Janko Jesenský sa narodil 30. decembra 1874 v Turčianskom Svätom Martine. Bol potomkom šľachtického rodu Jesenský s prívlastkom z Horného Jasena. Jeho otec, Ján Baltazár Jesenský-Gašparé, bol advokátom a významným činiteľom slovenského národného hnutia. Vzdelanie získaval Janko Jesenský vo svojom rodisku, neskôr na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a v roku 1893 zmaturoval v Kežmarku. Dvojročnú právnickú akadémiu absolvoval v Prešove (1893-1896), doktorát práv získal v Kluži (Rumunsko, 1896-1900). V Budapešti zložil advokátsku skúšku (1905).
S advokátskou praxou začal v roku 1905 v Bánovciach nad Bebravou. Tiež pracoval ako advokátsky koncipient v Lučenci, Bytči, Liptovskom Mikuláši, Martine a v Novom Meste nad Váhom. Krátko pred 1. svetovou vojnou sa oženil s Annou, dcérou významného štúrovského historika Júliusa Bottu. V roku 1914 narukoval k trenčianskemu pluku. Dobrovoľne prešiel do ruského zajatia a po čase sa zapojil do československého odboja v Rusku. Vtedy sa stretol so spisovateľskými kolegami Jozefom Gregorom-Tajovským a Jaroslavom Haškom. Po zložitých politických kolíziách s boľševikmi sa dostal domov. Po návrate na Slovensko sa pustil do budovania vo viacerých úradoch dožívajúcej republiky.
V roku 1922 bol županom v Rimavskej Sobote, potom županom v Nitre, v roku 1929 prešiel do Bratislavy, kde sa stal vládnym radcom, neskôr viceprezidentom Krajinského úradu. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. V rokoch 1930-1939 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov.
Literárna tvorba a spoločenská kritika
Čitateľská verejnosť pozná jeho literárnu tvorbu v prvom rade prostredníctvom prozaických diel ako boli Malomestské rozprávky (1913) a román Demokrati (1934). Vo svojej tvorbe spisovateľ, básnik a prekladateľ Janko Jesenský pranieroval malosť, pokrytectvo, vypočítavosť a iné spoločenské neduhy. Historik Ivan Kamenec uvádza, že Jesenský je jedným zo skutočne prvých tvorcov modernej slovenskej literatúry a reprezentant jej prvej vlny predovšetkým v poézii. Jeden z jeho súčasníkov, český novinár, diplomat a politik Bohdan Pavlů ho nazval slovenským Maupassantom.
Ako reprezentant prvej vlny modernej slovenskej literatúry svoj talent zúročil predovšetkým v poézii. V roku 1905 mu vyšla prvá zbierka nazvaná Verše J. Jesenského, neskôr zbierka Z veršov Janka Jesenského, ktorá vyšla v roku 1919 pod názvom Zo zajatia v Amerike. Nasledovali zbierky Po búrkach (1932), lyricko-epická skladba Náš hrdina (1944), Čierne dni (1945), zobrané spisy Proti noci (1945), Na zlobu dňa (zviazaná 1. A 2. básnická zbierka). Jeho angažovaná občianska poézia, vznikajúca od začiatku až do polovice 40. rokov minulého storočia je nadčasová a neraz až prekvapujúco aktuálna aj v našej súčasnosti.
Z prozaických diel Janka Jesenského možno okrem Malomestských rozprávok a Demokratov spomenúť dokumentárnu prózu Cestou k slobode (1933), zbierku noveletiek Zo starých časov (1935), či krátke prozaické diela Dva medvede (1940), Kvôli klasifikácii (1941), či Prefíkaná sláva (1942). Po jeho smrti mu vychádza ešte rad výberov poézie a prózy.
Odboj, politika a záver života
V roku 1914 narukoval k trenčianskemu pluku. Dobrovoľne prešiel do ruského zajatia a po čase sa zapojil do československého odboja v Rusku. Vtedy sa stretol so spisovateľskými kolegami Jozefom Gregorom-Tajovským a Jaroslavom Haškom. Počas odboja ho zvolili za podpredsedu ruskej odbočky Československej národnej rady. Po zložitých politických kolíziách s boľševikmi sa dostal domov.
V roku 1939 sa Janko Jesenský znechutený novým politickým režimom a usporiadaním utiahol do súkromia, no i napriek tomu podporoval protifašistické hnutie. Ako prvý Slovák bol 27. novembra 1945 menovaný za národného umelca, o mesiac neskôr 27. decembra 1945 v Bratislave zomrel. V roku 1950 jeho telesné pozostatky uložili do rodinnej hrobky Jesenských na Národnom cintoríne v Martine.
