ADHD u detí v škôlke a škole: Ako pomôcť hyperaktívnym deťom

Porucha pozornosti s hyperaktivitou (ADHD) je veľmi častou poruchou u detí. Prejavuje sa nepozornosťou, impulzivitou a hyperaktivitou. Deti s ADHD majú často nízke sebavedomie pre slabý školský výkon a neprijímanie okolím. Deti a dorastenci s ADHD majú problémy vo vzťahoch, problém zaradiť sa do kolektívu. Častejšie ako iné deti majú problémy so správaním. Fajčia, skúšajú piť alkohol a šikanujú iných. Časté sú u nich nehody a zranenia vyplývajúce z nepozornosti a impulzivity.

ADHD je skratka z anglického pomenovania poruchy pozornosti kombinovanej s hyperaktivitou (Attention Deficit Hyperactivity Disorder). Za skratkou sa ukrýva názov najčastejšej poruchy psychického vývinu v detstve (Attention Defi cit Hyperactivity Disorder -porucha pozornosti s hyperaktivitou). Ide o poruchu pozornosti sprevádzanú hyperaktivitou. Rodičia, učitelia a vychovávatelia sa vo svojej práci stretávajú s deťmi, ktoré sa v mnohom líšia od ostatných detí. Jedná sa obvykle o nadmernú živosť, výraznú nepozornosť, manuálnu neobratnosť, obtiažne vyjadrovanie a množstvo problémov v učení.

ADHD sa u detí typicky začína prejavovať už pred dosiahnutím 7. roku života. ADHD je prítomná u dieťaťa od raného detstva. Najčastejšie sa prejaví pri nástupe na základnú školu. Ak sa nelieči, môže pretrvávať až do dospievania. Porucha pozornosti s hyperaktivitou je častejšia u chlapcov. Prejavy u dievčat sú menej nápadné.

Príznaky ADHD u detí

Symptómy ADHD môžeme rozdeliť na dve skupiny:

Symptómy nesústredenosti

• dieťa nie je schopné sústrediť sa na detaily, robí chyby z nepozornosti v škole, práci, alebo pri iných aktivitách
• často sa zdá, akoby nepočúvalo, aj keď sa na neho hovorí priamo
• nerešpektuje pokyny, nie je schopné ukončiť školské úlohy, alebo iné povinnosti
• často sa vyhýba, nemá rado, alebo sa nezapája do aktivít, ktoré si vyžadujú sústredené mentálne úsilie
• často stráca veci, ktoré sú potrebné na vykonanie povinností
• je ľahko rušené vonkajšími stimulmi a často zabúda na každodenné povinnosti

Symptómy hyperaktivity/impulzivity

• dieťa sa často správa nepokojne, nekontrolovateľne pohybuje rukami a nohami
• často opúšťa svoje miesto v triede, behá, lezie v situáciách, kedy je to nevhodné
• má problémy zapojiť sa do hier alebo iných voľnočasových aktivít
• často a veľa rozpráva
• má problém počkať, kým na neho príde rad
• často prerušuje alebo skáče do reči iným

Prejavy ADHD detí a dospelých sú mierne odlišné. Dieťa napríklad nevydrží sedieť na jednom mieste, je nedočkavé, skáče do reči a neprestajne sa hýbe. Javí sa vám vaše dieťa omnoho aktívnejšie a nepozornejšie ako jeho rovesníci? Zatiaľ čo ADHD je najčastejšie diagnostikovaná u detí školského veku, môže byť diagnostikovaná už u detí vo veku troch rokov. Deti, ktoré majú ADHD, vykazujú príznaky už ako veľmi malé. Rodičia si môžu všimnúť, že ich dieťa je aktívnejšie, zhovorčivejšie, impulzívnejšie alebo má väčšie problémy s počúvaním alebo dodržiavaním pokynov ako jeho súrodenci alebo kamaráti. Deti v predškolskom veku však môžu byť prirodzene nepozorné alebo hyperaktívne aj počas svojich najlepších dní, práve preto môže byť ťažké presne diagnostikovať poruchu pozornosti s hyperaktivitou.

