Juraj Jánošík, ľudový hrdina a zbojník, ktorého legenda inšpirovala ľudovú slovesnosť a stala sa predlohou viacerých filmov, muzikálov či literárnych príbehov, bol popravený pred 300 rokmi. Jeho život, hoci krátky, sa stal symbolom odporu a spravodlivosti. Mladík s nešťastným osudom sa dožil iba 25 rokov.
Narodenie a rodina
Juraj Jánošík sa narodil v roku 1688 v Terchovej, v osade u Jánošov. Informácie o jeho krste sú zaznamenané v matrike varínskej farnosti: „Roku 1688 v januári dňa 25. Tohože dňa pokrstené dieťa narodené z Martina Jánošíka a Anny Cesnek (Čišnik, Cisnik), ktorému je dané meno Juraj.“ Vďaka matrike sa dozvedáme aj o jeho súrodencoch - Barbore, Jánovi, Martinovi a najmladšom Adamovi. Otec Juraja Jánošíka bol Martin Jánošík, matka Anna Jánošíková, rodená Cesneková. Všeobecne sa traduje, že sa narodil v sedliackej rodine. Podľa zápisu farára Michala Smutka v matrike vo Varíne možno usudzovať, že Juraj uzrel svetlo sveta niekedy pred 25. januárom 1688 (deň jeho krstu). Vieme, že mal štyroch súrodencov: staršiu sestru Barboru (pokrstená 14. januára 1687), mladších bratov Jána (pokrstený 19. novembra 1689), Martina (pokrstený 18. mája 1692) a Adama (pokrstený 13. októbra 1697). O detstve a mladosti Juraja Jánošíka a jeho súrodencov archívne pramene mlčia.
Historici sa nezhodujú na presnom dátume jeho narodenia, respektíve jeho pokrstenia i na jeho rodičoch. Zo záznamov varínskej kroniky, kde ho pokrstili, vyplýva, že v rokoch 1688 - 1694 sa v Terchovej narodili štyri Jánošikovci. Prvý Juraj bol pokrstený 25. januára 1688. Kňaz Michal Smutko do varínskej kroniky latinsky zapísal: „Eadem die baptizavi infantem natum de Martin Janosik et Anna Czisznik cui datum est nomen Georgii. Patrini erant Jacobus Mergad et Barbara Kristofik de Terchova.“ (Dňa 25. tohože mesiaca som pokrstil dieťa narodené z Martina Jánošíka a Anny Cesnekovej, ktorému je dané meno Juraj. Krstní rodičia boli Jakub Meriad a Barbora Krištofíková z Terchovej.) Druhého pokrstili 16. mája 1688. Jeho otec bol Michal, matka Barbora, rodená Cingelová. Mal staršieho brata Jána. Tretí Juraj Jánošík bol pokrstený 19. marca 1691. Jeho otec bol tiež Juraj a matka Anna, rodená Chorvatiková. Štvrtého Juraja Jánošíka pokrstili 21. septembra 1694. Otcom bol Martin Jánošík a matka Anna, rodená Laculková. Vekový rozdiel bol viac ako päť rokov. Znamená to, že ak by išlo o tohto Juraja, v čase popravy by mal necelých dvadsať rokov. Meno Juraj bolo v Terchovej veľmi rozšírené.
