Jana Oľhová patrí k najvýraznejším a najrešpektovanejším osobnostiam súčasnej slovenskej umeleckej scény. Jej životná cesta je fascinujúcou mozaikou tvorenej hereckým talentom, materstvom šiestich detí a neustálou snahou o osobný rast a inšpiráciu.
Keď sa rozhodla pre štúdium herectva, všade, kam prišla, bola „ta Oľhová“. Dnes je známa nielen svojimi hereckými výkonmi, ale aj ako mama šiestich detí, z ktorých päť je už dospelých a vydalo sa na umeleckú dráhu. Presne tak ako ich slávna mama a ich otec Matúš Oľha, ktorý je divadelný režisér. Deti ju podľa jej slov naučili trpezlivosti, obetavosti a schopnosti stáť nohami na zemi.
Napriek náročnému povolaniu a rozsiahlej rodine si Jana Oľhová udržiava triezvy pohľad na herectvo a život. "Nie som typ, ktorý by vzbudzoval to, že ho treba ukazovať krásnym, ja to mám celkom rada, keď som zdevastovaná," priznáva otvorene. Podľa nej sa herci navonok často javia ako intelektuálne a hlboké osobnosti, no realita býva iná. "Možno sa to navonok nezdá, pretože cez postavy, ktoré hráme, cez ich charaktery - hlboké, múdre, silné - pôsobíme ako ľudia s veľkou hĺbkou. Ale úroveň samotných hercov nie je vždy taká, ako by sa mohlo zdať."
Jej životná cesta nie je bez prekážok. S režisérom Matúšom Oľhom, s ktorým bola spolu vyše 20 rokov, sa rozišli, keď ich najmladšie dieťa malo len rok. Matúš Oľha rodinu pred rokmi opustil a stal sa predsedom Rady Fondu na podporu umenia. Jana Oľhová sa však s touto situáciou vyrovnala s gráciou a odhodlaním. "Bolo to veľmi nečakané," uviedla v dokumente Nový život, ktorý o jej rodine nakrútil najstarší syn Adam. "Môžem však povedať, že som zažila veľkú lásku. To si možno niekto povedať nemôže, takže som mala šťastie… Napriek tomu, čo sa stalo, môžem povedať, že môj život bol naplnený."
Po rozvode sa stala ženou, ktorá musela prežiť, aby mohla ísť ďalej. "Vôbec si neviem predstaviť zháňať pre deti nového otca alebo pre mňa nového partnera. Niežeby som sa tomu veľmi bránila, ale pripadá mi to absurdné," priznala vo filme s tým, že sa viac nechce piplať v tejto životnej etape.
Detstvo, štúdium a cesta k herectvu
Jana Oľhová, rodená Geišbergová, sa narodila 31. decembra 1959 v Myjave. Štúdium herectva na bratislavskej Vysokej škole múzických umení (VŠMU) absolvovala v roku 1982. Okrem svojej domovskej martinskej scény pravidelne účinkuje v Mestskom divadle Žilina a hrala aj na doskách Divadla Aréna či v Astorke Korzo '90.
Slovenské komorné divadlo v Martine uviedlo v roku 2009 premiéru hry Williama Shakespeara Macbeth. Klenot svetovej dramatiky, jedna z najslávnejších Shakespearových veľkých tragédií sa takto po polstoročí vrátila na martinské javisko. Cenu Literárneho fondu dostala za postavu Juany v inscenácii Don(a) Juan(a), za postavu Zuzy v inscenácii Skon Paľa Ročku a za postavu Faidry v inscenácii Faidra.
Na záverečnom ceremoniáli 8. ročníka festivalu Nová dráma/New Drama 2012 v bratislavskom Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava (MDPOH) sa udeľovali tri festivalové ceny a ceny súťaže Dráma. Medzi piatimi inscenáciami slovenského programu Divadelnej Nitry 2016 figurovala aj dramatizácia autobiografického románu Žo Langerovej Vtedy v Bratislave s podtitulom Môj život s Oskarom L. Osud židovskej intelektuálky a niekdajšej marxistky Žo Langerovej, ktorej život ovplyvnil hlboký komunizmus 50. rokov, stvárnila Jana Oľhová.
Jeden z prvých filmov, v ktorých sa Jana Oľhová objavila, bola komédia Sladké starosti (1984) v réžii Juraja Herza. V roku 2019 vstúpil do kín slovenský film Ostrým nožom. Snímku inšpirovanú doposiaľ nevyriešeným prípadom zavraždeného študenta Daniela Tupého z roku 2005 nakrútil Teodor Kuhn, producentom je Jakub Viktorín. Jednu z postáv stvárnila aj Jana Oľhová.
