Jožinko - dieťa svojich rodičov bol najdlhšie publikovaným slovenským kresleným seriálom. Jeho autor, Jozef Babušek, známy aj pod pseudonymom Jozef Schek, sa zapísal do sŕdc čitateľov humoristického časopisu Roháč, kde táto populárna postavička vynaliezavého chlapca vychádzala od roku 1965 do roku 1988. Tento článok sa zameriava na rozbor fenoménu Jožinka, jeho vplyvu na slovenskú kultúru a na život a tvorbu jeho autora, Jozefa Babuška.
Zrod Jožinka a jeho tvorca
Jozef Babušek sa narodil 3. septembra 1921 v Bratislave. Už od mladosti prejavoval talent pre kreslenie. Jeho prvé obrázky sa objavovali v týždenníku Nový Svet. Začiatkom jeho karikaturistickej kariéry bol príbeh Dozorca a väzeň, ktorý v roku 1947 začal uverejňovať v satirickom antikomunistickom časopise Šidlo. Autorstvo komiksu a zlý kádrový posudok však po komunistickom prevrate vo februári 1948 spôsobili Babušekovi problémy. Musel opustiť štúdium agronómie v Brne a nesmel publikovať.
V roku 1958 začal Jozef Babušek pod pseudonymom Jozef Schek spolupracovať s časopisom Roháč ako karikaturista a ilustrátor. Prvého septembra 1965 vyšlo 35. číslo týždenníka Roháč, práve v ňom sa pásy komických obrazových príbehov na pokračovanie posunuli do polohy komiksového seriálu. Na podnet Kolomana Uhríka nakreslil prvý príbeh s názvom Dieťa svojich rodičov, ktorý o štyri mesiace s kolegami premenovali - možno podľa autora - na Jožinko - dieťa svojich rodičov. Tu sa zrodil Jožinko, strapatý chlapec v pásikavom tričku, ktorý sa stal miláčikom generácií čitateľov.
Vďaka všeobecnému stredoškolskému vzdelaniu, kde získal jazykové znalosti z latinčiny a predovšetkým z francúzštiny, sa mohol ľahšie orientovať vo francúzskych časopisoch (napríklad časopis Robinson) s komiksami, ktoré si kupoval a ktoré výrazne ovplyvnili jeho výtvarné smerovanie. Študoval na Vysokej škole poľnohospodárskej v Bratislave. Keď ju presťahovali do Košíc, pokračoval na Vysokej škole zemědělskej v Brne, ktorá bola bližšie. Už počas štúdia kreslil a od roku 1943 uverejňoval v spoločensko-kritickom týždenníku Nový svet svoje prvé karikatúry a ilustrácie.
Babuszekov kresliaci talent môžeme vidieť na ilustráciách a obálkach kníh, ktoré podpisuje vlastným menom Jozef Babušek. Jednoduché a čisté kresby v čiernej linke sú blízke detskému čitateľovi v knihe Hugha Loftinga Zvieratká doktora Doolittlea (1950). Vzhľadom na minulosť sa od roku 1958 začal podpisovať pseudonymom Jozef Schek, ktorý vznikol z konca priezviska.
Jožinko ako fenomén
Jožinko sa stal fenoménom vďaka svojej jednoduchosti, priamočiarosti a vtipnému zrkadlu každodenného života. V dlhoročnom seriáli Jožinko - dieťa svojich rodičov prostredníctvom životných situácií obyčajného chlapca reflektuje priamočiaro bez zveličenia, vtipne, niekedy aj smiechom cez slzy aktuálnu každodennú realitu v rodine, škole či spoločnosti. Situáciám, ktoré sú nám mnohým blízke, nechýba určitá dávka dynamiky (Jožinko uteká pred mamou, otcom, skáče na švihadle, do ktorého sa zamotá…), ale občas aj statiky. Text príležitostne strieda mlčanie - humor bez slov.
Komiks oslovoval nielen deti, ale aj dospelých, ktorí si prostredníctvom Jožinka spomínali na vlastné detstvo a nachádzali v ňom úľavu pre ubolenú dušu. Jožinko bol milovaný partner generácií detí, ktoré naň dodnes spomínajú pred svojimi deťmi či vnukmi. Ale oslovoval aj skôr narodených. Cez spomienku na vlastnú mladosť a kúsky ponúkal a ponúka jediný účinný prostriedok na ubolenú dušu - smiech. Nesmierne ľudský a vyslobodzujúci.