Pretože je prirodzené, že veľmi malé deti budú ešte ľahko rozrušiteľné a hyperaktívne, u predškolákov s ADHD často vynikne hlavne impulzívne správanie - nebezpečné skákanie, strkanie sa, nadávky, ubližovanie. Vo veku štyroch alebo piatich rokov sa však väčšina detí naučí, ako venovať pozornosť ostatným, sedieť ticho, keď im to niekto povie a nepovedať všetko, čo im napadne.

Fakt: Niektoré deti s ADHD sú hyperaktívne, ale mnohé iné nemajú problémy s nadmernou aktivitou. Deti s ADHD, ktoré sú nepozorné, ale nie príliš aktívne, sa môžu javiť ako nemotivované.

Fakt: Deti s ADHD sa často dokážu sústrediť na aktivity, ktoré ich bavia.

Fakt: Deti s ADHD sa možno snažia, aby boli dobré, ale stále nedokážu pokojne sedieť, zostať ticho alebo venovať pozornosť.

Fakt: ADHD často pokračuje až do dospelosti, takže nie je na mieste čakať, že z toho vyrastú.

Fakt: Lieky sa často predpisujú na poruchu pozornosti, ale pre niektoré deti to nemusí byť najlepšia voľba.

Primár Kliniky detskej psychiatrie LFUK a DFNsP Bratislava Ján Šuba uvádza, že „táto porucha sa vyskytuje zhruba pri piatich až siedmich percentách detí, obvykle sa objavuje v prvých piatich rokoch života a často pretrváva až do adolescentného veku. Ak sa nelieči, môže až v polovici prípadov prechádzať aj do dospelosti, kde sa spája s neprispôsobivým správaním a alkoholizmom“.

Deti trpiace ADHD sú menej úspešné v škole, ale aj v skupine rovesníkov, napriek tomu, že môžu byť bystré. Častejšie trpia psychiatrickými ochoreniami ako ostatné deti. Včasná návšteva odborníka je dôležitá, pretože pokiaľ poruchu diagnostikujú už v detstve, možno ju liečiť.

V puberte z toho vyrastie. Taký názor je podľa psychologičky Jany Olíkovej z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Martine skôr predsudok, i keď pripúšťa, že puberta môže ovplyvniť alebo zmierniť niektoré príznaky. Obvykle sa niektoré príznaky v puberte skôr vystupňujú a rodičia práve vtedy prvýkrát vyhľadajú odbornú pomoc. Príznaky by mali byť prítomné od detstva, ak sa objavia v puberte, nemusia signalizovať syndróm ADHD. Môže ísť napríklad o experimentovanie s návykovými látkami a pod., čo nie je v tomto veku zriedkavé.

Primár Ján Šuba udáva, že ADHD sa bežne vyskytuje v spojení s inými psychiatrickými poruchami, najmä s poruchou opozičného vzdoru, objavuje sa aj úzkosť, špecifické poruchy učenia - dyslexia, dyskalkúlia, dysgrafia. „Potrebná je psychosociálna rehabilitácia a špeciálno-pedagogické vedenie,“ vysvetľuje Šuba.

Ako vychovávať hyperaktívne dieťa?

Ak má vaše dieťa ADHD, je vhodné, aby ste pri výchove dodržiavali určité pravidlá.