Osobný život a rodina
Exmanželom Jany Oľhovej je režisér Matúš Oľha. Majú spolu šesť detí - Adam, Mária, Juliána, Tereza a Hana sú už dospelí a tiež si vybrali umeleckú dráhu, najmladšia Eva je stredoškoláčka. Mala len jeden rok, keď sa jej rodičia rozviedli…
Herečka zostala na svoje deti sama, pretože Oľha ich opustil, keď mala dcéra Eva iba jeden rok. „Najmladšie dieťa chodí na gympel,“ priznala nedávno Novému Času herečka. Na otázku, kam sa bude uberať po štúdiu jej najmladšie dieťa, prišla jasná odpoveď. „Asi umelecká dráha, ale to radšej nebudem hovoriť dopredu,“ prezradila s úsmevom Oľhová a dodala: „Má veľký vzťah k hudbe. Ak sa dá povedať, že spevák je povolanie, tak možno speváčka alebo herečka.“
„Byť matkou šiestich detí a zároveň stáť pevne na nohách v umeleckej brandži nie je bežné ani jednoduché. Tak ako život mnohých ľudí, ktorí si racionálne povedia, že budú mať dve deti. Neverili by ste, koľko rečí vznikne okolo toho, keď má človek viac detí! Málokto to chápe. Máte šesť detí. Nie, nikdy. Ani som sa nechcela vydať. Lenže realita je často úplne iná ako vaše predstavy. Ja som neplánovala veľkú rodinu, a mám ju."
Vyrastala v ateistickej rodine, otec bol úradník, mama učiteľka. Mama kedysi bola veriaca, ale vzhľadom na dobu, v ktorej žila, prestala chodiť do kostola. Aj otec ako ateista to v nej udupal. Mama nechcela robiť problémy, mňa už radšej ani nedala pokrstiť. A neskôr bola veľmi prekvapená, keď som k tomu prišla sama v dospelosti. Pri svojich deťoch často podvedome opakujeme model výchovy, ktorý sme sami zažili v detstve. Možno je to paradox, ale napriek tomu, že naši rodičia boli ateisti, vychovali nás kresťansky. Otec bol uzavretejší a do výchovy sa veľmi nemiešal, no mama nám dala skvelý model výchovy, ktorý aj ja uplatňujem pri svojich deťoch. Tak ako mňa rodičia nikdy nechválili, ani ja nechválim svoje deti. Dosť mi to vyčítajú. V dnešnej dobe je trend deti neustále chváliť. Všetci máme nesmierne talentované a múdre deti, mnohí sa predháňajú v tom, že ich treba dať do špeciálnych škôl pre nadmieru inteligentné deti so zameraním na jazyk, najlepšie anglický, francúzsky, možno aj španielsky. Moje deti chodili do normálnych „základiek“, mali v triede aj kopu Rómov. Niektorí si dnes zariadia ešte aj to, aby v triede s ich dieťaťom nebol žiadny Róm.
Myslím si, že som bola vo výchove dosť liberálna, rovnako ako moja mama. No keďže medzi nami bol mierny generačný rozdiel, veľa vecí som jej nehovorila. Myslím si, že áno. Mám päť dcér a čo nepovedia mne, to si povedia medzi sebou. Neviem, či naozaj platí, že matka pozná svoje dieťa najlepšie. Skôr si myslím, že žiadny rodič nikdy celkom nepozná svoje dieťa. Hlavne keď už to dieťa dospieva a má svoj svet. Samozrejme, ale deťom vraj treba dať taký rozlet, aby si prešli aj ohňom. Už dlhší čas vychovávate svoje deti sama. Nie som vorkoholička. Vlastne ani neviem, čo znamená byť vorkoholička. Že si beriem nadbytok práce? Ja si ho brať musím, lebo živím toľko detí.
Literatúra ako záchrana a inšpirácia
Napriek náročnej umeleckej kariére a rodinným povinnostiam si Jana Oľhová našla cestu k literatúre, ktorá jej slúži ako zdroj inšpirácie a útechy. "Práve literatúra ma zachraňovala v rôznych životných obdobiach," priznáva.