Postavy jeho seriálu komunikovali nielen medzi sebou, ale i so svojím autorom, napr. „Ujo Schek, čo mám dnes vyparatiť?“ v čísle 3 z roku 1970. Občas sa v seriáli objavili aj kreslené autorove ruky. Zaujímavosťou je, že v roku 1981 sa v seriáli objavila postavička Mickey Mousa, ktorého autor poznal pravdepodobne z francúzskeho časopisu Robinson.
Jožinko bol Damoklov meč, ktorý Jozefovi Babuškovi, presnejšie jeho alter egu Schekovi 23 rokov visel nad hlavou. Strpčoval mu víkendy, nútil ho k nadľudským výkonom, aké pozná len novinár tiesnený termínmi. Drvil ho balvanom zodpovednosti, že ak raz zlyhá a v noci z nedele na pondelok nevymyslí ďalšie dobrodružstvo a najmä ho nestihne zložitou technikou precízne nakresliť a kolorovať, nové číslo Roháča nevyjde. Zdá sa, že len Jozef Babušek úspešne absolvoval všetky seriálové univerzity a precízne ovláda poetiku i techniku komiksu.
V dlhoročnom seriáli Jožinko - dieťa svojich rodičov prostredníctvom životných situácií obyčajného chlapca reflektuje priamočiaro bez zveličenia, vtipne, niekedy aj smiechom cez slzy aktuálnu každodennú realitu v rodine, škole či spoločnosti. Situáciám, ktoré sú nám mnohým blízke, nechýba určitá dávka dynamiky (Jožinko uteká pred mamou, otcom, skáče na švihadle, do ktorého sa zamotá…), ale občas aj statiky. Text príležitostne strieda mlčanie - humor bez slov. Napríklad v čísle 41 z roku 1980 je vymazaný text v bublinách okrem posledného okienka. Občas Roháč č. 22, grafická úprava strany, 1969. sa v seriáli objavili aj kreslené autorove ruky. Na konci roka 1974 hodili Jožinka do fľaštičky s atramentom s textom: „Nech je na Vianoce pokoj.“ Celý nasledujúci rok seriál nevychádzal a až v poslednom čísle v roku 1975 vyšiel diel, keď chlapci našli fľašku plnú tušu a povedali si: „To by bol darček pre uja Scheka!“, a tým „vypustili“ Jožinka a na žiadosť čitateľov vrátili späť na stránky časopisu.
Jožinko výraznejšie zmenil svoju podobu v Roháči číslo 2 z roku 1976, keď mu ilustrovaná veľká ruka dokreslila vlasy. Na Mikuláša v roku 1972 sa objavila kreslená topánka pána Scheka. Príležitostne bolo možné v seriáli rozpoznať dobové nápisy výrobkov, ako napríklad v obchode s televízormi nápis Tesla (1974), objavila sa aj chladnička s nápisom Calex (1978).
Technika a vývoj komiksu
Jozef Babušek kreslil tvrdým oceľovým perom alebo labutím brkom a čiernym tušom. Linka kresieb bola pevná, dôsledná, obraz sa vynímal zmyslom pre detail, na ktorého realizáciu používal aj lupu. Následne obrázky vymaľovával štetcom a farbami. Spočiatku bol seriál Jožinko - dieťa svojich rodičov dvojfarebný, od januára 1969 vychádza už ako farebný. Najskôr bol koncipovaný vodorovne, od apríla 1971 boli obrázky radené do stĺpca pod sebou. Od roku 1973 býval uverejňovaný na poslednej strane.
Až v roku 1947 oslobodil ilustrácie od textu, jednoduchou linkou sekvenčne rozpohyboval kresbu, čím vytvoril nemý komický obrazový pás (stripe) na pokračovanie, kde na seba nadväzujú zväčša štyri, príležitostne päť obrázkov. Príbehom o dozorcovi a väzňovi, vydávanom bez názvu v celom prvom ročníku humoristického časopisu Demokratickej strany Šidlo, sa dostal Babušek do širšieho povedomia verejnosti. Jedno dvojdielne pokračovanie seriálu nakreslil namiesto Jozefa Babušeka niekto iný, pretože sa v tom čase ženil, čo sa tiež premietlo do príbehu. Keďže čitatelia si postavičky obľúbili, stali sa súčasťou hlavičky časopisu.
Okrem výnimiek (Dozorca a väzeň, 1947) sa s komiksom spájal text. Jozef Babušek pri práci na grafickej úprave týždenníka Roháč občas použil svoje ilustrácie do textu, poväčšine mal na zadnej strane uverejnený vtip s kresbou, ale vytváral aj titulné obálky časopisu, v ktorých nechýbal humor či irónia. Osobitá je jeho grafická úprava v Roháči číslo 21 z roku 1969, kde pozadie strany tvorí takmer celostranová machuľa. Vznikla po rozliatí tušu, na machuľu následne aplikoval text od Gabriela Viktora Na biblické motívy. Motív s využitím obrazu tušu použil tiež pri rozlúčke s čitateľmi časopisu Elektrón v roku 1987.