• Denná rutina - deťom s ADHD pomáha, ak majú zavedenú pevnú dennú rutinu.
• Pravidelné prestávky - do dennej rutiny by ste mali zaradiť aj pravidelné prestávky, ktoré dieťaťu umožnia uvoľniť energiu a môžu mu pomôcť zlepšiť sústredenie. Je optimálne, ak sú prestávky krátke a časté.
• Vhodné prostredie - aby sa dieťa s ADHD dokázalo lepšie sústrediť, vytvorte pre neho priestor, ktorý bude organizovaný a prehľadný.
• Jednoduchá a jasná komunikácia - pri komunikácii sa snažte používať čo najjednoduchšie a jasne formulované vety. Mali by byť krátke a zrozumiteľné. Vždy sa presvedčte, či vás dieťa počúva (napr. požiadajte ho, aby zopakovalo, čo ste mu povedali).
• Trpezlivosť a podpora sebaovládania - výchova dieťaťa s ADHD môže byť náročná a vyčerpávajúca. Aj napriek tomu sa snažte byť trpezliví. Aby ste podporili sebaovládanie svojho dieťaťa, usilujte sa ho naučiť jednoduché techniky, ktoré mu pomôžu zastaviť sa a premyslieť ďalšie kroky.
• Nešetrite pochvalou - pochvala nielen za dobrý výkon, ale predovšetkým za snahu.

Vo výchove, a to nielen detí s ADHD, platí podľa Olíkovej praktické pravidlo: prísnosť láskavá, láskavosť primerane náročná. Mnohí rodičia často ťažko pripúšťajú, že ich dieťa má problém a niekedy sa uchyľujú aj k nevhodným výchovným metódam. Na druhej strane, „pomenovanie problému a nájdenie dôvodov môže znamenať úľavu tak pre dieťa, ako aj pre rodinu,“ hovorí psychologička. Vysvetľuje, že rodičia sú často vystavení konfrontácii s okolím (škola, známi, ale aj príbuzní) a toto okolie ich často vníma ako neschopných zvládnuť výchovu a poradiť si s dieťaťom.

PhDr. Gabriela Bukovčanová, špeciálny pedagóg, zdôrazňuje: "Deti s ADHD potrebujú mať aj doma hranice."

Ak sú vám uvedené prejavy povedomé, ak má vaše dieťa problémy s nepozornosťou, nadmernou aktivitou a impulzivitou do tej miery, že mu spôsobujú problémy v jeho bežnom fungovaní doma aj v škole, poraďte sa s detským lekárom a vyhľadajte pomoc odborníka (školský psychológ, psychológ v centre psychologicko‑pedagogického poradenstva a prevencie, detský psychiater).

Ako môžete pomôcť svojmu dieťaťu?

• Získajte čo najviac informácií o ADHD od odborníkov a z literatúry.
• Stanovte si poradie hodnôt a prispôsobte sa tomu, že vaše dieťa má túto poruchu.
• Vytvárajte dieťaťu pevné pravidlá a návyky. Dieťa s ADHD vyžaduje zvýšenú kontrolu pri bežných činnostiach aj pri príprave do školy.
• Doma pri učení vytvorte stabilné, nerušené prostredie, dávajte dieťaťu častejšie prestávky.
• Vo výchove buďte dôslední, trpezliví, vytrvalí, ale aj láskaví, nebuďte „tvrdí“, stanovte dieťaťu jasné hranice, tresty sú nevhodné, neprinášajú žiaden efekt.
• Dieťa stále povzbudzujte a pozitívne motivujte.
• Dieťa oceňujte, chváľte ho za všetko, za čo je možné ho pochváliť. Deti s ADHD majú často znížené sebavedomie. Sú však často bystré, majú na niečo talent a veľa dobrých vlastností.
• Buďte svojmu dieťaťu k dispozícii. Trávte s ním čo najviac času. Vzťah dieťaťa s vami je to najdôležitejšie.
• Posilňujte silné stránky svojho dieťaťa.
• Vytvárajte čo najviac príjemných a pokojných chvíľ.
• Rozprávajte sa s dieťaťom. Zaujímajte sa o to, ako vníma vás, svoje okolie a vzťahy s rovesníkmi.
• Spolupracujte so školou, detským psychiatrom a psychológom. Zapojte sa do tréningu rodičovských zručností potrebných pri výchove detí s ADHD a vyhľadajte miestnu svojpomocnú rodičovskú skupinu.