Filmové a televízne spracovania
Vari najobľúbenejší Demokrati prišli na filmové plátno i televízne obrazovky v roku 1980. Režíroval ich Karol. L. Zachar. Okrem pôvodných diel sa Janko Jesenský venoval aj prekladateľskej činnosti a to konkrétne ruskému básnikovi Jeseninovi (Výber z poézie, 1936).
Janko Jesenský bol slovenský prozaik, básnik, ale i prekladateľ. Pochádzal zo šľachtického rodu, ktorý mal prívlastok podľa obce Horný Jasov. Časť svojho života prežil aj blízko nášho regiónu, v susedných Bánovciach nad Bebravou. Má tu svoj pamätný dom, ulicu, gymnázium, ktoré je po ňom pomenované. Ani Partizánske nezostalo národnému umelcovi nič dlžné a je po ňom pomenovaná jedna ulica v širšom centre mesta.
Janko Jesenský nebol teda iba spisovateľom, ale patril aj medzi kľúčové slovenské osobnosti prvej zahraničnej rezistencii proti Rakúsko-Uhorsku (1914 - 1918). Na bojoch sa priamo nezúčastnil, ale vojenskú uniformu a kokardu légií na čapici, či papache nosil jednoznačne oprávnene. Ako rakúsko-uhorský vojak bol tesne po zmobilizovaní do c. k. armády vystavený brachiálnej perzekúcii za svoju „panslávsku“ minulosť. Neskôr za krajne nebezpečných okolností dezertuje a bude činorodým príslušníkom zahraničného odboja. Niekoľkokrát čelí hrozbe smrti. Na Slovensko sa vracia už do zmenených politických i spoločenských pomerov a pomáha budovať republikánsku štátnu správu od úplných základov.
Janko Jesenský sa narodil 30. decembra 1874 v Turčianskom Svätom Martine v zemianskej rodine, ktorá mala svoje šľachtické meno podľa obce Horné Jaseno. Treba zdôrazniť, že išlo o jeden z mála šľachtických rodov v Uhorsku, ktorý zostal verný slovenskému národu. Jesenskí zarezonovali nielen v dejinách Turca, ale aj v európskych, napríklad medzi jeho príbuzných patril známy Ján Jesenius - Jesenský (1566 - 1621), tiež legendárny lekár a učenec, ktorý roku 1600 v Prahe vykonal prvú verejnú pitvu. Jesenius sa zaplietol do politiky a aktívne podporil českú šľachtu proti Habsburgovcom. Zaplatil za to vlastným životom, keď ho v roku 1621 na Staromestskom námestí v Prahe bez ohľadu na jeho vedecké zásluhy popravili. Ťažko povedať, či ide o náhodu alebo osud, no Ján Jesenius sa narodil v ten istý deň a mesiac, 27. decembra, v ktorý zomrel jeho príbuzný Janko Jesenský z Turčianskeho Svätého Martina. O tristo rokov neskôr si na neho spomenie, keď potiahne taktiež do odboja proti Habsburgovcom.
