 18. február 1992, Košice) je slovenský hokejový obranca aktuálne pôsobiaci v tíme HC Oceláři Třinec v Českej extralige. Martin Marinčin je odchovancom košického hokeja. V roku 2010 ho draftoval v druhom kole z celkového 46. miesta klub NHL - Edmonton Oilers. V rovnakom roku bol z celkového piateho miesta draftovaný do KHL klubom Avtomobilist Jekaterinburg a stal sa aj jednotkou vstupného draftu CHL, keď si ho vybral klub Prince George Cougars. Sezónu 2010/2011 strávil v tíme Prince George Cougars v juniorskej WHL, kde bol so ziskom 56 bodov (14 gólov a 42 asistencií) v 67 zápasoch ôsmym najproduktívnejším obrancom súťaže. Jeden zápas odohral aj v tíme Oklahoma City Barons v AHL. V apríli 2011 podpísal s tímom Edmonton Oilers nováčikovskú zmluvu na tri roky. Sezónu 2011/2012 začal v drese Prince George Cougars, no po 30 odohraných zápasoch (4+13) bol vymenený do tímu Regina Pats, kde odohral vrátane play-off 33 zápasov v ktorých zaznamenal 25 bodov (9+16). Sezónu dohral v tíme Oklahoma City Barons, kde strávil aj nasledujúci ročník. V sezóne 2013/2014 odohral v drese Edmontonu Oilers 5. decembra 2013 svoj prvý zápas v NHL. V prvom tíme Oilers odohral v tejto sezóne 44 zápasov, v ktorých získal 6 bodov, na farme v Oklahome nastúpil na 24 zápasov so ziskom siedmych bodov. V slovenskej reprezentácii odohral zápasy za hráčov do 18 a do 20 rokov. V seniorskej reprezentácii sa prvýkrát predstavil v roku 2014 na Zimných olympijských hrách v Soči.
Samuel Hlavaj, ďalší brankár narodený v apríli, si tiež buduje sľubnú kariéru. Samuel Hlavaj začínal s hokejom v Martine, neskôr pôsobil v projekte slovenskej „dvadsiatky“. V zámorí prešiel juniorskou súťažou QMJHL (Sherbrooke Phoenix), kde bol v roku 2020 vyhlásený za najlepšieho nováčika a člena prvého All-Star tímu. Po dvoch sezónach v Slovane Bratislava (majstrovský titul 2022) zamieril do českej extraligy. V drese HC Škoda Plzeň (2023/24) odchytal 28 zápasov s úspešnosťou 90,3 %. V apríli 2024 podpísal dvojročnú dvojcestnú zmluvu s klubom NHL Minnesota Wild, v jeho drese ešte v súťažnom zápase pred ZOH 2026 šancu nedostal. Do povedomia širokej verejnosti sa zapísal najmä výkonmi v reprezentačnom drese, v ktorom je na turnajoch jednotka. Zažiaril predovšetkým na majstrovstvách sveta 2024 v Ostrave a Prahe, kde si v piatich zápasoch udržal úspešnosť zákrokov nad 91 percent. Výrazne prispel aj k úspešnému zvládnutiu olympijskej kvalifikácie v auguste 2024.