Podle štúdie cukor nijako neovplyvňuje ani chovanie detí, ani ich poznávacie funkcie.

Dieťa s ADHD v škôlke a škole - na čo sa pripraviť?

Pre malé deti s ADHD môže byť návšteva materskej škôlky či školy výzvou. Nielen kvôli samostatnému vzdelávaniu, ale aj pre vytváranie nových sociálnych vzťahov. Niektorým deťom s ADHD veľmi pomáha, ak majú vytvorený individuálny vzdelávací plán prispôsobený ich špecifickým potrebám.

Je potrebné, aby ste sa pripravili na situáciu, že deti s ADHD majú v škôlke mierny problém so začlenením sa do kolektívu. No aj napriek jeho existencii by ste sa mali snažiť o zaradenie dieťaťa do kolektívu.

Psychologička potvrdzuje, že veľa detí prichádza do centra práve na podnet pedagóga, pretože deti s ADHD sa obvykle ťažko začleňujú do školského kolektívu, ich problémy sú vypuklejšie. Výkon v škole však nemusí zodpovedať ich objektívnym intelektovým možnostiam. Impulzivita zasa môže byť problémom vo vzťahoch dieťaťa s jeho najbližším okolím.

„V niektorých prípadoch pomáhame školám pri začlenení takýchto detí vypracovaním individuálneho programu, spoločným riešením problémov na úrovni rodič - pedagóg - špeciálny pedagóg - psychológ. Cieľ by mal byť v každom prípade rovnaký - pomôcť zvládnuť ťažkosti dieťaťa a budovať jeho zdravé sebahodnotenie,“ zdôrazňuje Jana Olíková.

Nástup dieťaťa do škôlky alebo školy je proces, ktorý vyžaduje veľa zmien na strane dieťaťa, ale aj rodičov. Je to obdobie náročné na adaptáciu a flexibilné zvládnutie nových výziev. Problémy s adaptáciou nemusia byť len indikátormi zrelosti. Úlohu hrá aj osobnosť dieťaťa.

Sú deti, ktoré nové situácie zvládajú bezproblémovo, ale aj také, ktoré majú v nových situáciách väčšie či menšie ťažkosti. Problémy v adaptácii sú časté u citlivých detí, ktoré sú už odmalička náročnejšie na výchovu. Môžu byť plačlivejšie, nervóznejšie alebo emočne menej stabilné v porovnaní s vrstovníkmi. Častejšie majú problémy so spánkom a výraznejšie výbuchy zlosti. Nejedenkrát majú citlivé deti vysoký intelekt alebo sú všeobecne intelektovo nadané. Výrazná citlivosť, introverzia a utiahnutosť alebo naopak výbušnosť až agresívne prejavy môžu vyústiť až do tzv. Adaptačné ťažkosti môžu naznačovať vývinovú poruchu.

U pomerne veľkej časti detí, ktoré navštívia odborníkov pre ťažkosti s adaptáciou nájdeme aj neurovývinové ochorenie, napríklad poruchy aktivity a pozornosti alebo poruchy autistického spektra. Často na niektoré odlišnosti v správaní upozornia práve pani učiteľky v škôlke alebo v škole. Pedagógovia si často všimnú, že dieťa ťažšie nadväzuje vrstovnícke vzťahy alebo sa vôbec nezapája do spoločných aktivít, prípadne tieto aktivity ruší alebo deštruuje. Tieto deti bývajú veľmi často zvýšene citlivé na hluk, pachy alebo dotyky, čo sa môže prejaviť stránením sa kolektívu detí, vyhýbaním sa spoločným aktivitám alebo odmietaním stravy. Ťažkosti s adaptáciou môžu súvisieť aj s potrebou dieťaťa dodržiavania jeho typických rutín alebo rituálov, ktoré v predškolských alebo školských zariadeniach nemôžu byť realizované tak ako doma. Pani učiteľky často odpozorujú aj hyperaktivitu, neposednosť, krátku výdrž pri aktivitách, rýchlu zmenu činností, roztržitosť či neustále skákanie do reči a predbiehanie sa, ktoré môžu byť prejavmi ADHD. Adaptáciu môžu komplikovať aj poruchy vývinu reči, pretože dieťa má ťažkosti sa dorozumieť a z toho vyplývajúce problémy v nadväzovaní vrstovníckych vzťahov.