Kňaz Michal Smutko, ktorý krstil Juraja Jánošíka, začal viesť varínsku matriku od 16. apríla 1686. Historici dlho nepoznali dátum narodenia Juraja Jánošíka. V dokumentoch z jeho výsluchov sa dátum narodenia neobjavuje. Tradovalo sa, že v čase popravy mal 31 rokov. To by znamenalo, že sa narodil v roku 1682, čo je nepravdepodobné. Slovenský historik Rudo Brtáň publikoval v poľskom jazyku v roku 1968 článok, v ktorom popiera všeobecne prijímaný dátum Jánošíkovho narodenia (pokrstenia) - 25. január 1688. Brtáň po preskúmaní matriky farského kostola vo Varíne zistil, že dovtedajšie identifikácie mnohých historikov vychádzali z faktu, že Jánošíkov brat Ján bol podľa farskej matriky Jurajovým mladším bratom. V protokole z hrdelného súdu nad Jánom Jánošíkom, ktorý sa uskutočnil pred Vianocami roku 1713 v kaštieli v Tepličke nad Váhom, je zapísané, že Ján bol starším bratom Juraja Jánošíka a v uvedenom období už bol ženatý. Jána odsúdili na smrť za pomoc bratovi Jurajovi počas jeho zbojníčenia. Kľúčom k odhaleniu dátumu narodenia by mali byť jeho súrodenci. Podľa historika Ruda Brtáňa mal Jánošík staršieho brata Jána a mladšiu sestru Barbaru, pokrstenú 8. apríla 1691, ktorej krstným otcom bol rovnako ako u Juraja narodeného 16. mája 1688 Pavel Laurinčík. Je veľmi ťažké určiť presný dátum narodenia Juraja Jánošíka, najmä preto, lebo zachované listiny tento dátum neuvádzajú. Na základe zistenia, že Juraj Jánošík mal staršieho brata Jána a na základe dochovaných záznamov z jeho súdnej pravoty, Rudo Brtáň spochybnil v súčasnosti ustálený dátum Jánošíkovho narodenia. Podľa neho je pravdepodobné, že sa narodil v máji 1688 a bol pokrstený 16. mája 1688.
Cesta zbojníka
Pridal sa k vojsku Františka Rákocziho, potom skončil v cisárskej armáde. Vykúpil ho otec, Jánošík sa vrátil domov a stal sa zbojníkom. V zbojníckej družine si vybojoval miesto na jej čele a zbíjal. Chytili ho, mučili, odsúdili a popravili obesením na hák. Aj keď je s jeho menom spojená najmä Terchová, kde sa narodil, zviazané s ním sú aj ďalšie dve dediny na juhu stredného Slovenska - Klenovec a Kokava nad Rimavicou. Sú to miesta, kam sa vraj rád vracal a pred svojím dolapením asi aj nejaký čas skrýval.
Začiatok 18. storočia bol v znamení protihabsburských povstaní Františka II. Rákociho, ktorý v júni 1703 s výdatnou francúzskou podporou začal najdlhšiu a najrozsiahlejšiu proticisársku vojnu. Pod kuruckými zástavami bojoval aj Juraj Jánošík. Neskôr padol do zajatia a vzápätí, už v cisárskych službách, strážil na Bytčianskom zámku väznených vzbúrencov a rebelov. Medzi nimi bol tiež zbojnícky kapitán Tomáš Uhorčík, s ktorým sa spriatelil a zrejme mu pomohol utiecť zo zámku.
Zbojnícka družina pod Jánošíkovým vedením prepadávala šľachticov a bohatých mešťanov v Liptovskej, Trenčianskej, Oravskej, Turčianskej, Nitrianskej a Gemersko-Malohontskej stolici, na Morave aj v Sliezsku. Keď prišla zima, zbojníci sa roztratili po dedinách a pravidelne striedali miesto svojho úkrytu. Ich kapitán Juraj Jánošík trávil najviac času v Terchovej, na kysuckých lazoch a v Klenovci, kde pod falošným menom Martin Mravec žil Tomáš Uhorčík (mal tam krčmu). Práve v Klenovci začiatkom roka 1713 Jánošíka chytili a uväznili v kaštieli Vranovo (Liptovský Mikuláš-Palúdzka).