Hoci sa narodil v marci, je dôležité spomenúť aj Juraja Vlach, ktorý prišiel o manželku a vychováva deti. Hokejista Juraj Valach pred takmer desiatimi rokmi prišiel o milovanú manželku Simonu. Teraz opísal, ako vyzerá jeho život a čo ho vytáča. Valach dostal v roku 2016 od života tvrdú ranu. Manželka Simona, s ktorou mal pár mesiacov predtým svadbu, zomrela kvôli krvácaniu do mozgu. Dvojičky Jerguš a Amálka, ktoré vtedy nosila pod srdcom, sa narodili predčasne a lekári po tvrdom boji našťastie zachránili ich životy. Syn sa narodil s mozgovou obrnou. Hokejista vychováva deti s pomocou jeho rodičov, na sociálnej sieti ukazuje jeho život aj sa prihovára svojim followerom prostredníctvom svojich názorov. Nahnevať ho vedia niektoré správy, ktoré mu chodia. „Už je to skoro desať rokov, čo nás opustila. A stále sa nájdu rozdávači múdra,“ napísal Valach a ukázal aj správu, ktorú mu poslala neznáma žena: „Nie je to mrzuté, že len prežívaš, žiadna radosť, kopec starostí a zábava čo? Von nechceš ísť, nikam nechodíš. Nerada poučujem, ale mal by si s tým niečo robiť,“ stálo v správe, ktorá prišla Valachovi. Pred dvomi mesiacmi obranca tiež odhalil správu od ďalšieho anonymného účtu. „Včera mi prišla zase správa od anonymného účtu, že čau vdovec. Vdovec nie je urážka, je to stav a pomenovanie pre človeka, ktorý prišiel o blízku osobu. Ak si niekto myslí, že mi to ubližuje alebo že ma to nejakým spôsobom psychicky ubíja, tak vôbec nie. Len mi ukazujete, aký je svet skazený, akí vedia ľudia byť zlí pre nič za nič a najviac mi vadí, že takéto indivíduá vychovávajú deti, z ktorých zase nevyrastie nič normálne. Človek sa so smrťou blízkej osoby nevyrovná, len sa vie naučiť s tým žiť. A ja sa to učím a pomáhajú mi moje deti,“ napísal Valach. Potom, ako mu jedna z followeriek napísala, že jeho život je mrzutý, sa hokejista rozhodol podeliť, ako vyzerajú jeho dni a čomu sa počas nich venuje. „Vstávam o piatej, o 5:30 chodím štyri kilometre, pijem kozie mlieko. Vychovávam po svojom, nie moderne. Učím sa, tvorím jedálničky a tréningové plány, testujem a skúšam sám na sebe. A áno, pozerám si fotky svojej ženy. Držím dcéru za ruku pri prechádzke. Hokej ma baví, ale tlak agentov a manažérov v športe ma ubíja. Jesť chodím, ale sám, lebo nepotrebujem počúvať sŕkanie a mľaskanie. A najradšej čas trávim s deťmi, lebo viem, že mi neublížia a nepodrazia ma. A vážia si moju prítomnosť,“ priblížil Valach, ktorý sa okrem hokeja a rodiny venuje aj štúdiu v škole a kulturistike. Chodenie po baroch v noci ho neláka. „Nepotrebujem chodiť do barov piť, triasť sa na diskotéke a tváriť sa, že žijem. Život je o inom a veľa ľudí, žiaľ, na to nikdy nepríde. Žijem po svojom, nie podľa štandardov dnešnej doby ani podľa umelo šťastných ľudí podľa vzoru instagramu. Som šťastný za obe deti a svoju rodinu,“ pripomenul ľuďom. Na ničom viac nezáleží ako na zdraví a rodine Valach často ukazuje zábery s deťmi a približuje aj to, ako vyzerá starostlivosť o syna Jerguša. „Život bez filtra. Čítame, chodíme von, občas na zemi cvičíme, občas len spolu ležíme, viackrát za deň prebaľujeme a večer umývame. Áno, nie je to malé dieťa, ale môj imobilný syn Jerguš. Nie je to ľahké, ale je to môj syn, moja rodina a na ničom viac v živote nezáleží ako na zdraví a rodine. Je to na každom z nás, čo nás v živote bude napĺňať a či sa vieme tešiť aj z malých vecí. Ja sa to vďaka malému stále učím,“ napísal na sociálnej sieti pred pár týždňami 37-ročná opora Zvolena. Starostlivosť o dvojičky nie je jednoduchá, o to náročnejšiu situáciu Valach mal, keďže prišiel o manželku a syn potrebuje neustálu starostlivosť aj desať rokov po narodení. „Pred desiatimi rokmi si sa mi ocitol v živote. Nikdy som nemal skúsenosť s deťmi a už vôbec nie skúsenosť so ZŤP dieťaťom. Starať sa o dieťa je náročná vec. Starať sa o ZŤP dieťa je vec takmer nemožná, lebo nech robíte čokoľvek, aj tak tomu dieťaťu nemôžete dať všetko. Jediné, čo mu vždy a za každých okolností môžete dať, je láska. Založili ju v roku 1943, o dva roky uviedli do nej prvých členov a pôvodne mala sídliť v kanadskom Kingstone. Plány sa však menili a jej prvú budovu otvorili v roku 1961 v najväčšom kanadskom meste Toronto.