Rodičia predškolákov si tieto prejavy niekedy nemusia uvedomovať, pretože ich považujú za bežnú súčasť ich života, obzvlášť ak ide o prvé dieťa v rodine.

V prípade tzv. separačnej úzkosti, teda problematického oddeľovania sa od rodiča je kľúčové, aby bol na túto zmenu pripravený aj rodič. Z našej skúsenosti je úzka väzba vo veľkej väčšine obojstranná, teda týkajúca sa nielen dieťaťa, ale aj rodiča, najčastejšie mamy. V anamnéze niekedy vypátrame “obojstrannú” traumatizáciu, napríklad počas pôrodu. Nespracované psychické traumy bránia prirodzenému oddeleniu sa matky od dieťaťa, pretože matka často prežíva silný pocit viny a strach, že sa jej dieťaťu stane niečo veľmi zlé. Podporu by v týchto prípadoch mala dostať predovšetkým mama. U dieťaťa potom prebehne separačný proces omnoho hladšie.

Ak dieťa vidí vaše slzy, keď ho ráno odprevádzate a cíti z vás stres a úzkosť, sťažuje mu to už aj tak náročnú separáciu od vás. Znie to paradoxne, ale jeho plačom sa vám môže snažiť pomôcť uľahčiť vašu emočnú situáciu. Aby ste sa necítili tak zle, plače aj ono. Aby vám potvrdilo vaše pocity, aj ono bude prejavovať strach. Pamätajte na to, že dieťa sa snaží svojimi reakciami uspokojiť očakávania rodičov a potvrdiť ich postoje. Bez ohľadu na to, že si myslíte, že nemôže vedieť, aké sú. Oslabené môžu byť nielen adaptačné schopnosti dieťaťa, ale aj celej rodiny.

Problémy s adaptáciou môžu mať aj deti, ktoré v rodine aktuálne prežívajú napätie a stres. Najčastejšie vtedy, keď medzi rodičmi dochádza k častým konfliktom, hádkam alebo dokonca násiliu. Rozvod rodičov oslabuje schopnosť dieťaťa adaptovať sa na nové situácie, pretože v tomto období stráca svoju bezpečnú bázu. Strata pocitu bezpečia môže adaptačné schopnosti dieťaťa výrazne zamestnávať až vyčerpávať. Jednou z najdôležitejších vecí je, aby mama a otec cítili, že ich dieťa bude v bezpečí a nebude na všetko samé.

Keď dieťa v predškolskom veku vstupuje do úplne nového prostredia potrebuje vzťah, ktorý ho cez neznáme situácie prevedie. Prechádza od primárnych vzťahových osôb, ktorými sú väčšinou mama a otec k osobám, ktoré doposiaľ nepoznalo. Nadviazanie pevného vzťahu s pedagógom je v procese adaptácie kľúčový. Rodičia sa nás často pýtajú, ktorý školský systém je pre deti najlepší. Z môjho pohľadu to nie je školský systém, ktorý určuje, či sa dieťa v škôlke alebo škole cíti dobre. Vzťahy s vrstovníkmi sú novou a príťažlivou pôdou pre rozvoj dieťaťa.