Jánošík zbojníčil krátko, od jesene roku 1711 do zimy 1713. V zime sa zbojníci skrývali v osadách, dedinách, na lazoch, a tak sa jeho hlavná činnosť odohrávala v roku 1712. Zbíjal v Trenčianskej, Nitrianskej, Turčianskej, Liptovskej, Oravskej, Malohontskej stolici a v Sliezsku. Jánošík sa na súde nepriznal ku všetkým zbojníckym činom, a niektoré mu boli nespravodlivo prisúdené. Priamo sa zúčastnil na týchto: V Kremnických vrchoch ozbíjali zemana Jána Radvanského z Radvane, ktorý išiel na pohreb generálovi Štefanovi Petróczymu, ktorý umrel v Mošovciach 29. septembra 1712 a bol pochovaný v Necpaloch. Pred tým, ako to urobili, chytili jedného poštára („počtarčika“), ktorý ich ponúkol tabakom. V Žiarskych vrchoch vzácne pušky, šabľu v striebornej pošve vzali zemanovi Pavlovi Révaymu zo Štiavničky. Prevážal sa v koči so svojou mladou manželkou na svadobnej ceste. Turiak si ponechal šabľu a strieborné nite, ktoré na Kysuciach niekomu daroval, o pušky sa podelili Uhorčík, Chlastiak a Turiak, ktorý ju potom daroval voliarovi na Kysuciach. Pod Strečnom zbojníci ozbíjali farára. Plavil sa na plti dolu Váhom. Poniže Kraľovian v Sokole zastavili plť, na ktorej sa po Váhu plavila „kňazovka“ (farárka), manželka evanjelického kňaza, pravdepodobne Andreja Brosika, zo Svätého Jána. Ozbíjali ju o peniaze a šaty. Neprezradil, keď sa ho súd pýtal, „kde podel peníze a šaty a kto ich v ten čas pri Lipovci previezol a kto bol „kalauzom“ (vodca, prievozník)“. Povedal, že cez Váh prešli poniže Žiliny. Nepriznal sa, že 200 zlatých v striebre z pivnice ukradli pani Kaforke zo Žaškova. Jánošík spolu s Uhorčíkom a Huncagom dvakrát prepadol kupca Jána Šipoša. Po prvý raz 5. októbra 1711 mu ukradli súkno, plátno ktoré predali „Martinkovi Krajčiemu (krajčiemu) z Jablonkova“ (Jablunkov?) a zvyšnú korisť predali Stoligovi v Beskydách. Dostali za to 70 zlatých, ktoré Uhorčík požičal (dal?) Stoligovi, lebo Uhorčík sa oženil s jeho dcérou. Šipoša ozbíjali druhý raz 10. mája 1712 pod Strečnom. Vzali mu pás a 4 zlaté. Pravdepodobne pod Strečnom Jánošíkovci ozbíjali pána Skalku z Trenčianskej (stolice?). Korisť si podelili a prstene rozdali dievčatám v Terchovej, hostinského dievčaťu Liti Jančinej, Vrabeličnej, krčmárovej žene, Katrene Mlynárovej a mladej deve Cinglovej. Zlaté veci zobral Plavčík z Dunajova, tri strieborné lyžice a paloš si vzal Jánošík. Ukryl ich v handlovských horách v jedli spolu s výzbrojou a patrónmi. Turiak, ktorý ušiel do Poľska, o tom všetkom vedel. Jánošík bol ešte pred súdom v Liptovskom Mikuláši väznený na jeseň roku 1712 v hrachovskom kaštieli, z ktorého utiekol. Vtedy mu jeden valach, s ktorým bol uväznený, prezradil, že sa v koči do Liptova preváža bohatá vdova po oficierovi Rudolfovi Scardonovi (Schardon, Chardon?). Po úteku priamo z väzenia sa vybral do Liptova a pri Garajovom potoku, medzi Východnou a Važcom ju ozbíjal. Boli pri tom jeho kamaráti. Drahocennosti ukryl pod skalu. Kamarátom dal pušku a pre seba si nechal dve parochne. Keď kamaráti odišli, batôžtek spod skaly vybral jeden valach a cennosti si nechal. Podľa obžaloby v Štrbe, vo Važci, v Tepličke a v niektorých osadách, najmä v Štrbe ukryl ukradnuté veci. Práve tam našli „partieku“ (batožina, veci, oblečenie) oficierovej vdovy. Liptovská župa musela Schardonke vyplatiť náhradu. Tento zboj a zabitie domanižského farára sa stali pre Jánošíka osudnými.