Priznáva, že mnohé roly ju presahovali a musela sa na ne „doťahovať“. „Často som hrala postavy, ktoré som musela pochopiť, dorásť k nim, inteligenčne ich dobehnúť. Napríklad Zoru Jesenskú - skvelú prekladateľku Shakespeara. Intelektom som jej nesiahala ani po päty, ale učila som sa od nej vnímať svet, rozmýšľať jej spôsobom, byť jej aspoň trochu podobná. Herectvo je možno aj o tom, že sa cez cudzie postavy človek posúva, rastie - niekedy aj inteligenčne,“ zamyslela sa.
Umelkyňa má pritom najradšej reálne postavy - tie, ktoré vychádzajú zo života. „Hrala som napríklad Žofiu Langerovú - ženu, ktorú počas akcie B vysídlili z Bratislavy. Zobrali jej byt a skončila s dvoma dcérami v malej kuchynke s pieckou kdesi v Tvrdošovciach, na rovine smerom na Galantu… Neviem si to ani predstaviť - a predsa bola neuveriteľne vtipná, aj v najťažších chvíľach. V nej som sa videla. Povedala som si, že aj keby bol môj život akokoľvek ťažký, chcem to zvládnuť tak ako ona,“ vyznala sa a doplnila: „Keď som ju hrala, mala som pocit, že som ňou. Rozumela som jej.“
Nečudo, ani ona nemala v živote ustlané na ružiach. Práve preto jej nič nehovorí fantasy literatúra, a dokonca ani televízne seriály. „Tam je realita posunutá a ľudia si potom myslia, že tak vyzerá skutočný život. Ale nie - seriály sú veľmi skreslené. Ľudia by chceli žiť ako v nich, no my žijeme obyčajné životy, s nohami pevne na zemi. Preto ich ani nepozerám… Aj keď v nich občas dokonca hrám, nikdy si ich potom nepozriem. Stačí mi, že som to odohrala a potom na to chcem rýchlo zabudnúť,“ uviedla otvorene.
Vzhľadom na to, že nikdy nepôsobila ako romantická a naivná hrdinka, tieto postavy sa jej celý život vyhýbali, no rozhodne to neľutuje. „Júlia či princezná - to ku mne nikdy nesedelo,“ pousmiala sa. „Hrala som skôr tragikomické, výstredné, kontroverzné postavy - lebo aj môj život je, povedzme si, dosť extrémny. Môj život je nonsens…“ Narážala pritom na svoju veľkú rodinu. „Niečo také je pre herečku naozaj nezmysel. Mať šesť detí? To sa v tomto povolaní naozaj len tak nevidí… Poznala som ešte Katarínu Kolníkovú z Radošinského naivného divadla - tá mala štyri. Aj sme sa priatelili. Ale inak nepoznám herečku, ktorá by mala šesť detí. Možno ešte Meryl Streep - ale aj tá má štyri deti, čo je, samozrejme, úžasné, no stále v tejto našej profesii nezvyčajné,“ uviedla a vzápätí doplnila: „Ale veľká rodina vás drží pri zemi. Posunie vás do reality, do správnej roviny. A vďaka tomu, myslím si, človek oveľa lepšie rozumie životu.“
Pri prepojení na literatúru si spomenula aj na svoje spisovateľské pokusy, ktoré sa začali už v tínedžerskom veku pri písaní denníkov. Hoci si presne nespomína, aké témy v nich riešila, dodnes si pamätá vetu, ktorá sa na jednotlivých stránkach objavovala najčastejšie. „Bola to veta: ‚Nikto ma nemá rád!‘ A za ňou nasledovalo pätnásť výkričníkov.“ Čo ju do týchto pocitov uvádzalo, nevie. „Cítila som sa strašne opustená. To je asi pocit dievčat, ktoré čakajú veľkú lásku a ona neprichádza.“
Následne skúsila prózu, no napokon viac pri písaní nezostala. Zrejme preto, že v porovnaní so starším bratom Marošom Geišbergom (†64) mal podľa nej práve on skutočný talent na písané slovo. „Písal úžasné texty už na gymnáziu v Myjave. Mal len šestnásť alebo sedemnásť rokov a jeho texty zneli, akoby ich písal niekto so skúsenosťou aj sklamaním. Boli drásavé, zrelé.“
Keď bol starší, tieto texty zhudobnil. „A mohol ich bez hanby hrať aj po tridsiatke. Ja som nevedela napísať taký zrelý text. Raz sa mi páčil jeden chlapec, chcela som mu napísať báseň - ale nevedela som, ako na to, tak som jednu báseň ,šlohla‘ Marošovi. Volala sa Hľadanie na tri doby,“ priznala s úsmevom a následne ju pred publikom zarecitovala:
„Blúdim po priestore, kde ťa niet.Blúdiš po priestore, kde ma niet.Tvoje je nádych, výdych, nádych.Moje je výdych, nádych, výdych.Už vieš, prečo sme sa nestretli?“
Herečke sa zdalo, že tieto verše sa k jej vtedajšej ľúbostnej situácii hodia. „Nikdy som to však Marošovi nepovedala, ale verím, že by mi odpustil,“ uviedla dúfajúc. Bol to práve on, kto herečku naučil vnímať svet inak a priviedol ju nielen k hereckej profesii, ale aj k schopnosti hľadať krásu v obyčajných veciach.