Škôlka je väčšinou prvé prostredie, kde dieťa príde do častého pravidelného kontaktu s množstvom cudzích detí. Postupne si vytvára a formuje vzťahy, ktoré pre neho budú znamenať podporu, ale ja množstvo výziev. Aj keď rodičov často už v začiatkoch zaujíma, či ich dieťa má v škôlke kamarátov, treba mu na to nechať čas. Nemusí to vôbec vyjsť na prvý pokus. Vzťahy v tomto období sú veľmi fluidné a menia sa zo dňa na deň. Rastú a pevnejú až postupne. Ak však dieťa vzťahy nadväzovať nechce alebo nevie, je zmysluplné venovať tejto téme pozornosť a pátrať po tom, v čom je problém. Aj v tomto smere môže pedagóg pôsobiť korektívne, podporne a môže deti viesť k vzájomnej úcte, priateľstvu a tolerancii odlišností.

Čo môžete urobiť, aby ste vášmu dieťaťu uľahčili proces adaptácie?

• Nebojte sa pocitov dieťaťa. Keď vám vaše dieťa hovorí, že sa bojí alebo je smutné, je to v poriadku. Pocity mu nevyvracajte ani nenegujte. Jeho pocity sú súčasťou adaptácie. Má strach z neznámeho a je smutné za vami. Dajte týmto pocitom dostatočnú validitu. Môžete uviesť príklady, kedy sa cítite podobne a prejsť si, ako ste tieto situácie riešili.
• Zaveďte rutinu. Konzistentné denné rutiny, vrátane vstávania, jedál, domácich úloh a spánku, môžu pomôcť vášmu dieťaťu cítiť sa bezpečnejšie a pripravenejšie na deň.
• Podpora sociálnych zručností: Zúčastňujte sa aktivít, ktoré budujú vzťahy s vrstovníkmi a podporujú priateľstvá. Najlepším spôsobom, ako dieťa podporovať vo vytváraní vzťahov s vrstovníkmi je ukázať mu, ako vy budujete a udržiavate vzťahy s vašimi priateľmi.
• Komunikujte s učiteľmi. Komunikácia s pedagógmi vás môže podporiť v rozpustení obáv z toho, ako sa vaše dieťa v škôlke má. Veľakrát totiž skutočne plač zmizne, akonáhle sa zavrú dvere triedy.
• Postupný a pozvoľný nástup. Ak je to možné, doprajte vášmu dieťaťu prechod od vás do škôlky postupne s navyšovaním počtu hodín. Pomalším procesom sa môžete vyhnúť výraznej separačnej úzkosti alebo adaptačným problémom.
• Neodmeňujte vaše dieťa za chodenie do škôlky alebo školy, ale oslavujte jeho pokroky. Aj malé úspechy sú dôvodom na oslavu. Oslava každého malého kroku poskytuje dieťaťu pozitívnu spätnú väzbu na budovanie dôvery a motivácie.
• Podporujte samostatnosť dieťaťa. Niekoľkokrát ukážte vášmu dieťaťu, ako sa vyberá oblečenie, balí batôžtek či rieši hygienická očista a dajte mu potom dostatok vašej dôvery, že to zvládne aj samé. Chyby považujte za skúsenosti - je výborné, že ich vaše dieťa robí. Tento prístup mu pomôže budovať dôveru v samého seba, svoje zručnosti a schopnosti vyriešiť aj neznámu situáciu.
• Vyhľadajte odbornú pomoc.

Niektoré činnosti, druhy športu či umenia a neskôr aj povolania v dospelosti si priam žiadajú akčnosť, „lásku k adrenalínu“, zvýšenú pohotovosť, originalitu a nekonvenčnosť, výrečnosť, nadšenie pre nové veci, „širokouhlú pozornosť“ (t. j. pozornosť zameranú na viaceré podnety naraz), zníženú ustráchanosť a pod. „Veľa spravíme aj zmenou postoja, uvažovania o ťažkostiach,“ vysvetľuje Jana Olíková.

tags: #hyperaktivne #dieta #v #skole