Súd a poprava
Pri výsluchoch, ako i v priebehu krutého mučenia sa správal čestne a statočne. Na tortúre nepovedal nič o svojich priaznivcoch a podporovateľoch. Obhajca Baltazár Palugyay dokonca žiadal pre Jánošíka milosť. Bezprostredne po útrpnom výsluchu bol zo strany liptovského stoličného súdu vyrieknutý exemplárny rozsudok trestu smrti. Z prokurátorom navrhovaných spôsobov vybrali ten najzákernejší a najbolestnejší - zavesenie na hák. Jánošíka obesili na popravisku Šibeničky v Liptovskom Mikuláši ešte v deň vynesenia ortieľa, 17. marca 1713, aby náhodou v dôsledku ťažkého mučenia nezomrel a takto neunikol potupnému zabitiu. Druhým dôvodom zvoleného rýchleho konania mohol byť fakt, že Liptovská stolica nemala vlastného kata. Musela si ho požičiavať zo Spiša alebo Žiliny.
Súdny proces s Jánošíkom sa začal 16. marca 1713 v dnešnom Liptovskom Mikuláši. Ako základ malo slúžiť obvinenie z vraždy farára z Domaniže. Kňaz, ktorého postrelili dvaja zbojníci, na následky zranenia neskôr zomrel. Jeho obhajca uvádzal i ďalšie poľahčujúce okolnosti. Predovšetkým mladý vek obžalovaného (mal 25 rokov) a fakt, že bol zbojníkom krátky čas a nikoho pri tom nezabil. Liptovský súd napriek tomu 17. marca 1713 vyniesol rozsudok smrti - popravu zavesením za ľavý bok na hák. Predtým bol Jánošík podrobený útrpnému právu, aby vyzradil svojich spoločníkov.
Prokurátor Alexander Čemický na súde, ktorému predsedal liptovský podžupan Ladislav Okoličáni, obvinil Jánošíka, že: „... prepadol jednoho pána - plebana tak smrtelne ranil, že z takovej rany i umrieť musel.“ (citát) Na otázku, kto zapríčinil vraždu niekdajšieho dôstojného pátra a plebána z Domaniže, kto ich najal, alebo kto im to nariadil, Jánošík vypovedal, že „Dva tovarišia Plaučík z Dunajova a Turiak strelili naňho a on ten čas vodu pil na studnici a že od toho pána pátera nič nevzali a že ho Huncaga prestrelil“ (pozn. Stalo sa to 4. septembra 1712 pri Fačkove v Suchej doline. Vyplýva to zo zachovaných zápisov domanižskej fary, kde sa uvádza, že „Juraj Vrtík“ bol postrelený. Krvácajúceho zraneného priniesol do dediny kôň. Domanižský farár na následky zranenia 2. októbra 1712 zomrel. Pochovali ho 5. októbra 1712. V zápise z fary sa uvádza, že bol postrelený dvoma zbojníkmi (lat. Kaštieľ Vranovo v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši.
Rodičia Martin a Anna Jánošíkovci prežili dve svoje deti; okrem Juraja aj mladšieho syna Jána, ktorého popravili 22. decembra 1713. Dvadsaťštyri ročného Jána Jánošíka obvinili z ukrývania staršieho brata, s ktorým sa vraj zúčastňoval na zboji.