Samostatnou kapitolou v literárnom svete Jany Oľhovej je náboženská literatúra, ku ktorej si našla cestu až v dospelosti. „Dala som sa pokrstiť ako 24-ročná. Moja mama, učiteľka, ma v socializme nedala pokrstiť - bála sa,“ priznala s tým, že dnes ju oslovujú autori, ktorí spájajú vieru s rozumom a so slobodou myslenia. „Objavila som Marka Orko Vácha - teraz je, žiaľ, v katolíckej cirkvi veľmi zaznávaný… Ďalej mám veľmi rada Tomáša Halíka - to sú podľa mňa avantgardní kňazi. My náboženstvo často vnímame ako niečo uzavreté a ohraničené, ale oni ho dokážu otvoriť. A ich knihy sú skvelé - odporúčam ich každému, bez ohľadu na vieru.“
Herečka však nie je človekom dogiem, ale hľadajúca bytosť - s otvorenou mysľou a prirodzenou zvedavosťou a pokorou pred tajomstvom života. Hoci hovorí o viere, literatúre či rodine s rovnakou hĺbkou, na hlavu si nekladie svätožiaru.
Julia Olehova a Strava platforma
V kontexte súčasných trendov aktívneho životného štýlu sa objavuje aj meno Julia Olehova, ktorej aktivity sú spojené s platformou Strava. Strava je sociálna sieť pre športovcov, kde môžu zaznamenávať svoje tréningy, zdieľať pokroky a vzájomne sa motivovať. Julia Olehova sa vďaka svojej aktivite stala súčasťou tejto digitálnej komunity, kde jej úsilie a výsledky slúžia ako motivácia pre mnohých.
Jej prístup k športu nie je len o osobných úspechoch, ale aj o budovaní komunity a podpore ostatných. Prostredníctvom svojich aktivít na Strave a možno aj mimo nej Julia Olehova prispieva k šíreniu povedomia o dôležitosti fyzickej aktivity a zdravého životného štýlu. Hoci priame informácie o jej športových aktivitách v poskytnutom texte nie sú detailne rozpísané, samotné spojenie jej mena s platformou Strava naznačuje jej zapojenie do sveta moderného športovania a zdieľania.
Platforma Strava, kde Julia Olehova zdieľa svoje aktivity, je kľúčovým nástrojom pre moderných športovcov. Umožňuje im sledovať svoj pokrok, porovnávať sa s ostatnými a objavovať nové trasy či podujatia. Vďaka Strava sa šport stáva nielen individuálnou aktivitou, ale aj sociálnym zážitkom, kde sa budujú vzťahy a vznikajú nové priateľstvá.
Zapojenie sa do takýchto digitálnych komunít, ako je Strava, odráža súčasné trendy v oblasti zdravého životného štýlu a osobných rozvojových aktivít. Osoby ako Julia Olehova, ktoré aktívne využívajú tieto platformy, sa stávajú vzormi pre ostatných, najmä pre mladšiu generáciu, ktorá rastie s technologickými inováciami.
V kontexte poskytnutého textu sa objavujú viaceré osobnosti s rôznorodými záujmami a profesiami. Medzi nimi môžeme nájsť ľudí z oblasti podnikania, vzdelávania, umenia, ale aj tých, ktorí sa venujú dobrovoľníctvu a aktivizmu. Tieto profily, hoci nie sú priamo spojené s Juliou Olehovou, ilustrujú široké spektrum talentov a zameraní v rámci komunity, z ktorej mohla vzísť aj ona. Ich aktivity v oblasti športu, dobrovoľníctva, podnikania a umenia naznačujú, že Julia Olehova by mohla byť súčasťou podobne dynamického a angažovaného prostredia.