Tak ako avantgardný umelec Lucio Fontana prerezával na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov svoje plátna, podobný prístup v seriáli uplatnil aj Jozef Schek. Jožinko s priateľom boli zvedaví a chceli sa v roku 1985 pozrieť, čo je inde ako na poslednej strane.
Jožinko v kontexte československého komiksu
Jožinko - dieťa svojich rodičov nebol prvý komiksový seriál v našom prostredí. Ako prvý, pravidelne sa opakujúci seriál, sa objavuje Cvik a Cvak podpísaný menami G. Viktor a K. Viktor v časopise Roháč od čísla 29 v roku 1954. Ak by sme chceli siahnuť hlbšie do minulosti, tak by sme sa k sériám obrázkov tvoriacich príbeh dostali na Slovensku až do roku 1929, kedy v detskom časopise Slniečko ilustroval Jaroslav Vodrážka Smelého Zajka od Jozefa Cígera Hronského. V tomto prípade redakcia uverejnila stranu s ilustráciami a nabádala deti, aby si vymysleli príbeh k obrázkom. Až následne boli uverejnené texty a vydaná kniha Smelý Zajko v Afrike (1931). Po jeho úspechu vychádzali v Slniečku príhody prasiatok Budkáčik a Dubkáčik (1931).
Napriek tomu si Jožinko získal výnimočné postavenie a stal sa jedným z najvýznamnejších komiksov v histórii slovenského komiksu. Pod menom Pepánek bol seriál publikovaný aj v Čechách (v rokoch 1970 - 1971 v osemnástom a nepravidelne v devätnástom a dvadsiatom prvom ročníku mesačníka Pionýr).
Okrem humoru Jozef Babušek v týždenníku Nový svet ilustruje príbehy domácich alebo zahraničných autorov. Najčastejšie ide o texty od Vavrinca Kunetku Tulák (1943), Neverná žena (1944), Dievča nad riekou (1944), 1 bláznivý deň (1944), ale aj od Luigiho Pirandella Vlak zapískal (1943), Paľa Zoláka O hodinu neskoršie (1943). Obrázky k vtipom majú v sebe určitú dávku jednoduchosti a podčiarkujú textový humor, ilustrácie k príbehom sú zložitejšie, často tieňované, a vyjadrujú istú vážnosť až dramatickosť.
Babuszek ako autor textu i obrazu celostranových úsmevne podaných príhod Biele opojenie, Keď duje pasát…, Keď nikto nevidí, Kolky ako šport (1944) sa venuje jednej problematike, ktorú rozdelí na viacero častí. V podobnom duchu pracuje aj na celých stránkach s textami od Ima Hornáčka, napríklad Kúzlo vianočnej nálady, Bratislava v zimnom ruchu, Bratislavské byty, Dejiny hokeja v novom svetle…, Prišiel svätý Mikuláš, Šport ako taký… Ilustroval aj texty Vavrinca Kunetku Veľkonočná oblievačka a spolu s Tiborom Súľovským sa podieľa na stránke s názvom 1. Roháč č.
Jozef Babušek - umelec a človek
Jozef Babušek bol nielen talentovaný výtvarník, ale aj skromný a pracovitý človek. Ako výtvarník nebol docenený, veľké množstvo jeho diela sa nedochovalo. Mal pocit, že jeho originály nie sú až také vzácne. „Ako skromný človek nechcel, aby sa o ňom hovorilo. Okrem Jožinka kreslil Jozef Babušek aj iné komiksy a ilustrácie. V rokoch 1965 - 1990 pre slovenské a české časopisy nakreslil 23 rozsiahlych dobrodružných komiksov. Bol jedným z mála autorov (napríklad popri Karlovi Saudekovi, Milošovi Novákovi), ktorý výrazne prispel k rozvoju komiksu na Slovensku a dostal ho na svetovú úroveň.
Spoluprácu s českými periodikami začal seriálom Zajatec na námet Ladislava Langpaula, ktorý vychádzal v rokoch 1967 - 1968 v časopise Pionýr. Téma kolonizovania indiánskeho územia je tu podaná svojským grafickým prejavom - autor dáva do okrového pozadia dej a v bielej ponecháva len dialógové bubliny. Po tom, čo sa časopis Pionýr premenoval na Větrník, spolupracoval Jozef Babušek s časopisom aj naďalej a v rokoch 1968 -1969 v ňom vydal Srub U zlatého klíče, ktorý na motívy novely Michaela Bernarda o dvoch chlapcoch v kanadskej divočine napísal Jiří Stegbauer. Tento seriál bol kolorovaný okrem okrovej aj zelenou a modrou farbou, čím nadobudol na atraktívnosti.