Povstaleckú krv zdedil najskôr po svojom otcovi Jánovi Baltazarovi Jesenskom - Gašparé (1825 - 1889). Posledné „Gašparé“, pripojené k priezvisku, slúžilo na odlíšenie sa od rozvetvených rodín turčianskej dynastie Jesenských. Ján Baltazár, prezývaný pre všeslovanské cítenie „ataman“, sa totiž aktívne zúčastni Slovenského povstania v hodnosti slovenského dobrovoľníckeho kapitána. Neskôr pôsobil ako slúžny i sudca a neúnavne prispieval k poslovenčeniu vtedajších úradov. Ján Baltazár Jesenský Gašparé bol jedným z hlavných iniciátorov zvolania slovenského národného zhromaždenia 6. až 7. júna 1861 v Turčianskom Svätom Martine. Aj jeho zásluhou bol prijatý politický program Memorandu národa slovenského, ktorý žiadal široké politické práva pre Slovákov v Uhorsku, vrátane vlastného dištriktu - tzv. Slovenského Okolia. Nezabúdajme dodať, že súčasťou Memoranda bola požiadavka založenia Matice slovenskej, pri ktorej vzniku aktívne participoval. Niekoľkokrát (neúspešne) kandidoval do uhorského snemu a značne sa tým zadlžil. Napriek sľubom martinských národovcov, že mu finančne pomôžu, zostal na splácanie dlhov sám. Trápil sa, až napokon z toho ťažko ochorel. Jeho majetok veritelia v súlade s vtedajšou praxou bezohľadne exekvovali. Nad jeho hrobom rečnil funkcionár Slovenskej národnej strany Pavol Mudroň a Svetozár Hurban-Vajanský - nekorunovaný kráľ slovenských intelektuálov - smutne napísal: „Zachovával si klasickú čistotu národného presvedčenia, ktorá je známkou starej štúrovskej školy. Slovenská idea mohla mať vplyvnejších, širšie účinkujúcich nositeľov, ale typickejšieho a vernejšieho nemala.“
Na mladého Janka Jesenského zanechal tragický osud otca silnú stopu. Traduje sa, že v rannej mladosti zachránil najmladšieho brata Vladimíra, pod ktorým sa pri korčuľovaní prelomil ľad. Zvláštnou zhodou okolností zachránil aj brata Fedora, ktorý sa takmer utopil počas štúdií v Banskej Bystrici. Žiacke roky strávil v ľudovej škole v Martine a neskôr na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote i Kežmarku. V Banskej Bystrici mal šťastie na profesorov, ktorí patrili k slovenskej inteligencii a rozvíjali jeho národné presvedčenie i odhodlanie nezradiť slovenskú vec. Počas pôsobenia na gymnáziu v Rimavskej Sobote sa začali kopiť finančné problémy, až bol v dražbe - ako sme spomínali - exekvovaný takmer celý rodinný majetok. V roku 1889 zostalo Jesenským iba skromné imanie, ktoré si pôvodne priniesla pri svadbe matka Adele, rodená Ballová (1842 - 1930). Napriek ťažkostiam sa už nevydala a postupne popredala čo zostalo, aby zabezpečila vysokoškolské vzdelanie všetkým trom synom. Z hrdosti nikdy nepožiadala o pomoc a neudržiavala užšie vzťahy s martinskými rodinami.
Počas štúdia v Kežmarku (1889 - 1893) začal byť literárne činný a napísal svoje básnické prvotiny. V rámci rodinnej tradície sa stal členom tajného študentského slovenského spolku Kytka, v ktorom si slovenskí žiaci osvojovali vedomosti zo slovenských dejín a literatúry. Maturoval v Kežmarku a podobne ako otec sa vydal kľukatými právnickými cestičkami. Koniec koncov v uhorských podmienkach bolo pre národne uvedomelého intelektuála len málo možností, ako si zabezpečiť dôstojné živobytie. Jednou z ciest bolo študovať právo a profesijne pôsobiť v autonómnejšom povolaní advokáta. Možno pracovať štátnych službách bola úplne vylúčená.
Po krátkom študijnom pôsobení v Kluži sa vrátil domov do Turca. V martinskej spoločnosti vystupoval fičúrsky alebo skôr aristokraticky s paličkou so zlatým gombíkom a cigaretou v ruke. Zvláštne rebelantstvo, ktoré sa vyznačovalo viac satirou a svojráznym humorom než otvorenou vzburou, sa stalo pre Jesenského typickým. Ironický pohľad na meštiansky život, do ktorého paradoxne patril aj sám, bol skôr citlivý než krutý. Jankov životný postoj nezostal bez následkov počas vojenskej služby v rakúsko-uhorskej armáde. Jednoročná prezenčná služba bola prominentnejšia a určená pre vysokoškolsky vzdelaných mladíkov. Bohužiaľ, pre neho, jeho potmehúdstvo pri nástupoch mužstva a vydávaní rozkazov bolo chápané ako urážka a výsmech samotných veliteľov. Nestal sa dôstojníkom a vojenčinu mu dokonca predĺžia o dva mesiace. Odišiel do civilu takmer švejkovsky - oproti ostatným kolegom iba v poddôstojníckej hodnosti kaprála (maďarský „tizedes“, teda desiatnik).