Legenda a odkaz
Jeho príbeh prežil v ľudovej tvorbe v podobe povestí, rozprávok a piesní. Ujali sa ho aj básnici, spisovatelia a ďalší umelci. Janko Kráľ je autorom básne Výlomky z Jánošíka, báseň Smrť Jánošíkova je od Jána Bottu, Samo Chalupka napísal báseň Likavský väzeň, autorom historicko-dobrodružného románu Jánošík je Pavel Beblavý, hru o Jánošíkovi napísal Ferko Urbánek. Pavol Országh-Hviezdoslav napísal báseň Jánošíkova stupaj, venoval sa mu aj Jonáš Záborský v dráme Jánošíkova večera. Od Gustáva Maršall-Petrovského je román Jánošík, kapitán horských chlapcov. Jánošík! od autora Dušana Taragela nadobudol podobu komiksu.
Vo výtvarnom umení zvečnili Jánošíka Janko Alexy, Miloš Bazovský, Martin Benka, Ľudovít Fulla, Fraňo Štefunko, Koloman Sokol a iní. Prvý film o Jánošíkovi pochádza z roku 1921. Podieľali sa na ňom bratia Siakeľovci, Jaroslav ako režisér, Daniel ako kameraman. V roku 1935 natočil ďalšieho Jánošíka Martin Frič, v roku 1963 režisér Paľo Bielik. V roku 1976 vytvoril Viktor Kubal animovaný film Zbojník Jurko a v roku 1974 natočil v Poľsku režisér Jerzy Passendorfer televízny seriál Jánošík. V septembri 2009 mal premiéru veľkofilm Jánošík. Pravdivá história. Jeho režisérkami boli Agnieszka Hollandová a jej dcéra Kasia Adamiková.
Legendárny muzikál Na skle maľované poľského autora Ernesta Brylla mal premiéru v Činohre Slovenského národného divadla (SND) v roku 1974, uvádzali ho takmer 30 rokov a dosiahol vyše 600 repríz. V roku 2005 Na skle maľované naštudovalo aj Divadlo Nová scéna. Posledné predstavenie sa uskutočnilo 31. decembra 2009.
Socha Juraja Jánošíka je súčasťou jeho pamätníka v Terchovej. Bola odhalená pri príležitosti 300. výročia Jánošíkovho narodenia v roku 1988. Autorom 7,5 metrovej sochy z oceľového plechu je akademický sochár Ján Kulich. Drevenú sochu Jánošíka odhalili v júli 2011 pred obecným úradom v Terchovej v rámci programu 49. ročníka medzinárodného folklórneho festivalu Jánošíkove dni. Hotelov, reštaurácií a krčiem s jeho menom je na Slovensku neúrekom. Študenta s menom Juraj Jánošík majú na nejednej slovenskej škole a po uvedení tohto mena na sociálnej sieti sa objaví hneď niekoľko jeho nositeľov.
„Jánošíka nemôžete zabiť. Bolo by zbytočným vozením dreva do pomyselnej slovenskej hory, keby sme sa mali zaoberať tým, ktoré umelecké žánre a koľko ich protagonistov nedokázalo odolať pokušeniu ľubozvučného spevu Jánošíkových Sirén. Pavol Jozef Šafárik ako jeden z prvých už v roku 1814 vo svojej básnickej zbierke Tatranská múza s lýrou slovanskou začal prerážať novú citovosť, viazanú na slovanský i slovenský svet. Za ideál v tomto ohľade považoval zbojnícku, teda jánošíkovskú slobodu, ktorá vyvolávala pocity národnej hrdosti. A tak mnoho pokolení spontánne očaril revoltujúci junák, ktorý si nerobí ťažkú hlavu s rešpektovaním všeobecných noriem, ale striktne dodržiava a uplatňuje vlastné - romantické. Preto sa milióny filmových divákov, čitateľov a priaznivcov výtvarného umenia v oblúku desaťročí nechalo dobrovoľne unášať katarznou legendou šviháka s valaškou. Mládenca, ktorý s charizmou spravodlivého vodcu a aurou milosrdného brata chudobných slabých ochraňuje a zlých trestá. Navyše, keď všetko, čo konal, robil frajersky, so šarmom a zľahka. Najmä filmový Jánošík sa stal všeobecne zrozumiteľným a pre mnohých súčasníkov je azda poslednou postavou, ktorá v ich zaneprázdnenej mysli ostala ešte z čias školských lavíc.