Tento zoznam hokejistov narodených v apríli nie je vyčerpávajúci, ale predstavuje niektoré z najvýznamnejších postáv, ktoré obohatili svetový hokej. Ich odkaz žije ďalej a inšpiruje nové generácie športovcov.
TOP 10 Gólov v histórii Slovenskej reprezentácie
Hokejová sieň slávy (HHOF) je miestom, kde sú ocenení najväčší hráči a osobnosti hokeja. Medzi nimi nájdeme aj Slovákov, ktorí sa narodili v rôznych mesiacoch, ale ich prínos pre hokej je nezameniteľný.
Stan Mikita, Peter Šťastný, Marián Hossa a Zdeno Chára sú len niektorí z hokejistov slovenského pôvodu, ktorí boli uvedení do Hokejovej siene slávy. Každý z nich má svoj jedinečný príbeh a prispel k rozvoju hokeja svojím spôsobom.
Stan Mikita, narodený v roku 1938, bol jedným z najlepších centrov NHL. V drese Chicaga Blackhawks odohral 1394 zápasov, strelil 541 gólov, nazbieral 926 asistencií a celkovo 1467 bodov. Bol prvým Európanom, ktorý prekonal v NHL hranicu 1000 bodov.
Peter Šťastný, narodený v roku 1951, vytvoril v NHL produktívny útok spolu so svojimi bratmi Antonom a Mariánom. V 977 zápasoch NHL dosiahol 450 gólov a 789 asistencií. Je svetový unikát, pretože reprezentoval tri krajiny.
Marián Hossa, narodený v roku 1979, je trojnásobný víťaz Stanleyho pohára s Chicagom Blackhawks. V NHL odohral 1309 zápasov, strelil 525 gólov a nazbieral 1139 bodov. Kariéru ukončil pre kožnú chorobu.
Zdeno Chára, narodený v roku 1977, je známy svojou výškou a silnou obranou. V NHL odohral 1680 zápasov, strelil 209 gólov a nazbieral 684 bodov. V roku 2011 vyhral Stanleyho pohár s Bostonom Bruins.
Tieto osobnosti, aj keď nie všetci narodení v apríli, reprezentujú to najlepšie, čo slovenský hokej ponúka, a ich úspechy sú dôkazom talentu a odhodlania slovenských hokejistov.
Okrem hráčov sú dôležitou súčasťou hokejového sveta aj tréneri a novinári. George Gross, narodený v Bratislave, bol významným športovým novinárom, ktorý pokrýval hokejové udalosti po celom svete. V roku 1985 bol uvedený do Hokejovej siene slávy v mediálnej sekcii.
George Gross, narodený v roku 1923, bol známy svojimi reportážami z hokejových zápasov, ale aj z iných športových podujatí, ako sú majstrovstvá sveta vo futbale, olympiády či Wimbledon. Za článok o úteku Václava Nedomanského z Československa získal prestížnu kanadskú novinársku cenu.
Tieto osobnosti, či už hráči, tréneri alebo novinári, spájajú apríl s hokejovou históriou a ich príbehy obohacujú tento dynamický šport.