Profesijný život začal ako koncipient v advokátskych kanceláriách, kde sa oboznamoval s právnou praxou, rokovaniami s klientmi a zastupovaním pred súdmi. Mal možnosť nahliadnuť do rôznorodých úsmevných i ťažkých ľudských osudov z prelomu storočí. Prví zamestnávatelia boli bez výnimky slovenskí národovci, keďže v tých dobách bola solidarita medzi staršími a mladšími členmi národného hnutia vecou cti. Škoda, že na Slovensku je to v 21. storočí výnimkou. V roku 1900 nastúpil k svojmu prvému školiteľovi advokátovi Ľudovítovi Bazovskému v Lučenci. Neskôr pracoval u advokáta Juraja Mičuru vo Veľkej Bytči a napokon v roku 1901 úspešne dokončil aj doktorát. Z viacerých advokátov, u ktorých pôsobil, spomeňme významného funkcionára Slovenskej národnej strany Matúša Dulu v Martine. Toho Dr. Dulu, ktorý zohral kľúčovú úlohu pri Martinskej deklarácii 30. októbra 1918 ako predseda Slovenskej národnej rady.
V rámci koncipientskej praxe pôsobil nielen v Martine, ale aj v Lučenci, Liptovskom Mikuláši, Novom Meste nad Váhom a Pešti. Mladý Jesenský nezaprel starú martinskú dynastiu a ani zemianske korene. Mal charizmu, vybrané spoločenské vystupovanie a k dievčatám sa správal gentlemansky. Ako potvrdila Mária Petrová, členka významnej národoveckej martinskej rodiny: „Nikomu nevyznával lásku, on nechtiac pohľadom a úsmevom si podmaňoval všetky a to tak pri tanci, ako pri divadle i pri iných zábavách. Ale úsmevu, ktorému neodolávali krásavice, nie vždy každý porozumel.“ Tak napríklad už počas pôsobenia v Novom Meste nad Váhom, kde prechodne žil od apríla 1904, bol známym bohatým spoločenským životom. Organizoval mládežnícke výlety do prírody a ako kráľom plesov skvele tancoval štvorylku i temperamentný čardáš. Naoko mal bezstarostnú povahu a peňazí míňal viac, než ich mal, ale dlhy vrátil do poslednej koruny. Písal nielen básne, ale cvičil i s kordom a šabľou.
Vtedajšia uhorská spoločnosť mala tendenciu k velikášstvu a napodobňovania manierov západoeurópskej aristokracie. K tomu pomáhali aj rozbujnené a fiktívne povesti o cti tzv. staromaďarských rytierov. Bola to zvláštna „rytierskosť“ maďarónskeho meštianstva, keď našich národovcov urážali i ponižovali na verejnosti pre ich slovenský pôvod. V Jankovi Jesenskom sa prejavila zaťatá principiálnosť a odvážna stránka osobnosti. Nestrpel urážku a vinníkov priamočiaro vyzýval na súboje. Jedným z nich bol synovec vicišpána Gyula Beniczký. Iný maďarón utŕžil zo súboja od zdatného šermiara Jesenského v Novom Meste zranenie na ramene a nosil ruku zavesenú v obväze. Jankovi zostala na hlave päťcentimetrová rana. Trochu kabaretné súboje našťastie nekončili vážnymi zraneniami. Keď sa však roznieslo, že mladý „pansláv“ každú urážku vracia, súboje rýchlo ustali.
Advokátsku skúšku nezložil na prvý raz. Odmietol však protekciu, ktorú mu sľubovali priatelia. Radšej zo skúšky „vyletel“ než by si ju nechal vybaviť cez vplyvné známosti. Jozef Gregor-Tajovský napísal pochvalný komentár: „Hrdý som na teba. Tuná sa totiž rozpráva, že ti chceli pomôcť, ale že si neprijal, nešiel si prosiť. Chváli ťa aj Vlado Mudroň, aj v banke voľaktorí. Ale praktickí ľudia hovoria, že si sa mal ponížiť a ísť na protekciu. Nešiel si - chlap si.“
Jesenský bol od počiatku tvorivým spisovateľom a okrem Slovenských pohľadov prispieval aj do Národných novín, Letopisu Živeny, Černokňažníka. V roku 1905 mu vyšla prvá knižná zbierka Verše. Najhlavnejším pre jeho profesijnú budúcnosť bolo, že 5. Nezaháľa a ešte koncom roka si hľadá byt v Bánovciach s cieľom pôsobiť tam ako advokát. Slovenská Ľudová banka potrebovala v Bánovciach stále právne zastúpenie pre potenciálne nepriateľské kroky zo strany miestnej uhorskej štátnej správy. Jesenský mal ako národne orientovaný fiškál banke pomáhať a advokátsku kanceláriu otvára 4. februára 1906.