Každý národ má svojich hrdinov. Zo slovenského zbojníka Juraja Jánošíka, ktorý podľa povestí bohatým bral a chudobným dával, učinili jeho skutočné i domnelé skutky nesmrteľnú legendu. Hoci strohé historické fakty dokazujú, že skutočnosť bola oveľa zložitejšia a taktiež menej romantická, je nepremožiteľný "šuhaj" s vrkočmi stále predmetom rozprávok, legiend, historického bádania, ale i sporov. Skutočnosť, že Jánošíkova legenda je stále živá, dokazujú i nedávne slová premiéra Roberta Fica, ktorý zbojníka označil za veľký vzor svojej vlády.
Jánošíkovská legenda, neodmysliteľne spätá s obcou Terchová, významne prispela k prehlbovaniu národného povedomia a vlastenectva. Vždy, keď bolo Slovensko v existenčnom ohrození, inšpirovala a burcovala odpor proti neslobode, zrade, utrpeniu a poníženiu. Za všetky obdobia uvedieme aspoň meruôsme roky 1848 až 1849, Slovenské národné povstanie z leta a jesene 1944, či okupáciu vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Okrem spomenutého jánošíkovská tradícia nezmazateľnými literami vstúpila do dejín slovenskej kultúry a umenia. Interesantne tiež prenikla do poľského, moravského a českého prostredia. Táto tematická línia patrí už tristo rokov medzi najcharakteristickejšie súčasti slovenskej ľudovej kultúry a folklóru, literárnej a dramatickej spisby, širokospektrálneho výtvarného umenia, kinematografie, hudby, spevu, tanca, divadla, muzikálu, baletu...
Tvorba sochy Juraja Jánošíka (1963)
Postava Jánošíka sa stala predmetom bádania historikov a dodnes nie je celkom presne zmapovaná. Téma „slovenského Robina Hooda“ hlboko prenikla aj do profesionálneho umenia. Spomedzi básnikov vynikli skladby Janka Kráľa, Sama Chalupku a najmä Jána Bottu: Smrť Jánošíkova. Romány o Jánošíkovi napísali P. Beblavý, G.Maršall-Petrovský, J. Hrušovský a M. Ferko. V dráme sa inšpirovali jánošikovskou témou S. Petruš, E. M. Škultéty, M. Rázusová-Martáková, Ľ. Feldek a iní. Vo výtvarnom umení zvečnili Jánošíka J. Alexy, M. A. Bazovský, M. Benka, Ľ. Fulla, F. Štefunko, K. J. L. Bella zložil kantátu Svadba Jánošíkova, B. Urbanec Zbojnícky tanec a J. Cikker operu. Už v r. 1921 nakrútili o Jánošíkovi film bratia Siakeľovci, o pätnásť rokov neskôr Martin Frič a v r. 1962-63 Pavol Bielik. Z vecnej stránky sú najdôležitejšie publikácie A. Melicherčíka a J. Kočiša. Jánošíkovskú legendu spracovali umelecky aj v Poľsku (maľby na skle, rozprávky, E. Bryll a K. Gärtnerová vytvorili úspešný muzikál Na skle maľované). Na Morave a v Čechách zvečnili Jánošíka M. Aleš, M. Jiránek, J. Mahen, A. Jirásek, K. Hába a iní. Jánošíkovská tradícia prerástla aj do odbojového hnutia počas 2. svetovej vojny - Jánošíkova partizánska brigáda.