Na námet Jozefa Babušeka vyšiel v magazíne Větrník číslo 2 v roku 1970 krátky trojstranový komiks Poklad Inků, ktorý by si určite zaslúžil rozsiahlejšie a rozvitejšie spracovanie. V časopise Lidová demokracie vyšiel čierno-biely komiks Prázdniny u zřícené tvrze (1971) podľa Jiřího Stegbauera. Ide o priamočiary dej o troch mladých dievčatách a dvoch chlapcoch, ktorí počas prázdnin nájdu archeologické nálezisko.
V roku 1973 vznikol na Slovensku mesačník pre mladých o vede a technike s názvom Elektrón. Jozef Babušek v ňom uverejňoval svoje komiksy až do roku 1987. Išlo o najväčší počet náročnejšie spracovaných, napínavých vedecko-fantastických seriálov. Krátky čierno-biely komiks Stretnutie v púšti (1973) je o profesorovi archeológie a jeho študentoch, ktorí išli do Strednej Ázie preskúmať zrúcaniny starého mesta a našli nezvyčajné sochy. Príhoda bola skôr úvahou, zamyslením sa nad ľudstvom a hrozbou z vesmíru, možnosti napadnutia inými civilizáciami. Najkratší bol len trojstranový čierno-biely komiks Posledná hodina (1973) o vesmíre, v ktorom dominovali postavy v skafandroch v prostredí s raketami a technickými prístrojmi.
Príbeh Zelená smrť (1976 - 1978) napísala Kamila Stašková na motív knihy Michaela Crichtona a vychádzal z predpokladu, že Zem je ohrozená mimozemskými mikroorganizmami, ktoré doviezla družica. Týmto seriálom Babušek začal éru modrého tónovania, čím zvýraznil čierno-biely originál. Na motívy románu Ludvíka Součka formou denníkových zápiskov a ukážok z dobovej tlače zjednodušene napísala Kamila Stašková sci-fi trilógiu Cesta slepých vtákov (1978 - 1980), v ktorej sa striedajú modro-biele strany s farebne kolorovanými, bohaté na text, ktorý miestami zaplnili celé políčko na úkor kresby. Podobne rozsiahle texty boli aj v Runa Rider (1980 - 1981), v ktorých doktor Kameník s priateľmi našiel stopy po Vikingoch, a v poslednej časti Slnečné jazero (1981 - 1982) sa vydal na Mars. Celá trilógia vychádzala štyri roky, čo stálo tvorcov veľa úsilia udržať čitateľov v napätí. Na motívy poviedky Jaroslava Veisa napísal Jozef Babušek Včera, dnes, zajtra (1983), kde sa dej odohrával okolo starej lebky. Na predošlý príbeh nadviazal komiks s názvom Po stopách času (1984), ktorý ako jediný dostalo Slovenské múzeum dizajnu darom. Známe postavy a kulisy sa ocitli v záhadných situáciách a počítač tu začal predpovedať budúcnosť. Návrat zo zajtrajška (1985 - 1986) spracováva v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch populárnu tému ľudského zmrazovania, ktoré ponúka možnosť v budúcnosti zmeniť svoj osud. Alebo napríklad napínavý kreslený seriál Bol raz jeden domček (1987) v podaní Jozefa Babušeka rozoberal motív Roberta A. Heinleina o dome a štvrtej dimenzii.
V závere komiksovej tvorby Babušek mení kresbu na pseudodisneyovský štýl, aby ju priblížil detskému čitateľovi.
Kozí příběh 2 - Animovaný film pro celou rodinu v HD a 5.1 surround - 🇨🇿
Jožinko žije ďalej
Hoci Jozef Babušek zomrel 22. augusta 2013, jeho Jožinko žije ďalej v spomienkach generácií čitateľov a v reedíciách jeho komiksov. V roku 2003 vyšla publikácia Jozef Schek: Veľká kniha komiksov a v roku 2009 kompletné vydanie komiksu Jožinko, dieťa svojich rodičov. Vďaka Jurajovi Weissovi a jeho spoločnosti JW producentská vznikli aj animované verzie mnohých Jožinkových príbehov, ktoré boli v premiére uvedené na 20. Kompletné vydanie legendárneho seriálu z časopisu Roháč...
